znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 39/04-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Z.   K., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17 P 30/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   V v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17   P   30/01 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava V   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 P 30/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Z. K. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Bratislava   V j e   p o v i n n ý   uhradiť   Z.   K.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   8 796 Sk (slovom   osemtisíc   sedemstodeväťdesiatšesť   slovenských korún)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   J.   H., B., do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 39/04-13 z 18. februára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. K. (ďalej len „sťažovateľ“) doručenú ústavnému súdu 18. novembra 2003, ktorou sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 P 30/01.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   písomne   vyjadril   predseda okresného   súdu   podaním   sp. zn.   Spr. 2026/04   zo   14. júna 2004,   v   ktorom   okrem   iného uviedol: „(...) zo strany súdu prieťahy v konaní zistené neboli a sťažnosť nepovažujeme za dôvodnú.   (...) Nakoľko   vo   veci   bolo   proti   rozsudku   vynesenom   2. 3. 2004   podané odvolanie, spis bol zaslaný Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie (...).“

Právny   zástupca   sťažovateľa   nevyužil   možnosť   zaujať   stanovisko   k   vyjadreniu predsedu okresného súdu zo 14. júna 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti,   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 P 30/01 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa   7. februára 2001   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia o zverenie maloletých detí do jeho výchovy. Dňa 12. februára 2001 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu.

Dňa   19. marca 2001   okresný   súd   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Zároveň   ustanovil opatrovníka maloletým deťom a vo veci návrhu M. T. (nevlastnej sestry maloletých - ďalej len „sestra maloletých“) na zverenie maloletých detí do jej pestúnskej starostlivosti nariadil pojednávanie na 17. máj 2001.

Pojednávania   konané   17. mája 2001   a   24. júla 2001   okresný   súd   odročil   pre neprítomnosť sestry maloletých na neurčito.

Pojednávanie   konané   13. septembra 2001   okresný   súd   po   vypočutí   účastníkov konania   opätovne   odročil   na   31. október 2001   za   účelom   predvolania   svedkov.   Toto pojednávanie   po   vypočutí   svedka   okresný   súd   znovu   odročil   na   30. november 2001 za účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania.   Dňa   30. októbra 2001   sťažovateľ   podal návrh na vydanie predbežného opatrenia o úprave jeho styku s maloletou dcérou. Konanie v uvedenej veci okresný súd z dôvodu späťvzatia návrhu 30. novembra 2001 zastavil. Nový návrh na vydanie predbežného opatrenia sťažovateľ podal toho istého dňa.

Uzneseniami z 27. decembra 2001 okresný súd ustanovil znalca a zamietol návrh sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia   z   30. novembra 2001.   Proti   predmetným uzneseniam podal 4. januára 2002 sťažovateľ odvolanie.

Dňa 13. februára 2002 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“),   ktorý   26. apríla 2002   rozhodol   tak,   že   odvolanie   proti   uzneseniu okresného   súdu   z   27. decembra 2001   v   časti   smerujúcej   proti   znaleckému   dokazovaniu odmietol a v zostávajúcej časti zmenil tak, že sestra maloletých je povinná vydať maloletú dcéru otcovi.

Dňa   4. septembra 2002   podala   sestra   maloletých   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia „na   zverenie   maloletej   do   opatery“.   Dňa   4. októbra 2002   okresný   súd   zveril maloletú dcéru do jej výchovy a opatery. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal 18. októbra 2002 odvolanie sťažovateľ a vzniesol i námietku zaujatosti zákonnej sudkyne.

Dňa   28. februára 2003   krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   zo   4. októbra 2002 v časti,   v   ktorej   bola   zverená   maloletá   dcéra   do   výchovy   a   opatery   sestry   maloletých, potvrdil   a   súčasne   rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa   okresného   súdu   nie   je   vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Dňa 17. júla 2003 okresný súd uložil sestre maloletých poriadkovú pokutu z dôvodu, že táto svojím prístupom hrubo sťažovala postup okresného súdu. Proti uzneseniu o uložení pokuty podala 4. augusta 2003 sestra maloletých odvolanie.

