znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 389/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 97/2009 a jeho uznesením z 27. augusta 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2010   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 97/2009 a jeho uznesením z 27. augusta 2010.

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadanej spisovej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou pôvodne Krajskému súdu v Trenčíne 18. septembra 2009 domáhal proti Ústavu na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže, Hlboká cesta 21, Žilina   (ďalej   len   „žalovaný   ústav“)   doručenia   rovnopisov   rozhodnutia   sp.   zn.   6/2006 z 8. marca 2006 a rozhodnutia sp. zn. 11/2006 zo 17. marca 2006 a zároveň rozhodnutia tohto správneho orgánu vo veciach ním podaných odvolaní proti disciplinárnym trestom z 8. marca 2006 a zo 17. marca 2006 vedených pod sp. zn. 6/2006 a sp. zn. 11/2006.

Počas výkonu väzby v   žalovanom ústave   bol sťažovateľ   disciplinárne potrestaný rozhodnutiami   sp.   zn.   6/2006   z   8.   marca   2006   a   sp.   zn.   11/2006   zo   17.   marca   2006. Sťažovateľ tvrdil, že dosiaľ mu neboli doručené označené rozhodnutia a písomné odvolania sa stratili, pretože správny orgán bol toho názoru, že sa neodvolal. Keďže bol toho názoru, že   žalovaný   ústav   vo   veci   nerozhodoval   v   primeranej   lehote,   podal   Krajskému   súdu v Trenčíne   žalobu   proti   nečinnosti   tohto   orgánu   podľa   §   250t   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Po postúpení veci miestne príslušnému krajskému súdu bolo konanie ďalej vedené pod sp. zn. 21 S 97/2009.

Krajský súd uznesením sp. zn. 21 S 97/2009 z 27. augusta 2010 návrh sťažovateľa ako nedôvodný zamietol. Sťažovateľ tvrdí, že postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   21 S   97/2009   a   jeho   uznesenie   z   27.   augusta   2010   je „v   rozpore   so   zákonom a ústavou, v rozpore so stabilizovanou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva... lebo krajský súd zásadným spôsobom poprel účel a význam (zmysel) relevantných ustanovení OSP...“.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv krajským súdom sťažovateľ okrem iného uviedol:

«V   prvom   rade   musím   namietať   protiústavný   postup   krajského   súdu   v   príkrom rozpore s ust. § 1, § 5 ods. 1, § 30 druhá veta OSP pretože si súd nesplnil ani len zákonnú povinnosť riadne a včas ma poučiť o procesných právach a povinnostiach a dať mi reálnu možnosť na ich uplatnenie pred meritórnym rozhodnutím. Niet pochýb o tom, že tým bolo porušené moje základné právo na právnu pomoc a prístup k nej ako aj právo na informácie v zmysle čl. 47 ods. 2 a čl. 26 ods. 1 ústavy.

Ďalej   som   toho   názoru,   že   krajský   súd pochybil   aj   v   ďalšom smere   a   to   najmä protiprávnym   postupom   v   rozpore   s   §   18   prvá   a   tretia   veta   OSP,   pretože   intenzívne komunikoval iba so žalovaným ÚVV a ÚVTOS Žilina, umožnil mu dodatočne vyjadriť sa k sporným skutočnostiam vyplývajúcim z obsahu originálnych materiálov a predložiť dáke fiktívne   a   pochybné   dôkazy;   úradné   fotokópie   originálov,   ktoré   však   obsahom nekorešpondovali s originálmi. Bolo povinnosťou súdu umožniť aj žalobcovi (sťažovateľovi) sa   vyjadriť   k   sporným   skutočnostiam   a   údajným   dôkazom   ešte   pred   meritórnym rozhodnutím a dať mu reálnu možnosť zaujať stanovisko najmä pre objektívne rozhodnutie. Žalobca nemal nikdy možnosť sa riadne oboznámiť s obsahom administratívneho spisu žalovaného   preto   aspoň   v   konaní   pred   súdom   by   súd   mal   zabezpečiť   reálny   prístup   k informáciám v predmetnom administratívnom spise žalovaného.

Znemožnenie vyjadriť sa k sporným skutočnostiam a (údajným) dôkazom dodatočne žalovaným   predložených,   považujem   za   porušenie   práva   môcť   sa   vyjadriť   ku   všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 ústavy.

