znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 389/04-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, bytom B., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1676/98 v súvislosti s konaním o dovolaní, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ioana Kornelija Komanického o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2004 doručená sťažnosť Ioana Kornelija Komanického (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1676/98 v súvislosti s konaním o dovolaní.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „Krajský súd v Prešove svojím konečným rozhodnutím sp. zn. 4 Nc 60/02, zo dňa 6. VIII. 2002, ktoré zodpovedá konaniu vedenému na   Okresnom   súde   v Bardejove   pod   č.   k.   4   C   1676/98,   rozhodol   o mojom   návrhu   na vylúčenie sudcu z tohto konania záporne, t. j. mojej požiadavke nevyhovel. (...) následne som   podal   voči   tomuto   jeho   uzneseniu   ešte   dňa   7.   XI.   2002   dovolanie.   Na   toto   moje počínanie prvostupňový súd reagoval až po 3-och mesiacoch, keď svojim uznesením č. k. 4 C 1676/98-51, zo dňa 4. II. 2003 ma vyzval, aby som svoje dovolanie doplnil (...) dňa 10. II. 2003 (...) som podrobne opísal všetko to, čo odo mňa súd požadoval. (...) súd (...) dal o sebe vedieť až ďalšou písomnou výzvou, zo dňa 7. VII. 2003 (...). Táto súdna výzva sa týkala   šetrenia   mojich   osobných   majetkových   a zárobkových   pomerov   a tiež   mojej manželky, resp. celej rodiny. (...) písomným podaním, zo dňa 11. VIII. 2003 (...) som mu opísal svoje majetkové a iné pomery (...) od tejto doby už prešlo viac, ako 8 mesiacov, nič sa konkrétne v tejto veci prakticky zo strany súdu nedeje! Mám na mysli iba toto dovolanie, o ktorom derogačným súdom vo veci samej nie je rozhodnuté podnes.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom „rozhodol takto:

1.   Vyslovuje,   že   základné   a ľudské   práva   Ioana   Kornelija   Komanického   podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd – jej ods. 2), čl. 38, ako aj ods. 1), čl. 6 Dohovoru o ich ochrane v znení protokolu čís. 11, postupom Okresného súdu v Bardejove v dovolacom konaní u neho vedenom pod č. k. 4 C 1676/98, porušené boli.

2. Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove, aby v dovolacom konaní vedenom u neho pod č. k. 4 C 1676/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Priznáva Ioanovi Kornelijovi Komanickému primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 tis. Sk (slovom štyridsaťtisíc korún slovenských), ktoré je mu Okresný súd v Bardejove povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Ukladá   Okresnému   súdu   v Bardejove   povinnosť   uhradiť   Ioanovi   Kornelijovi Komanickému súdne trovy tohto konania vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto korún slovenských) do 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktoré sú adekvátne nároku na   jeho   kvalifikované   právne   zastupovanie   pred   ústavným   súdom   advokátom,   nakoľko sťažovateľ si musel v tomto konaní o svojej ústavnej sťažnosti v dôsledku finančnej núdze toto vlastnými silami zjednodušeným konaním nahradiť sám“.

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje   sťažovateľ „ako nemajetkovú   ujmu   za   nepríjemné   znášanie   stavu   právnej   neistoty,   ktorý   spočíva   v jej meritórnom   nerozhodnutí   v dovolacom   konaní   kasačným   súdom,   čo   v tomto   prípade zapríčinil prvostupňový súd (...)“.

II.

