znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 388/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti D.,   s. r. o.,   T., zastúpenej advokátskou kanceláriou H., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom jej konateľa a advokáta JUDr. R. H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb/116/2010 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2011,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 Cob/50/2012 a jeho rozsudkom z 25. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D. s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „žalovaný“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb/116/2010 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob/50/2012 a jeho rozsudkom z 25. apríla 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z predložených podkladov ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola odporkyňou v konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorom sa navrhovateľ od nej domáhal zaplatenia sumy 968,43 € spolu so 14,75 % úrokom z omeškania ročne od 20. marca 2007 do   zaplatenia   z titulu   neuhradenia   odmeny   za   vykonanie   diela,   alternatívne   z   titulu bezdôvodného obohatenia, na tom základe, že navrhovateľ na základe ústnej objednávky sťažovateľky vykonal 9. marca 2007 opravu veľkokuchynských zariadení (umývačky riadu, kávovaru, elektrického kotla, smažiacej panvy, trojrúrovej pece, výrobníka ľadu a sporáka) v   kuchyni   Hotela   P...   vrátane   dodania   náhradných   dielov   a   následne   v ten   istý   deň fakturoval sťažovateľke za uvedenú opravu sumu 968,43 € (29 175 Sk). Predložená faktúr bola konateľom sťažovateľky podpísaná a pred podaním odporu sa nepreukázalo, že by sťažovateľka   mala   voči   nej   výhrady.   Predmetné   priestory   užívala   sťažovateľka   ako podnájomníčka.   Napriek   tomu,   že   uplynula   splatnosť   faktúry,   sťažovateľka   ani po upomienkach či pokuse o mimosúdny zmier fakturovanú sumu neuhradila.

Okresný   súd   rozhodol   po   prvýkrát   vo   veci   rozsudkom   č. k.   8 Cb/116/2010-91 zo 7. februára 2011 tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že medzi účastníkmi konania nebola   uzavretá   zmluva   o   dielo   podľa   § 536   ods. 1   až   3   Obchodného   zákonníka,   lebo absentovala dohoda o cene, ktorá je podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo. Krajský súd ako súd odvolací uznesením č. k. 15 Cob/87/2011-108 z 31. mája 2011 uvedený rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že pokiaľ prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa z právneho hľadiska vec posudzovať podľa § 451 Občianskeho zákonníka a v tomto smere zisťovať, kto sa na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatil a v akom rozsahu.

Po   doplnení   dokazovania   okresný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   ako   obchodná spoločnosť (ešte pod pôvodným obchodným menom G., s. r. o.) mala dvoch spoločníkov, pričom obaja spoločníci boli zároveň aj jej konateľmi. Bývalá spoločníčka a zároveň jedna z vtedajších   konateľov   sťažovateľky   bola   zároveň   aj manželkou   konateľa   navrhovateľa, obchodnej   spoločnosti   G.,   s. r. o.,   pričom   manžel   tejto   spoločníčky   ako   konateľ navrhovateľa osobne vykonal opravy spomínaného kuchynského zariadenia a ďalšie práce. Pre   nezhody   manželky   konateľa   navrhovateľa   s druhým   konateľom   a spoločníkom sťažovateľky   táto   ukončila   k 19.   marcu   2007   svoju   účasť   v obchodnej   spoločnosti   ako spoločníčka sťažovateľky a zároveň prestala byť aj jej konateľkou. Sporným v konaní bolo to,   či   práce   vykonané   navrhovateľom   boli   vykonané   manželom   vtedajšej   konateľky sťažovateľky   ako   fyzickou   osobou   v rámci   výpomoci   svojej   manželke   alebo   ako pracovníkom navrhovateľa.

Okresný súd v napadnutom rozsudku ustálil, že hoci nedošlo k uzatvoreniu zmluvy medzi navrhovateľom a sťažovateľkou, sťažovateľka sa bezdôvodne obohatila na základe plnenia   bez   právneho   dôvodu.   V   danom   prípade   mal   okresný   súd   nepochybne za preukázané, že navrhovateľ poskytol plnenie sťažovateľke. Druhý konateľ sťažovateľky (ktorý nebol manželom bývalej spoločníčky a konateľky) prevzal faktúru navrhovateľa, túto podpísal   a   nič   proti   nej   nenamietal.   Okresný   súd   preto   s   poukazom   na   právny   názor odvolacieho   súdu   vyslovený   v predchádzajúcom   štádiu   konania   dospel   k   záveru,   že sťažovateľka   sa   bezdôvodne   obohatila   o   sumu   458,59   €,   pričom   toto   bezdôvodné obohatenie pozostáva z vykonanej práce za opravu kuchynského zariadenia v rozsahu, ktorý sťažovateľka nerozporovala. Keďže uplatnený nárok sa premlčiava v lehote štyroch rokov podľa Obchodného zákonníka, k jeho premlčaniu do doby uplatnenia na súde nedošlo.