Porušenie   práva   na   súdnu   ochranu,   spravodlivý   proces   a   riadne   odôvodnenie rozhodnutia   vidím   najmä   v   nesprávnom   právnom   posúdení   merita   veci,   nesprávnom hodnotení dôkazov a nedostatočnom zdôvodnení meritórneho rozhodnutia v rozpore s ust. § 120 ods. 1 OSP, § 132 až 134 OSP a § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 OSP, pretože súd nesprávne aplikoval a interpretoval uvedené ustanovenia zákona.

Omyl súdu pri aplikácii a interpretácii právnych noriem je nesprávnym právnym posúdením veci, ktoré vidím v porušení ustanovenia § 1 zákona č. 71/1967 Zb. („Sp. por.“) a § 28 ods. 2 zákona č. 156/1993 Z. z. pretože krajský súd neaplikoval Sp. por. v zmysle jeho subsidiárnej zásady a ani žiadnym presvedčivým, logickým a dostatočným spôsobom neuviedol právny názor a relevantné ustanovenia o ktoré oprel svoje úvahy a argumenty. Som toho názoru, že žalovaný v napadnutom disciplinárnom konaní mal podľa § 28 ods. 2 zákona č. 153/1993 Z. z. v spojení s § 1 Sp. por. primerane postupovať a aplikovať Sp. por., ale v skutočnosti to tak nebolo...»

Podľa sťažovateľa krajský súd svoj názor, že deň vyhlásenia rozhodnutia je aj dňom jeho riadneho doručenia, neoprel o žiadne ustanovenia zákona, bližšie to nekonkretizoval a okrem toho opomenul analyzovať, či samotné predpísané tlačivo zodpovedá zákonným požiadavkám; z tohto hľadiska „je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu zjavne nedostatočné, zmätočné, nepresvedčivé a teda v rozpore s ust. § 157 ods. 2 OSP“.

V záverečnej časti svojej sťažnosti sťažovateľ zásadne odmieta, že on alebo niekto iný v jeho prospech a s jeho vedomím „vykonal dáky nezákonný a neoprávnený zásah do administratívneho spisu žalovaného, veď to je úplne absurdné tvrdenie, ktoré nezodpovedá skutočnosti ani originálnym záznamom v spise, navyše ja som sa riadne a včas odvolal resp. podal sťažnosť čo dokazujú jednoznačne všetky relevantné dokumenty a opak toho je lož, ktorá zaťažuje v celom rozsahu žalovaného, aby preukázal svoje rafinované a nepravdivé tvrdenia o údajných neoprávnených zásahoch...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd Žilina postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 31 S 97/2009 porušil tak samostatne ako aj v organickom spojení základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu, právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR, právo na právnu pomoc a prístup k nej podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníka konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, právo môcť sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR.

Krajskému súdu Žilina sa zakazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 97/2009 pokračovať v porušovaní vyššie označených základných práv a prikazuje mu obnoviť stav pred ich porušením.

Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 21 S 97/2009-33 zo dňa 27. 8. 2010 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- EUR, spolu s úrokom z omeškania podľa § 3 Nr SR č. 87/1995 Z. z., ktoré je povinný Krajský súd Žilina do dvoch mesiacov od právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu

Krajský súd Žilina je povinný uhradiť štátu a sťažovateľovi prípadné trovy konania.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom   z   dôvodov,   že „sa   nachádzam   v   hmotnej   a   materiálnej   núdzi,   dlhodobo   bez pracovného zaradenia v ÚVTOS (hoci prácu som nikdy neodmietol), teda som dlhodobo od roku 2005 bez akýchkoľvek fin. príjmov, čím je pre mňa komerčná právna pomoc absolútne nedostupná“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade so stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   V   súvislosti   so   svojím   ústavným postavením   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I. ÚS   27/04, I. ÚS 74/05).   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy umožnenie   reálneho   prístupu   každému,   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   k   súdnemu   prieskumu   takéhoto   rozhodnutia.   Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46 ods. 2) ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie sťažnosti sťažovateľa.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 97/2009 a jeho uznesením z 27. augusta 2010

Sťažovateľ v prvom rade tvrdí, že namietaným postupom a uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci,   pokiaľ   ich   podľa   zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 3 OSP orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis. K rozhodnutiu o návrhu si môže súd vyžiadať stanovisko nadriadeného správneho orgánu.

Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa   §   250t   ods.   7   OSP   proti   rozhodnutiu   súdu   nie   je   prípustný   opravný prostriedok.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ za nečinnosť žalovaného ústavu považuje to, že mu   neboli   doručené   rozhodnutia   sp.   zn.   6/2006   z   8.   marca   2006   a   sp.   zn.   11/2006 zo 17. marca   2006   týkajúce   sa   uložených   disciplinárnych   trestov   z   8.   marca   2006 a zo 17. marca 2006 za jeho disciplinárne priestupky ani rozhodnutia o jeho odvolaniach, pričom označené rozhodnutia podľa jeho tvrdenia neobsahovali náležitosti iných správnych rozhodnutí. Podľa názoru sťažovateľa disciplinárne konanie malo prebiehať v súlade s § 28 ods. 2 zákona č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov [v danom prípade je relevantné znenie účinné do 1. júla 2006, pozn. (ďalej len „zákon o výkone väzby“)]   s primeraným použitím   ustanovení   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní (správny   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Správny   poriadok“),   ale „v skutočnosti to tak nebolo“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   čase   ukladania   sťažovateľom   uvádzaných disciplinárnych   trestov   bolo   disciplinárne   konanie   upravené   zákonom   o   výkone   väzby v znení zákona č. 451/2002 Z. z. (§ 19 až § 22) a vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 114/1994 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby v znení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 500/2002 Z. z. (§ 34 až § 37). Podľa   uvedenej   právnej   úpravy   zákon   o   výkone   väzby   zveril   disciplinárnu   právomoc ukladať disciplinárne tresty povereným funkcionárom ústavu, pričom trest umiestnenia do samoväzby na dobu 5 dní bol podľa uvedenej vyhlášky oprávnený uložiť odborný referent oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu.

Z   priloženej   spisovej   dokumentácie   krajského   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   pred podaním návrhu proti nečinnosti správneho orgánu na súd podal sťažovateľ 1. júla 2009 podnet týkajúci sa uložených disciplinárnych trestov z 8. marca 2006 a zo 17. marca 2006 Okresnej prokuratúre v Žiline (ďalej len „okresná prokuratúra“). Tento podnet bol vybavený prípisom   okresnej   prokuratúry   č.   k.   3   Pn   5/2009-69   z   12.   augusta   2009,   ktorá   v ňom konštatovala,   že   žalovaný   ústav   postupoval   v danom   prípade   v   súlade   so   zákonom. V označenom prípise okresná prokuratúra okrem iného uviedla:

„Disciplinárnym trestom pod číslom 6/2006 zo dňa 08. 03. 2006 bol J. Š. uložený trest   5   dní   samoväzby   za   nesplnenie   príkazu   príslušníka   ZVJS.   Proti   uvedenému rozhodnutiu sťažnosť nebola podaná, pričom trest bol vykonaný od dňa 17. 03. 2006 do 22. 03. 2006. Rozhodnutie o treste bolo menovanému oznámené, odmietol sa k nemu vyjadriť a podpísať oznámenie rozhodnutia.

Disciplinárnym trestom pod číslom 11/2006 zo dňa 17. 03. 2006 bol J. Š. uložený trest   5   dní   samoväzby   za   nesplnenie   príkazu   príslušníka   ZVJS.   Proti   uvedenému rozhodnutiu sťažnosť nebola podaná, pričom trest bol vykonaný od dňa 23. 03. 2006 do 27. 03. 2006. Rozhodnutie o treste bolo menovanému oznámené, odmietol sa k nemu vyjadriť avšak podpísal oznámenie rozhodnutia.

....   Pokiaľ   ide o skutočnosť,   že predmetné   disciplinárne rozhodnutia   Vám   neboli oznámené, toto potvrdené nebolo, pričom zák. č. 71/1967 Zb. správny poriadok v znení neskorších predpisov, v zmysle § 51 ods. 2 umožňuje, aby účastníkovi konania, ktorý je prítomný, mohlo sa rozhodnutie oznámiť ústnym vyhlásením.

