znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 389/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   S.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 NcC 56/2009-183 z 25. novembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 63/2010 z 28. mája 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 NcC 56/2009-183 z 25. novembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 63/2010 z 28. mája 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   odporcom   v   konaní   vedenom   Okresným súdom   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   10   C   122/2009.   Žalobca „v predmetnom spore spochybňuje naše vlastnícke právo. V konaní pritom dôvodí údajným porušením   povinností   uložených   nám   predbežným   opatrením   OS   Michalovce č. 10 C 121/2003-59 z 24. 10. 2003, z ktorého bol ako fyzická osoba jedným z oprávnených. Platnosť a účinnosť uvedeného predbežného opatrenia je podľa žaloby základom predmetného sporu.“.

Zákonným sudcom v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 122/2009 je JUDr. Z. Š. (ďalej len „zákonný sudca“), ktorý je zákonným sudcom aj vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 10 C 121/2003, v rámci ktorej bolo vydané sťažovateľom označené predbežné opatrenie.

„Po   zistení   existencie   súdneho   sporu   a   oboznámení   sa   s   jeho   obsahom“ dospel sťažovateľ k presvedčeniu, že zákonný sudca a všetci sudcovia okresného súdu by mali byť z prerokovávania   veci   vylúčení, pretože „... existuje   závažné   podozrenie   o   nedostatku nestrannosti menovaného   sudcu,   nakoľko by tento   mal v konaní   hodnotiť   svoje vlastné prvšie rozhodnutie a z ohľadom na vyjadrenie ďalších sudcov OS Michalovce v konaní 19 C 103/2006 vedeného medzi rovnakými účastníkmi, ktorí sami vyjadrili svoju zaujatosť vo veci i celého súdu OS Michalovce“.

Sťažovateľ 23. októbra 2009 vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi pre jeho pomer k veci a tiež proti všetkým sudcom okresného súdu. Krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti uznesením č. k. 2 NcC 56/2009-183 z 25. novembra 2009 tak, že ju „odmietol dôvodiac aplikáciou § 14 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého sa na našu námietku nemá prihliadať a teda vec podľa jeho názoru ani nemala byť predkladaná vyššiemu súdu. K našej námietke zaujatosti vznesenej voči všetkým ostatným sudcom OS Michalovce sa nevyjadril vôbec.“.

Sťažovateľ   podal   proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu   odvolanie „Namietajúc   postup   i   rozhodnutie   KS   v   Košiciach,   dôvodiac   osobitne   na   nesprávnosť záveru KS Košice (aplikácia § 14 ods. 3 OSP) ako i absenciou rozhodovania o našej druhej námietke (proti všetkým sudcom OS Michalovce)...“, v ktorom žiadal vylúčiť zákonného sudcu, ako i všetkých ostatných sudcov okresného súdu z prerokovávania predmetnej veci a túto prikázať inému prvostupňovému súdu Slovenskej republiky.

Dňa 23. júna 2010 bolo sťažovateľovi prostredníctvom okresného súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 63/2010 z 28. mája 2010, ktorým zastavil konanie o námietkach zaujatosti dôvodiac, že „... NS SR avšak ani iný (všeobecný) súd SR nie je príslušný vo veci rozhodnúť“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uvádza,   že „Hoci   riadne   a   včas   vzniesli...   dôvodné námietky   zaujatosti,   príslušné   súdy   -   Krajský   súd   Košice   i   NS   SR   sa   vecou   odmietli zaoberať, hoci každý z iného dôvodu.“.

Okresný súd   podľa   sťažovateľa „postupoval   plne   v súlade   so zákonom,   keď vec predložil v súlade s ust. § 16 ods. 1 OSP Krajskému súdu v Košiciach a nepostupoval podľa § 15a ods. 5 OSP.