Sťažovateľka   sa   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   odvolala   a okrem iného namietala, že uplatnený právny nárok sa nemal kvalifikovať ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale ako nárok z nepomenovanej zmluvy v zmysle Občianskeho zákonníka.   Z toho   dôvodu   mala   byť aj   premlčacia   doba   na   uplatnenie   si   tohto   nároku posúdená podľa Občianskeho zákonníka, a nie podľa Obchodného zákonníka. Sťažovateľka navyše tvrdí, že v konaní pred okresným súdom došlo k porušeniu procesných pravidiel zabezpečujúcich rovnosť zbraní pred súdom, ako aj k nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazov.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého prvostupňového rozsudku konštatujúc vecnú správnosť jeho dôvodov v zmysle § 219   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a navyše doplnil   ďalšie argumenty v prospech správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorými reagoval aj na argumentáciu sťažovateľky v jej odvolaní.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   a napadnutému   rozsudku   krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo uvedenými rozsudkami a postupmi predchádzajúcimi ich vydaniu porušené. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka   súčasne   navrhuje,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   napadnutého rozsudku   okresného   súdu   a napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   do právoplatnosti rozhodnutia o jej sťažnosti.

II.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia jej základného práva napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet   odlišností   a   prípadné   porušenie   týchto   práv   je   potrebné   posudzovať   spoločne (III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k odstráneniu štyroch zásadných nedostatkov napadnutého rozhodnutia okresného súdu a neodstránenie týchto   nedostatkov   nebolo   krajským   súdom   dostatočne   odôvodnené.   Podľa   sťažovateľky „... ani stručné doplnenie odôvodnenia Rozsudku odvolacieho súdu neodstránilo dôvody nepreskúmateľnosti   a   nezrozumiteľnosti   Rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Odvolací   súd zopakoval porušenie práva Sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. V prejednávanej veci sme toho názoru, že Sťažovateľ si zaslúžil presvedčivé a jasné odpovede na námietky ku vadám konania a vadám rozhodnutia, ktoré uvádzal v odvolaní proti   Rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   resp.   k   úvahám   Súdu   prvého   stupňa   viažucim   sa k vykonaným   dôkazom,   skutkovým   zisteniam,   ku   ktorým   dospel   Súd   prvého   stupňa a k právnemu   posúdeniu   veci.   S   ohľadom   na   rozsah   napadnutých   vád   konania a rozhodnutia Rozsudku súdu prvého stupňa bolo žiaduce poskytnúť presvedčivé a jasné odpovede k relevantným skutkovým a právnym otázkam, odstrániť rozpory Rozsudku súdu prvého   stupňa   namietané   Sťažovateľom   a   poskytnúť   tak   ochranu   práva   Sťažovateľa na riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Z   dôvodu,   že   Odvolací   súd   tak nepostupoval,   jeho   rozsudok   je   nevyhnutné   považovať   za   arbitrárny,   svojvoľný,   a   tým priamo zasahujúci do základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Doplnenie   dôvodov   Rozsudku   súdu   prvého   stupňa   Odvolacím   súdom...   formálne,   bez splnenia podmienky preukázania logickej úvahy Odvolacieho súdu, na základe ktorej dospel k uvedeným dôvodom, čo znemožňuje overiť ich správnosť. Nemožnosť overenia správnosti je v tomto preukázaná aj opačným logickým výkladom príslušných skutočností. Dôvody Rozsudku odvolacieho súdu sú preto nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a nepresvedčivé.“.