Keďže   proti   disciplinárnym   rozhodnutiam   nebol   podaný   opravný   prostriedok, rozhodnutia   odvolacích   orgánov   neboli   vydané   a   tým   pádom,   nič   Vám   nemalo   byť doručované.“

Keďže   z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   skutkovo   v predmetnej   veci predovšetkým namieta nečinnosť správneho orgánu (k tomu smerovala jeho žaloba, o ktorej krajský súd rozhodol namietaným uznesením, pozn.), ústavný súd upriamuje pozornosť na § 250t ods. 1 OSP, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Týmto zákonným postupom sa   zabezpečuje ústavou garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu. Toto právo zahŕňa aj právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá   sa   domáha,   aby   súd   vyslovil   povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   konať a rozhodnúť v lehote, ktorú zároveň určí. Orgán verejnej správy nekoná spôsobom určeným príslušným právnym predpisom, najmä ak je v konaní nečinný a uvedenou nečinnosťou je fyzická osoba alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľa   obsiahnutou   v   sťažnosti považoval za potrebné poukázať na podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno vyvodiť predovšetkým z ustanovenia § 250t ods. 1 OSP prvej vety a spočíva v možnosti účastníkov konania   pred   orgánom   verejnej   moci   domáhať   sa   prostredníctvom   žaloby   odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného ústavu), ktorý vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, pričom týmto odstránením nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   sa   vytvoria   predpoklady   aj   na   odstránenie   právnej neistoty účastníkov tohto konania, ktorej dlhodobé a neprimerané pretrvávanie spravidla naznačuje, že dochádza k porušovaniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Úloha   súdu   v   tomto   konaní   spočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný ústav) v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného   a   akceptovateľného   dôvodu,   a   na   tomto   základe   rozhodnúť   buď   tak,   že dotknutému   orgánu   verejnej   správy   uznesením   uloží,   aby   v   primeranej   lehote   vo   veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne.

V   napadnutom   uznesení   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   o   zamietnutí   žaloby sťažovateľa smerujúcej proti nečinnosti žalovaného ústavu odôvodnil takto:

«Podľa § 250t ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Konania   o   disciplinárnych   priestupkoch   neboli   konania   v   zmysle   správneho poriadku, a preto ani neboli vydané rozhodnutia v zmysle tohto zákona.

Uvedené   skutočnosti   a   najmä   prípustnosť   podania   mimoriadnych   opravných prostriedkov boli žalobcovi vysvetlené osobne vedúcim oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu.

Z predloženého správneho spisu bolo zistené, že tak rozhodnutie o disciplinárnom treste zo dňa 8. 3. 2006 ako aj zo dňa 17. 3. 2006 je vydané na predpísanom tlačive – „Záznam   o   disciplinárnom   priestupku“,   kde   sa   na   prednej   strane   uvádza   označenie obvineného, dôvod návrhu na disciplinárny trest s označením organizačnej zložky ZVJS, podpis príslušníka a dátum, dôkazné prostriedky a vyjadrenie obvineného. Na druhej strane tlačiva   je   dátum   rozhodnutia   o   disciplinárnom   treste,   samotné   rozhodnutie,   ktoré   musí obsahovať náležitosti - výrok s uvedeným príslušného ustanovenia zákona, podľa ktorého bolo   rozhodnuté,   poučenie   obvineného   o   možnosti   podať   opravný   prostriedok,   podpis obvineného.   V   ďalšej   časti   je   kolónka   pre   podanie   sťažnosti   obvineného   proti disciplinárnemu trestu s uvedením dátumu, kedy bola podaná a podpis obvineného, ďalej rozhodnutie   funkcionára   o   sťažnosti   proti   disciplinárnemu   trestu,   vyjadrenie   ústavného lekára   a   záznam   o   vykonaní   disciplinárneho   trestu   s   uvedením   začiatku   výkonu disciplinárneho   trestu   (deň   a   čas)   a   konca   výkonu   (deň   a   čas)   a   nakoniec   záznam s uvedením dátumu o vrátení záznamu do osobného spisu obvineného.