Dňa   8. januára 2004   znalec   doručil   okresnému   súdu   znalecký   posudok.   Dňa 9. januára 2004   ustanovil   okresný   súd   maloletej   opatrovníka   a   12. januára 2004   nariadil pojednávanie na 2. marec 2004, na ktorom rozsudkom rozhodol tak, že maloletého syna zveril   do   výchovy   otca   a   maloletú   dcéru   do   výchovy   sestry   maloletých   (rozsudok   bol doplnený   rozsudkom   z   8. apríla 2004   vo   výrokovej   časti).   Dňa   20. mája 2004   podal sťažovateľ   odvolanie proti   predmetnému   rozsudku.   Dňa   14. júna 2004   okresný   súd spis predložil krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Ústavný súd zistil, že krajský súd pojednávanie 18. januára 2005 odročil na neurčito, následne   7. februára 2005   nariadil   pojednávanie   na   5. apríl 2005,   ktoré   však   odročil na 31. máj 2005.

Ústavnému súdu bol spis doručený 25. februára 2005 a po jeho preštudovaní bol vrátený 18. marca 2005 krajskému súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok   48   ods. 2   ústavy   ustanovuje   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Priznanie   ústavného   práva   ne   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto ústavné právo objektívne realizovalo.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Preskúmaním   doterajšieho   priebehu   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 17 P 30/01 vyplýva, že ide o fakticky zložitú vec súvisiacu s dokazovaním, zistením skutkového   stavu   potrebného   pre   rozhodnutie   o   merite   veci.   Skutková   zložitosť   veci vyplýva aj z toho, že predmetom konania je úprava styku s maloletými deťmi a zmena ich výchovného   prostredia.   V   danom   prípade   ide   o   konanie   o   zverenie   maloletých   detí do výchovy a opatery otca a nevlastnej sestry maloletých, ktorej po rozvode rodičov boli zverené do   výchovy a opatery   (matka maloletých zomrela). Napriek faktickej   zložitosti veci, vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a dosiahnutých výsledkov ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali takmer štvorročné trvanie konania jeho skutkovou zložitosťou.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť, možno vysloviť názor, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov. Podklad pre rozhodovanie tvorí dlhoročnou súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava, ktorej prameňmi sú ustanovenia tretej hlavy zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov platného do 31. marca 2005 a Občianskeho súdneho poriadku.

2) Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   svojím   procesným   správaním a úkonmi sa podieľal na prieťahoch v konaní a ústavne významnou mierou k nim prispel. Jeho návrhy na vydanie predbežného opatrenia zo 7. februára a z 30. novembra 2001 boli okresným súdom   zamietnuté, konanie o sťažovateľovom návrhu z 31. októbra 2001 bolo na základe   jeho   späťvzatia   zastavené.   Takisto   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu, ktorým stanovil otázky znalcovi, bolo krajským súdom zamietnuté a o jeho odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   4. októbra 2002   krajský   súd   rozhodol   tak, že rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil.   Zároveň   o   sťažovateľom   vznesenej   námietke zaujatosti   zákonnej   sudkyne   rozhodol   tak,   že   sudkyňa   okresného   súdu   nie   je   vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Aj keď úkony sťažovateľa mali formálnu oporu v Občianskom súdnom poriadku, poväčšine   neboli   spôsobilé   dosiahnuť   účinky,   ktoré   opakovane   sťažovateľ   sledoval. Osobitne to platí v návrhoch na vydanie predbežného opatrenia, v ktorých bol sťažovateľ až na   jeden   prípad   neúspešný.   Úkony,   ktorými   využíval   sťažovateľ   svoje   procesné oprávnenia a kvôli ktorým sa predĺžilo konanie, nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu.

