znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 39/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2003 o sťažnosti JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Ž., namietajúcim porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   6   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozhodnutiami Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Banská Bystrica ČVS: KÚV-63/OVEK-2000 z 30. októbra 2002 a Krajskej prokuratúry Banská Bystrica sp. zn. Kv 70/02 z 13. novembra 2002 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. decembra 2002 doručené podanie označené ako „návrh v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. f) Ústavy SR na začatie   konania   v zmysle   čl.   127   Ústavy   SR“   JUDr.   P.   P.,   bytom   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   M.,   Ž.,   namietajúcim   porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozhodnutiami Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len   „KÚJP   PZ“)   ČVS:   KÚV-63/OVEK-2000   z 30. októbra   2002   a Krajskej   prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. Kv 70/02 z 13. novembra 2002.

Podľa sťažovateľa vyšetrovateľka KÚJP PZ uznesením, ktoré je od samého počiatku nezákonné, ČVS: KÚV-63/OVEK-2000 z 30. októbra 2002 podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku začala trestné stíhanie a podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľovi vzniesla   obvinenie   „za   trestný   čin   nepriameho úplatkárstva   formou   návodu   podľa   § 10 ods. 1 písm. b) k § 162 ods. 2 Trestného zákona účinného od 1. septembra 1999. Sťažovateľ zdôrazňuje, že základným dôvodom nezákonnosti postupu vyšetrovateľky je skutočnosť, že skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie   a vznesené   obvinenie,   sa   nikdy   nestal. Vyšetrovateľka   odôvodňovala   svoje   rozhodnutie   rozsudkom   Okresného   súdu   Ostrava sp. zn. 7 T 124/99, ktorý mal byť v plnom rozsahu zrušený rozhodnutím odvolacieho súdu. Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   v čase   začatia   trestného   stíhania   a vznesenia   obvinenia existovali skutočnosti, ktoré vylučovali bez najmenších pochybností postup orgánu činného v trestnom   konaní   v zmysle   §   160   ods.   1   a §   163   ods.   1   Trestného   poriadku.   Popri uvedenom základnom dôvode, ktorý vylučoval trestné stíhanie, sťažovateľ poukazuje na to, že existovali ďalšie dva dôvody vylučujúce trestné stíhanie [premlčanie trestného stíhania, sťažovateľ je sudca z povolania, preto nemohlo byť začaté trestné stíhanie s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bez súhlasu ústavného súdu]. Podľa názoru   sťažovateľa   možno   konštatovať,   že   sťažovateľ   bol   stíhaný   inak   ako   zákonným spôsobom.

Sťažovateľ   proti   uzneseniu   vyšetrovateľky   podal   sťažnosť,   ktorá   však   nebola neodkladne predložená prokurátorovi, pričom prokurátor krajskej prokuratúry uznesením sp.   zn.   Kv   70/02   zrušil   uznesenie   vyšetrovateľky   v časti,   ktorou   podľa   §   163   ods.   1 Trestného   poriadku   bolo   vznesené   obvinenie   sťažovateľovi.   Rozhodnutie   krajskej prokuratúry nie je v súlade so zákonom, pretože nerešpektovalo ustanovenie § 11 Trestného poriadku   o neprípustnosti   trestného   stíhania,   bola   rešpektovaná   len   tá   časť   vzneseného obvinenia,   že   toto   bolo   nezákonné   z dôvodu,   že   nebol   daný   súhlas   ústavného   súdu. Prokurátor   pochybil   v tom,   že   nezastavil   trestné   stíhanie   pre   neprípustnosť   trestného stíhania, čím pre sťažovateľa vytvoril nepriaznivú procesnú situáciu z hľadiska možnosti využitia   dostupných   právnych   prostriedkov   daných   Trestným   poriadkom   na dosiahnutie absolútnej rehabilitácie.