2.1   Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   jej   bolo   upreté   právo   vyjadriť   sa k písomnostiam,   ktoré   boli   navrhovateľom   predložené   na   pojednávaní   pred   okresným súdom   13.   októbra   2011   a ktorými   navrhovateľ   preukazoval nákup materiálu   použitého v prospech sťažovateľky. Tieto písomnosti boli následne založené do spisu. Navrhovateľovi síce okresný súd uložil zaslať kópie predmetných dokumentov sťažovateľke, ale podľa jej tvrdenia sa tak nikdy nestalo. Zároveň sťažovateľka namieta rozdielny prístup okresného súdu   oproti   písomnostiam, ktoré   na pojednávaní predložila   ona,   pričom   jej   bol   vrátený originál predloženej písomnosti s tým, že má jeho kópiu do spisu následne zaslať. Potom, ako sťažovateľka neposlala okresnému súdu potrebný počet kópií, bola okresným súdom vyzvaná na dodanie požadovaného počtu kópií pod hrozbou vyhotovenia dodatočných kópií na jej náklady. Podľa sťažovateľky tak okresný súd rozdielne pristupoval k povinnostiam sporových   strán predložiť vyžadovaný počet fotokópií písomností,   a tým porušil   zásadu rovnosti   zbraní   (zásadu   rovnosti   účastníkov   konania).   Zároveň   nemal   byť   podľa sťažovateľky   uvedený   dôkaz   riadne   vykonaný,   keďže   nedošlo   k jeho   prečítaniu samosudkyňou.

Vo   vzťahu   k   uvedenej   námietke   proti   neodstráneniu   nedostatkov   napadnutého rozsudku   okresného   súdu   v otázke   nemožnosti   vyjadriť   sa   k písomnostiam   založeným navrhovateľom do súdneho spisu okresného súdu sťažovateľka osobitne voči napadnutému rozsudku krajského súdu uviedla, že „... rozsah a vážnosť predmetného listinného dôkazu, s tým spojená nemožnosť   podrobného   oboznámenia sa s jeho   obsahom   na pojednávaní v priebehu   niekoľkých   minút   a   možnosť   náležitého   vyjadrenia   sa   k   nemu   a   uloženie povinnosti právnemu zástupcovi Navrhovateľa doručiť   rovnopis tohto   listinného dôkazu právnemu zástupcovi Sťažovateľa, ku splneniu ktorej nedošlo, nemôžu mať za následok zánik práva Sťažovateľa na rešpektovanie jeho práva vyjadriť sa k dôkazu, práva na riadne vykonanie dôkazu a práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu.“.

Krajský   súd   v súvislosti   so   sťažovateľkou   namietanou   nemožnosťou   vyjadriť   sa k písomnostiam predloženým na pojednávaní okresného súdu 13. októbra 2011 uviedol: „Listinné   dôkazy,   ktoré   žalobca   predložil   na   pojednávaní   dňa   13. 10. 2011   a ktorými špecifikoval a zdokladoval žalovanú sumu, boli vykonané v súlade s ustanovením § 122 ods. 1 a § 129 ods. 1 OSP na pojednávaní dňa 29. 11. 2011. Na tomto pojednávaní bol prítomný   i   právny   zástupca   žalovaného,   ktorý   k   prečítaným   a   oboznámeným   listinným dôkazom nemal pripomienky. Rovnako po poučení súdom podľa § 120 ods. 4 OSP nemal ani   návrhy   na   doplnenie   dokazovania,   a   preto   prvostupňový   súd   vyhlásil   dokazovanie za skončené.“

Ústavný súd považuje predmetnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k uvedenej námietke sťažovateľky za ústavne akceptovateľnú. Sťažovateľka sa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   mala   možnosť   vyjadriť   k vykonaným dôkazom minimálne na ústnom pojednávaní, ako aj nahliadnutím do spisu a ani jej tvrdenie, že   písomný   dôkaz   nemal   byť   v skutočnosti   vykonaný   jeho   plným   prečítaním samosudkyňou,   nemôže   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   postupu   krajského   súdu   ani skutkových   zistení   a právnych   záverov   vyvodených   krajským   súdom,   najmä   s ohľadom na to, že podľa zápisnice z daného pojednávania nevzniesol právny zástupca sťažovateľky prítomný na pojednávaní proti predloženým dôkazom námietky.