Rozhodnutie o disciplinárnom treste sp. zn. 6/2006 bolo žalobcovi oznámené pri prejednaní   disciplinárneho   priestupku   dňa   8.   3.   2006,   pričom   bol   osobne   poučený o možnosti podať proti rozhodnutiu odvolanie (ktoré má odkladný účinok, ak sa nejedná o trest umiestnenia do samoväzby resp. ak udržanie poriadku a disciplíny v ústave vyžaduje, aby trest bol vykonaný ihneď). Poučenie obvineného v zázname o disciplinárnom priestupku odmietol podpísať. Proti tomuto rozhodnutiu menovaný nepodal písomné odvolanie podľa § 22 ods. 1 zákona o výkone väzby, o čom je vykonaný zápis v zázname o disciplinárnom priestupku. Žalobcovi bolo uložených 5 dní samoväzby v zmysle § 19 ods. 1, 2 písm. c) zákona č. 156/1993 Z. z. v znení zákona č. 451/2002 Z. z.. V časti, kde môže obvinený podať sťažnosť proti rozhodnutiu, je zápis, že sa nevyjadril a v zákonnej lehote nepodal písomné odvolanie. Zápis je podpísaný príslušníkom Zboru ZVJS. Zároveň však v kolónke - Sťažnosť obvineného proti disciplinárnemu trestu, je uvedené slovo „áno“ ( s dátumom podania 8. 3. 06 a s podpisom žalobcu. Následne v časti, kde má byť rozhodnuté o podanej sťažnosti nie je žiaden záznam a kolónka je vyčiarknutá.

Rozhodnutie o disciplinárnom treste sp. zn. 11/2006 bolo žalobcovi oznámené pri prejednaní   disciplinárneho   priestupku   dňa   17.   3.   2006,   pričom   bol   osobne   poučený o možnosti podať odvolanie proti rozhodnutiu, čo potvrdil svojím podpisom. Práva podať sťažnosť proti rozhodnutiu sa vzdal 17. 3. 2006, čo potvrdil svojím podpisom. Žalobcovi bol v zmysle § 19 ods. 1, 2 písm. c) zákona č. 156/1993 Z. z. v znení zákona č. 451/2002 Z. z. uložený ďalší disciplinárny trest 5 dní samoväzby. V tomto prípade rozhodnutie aj s daným poučením podpísal. V časti, kde mohol podať sťažnosť bolo uvedené slovo „nie“ s dátumom 17. 3. 2006 a podpisom žalobcu. Následne však slovo „nie“ bolo prečiarknuté a nahradené slovom   „áno“.   Avšak   v   rozhodnutí   o   sťažnosti   proti   disciplinárnemu   trestu   sa   žiaden záznam nenachádza.

V oboch prípadoch bol uložený disciplinárny trest aj vykonaný. Vzhľadom na vyššie uvedené nezrovnalosti v záznamoch o uložených disciplinárnych trestoch,   súd   vyzval   žalovaného,   aby   sa   k   sporným   skutočnostiam,   t.   j.   k   rozporným záznamom o podaných sťažnostiach žalobcu proti disciplinárnym trestom opätovne vyjadril. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca proti disciplinárnym trestom zo dňa 8. 3. 2006 a 17. 3. 2006 v zákonnej lehote odvolanie nepodal. Zaslané kópie záznamov o disciplinárnych trestoch nesú znaky neoprávneného zásahu v časti,   kde má obvinený možnosť   podať   sťažnosť   proti   disciplinárnemu   trestu.   Práve   podanie   opravných prostriedkov v uvedených prípadoch bolo predmetom viacerých podnetov J. Š. podaných pre údajne nezákonný postup v konaní o disciplinárnych trestoch.