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom bol postup okresného súdu. Pri hodnotení jeho postupu ústavný súd zistil, že ak aj okresný súd vo veci priebežne konal, jeho konanie bolo do značnej miery neefektívne.   Bez   toho,   aby   ústavný   súd   vymedzoval   jednotlivé   obdobia   nečinnosti okresného súdu alebo jeho neefektívnej činnosti, možno konštatovať, že konanie vo veci starostlivosti   o   maloletých   nie   je   právoplatne   skončené   po   viac   ako   štyroch   rokoch od podania návrhu.

Doterajší   postup   okresného   súdu   pri   nariaďovaní   znaleckého   dokazovania od 27. decembra 2001, keď ustanovil znalca, do 8. januára 2004, keď mu bol predložený znalecký   posudok   (t. j.   viac   ako   dva   roky),   považuje   ústavný   súd   za   neefektívny a nesústredený, bez možnosti prispieť k rozhodnutiu vo veci samej. Obdobie znaleckého dokazovania je obdobím neefektívneho postupu okresného súdu, pretože v tomto období okresný súd neurobil nič pre odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa aj napriek tomu, že pri ustanovovaní znalca mohol so znalcom vopred prerokovať, či môže v požadovanej lehote úkon vykonať, a bolo aj jeho povinnosťou metodicky usmerňovať a riadiť činnosť znalca.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v tomto prípade nevyužil dôsledne a včas všetky procesné prostriedky smerujúce k tomu, aby znalecké dokazovanie bolo urýchlene skončené.

Stav   konania   okresného   súdu   zistený   ústavným   súdom   ku   dňu   jeho   konania je neprijateľný napriek tomu, že sťažovateľ prispel k tomu, že okresný súd mal sťažený postup v konaní jeho opakovanými podaniami, návrhmi a inými úkonmi. Okresný súd len v jednom prípade využil takú organizáciu postupu, ktorá eliminovala nedostatok súčinnosti účastníkov   konania   (uloženie   poriadkovej   pokuty   sestre   maloletých).   Možnosť   jeho efektívnejšieho   postupu   v konaní   podľa   názoru   ústavného   súdu   neobmedzovalo   ani odvolacie   konanie   vo   veci   predbežných   opatrení,   pretože   okresný   súd   so   zreteľom na predmet konania a jeho povinnosť venovať zvýšenú pozornosť konaniu o starostlivosť maloletých mal možnosť si ponechať tie časti spisu, ktoré neboli nevyhnutné na konanie o odvolaní, vytvoriť pre odvolací súd zberný spis a inak konať ďalej vo veci, bez ohľadu na odvolacie   konanie   proti   nemeritórnemu   rozhodnutiu,   ktorým   je   aj   uznesenie o predbežnom opatrení. Takýto postup v konaniach súdu vo veci starostlivosti o maloletých prikazujú aj viaceré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 6, § 100, § 101 a § 117 ods. 1).

Ústavný súd vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu podľa troch uvedených kritérií dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom konaní starostlivosti o maloleté deti porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ústavný   súd   rozhodol,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod   sp. zn.   17 P 30/01   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   vec   nie   je   dosiaľ právoplatne skončená.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Napriek tomu, že ústavný súd vyhovel sťažnosti sťažovateľa a rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie, pretože sťažovateľ nežiadal o jeho priznanie.

Sťažovateľ si prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 8 796 Sk za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku   2003   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu) po 4 270 Sk a dvakrát režijný paušál po 128 Sk.

Ústavný   súd   rozhodol   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. H., B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume   8 796 Sk   [§ 1   ods. 3,   § 13   ods. 8,   § 16   ods. 1   písm. a)   a   c)   a   § 25   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb], a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava veci a písomné podanie ústavnému súdu)   v sume 8 540 Sk.   Základná sadzba tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2003   bola   1/3 výpočtového   základu,   ktorým   bola priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2002   vo   výške   12 811 Sk.   Ústavný   súd   priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu po 128 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2005