2.2   Okresný   súd   mal   podľa   sťažovateľky   na   pojednávaní   13.   októbra   2011 opomenúť aplikovať § 118 ods. 2 OSP, a tým mal porušiť základné právo na súdnu ochranu, čo nebolo odstránené ani napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa § 118 ods. 2 OSP po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov možno považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Ústavný súd na rozdiel   od názoru   sťažovateľky   konštatuje, že § 118 ods. 2 OSP neukladá povinnosť súdu naznačiť svoj predbežný právny názor na vec, ale upravuje iba povinnosti   pri   vedení   pojednávania.   Zo   samotnej   skutočnosti,   že   súd   určitú   okolnosť neuvedie   výslovne   ako   spornú,   nevyplýva,   že   by   táto   okolnosť   bola   považovaná za nespornú.   Namietané   nepoužitie   rýdzo   procesného   § 118   ods. 2   OSP   v   okolnostiach daného   prípadu   nemohlo   predstavovať   opísaný   protiprávny   zásah   do   v   sťažnosti označených   práv   sťažovateľky   (IV. ÚS 16/2012).   Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného dodáva, že ak bola sťažovateľka toho názoru, že okresný súd porušil § 118 ods. 2 OSP a že listinné   dôkazy   vykonával   spôsobom   zabraňujúcim   jej   vyjadriť   sa   k   nim   procesne relevantným   spôsobom,   a krajský   súd   tieto   pochybenia   neodstránil,   potom   mala   využiť mimoriadny opravný prostriedok v občianskom súdnom konaní – dovolanie, ktoré je podľa § 237   písm. f)   OSP   prípustné   v   prípade   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom (III. ÚS 526/2011).

2.3   Sťažovateľka   namieta   nedostatky   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku okresného súdu, ktoré malo obsahovať nesprávne označenie účastníkov právneho vzťahu, keďže   podľa   nej   vstupovali   títo   do   zmluvných   vzťahov   ako   fyzické   osoby,   nie   ako podnikatelia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu mali navyše vyplývať nejasnosti   a rozporuplné   skutkové   zistenia   najmä   o čase   vykonania   prác,   o tom,   kto   sa vlastne na vykonaní prác dohodol, ako aj v otázke určenia osôb, ktoré mali práce vykonať. Napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   neboli   podľa   sťažovateľky   uvedené   porušenia práva odstránené.

Ústavný súd uvádza, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený názor okresného súdu, ktorým bol nárok navrhovateľa voči sťažovateľke považovaný za nárok z bezdôvodného   obohatenia,   a to   najmä   s ohľadom   na   to,   že   skorší   zrušujúci   rozsudok krajského   súdu   uložil   okresnému   súdu   preskúmať   podmienky   nároku   na   vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto je pochopiteľné, že krajský súd v napadnutom rozsudku (a ani   okresný   súd   v napadnutom   rozsudku)   neprikladal   veľký   význam   okolnostiam, za akých podmienok mohla byť zmluva medzi účastníkmi uzatvorená, keďže vychádzal z toho, že zmluva vôbec nebola platne uzatvorená. Naopak, za relevantné považoval krajský súd,   stotožniac   sa   s dôvodmi   rozhodnutia   okresného   súdu,   to,   či   došlo   k splneniu podmienok vzniku bezdôvodného obohatenia na strane sťažovateľky voči navrhovateľovi. Sťažovateľka v sťažnosti na rozdiel od odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu, nenamietala proti právnemu posúdeniu veci ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ústavný súd preto nemal dôvod ani možnosť spochybňovať tento právny záver okresného súdu, ktorý si v napadnutom rozsudku osvojil aj krajský súd, a prislúcha mu iba preskúmať,   či   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   spĺňa   nároky   kladené   povinnosťou garantovať základné   právo na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   a čl. 36   ods. 1 listiny   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vo   svetle vznesených námietok sťažovateľky.

