znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 389/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., N., zastúpeného advokátom Mgr. D. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Okresnej prokuratúry Nitra, Krajskej prokuratúry v Nitre,   Okresného   riaditeľstva   policajného   zboru   Nitra   a vyšetrovateľom   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Nitra   Ing.   J.   S.   v súvislosti   s trestným   oznámením z 28. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. M. o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo   vnútra“),   Okresnej   prokuratúry   Nitra,   Krajskej   prokuratúry   v Nitre, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra a vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra Ing. J. S. v súvislosti s trestným oznámením z 28. septembra 2010 (ďalej len „trestné oznámenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že «sa spolu s inými fyzickými osobami stal obeťou viacerých trestných činov, spáchaných tým istým páchateľom, resp. páchateľmi. Z   tohto   dôvodu   dňa   28. 9. 2010   podal   trestné   oznámenie   pre   podozrenie   zo   spáchania trestného činu:

- podvodu podľa § 221 TZ (Trestného zákona, pozn.) na tom skutkovom základe, že od neho R. O. pod zámienkou nákupu mrazeného mäsa vylákal sumu 352.000,- €, pri čom už   v   tom   čase   vedel,   že   tieto   použije   pre   vlastnú   potrebu.   Nakoľko   časť   vylákaných prostriedkov bola O. vrátená, škoda spôsobená R. O. a uplatnená v trestnom konaní je 268.400,- €. Toho času je R. O. vznesené obvinenie pre spáchanie pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu pre viac ako 30 skutkov a 23 poškodených, kde škoda presiahla 1 milión eur.

- úverového podvodu podľa § 222 TZ na tom skutkovom základe, že R. a S. O. uviedli Prvú stavebnú poisťovňu, a. s. do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru (účelové použitie prostriedkov) aj v otázke splácania úveru (vedeli a museli vedieť, že úver nebudú schopní splatiť a ich majetok nepostačuje na splatenie ich záväzkov) a vylákali od PSS, a. s. úver vo výške viac ako 140.000,-€, pričom vyšetrovanie je vedené pod sp. zn. ORP-294/3-OVK-NR-2011, stále aj po 1,5 roku v štádiu „začaté vo veci“.

- poškodzovania veriteľa podľa § 239 TZ na tom skutkovom základe, že prostriedky z úveru   –   patriace   do   ich   BSM   nepoužili   na   úhradu   svojich   splatných   záväzkov,   ale na splatenie   iných,   nesplatných   záväzkov   zabezpečených   nehnuteľnosťami   vo   vlastníctve matky   S.   O.   –   A.   V.,   splatenie   spoločného   nesplatného   úveru   O.   a   V.   Ďalej   na   tom skutkovom základe, že S. O. a A. V. odstúpili od kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bola kúpa bytu   od V.,   a to   z dôvodu,   aby   týmto   aktívnym   konaním   zabránili   prechodu tohto   bytu do BSM O., a teda aby zmarili možnosť uspokojenia veriteľov z tohto majetku.

- nebezpečného vyhrážania podľa § 360 TZ, resp. vydierania podľa § 189 TZ – R. O. sa vyjadril pred JUDr. M. a aj pred svojou sestrou Z. Š., že keď neprestane uplatňovať a chrániť   svoje   práva   prostredníctvom   úkonov   v občianskoprávnom   konaní,   ako aj v trestnom konaní, nechá ho „... že ho to vyjde lacnejšie ako vrátiť peniaze“.».

Sťažovateľ zdôraznil, že „V postupe OČTK pri vyšetrovaní trestnej činnosti R. O. a spol. boli opakovane porušované práva poškodených, avšak táto ústavná sťažnosť sa týka porušenia práva JUDr. M. M., garantovaného Ústavou SR v čl. 46 ods. 1 tým, že orgány činné v trestnom konaní bez akéhokoľvek dôvodu ignorujú trestné oznámenie JUDr. M. M. o skutku vyhrážania sa zabitím JUDr. M. M. zo strany R. O...“.