Bolo ale potom povinnosťou Krajského súdu Košice vec riadne prejednať, čo sa však podľa   nášho   názoru   nestalo.   Rozhodnutie   KS   Košice   tak   ostalo   prinajmenšom   v   časti o námietke   zaujatosti   proti   všetkým   sudcom   OS   Michalovce   zjavne   neodôvodnené,   teda arbitrárne. Najvyšší súd odmietol naše odvolanie dôvodiac, že sa nejedná o odvolanie, nakoľko   Krajský   súd   Košice   mal   vo   veci   prejednania   námietok   zaujatosti   konať   ako nadriadený súd. Rozhodnutie nadriadeného súdu je podľa názoru NS SR rozhodnutím mimo rámca   inštančného   postupu.   Uzavrel   preto,   že   proti   rozhodnutiu   o   námietke   zaujatosti zákon nepripúšťa žiadny opravný prostriedok.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „Záver NS SR v uvedenej veci, podporený obdobným záverom 3. civilného senátu NS SR sp. zn.: 1 Cdo 20/97... neobstojí“, pretože „o námietke zaujatosti   všetkých   sudcov   Okresného   súdu   Michalovce   môže   rozhodovať   po   prvý   raz výlučne inštančne nadriadený súd, ktorý ale v nijakom prípade nemôže rozhodovať ako súd odvolací.

Vylúčenie   možnosti preskúmania záveru súdu o   námietke zaujatosti podľa   nášho názoru potom nemá oporu v zákone, ako tvrdí NS SR. Naopak, zákon (201 prvá veta OSP) takýto postup výslovne dovoľuje.

Záver NS SR potom nie len že porušuje OSP, ale vo svojich dôsledkoch priamo zasahuje do našich ústavných práv na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že namietaným uznesením najvyššieho súdu mu bolo „odňaté právo na prístup k súdu“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa I., s. r. o. na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   na   prejednanie   veci   pred   nezávislým   a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 1   Cdo   63/2010   zo   dňa   28.   5.   2010   ako   i   rozhodnutím   Krajského   súdu   Košice   č.   2 NcC/56/2009-183 zo dňa 25. 11. 2009 porušené boli.

Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   č.   1   Cdo   63/2010   zo   dňa   28.   5.   2010   ako i rozhodnutie Krajského súdu Košice č. 2 NcC/56/2009-183 zo dňa 25. 11. 2009 sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR, prípadne Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie. Porušovateľ   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   do   15   dní   odo   dňa doručenia tohto nálezu prostredníctvom jeho právneho zástupcu, ktoré budú vyúčtované v priebehu konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej judikatúre uvádza, že postup   a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ 23. októbra 2009 vzniesol v konaní pred okresným súdom sp. zn. 10 C 122/2009 námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi pre jeho pomer k veci a tiež proti všetkým sudcom okresného súdu.

Krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti uznesením č. k. 2 NcC 56/2009-183 z 25. novembra   2009   tak,   že   ju   vrátil   súdu   prvého   stupňa   ako   bezdôvodne   predloženú. Krajský   súd odôvodnil   svoje rozhodnutie aplikáciou   § 14 ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   v zmysle   ktorého   „Dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.“.

Podľa   názoru   krajského   súdu „Ak   sa   námietka   zaujatosti   týka   len   okolností, ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému   súdu   nepredkladá...   Z uvedeného   dôvodu   súd   prvého   stupňa   na   takéto podanie   žalovaného   v 2.   rade   nemal   prihliadať   a v tomto   prípade   nemal   ani   vec nadriadenému súdu predkladať.

Keďže tvrdené skutočnosti nie sú dôvodmi na vylúčenie sudcu, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie, nie sú splnené podmienky na rozhodovanie o vznesenej námietke   zaujatosti   voči   ostatným   sudcom   Okresného   súdu   Michalovce,   pretože   títo v predmetnej veci nekonajú a nemôžu konať pokiaľ vo veci koná JUDr. Z. Š. Preto o tejto námietke   nebolo   rozhodované.“. Namietané   uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 7. januára 2010.