Krajský súd v napadnutom rozsudku posudzoval otázku identifikácie strán v kontexte právneho režimu bezdôvodného obohatenia. Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu «Z   obsahu   odporu   žalovaného   zo   dňa   07. 06. 2010   voči   platobnému   rozkazu,   ako i z výsluchu   konateľa   žalovaného   na   pojednávaní   dňa   07. 12. 2010   vyplýva,   že   medzi účastníkmi konania ide o právny vzťah medzi podnikateľmi („dohodol som sa s konateľom žalobcu...“),   a   preto   správne   prvostupňový   súd   vec   právne   nekvalifikoval   podľa   § 51 Občianskeho zákonníka.». Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu zjavne vyplýva, že rozhodnutie bolo založené na úvahe o preukázaní existencie vzťahu medzi   právnickými   osobami   –   podnikateľmi   konajúcimi   prostredníctvom   svojich štatutárnych orgánov. Takéto odôvodnenie je aj napriek jeho stručnosti dostatočné na záver z neho vyplývajúci. Krajský súd taktiež vychádzal z toho, že právny vzťah medzi subjektmi je vzťahom obchodnoprávnym. V súlade so svojím záverom o obchodnoprávnom režime záväzkového vzťahu medzi účastníkmi všeobecné súdy posúdili aj otázku premlčacej doby pre nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia v tom zmysle, že „Podanie žalobcu..., v ktorom   žalobca   žiadal   vec   alternatívne   posúdiť   podľa   § 451   a   nasl.   Občianskeho zákonníka ako bezdôvodné obohatenie, bolo teda urobené ešte v čase 4-ročnej premlčacej lehoty podľa Obchodného zákonníka (ide o spor medzi podnikateľmi), a preto uplatnené právo   žalobcu   nie   je   premlčané.“. Ústavný   súd   už   pre   prípady   premlčania   nároku na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   z neplatnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   dvoma podnikateľmi uviedol, že Obchodný zákonník obsahuje úpravu odlišnú od Občianskeho zákonníka (špeciálnu úpravu) práve v otázke premlčania, pretože premlčacia doba plynie od okamihu, keď došlo k plneniu. Jej dĺžka je však v obchodných vzťahoch zásadne odlišná – do úvahy prichádza iba (všeobecná) štvorročná premlčacia doba (IV. ÚS 214/04). Ani v okolnostiach   daného   prípadu   ústavný   súd   nepovažuje   záver   krajského   súdu o obchodnoprávnom režime premlčania za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Bez   toho,   aby   ústavný   súd   skúmal,   či   je   použitý   výklad   a   aplikácia   § 451 Občianskeho zákonníka v okolnostiach danej veci jediným možným, nemožno vo vzťahu k uvedeným námietkam sťažovateľky úvahy krajského súdu a z nich vyplývajúce závery označiť za ústavne neudržateľné. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky o nejasnom určení času, kedy mali byť práce uskutočnené, keďže tento údaj sám osebe nie je rozhodujúcim na priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a ani na výpočet jeho výšky, ale prípadne iba na jeho premlčanie, posúdenie ktorého považuje ústavný súd za ústavne konformné.

2.4   Sťažovateľka namieta nedostatočné vysporiadanie sa s jej námietkou týkajúcou sa výpovede svedka: „Vyjadrenie Sťažovateľa ku svedeckej výpovedi svedka B.   označil Odvolací   súd   za   subjektívny   názor   Sťažovateľa   bez   toho,   aby   uviedol   svoju   úvahu, na základe ktorej dospel k tomuto záveru... (pričom svedok) svoje tvrdenia uvádzal bez existencie   podpory   objektívnych   skutočností   preukazujúcich   dôvodnosť   jeho   domnienok a teda výlučne na základe svojho subjektívneho názoru.“

Vo   vzťahu   k tejto   námietke   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   uviedol: „Hodnotenie   svedeckej   výpovede   p.   B.   žalovaným   považuje   odvolací   súd   len   za jeho subjektívny názor. Odvolací súd nemá dôvod pochybovať o objektívnosti jeho svedeckej výpovede, keďže tento svedok nemá k účastníkom sporu taký vzťah, ktorý by dôveryhodnosť jeho výpovede spochybňoval.“

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   postavenie   nemôže   zasahovať   do   právomoci všeobecných   súdov,   vyhodnocovať   dôkazy   a vyvodzovať   z nich   skutkové   zistenia a následne   aj   právne   závery.   Krajský   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne vysporiadal s námietkou sťažovateľky, keď uviedol, prečo dospel k záveru, že nie je dôvod nezohľadniť predmetnú svedeckú výpoveď.

Žiadnu z námietok sťažovateľky nepovažuje ústavný súd za takú, že by mala mať zásadný   vplyv   na   ústavnú   regulárnosť   celého   procesu,   resp.   napadnutého   rozsudku krajského súdu, a navyše, ústavný súd v tomto smere vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný ani zjavne neodôvodnený. V danej veci nemohlo podľa názoru ústavného súdu napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov   a nezakladá ani právomoc   ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory   krajského   súdu   svojimi   vlastnými. Obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, nie   je   právo   na   prijatie   takého   rozhodnutia,   ktoré   by   muselo   konvenovať   názorom a požiadavkám   sťažovateľa.   Nezávislé   súdne   rozhodovanie   občianskoprávnych   sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je procesne úspešný (IV. ÚS 320/2012).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími   procesnými   návrhmi   sťažovateľky uplatnenými   v   petite   jej   sťažnosti   a taktiež   už   neprichádzalo   do   úvahy   zaoberať   sa   jej návrhom na odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu č. k. 8 Cb/116/2010-171 z 19. decembra 2011 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Cob/50/2012 z 25. apríla 2012.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012