Žalovaný   spolu   s   vyjadrením   zaslal   aj   fotokópie   záznamov   o   disciplinárnych priestupkoch a uložených disciplinárnych trestov zo dňa 8. 3. 2006 a 17. 3. 2006, ktoré boli žalovaným   vyhotovené   v   mesiaci   júl   2009   na   základe   pokynu   prokurátora   Okresnej prokuratúry v Žiline o predložení rozhodnutí o uvedených disciplinárnych trestoch. Zaslané kópie záznamov neobsahujú žiadne zásahy do pôvodného textu. Ako bolo už vyššie uvedené, rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu sa vydávajú na predpísanom tlačive, ktoré zároveň uvádza náležitosti vydaného rozhodnutia a zároveň zaznamenáva   ďalší   postup   po   vydaní   takéhoto   rozhodnutia.   V   danom   prípade   sa rozhodnutie oznamuje ústnym vyhlásením a jeho písomná forma je súčasťou osobného spisu obvineného. Deň ústneho vyhlásenia rozhodnutia je zároveň aj dňom doručenia, preto na námietku žalobcu, že rozhodnutie mu nebolo doručené, nebolo možné prihliadnuť a ani jej vyhovieť, keďže pri prejednaní priestupku a následne pri rozhodnutí o disciplinárnom treste bol prítomný a osobne sa ho zúčastnil.

Súd   zároveň   k   zisteným   rozporom   v   záznamoch   o   podaní   sťažností   proti rozhodnutiam o disciplinárnych trestoch uvádza, že ide o zrejmé neoprávnené zásahy, ktoré mali   vyvolať   dojem,   že   sťažnosti   boli   podané   v zákonných   lehotách a žalovaný o nich nekonal, čo by bolo možné následne vyhodnotiť ako nezákonný postup, resp. nečinnosť orgánu verejnej správy.

Žalobca svoje tvrdenie, že opravné prostriedky boli podané písomne a v zákonnej lehote,   v   konaní   nepreukázal,   keď   toto   tvrdenie   nepodporujú   ani   samotné   záznamy o disciplinárnych priestupkoch, keďže totožné záznamy, ktorých kópie boli vyhotovené v júli 2009 neobsahujú žiadne rozporné údaje a je z nich jednoznačne preukázané, že opravné prostriedky podané neboli.

Súd vychádzajúc zo skutočností zistených zo správneho spisu musel konštatovať, že žaloba proti nečinnosti žalovaného bola podaná nedôvodne, nakoľko jeho nečinnosť nebola zistená.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   si   krajský   súd   primeraným   a pritom   ústavne akceptovateľným spôsobom splnil úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku označenej nadpisom „Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy“, keďže na základe žaloby sťažovateľa preskúmal, či je žalovaný správny orgán (ústav na výkon väzby) v predmetnom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho,   t.   j.   právne   relevantného   a   akceptovateľného   dôvodu,   a   na   základe   toho napadnutým uznesením rozhodol.

Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v predmetnom konaní, na ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo zodpovedať, bola otázka, či je (bol) žalovaný ústav v tomto konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného   a akceptovateľného   dôvodu.   Ako   vyplýva   z   citovanej   časti   napadnutého uznesenia   krajského   súdu,   na   túto   otázku   odpovedal   síce   stručne,   ale   podľa   názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne.   Krajský   súd   uviedol,   že   žalovaný   ústav   nebol v konaniach   týkajúcich   sa   sťažovateľovi   uložených   disciplinárnych   trestov   nečinný,   ak rozhodnutie o nich   mu nedoručoval,   ale mu boli   oznámené v   jeho prítomnosti   ústnym vyhlásením, pretože Správny poriadok v zmysle § 51 ods. 2 umožňuje, aby účastníkovi konania, ktorý je prítomný, mohlo sa rozhodnutie oznámiť ústnym vyhlásením. Krajský súd v zmysle uvedeného deň ústneho vyhlásenia rozhodnutia považoval zároveň za deň jeho doručenia.   Zároveň   vykonaným   dokazovaním   mal   za   preukázané,   že   sťažovateľ   bol poučený o práve podať opravný prostriedok a že opravné prostriedky proti rozhodnutiam o uložení disciplinárnych trestov sťažovateľom podané neboli.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané   porušenie   práva   domáhať   sa   ochrany u príslušného orgánu a námietku, že krajský súd mu túto ochranu neposkytol, ústavný súd v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   sťažovateľovi   bola   v   konaní   krajského   súdu   sp.   zn. 21 S 97/2009 nepochybne poskytnutá ochrana. K porušeniu   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46 ods. 2) ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 225/05). Odmietnutie žaloby proti nečinnosti správneho orgánu samo osebe nemožno   považovať za   odmietnutie   spravodlivosti   (IV.   ÚS   99/09).   Ústavný súd   už pri svojej rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie   je   právnym   základom   pre   namietnutie   porušenia   tohto   ústavného   práva   ústavnou sťažnosťou (m. m. II. ÚS 3/97).