Z obsahu sťažnosti, vyjadrenia účastníkov konania a predloženého spisu okresného súdu   sp.   zn.   4   C   1676/98   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a stav   konania   v období   po doručení dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Nc 60/02 zo 6. augusta 2002:

Sťažovateľ 7. novembra 2002 predložil okresnému súdu dovolanie proti uzneseniu krajského súdu   zo 6. augusta 2002, ktorý   ho 4. februára 2003 v súlade s § 241 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku vyzval na doplnenie dovolania. Sťažovateľ nedoplnil súdom požadované   dovolanie,   ale   10.   februára   2003   doručil   okresnému   súdu   odvolanie   proti uzneseniu krajského súdu zo 6. augusta 2002 a 10. februára 2003 doručil okresnému súdu podanie, v ktorom vzniesol námietku zaujatosti zákonného sudcu a požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na jeho právne zastupovanie v predmetnom konaní. Okresný súd 17. februára 2003 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o ďalšom procesnom postupe z dôvodu, že sťažovateľ podal po dovolaní aj odvolanie proti uzneseniu zo 6. augusta 2002. Dňa 3. marca 2003 na základe žiadosti Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) z 20. februára 2003 okresný súd predložil spis krajskej prokuratúre. Vychádzajúc z obsahu žiadosti sťažovateľa z 10. februára 2003, v ktorej žiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie, 7. júla 2003 okresný súd vyzval   sťažovateľa   na   oznámenie   jeho   osobných   a majetkových   pomerov.   Uvedené potvrdenie sťažovateľ predložil okresnému súdu 11. augusta 2003.

Na   základe   žalobcom   vznesenej   námietky   zaujatosti   zákonného   sudcu   okresného súdu 19. septembra 2003 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o tejto námietke. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 NcC 42/03 z 13. októbra 2003 rozhodol tak, že sťažovateľom namietaný zákonný sudca nie je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania veci (spis bol vrátený okresnému súdu 23. októbra 2003).

Dňa 7.   januára   2004   okresný   súd   ustanovil   právnu   zástupkyňu   sťažovateľovi v konaní, voči čomu sa sťažovateľ 31. januára 2004 odvolal (spis predložený 1. marca 2004 krajskému súdu). Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 62/04 z 26. mája 2004 odmietol odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu zo 7. januára 2004 ako oneskorene podané (spis bol vrátený   okresnému   súdu   1.   júla   2004).   Uznesenie   okresného   súdu   zo 7.   januára   2004 v spojení s uznesením krajského súdu z 26. mája 2004 nadobudlo právoplatnosť 3. augusta 2004.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažnosť,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vo veci vedenej   pod sp.   zn. 4 C 1676/98 v konaní o náhrade   škody   v namietanej časti   konania o dovolaní, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie označených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 38   ods.   2   listiny   a práva   na   prejednanie   jeho   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu,   stabilného   v podobných   veciach,   v posudzovanom konaní   okresného   súdu   nemožno   dobu   od   podania   dovolania   (7.   novembra   2002)   do podania sťažnosti ústavnému súdu (14. apríla 2004), t. j. rok a päť mesiacov, počas ktorej sa o veci   samej   konalo   (okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   oznámenia   jeho osobných   a majetkových   pomerov   na   rozhodnutie   o ustanovenie   právneho   zástupcu   a ustanovil právnu zástupkyňu sťažovateľovi v konaní), považovať za taký postup, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní, a postup, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu práv na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote.

V súvislosti s procesnými úkonmi účastníkov konania ústavný súd už vyslovil, že „využitie možností daných sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy“ (napr. II. ÚS 31/01, IV. ÚS 195/04), ako aj „dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných   prieťahov“   v prípade,   keď   súd   o procesných   návrhoch   sťažovateľa   konal a rozhodoval   bez   zbytočných   prieťahov   [napríklad   obdobie   od   vznesenia   námietky zaujatosti   zákonného   sudcu   (10.   februára   2003),   o   ktorej   krajský   súd   uznesením sp. zn. 1 NcC 42/03 z 13. októbra 2003 rozhodol tak, že sťažovateľom namietaný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci (spis vrátený okresnému súdu 23. októbra 2003),   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   7.   januára   2004 o ustanovení právnej zástupkyne, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 62/04 z 26. mája 2004 odmietol (spis vrátený okresnému súdu 1. júla 2004), t. j. spolu v trvaní viac ako jeden rok].

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o prikázaní okresnému súdu konať a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   ústavný   súd   sa   týmito   časťami   návrhu   na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004