Podľa   sťažovateľa   nezákonným   postupom   KÚJP   PZ   a krajskej   prokuratúry   mu vznikla výrazná nemajetková ujma, a preto sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   vykonaní   dôkazov   vydal   nález,   ktorý podaním doručeným ústavnému súdu 28. januára 2003 upresnil nasledovne:

„Uznesením   Krajského   úradu   justičnej   polície   PZ   Banská   Bystrica   ČVS:   KÚV-63/OVEK-2000   z 30.   10.   2002   a uznesením   Krajskej   prokuratúry   Banská   Bystrica č. Kv 70/02 z 13. 11. 2002 právo sťažovateľa   JUDr. P. P. priznané článkom 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

Uznesením   Krajského   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   Banská   Bystrica ČVS: KÚV-63/OVEK-2000 z.................. o zastavení trestného stíhania, právo sťažovateľa JUDr. P. P. priznané článkom 50 ods. 1, 2 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Uznesenie   Krajského   úradu   justičnej   polície   PZ   Banská   Bystrica   ČVS:   KÚV-63/OVEK-2000   z 30.   10.   2002   a uznesenie   Krajskej   prokuratúry   Banská   Bystrica č. Kv 70/02 z 13. 11. 2002 sa zrušuje.

Uznesenie   Krajského   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   Banská   Bystrica ČVS: KÚV-63/OVEK-2000 z.................. o zastavení trestného stíhania, sa zrušuje.Sťažovateľovi JUDr. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,-   Sk,   ktoré   vyplatí   Krajský   úrad   justičnej   polície   PZ   Banská   Bystrica   v lehote jedného mesiaca od doručenia písomného vyhotovenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Sťažovateľovi JUDr. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk, ktoré vyplatí Krajská prokuratúra Banská Bystrica v lehote jedného mesiaca od doručenia písomného vyhotovenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.Sťažovateľovi   JUDr.   P.   P.   sa   priznávajú   trovy   konania   pred   Ústavným   súdom Slovenskej   republiky   tak,   ako   budú   vyčíslené,   ktoré   vyplatia   solidárne   Krajský   úrad justičnej   polície   PZ   Banská   Bystrica   a Krajská   prokuratúra   Banská   Bystrica   v lehote jedného mesiaca od doručenia písomného vyhotovenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa 16. januára 2003 na doplnenie podania, ktorým   tento   rozšírením   návrhu   doručeným   ústavnému súdu   28.   januára 2003 upravil pôvodný návrh a upravil aj navrhovaný nález.

Ďalším   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   5.   februára   2003   právny   zástupca sťažovateľa doplnil návrh dôkazmi súvisiacimi s predmetom sťažnosti.

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01) sa ochrana základnému právu poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej   moci   (v tomto   prípade   KÚJP   PZ)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   rozhodnutie   KÚJP   PZ   bolo   zrušené   krajskou prokuratúrou ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z toho vyplýva, že sťažnosť proti   takto   zrušenému   rozhodnutiu   je   zjavne   neopodstatnená,   pretože   toto   uznesenie objektívne prestalo existovať predtým, než sťažovateľ podal sťažnosť na ústavný súd.

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj v takom prípade, ak napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej moci majú taký obsah a výroky, ktorými nie je možné porušiť v sťažnosti uvedené základné práva. Za také rozhodnutia treba podľa názoru ústavného súdu považovať aj rozhodnutia, ktorými sa odstraňujú právne následky začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia voči konkrétnej osobe vrátane uznesenia o zastavení trestného stíhania v zmysle ustanovení Trestného poriadku.

Rozhodnutie krajskej prokuratúry, ktorým sa zrušilo uznesenie KÚJP PZ o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia voči sťažovateľovi, ako aj uznesenie KÚJP PZ o zastavení   trestného   stíhania   sťažovateľa   sú   takými   rozhodnutiami,   a   preto   tieto rozhodnutia   neboli   spôsobilé   porušiť   základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   2 a čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru.

Vzhľadom na tieto závery ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol celú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Ďalšími nárokmi sťažovateľa sa preto ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2003