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   môcť   sa   vyjadriť   ku   všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť neumožnením sťažovateľovi oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného ústavu a zaujať stanovisko k nemu, ústavný súd poznamenáva, že krajský súd postupoval v danom prípade podľa už citovaného § 250t ods. 3 OSP, podľa ktorého orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis,   a   tiež   podľa   §   250e   OSP (...   predseda   senátu   môže   nariadiť   žalovanému, aby   sa k obsahu žaloby vyjadril...), ktoré sa tiež aplikuje na konanie o žalobách proti nečinnosti orgánov   verejnej   správy.   V danom   prípade   totiž   išlo   o   rozhodovanie   o   žalobe   v rámci správneho   súdnictva,   ktoré   je   upravené   v   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku. Navyše, aplikácia sťažovateľom uvádzaného § 114 OSP označeného nadpisom „Príprava pojednávania“, ktorý je súčasťou prvej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, v danom prípade neprichádzala do úvahy aj vzhľadom na znenie § 250t ods. 4 prvej vety OSP, v zmysle ktorej o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy súd rozhodne „... bez pojednávania uznesením“.

Postup krajského súdu v konaní, pri ktorom postupoval podľa právnej úpravy lex specialis   upravujúcej   tento   postup   (správne súdnictvo),   a   nie podľa   všeobecnej   právnej úpravy   upravenej   v tretej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   označenej   nadpisom „Konanie v prvom stupni“, bol postupom v súlade so zákonom, a preto nemohlo takýmto postupom krajského súdu podľa názoru ústavného súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 467/2010).

Ani   v súvislosti   s námietkou   sťažovateľa,   že   sa   nemohol   vyjadriť   ku   všetkým dôkazom, ústavný súd nezistil porušenie procesných ustanovení § 250t ods. 3 OSP a § 250e OSP, ktoré by malo za následok namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že nemal nikdy možnosť sa riadne oboznámiť s obsahom administratívneho spisu žalovaného ústavu, ústavný súd poukazuje na to, že na základe výzvy krajského súdu žalovaný ústav predložil kópie záznamov o nahliadnutí sťažovateľa do osobného spisu na jeho žiadosť v dvoch prípadoch, a to 15. októbra 2009 v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v... a 24. februára 2010 v Ústave na výkon trestu odňatia slobody   v...   Podľa   týchto   záznamov   účelom   nahliadnutia   do   osobného   spisu   bolo oboznámenie sa s jeho obsahom.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v danom   prípade   ústavne akceptovateľným   spôsobom   zaoberal   námietkami   sťažovateľa,   ktorých   posúdenie   bolo relevantné   na   rozhodnutie   o   veci   a   závery   jeho   uznesenia   sú   dostatočne   odôvodnené. Výklad príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci krajského súdu a nemožno   dospieť   ani   k   záveru,   že   by   jeho   výklad   zjavne   vybočoval   z   rámca   týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd považuje napadnutý postup a uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné, a preto neprichádza ani do úvahy, aby ich mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a tiež porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto bolo potrebné v tejto časti odmietnuť jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 97/2009 a jeho uznesením z 27. augusta 2010

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného postupu a uznesenia krajského súdu v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, a čl. 48 ods. 2 ústavy, nemožno tento postup a rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy (IV. ÚS 368/2010).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobne   napr. III. ÚS 83/09 a IV. ÚS 294/2010).

3. K namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 97/2009 a jeho uznesením z 27. augusta 2010

Sťažovateľ   namietal   porušenie svojho základného práva   na právnu pomoc podľa čl. 47   ods.   2   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že „súd   nesplnil   ani   len   zákonnú povinnosť riadne a včas ma poučil o procesných právach a povinnostiach a dať mi reálnu možnosť na ich uplatnenie pred meritórnym rozhodnutím“.