V súvislosti   so „skutkom   vyhrážania   sa   zabitím“ ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že «Vyšetrovateľ do dnešného dňa vo veci tohto skutku nekonal, ani nezačal konanie v štádiu „vo veci“ podľa ustanovenia § 199 TP. Rovnako vyšetrovateľ doposiaľ nevypočul JUDr. M. ani podľa § 196 ods. 2 TP, v štádiu po prijatí trestného oznámenia pred rozhodnutím podľa § 197 TP. Vyšetrovateľ teda bez akéhokoľvek dôvodu ignoroval trestné oznámenie JUDr. M. o tom, že sa mu páchateľ, ktorý sa voči nemu už pred tým dopustil obzvlášť závažnej trestnej činnosti, naďalej vyhrážal zabitím, ba čo viac, pred svojimi rodinnými príslušníkmi R. O. uviedol, že vyšetrovateľ Ing. S. mu mal uviesť, že „z M. si tu na polícii všetci robia... a... na neho aj na to čo vypisuje“. Túto informáciu JUDr. M. poskytla Z. Š. – sestra R. O., ktorej O. toto mal povedať.

Nakoľko   zo   strany   vyšetrovateľa   neustále   dochádzalo   k   mareniu   vyšetrovania v podobe nečinnosti, vykonávania vyšetrovacích úkonov spôsobom, majúcim za následok ich   procesnú   nepoužiteľnosť   v   konaní   a   podobne,   poškodení   podali   dňa   30. 8. 2011 hromadnú sťažnosť a podnet (zo dňa 19. 8. 2011), adresované na GP SR a MV SR odbor inšpekčnej služby, v ktorom uviedli všetky podstatné skutočnosti, okrem iného aj nečinnosť OČTK vo veci vyhrážania sa smrťou JUDr. M. zo strany R. O.».

Keďže   subjekty   označené   v   sťažnosti   ako   porušovatelia   práv   sťažovateľa nepostupovali   podľa   jeho   názoru   v súvislosti   s ním   podaným   trestným   oznámením relevantne,   resp.   ho   ignorovali,   čo   malo   na jeho „psychický   a zdravotný   stav   osobný a pracovný život obzvlášť závažný negatívny následok“, navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Okresné riaditeľstvo PZ v Nitre, Okresná prokuratúra v Nitre, Krajská prokuratúra v Nitre a vyšetrovateľ Ing. J. S. nečinnosťou vo veci vyhrážania sa R. O. JUDr. M. M. smrťou porušil základné právo JUDr. M. M. na súdnu a inú právnu ochranu, zaručené čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, Okresnému riaditeľstvu policajného zboru v Nitre, Okresnej prokuratúre v Nitre a Krajskej prokuratúre v Nitre, v trestnej veci vyhrážania sa JUDr. M. M. R. O., skutku opísanom v trestnom oznámení zo dňa 28. 9. 2010 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

JUDr. M. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- €, ktoré sú Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Okresné riaditeľstvo PZ v Nitre, Okresná prokuratúra v Nitre, Krajská prokuratúra v Nitre a vyšetrovateľ PZ v Nitre Ing. J. S.   spoločne   a nerozdielne povinní JUDr.   M.   vyplatiť   do   15 dní   od právoplatnosti   toho nálezu.

Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Okresné riaditeľstvo PZ v Nitre, Okresná prokuratúra v Nitre, Krajská prokuratúra v Nitre a Ing. J. S. sú spoločne a nerozdielne povinní JUDr. M. M. zaplatiť náhradu trov konania pred ústavným súdom Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 61/07) vyslovil, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania a najmä jeho petitom.

Aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti explicitne neuviedol, že sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   postupom   subjektov   označených   v petite   sťažnosti,   ústavný   súd   nemal pochybnosti o tom, že sťažovateľ namieta aj porušenie tohto základného práva, čo vyplýva z formulácie petitu, keď žiadal, aby ústavný súd označeným subjektom prikázal konať bez zbytočných prieťahov.

1.   Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namieta porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a v texte sťažnosti ďalej vymedzil, že k jeho porušeniu malo dôjsť v dôsledku nečinnosti „orgánov činných v trestnom konaní“ v súvislosti so skutkom „vyhrážania sa zabitím   JUDr.   M.   M.   zo   strany   R.   O.“.   Ústavný   súd   vzhľadom   na viazanosť   petitom sťažnosti   nepovažoval   za   potrebné   vysporiadať   sa   osobitne   s ďalšou   argumentáciou sťažovateľa, ktorá priamo nesúvisí s namietaným porušením v sťažnosti označených práv, keďže ju považoval iba za súčasť odôvodnenia.