Sťažovateľ   v podaní   označenom   ako „odvolanie   proti   uzneseniu   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 2 NcC 56/2009-183 o námietke zaujatosti“ z 26. februára 2010 žiadal, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu zmenil tak, že vylúči zákonného sudcu, ako i všetkých ostatných sudcov okresného súdu   z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 10 C 122/2009 a vec prikáže na prerokovanie a rozhodovanie inému prvostupňovému súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd rozhodol uznesením č. k. 1 Cdo 63/2010-223 z 28. mája 2010 tak, že konanie o opravnom prostriedku proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 NcC 56/2009 z 25.   novembra   2009   zastavil.   Svoje   uznesenie   odôvodnil   skutočnosťou,   že   predmetné odvolanie „smeruje   proti   takému   uzneseniu   krajského   súdu,   kde   nie   je   daná   funkčná príslušnosť   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (a   ani   žiadneho   iného   súdu)   o ňom rozhodovať,   nezostalo   iné   riešenie,   než   aby   pre   uvedený   neodstrániteľný   nedostatok podmienky   konania   bolo   konanie   o tomto   opravnom   prostriedku   v zmysle   §   104   ods.   1 O. s. p. zastavené“.

Z   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   ďalej   vyplýva,   že Občiansky súdny poriadok upravuje odvolanie ako univerzálny riadny opravný prostriedok účastníka, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon výslovne nevylučuje. V prerokovávanej veci však smeruje opravný prostriedok sťažovateľa proti spomenutému uzneseniu krajského súdu, ktorý rozhodoval v postavení nadriadeného súdu (porovnaj § 16 ods. 1 OSP, pozn.). Napadnuté rozhodnutie podľa názoru najvyššieho súdu nie je rozhodnutím prvostupňového súdu (ako sa mylne domnieva sťažovateľ), ktoré by bolo možné napadnúť odvolaním za podmienok ustanovených zákonom, a preto najvyšší súd nie je funkčne príslušný na prerokovanie odvolania proti tomuto uzneseniu krajského súdu.

Najvyšší   súd   zdôraznil,   že   rozhodnutie   nadriadeného   súdu   vydané   v   konaní o vylúčení sudcov podľa § 16 ods. 1 OSP je síce rozhodnutie konečné, ale je vynesené mimo rámca inštančného postupu, t. j. v takomto prípade krajský súd nekoná ani ako súd prvého stupňa a ani ako súd odvolací. Proti takému rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny opravný prostriedok (teda ani dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok účastníka, a preto   vyslovený   záver   o   chýbajúcej   funkčnej   príslušnosti   najvyššieho   súdu   platí i v prípade, že by sa podanie – opravný prostriedok sťažovateľa neposúdilo ako odvolanie, ale ako dovolanie). Na tomto základe najvyšší súd dospel k záveru, že v danom prípade nejestvuje žiadny funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodnúť a v tejto súvislosti poukázal aj na zhodu jeho názorov v predmetnej veci „s konštantnou judikatúrou o danej otázke (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, publikované v časopise Zo súdnej praxe v čísle vydania /zväzku/ 4 ročník 1998 na strane 81)“.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa a posudzovaní v nej uplatnených námietok ústavný súd vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,   resp.   či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný   súd   posúdil   argumentáciu   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   uvedenú v odôvodneniach   namietaných   uznesení   a   dospel   k   záveru,   že   zodpovedá   ústavne konformnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 14 až § 17 a § 201 a nasl. OSP, pozn.), a preto považuje obe sťažovateľom napadnuté uznesenia za ústavne akceptovateľné a udržateľné. V danom prípade tak krajský súd, ako aj najvyšší súd svoje uznesenia riadne odôvodnili, pričom ide o také uznesenia, ktoré   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárne.   Oba   vo   veci   sťažovateľa konajúce   a   rozhodujúce   súdy   rešpektovali   platnú   procesnoprávnu   úpravu   konania o odvolaní a konania o námietke zaujatosti, a teda postupovali v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy. Postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej veci nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súhlas s argumentáciou sťažovateľa by naopak viedol k absurdnému záveru, a to, že rešpektovaniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zodpovedá taký postup súdov, ktorý nie je v súlade s platnou právnou úpravou ich konania a rozhodovania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010