Z   hľadiska   možného   porušenia   základného   práva   na   právnu   pomoc   zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že čl. 47 ods. 2 ústavy zakotvuje právo na to, aby sa každý mohol nechať zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý účastníkovi poskytne právnu   pomoc v   prípadoch,   ktoré   si   takúto pomoc vyžadujú.   Hlavný význam základného práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi,   v   danom   prípade   sťažovateľovi,   aby   v   konaní   pred   nimi   využíval   právnu pomoc.   Pri   takomto   vymedzení   označeného   základného   práva   k   jeho   porušeniu   podľa názoru ústavného súdu v danom prípade zjavne nedošlo. Sťažovateľ ani nenamieta, že by v akejkoľvek súvislosti nebolo rešpektované jeho právo dať sa v súdnom konaní zastupovať zvoleným právnym zástupcom. Z obsahu sťažnosti ani z vyžiadanej spisovej dokumentácie rovnako ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ v konaní proti nečinnosti žalovaného ústavu vo veciach podaných odvolaní proti disciplinárnym trestom z 8. marca 2006 a 17. marca 2006, vedenom krajským súdom pod sp. zn. 21 S 97/2009, žiadal tento súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na konanie vo veci.

V   konaniach   v   správnom   súdnictve   musí   byť   žalobca   v zmysle   §   250a   OSP zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného poistenia,   sociálneho   zabezpečenia   vrátane   nemocenského   poistenia,   dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej   politiky   trhu   práce   a   garančného   fondu,   poskytovania   zdravotnej   starostlivosti, vo veciach priestupkov (čo je aj prípad sťažovateľa, pozn.) a vo veciach azylu a doplnkovej ochrany.

Pokiaľ podľa sťažovateľa spočíva porušenie jeho základného práva na právnu pomoc v   konaní   pred   krajským   súdom   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   v   nesplnení   poučovacej povinnosti zo strany krajského súdu v zmysle § 5 OSP, ústavný súd poukazuje na to, že táto všeobecná poučovacia povinnosť súdu sa týka iba podmienok, spôsobu a účinku výkonu práv a povinností účastníkov konania procesnej, nie hmotnoprávnej povahy. Ústavný súd v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   účelom   uplatnenia   každého   procesného   práva   je zabezpečiť ochranu konkrétneho materiálneho práva, resp. domôcť sa svojho materiálneho práva (nároku), a poukazuje na právny názor vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého   účastník   sa   na   súd   neobracia   so   žiadosťou   o   ochranu   jednotlivého   procesného oprávnenia, ale vždy so žiadosťou o ochranu takého svojho práva, ktoré má materiálnu povahu alebo procesnú povahu s materiálnym dopadom na jeho právne postavenie (m. m. II. ÚS 307/06).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   vyžiadaným   spisom   krajského   súdu   sp.   zn. 21 S 97/2009 konštatuje, že z jeho obsahu skutočne nevyplýva, že krajský súd si vo vzťahu k sťažovateľovi splnil povinnosť v zmysle § 5 OSP, ale na druhej strane konštatoval, že tento nedostatok s prihliadnutím na charakter namietaného súdneho konania (konanie proti nečinnosti správneho orgánu v súvislosti s rozhodovaním o disciplinárnych priestupkoch počas   výkonu   väzby,   ako   aj   skutočnosť,   že   v tomto   konaní   príslušný   súd   rozhoduje v zmysle § 250t ods. 4 bez pojednávania uznesením) nemá takú povahu ani dôsledky takej intenzity, že by mohol spôsobiť namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. V danom prípade totiž tento nedostatok v postupe krajského súdu zjavne nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do príčinnej súvislosti s rozhodnutím o uplatnenom nároku sťažovateľa (zamietnutie žaloby proti nečinnosti žalovaného ústavu). Navyše, z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že o svojich procesných právach bol sťažovateľ poučený žalovaným správnym orgánom.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy a postupom a rozhodnutím krajského súdu v napadnutom konaní neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že v danom prípade došlo k jeho porušeniu, a preto aj v tejto časti sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 97/2009 a jeho uznesením z 27. augusta 2010

Porušenie   základného   práva   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy,   ktoré   zaručuje   slobodu prejavu a právo na informácie sťažovateľ namieta z rovnakých dôvodov, ako porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Ak ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom a uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, tak to isté platí aj o základnom práve podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, ktoré má materiálnu   povahu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   svoju   stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného (materiálneho) charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 26 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 26 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011