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   m. m.   II. ÚS 28/06, III. ÚS 278/06, II. ÚS 177/09) je aj právny názor, podľa ktorého právo fyzickej osoby (resp. právnickej osoby) na vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania inej osoby na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy (napr. m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03, IV. ÚS 55/09).

Ani z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom   obvinení“   inej   osoby)   oznamovateľovi (poškodenému) nevyplýva v trestnom konaní právo na začatie a vedenie trestného stíhania inej osoby (mutatis mutandis rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. v prípade Helmers v. Švédsko, rozsudok pléna z 29. októbra 1991, sťažnosť č. 1826/85, séria A, č. 212-A, ods. 20, v prípade Perezová v. Francúzsko rozsudok Veľkej komory z 12. februára 2004, sťažnosť č. 47287/99, ods. 70, 71, ECHR 2004-I).

Oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným   činom,   nemá   preto   ústavou   zaručené   základné   právo,   aby   na   podklade   jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať   iné   rozhodnutie   v   trestnom   konaní,   je   vo   výlučnej   právomoci   orgánov   činných v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09, III. ÚS 46/2011).

V   obdobných   prípadoch   ústavný   súd   vyslovil   (IV. ÚS 55/09,   IV. ÚS 180/09, III. ÚS 45/2010), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou   vzťahu   medzi   štátom   a   páchateľom   trestného   činu.   Štát   prostredníctvom   svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto   ho   spáchal.   Účelom   tohto   procesu   je   prioritne   osvedčenie   tohto   vzťahu   medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

Aj   keď   postup   subjektov   označených   v sťažnosti   vo   veci   trestného   oznámenia sťažovateľa nebol úplne v súlade s § 196 a nasl. Trestného poriadku, namietané nedostatky v okolnostiach danej veci, pokiaľ ide o spôsob, ako bolo s týmto oznámením sťažovateľa naložené, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za prejav svojvôle dosahujúci takú   intenzitu,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vysloviť   v prípade   prijatia   sťažnosti na ďalšie konanie porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ sťažovateľ označil za jedného z porušiteľov svojich označených základných práv ministerstvo vnútra, ústavný súd nepovažuje postup tohto ústredného orgánu štátnej správy   (konkrétne   sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby   ministerstva   vnútra   v súvislosti s vybavovaním   hromadného   podania   poškodených   z 19.   augusta   2011)   za   taký,   ktorým mohlo byť zasiahnuté do práv sťažovateľa v namietanej veci.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   sťažovateľ   považuje   najmä   skutočnosť,   že   na   základe   jeho   trestného oznámenia   z 28.   septembra   2010   až   dosiaľ   nebolo   začaté   trestné   konanie   proti   ním označenej   fyzickej   osobe,   ktorá   sa   mu   mala   vyhrážať   zabitím,   dospel   ústavný   súd s poukazom   na   uvedené   skutočnosti   k záveru,   že   sťažnosť   je   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená,   a   preto   ju   na   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol.

2. Ústavný   súd   v spojitosti   s namietaným   porušením   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   vo   vzťahu k namietanému postupu označených porušovateľov konštatuje, že v okolnostiach danej veci nebolo dosiaľ žiadnej konkrétnej osobe vznesené obvinenie, dokonca nebolo ani začaté trestné   stíhanie   vo   veci.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   upriamuje   pozornosť   na   svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovateľ ako poškodený v trestnej veci bez vznesenia obvinenia (proti konkrétnej osobe) sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.   I. ÚS 212/07,   II. ÚS 212/07,   III. ÚS 109/06).   Až   vznesenie   obvinenia   je   tým momentom, ktorý dáva poškodenému možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže   v danom   prípade   namieta   sťažovateľ   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo veci, ktorá nedospela   do   štádia   vznesenia   obvinenia   proti   konkrétnej   osobe,   ústavný   súd   sťažnosť aj v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi obsiahnutými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012