znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 388/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   N. S., B.,   zastúpenej advokátom Mgr.   P. S., B.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení   s   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia vyšetrovania Petržalka – juh v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-652/OSV-B5-2001 a postupom Okresnej prokuratúry Bratislava V v bližšie neoznačenom konaní, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2011 doručená sťažnosť N. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na „vykonanie vyšetrovania bez zbytočných prieťahov“ podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   V,   odboru   skráteného vyšetrovania, oddelenia vyšetrovania Petržalka – juh (ďalej len „policajný orgán“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-652/OSV-B5-2001   a   postupom   Okresnej   prokuratúry Bratislava V (ďalej len „okresná prokuratúra“) v bližšie neoznačenom konaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že matka sťažovateľky podala ešte v roku 2001 trestné oznámenie proti otcovi sťažovateľky z dôvodu neplnenia vyživovacej povinnosti voči sťažovateľke. Sťažovateľka bola v čase podania trestného oznámenia maloletá. Trestné konanie   bolo   vedené   policajným   orgánom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-652/OSV-B5-2001, „pričom dňa 19. 4. 2011 došlo po dlhých desiatich rokoch k ukončeniu vyšetrovania jeho zastavením“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   policajný   orgán   v   predmetnej   trestnej   veci   v   období   od 17. augusta 2007 do 30. júna 2008 vôbec nekonal a rovnako bol nečinný aj v rokoch 2008 až   2010.   Nečinnosť   policajného   orgánu   v   predmetnej   trestnej   veci   podľa   sťažovateľky nenapravila   ani   okresná   prokuratúra,   ktorej   podľa   svojho   tvrdenia   adresovala   viacero sťažností. Sťažovateľka tiež namieta, že policajný orgán jej odmietol priznať postavenie poškodenej v predmetnom trestnom konaní, pričom v tejto súvislosti poukazuje na prípis (oznámenie) policajného orgánu z 2. marca 2011, proti ktorému však „nepodala žiadne podanie   na   prokuratúru   či   súd,   ktorým   by   proti   tomuto   nezákonnému   oznámeniu protestovala“.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľka konštatuje, že „nemá a nemala žiadny   záujem   na   pokračovaní   vyšetrovania,   ktoré   po   toľkých   rokoch   stratilo   zákonné opodstatnenie“, ale zároveň zastáva názor, že „spôsob akým viedla polícia a prokuratúra vyšetrovanie ju poškodilo na jej právach a to spôsobením prieťahov vo veci, odmietnutím spravodlivosti a zároveň   nezákonným oznámením o nepriznaní postavenia poškodeného došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Slovenská republika, prostredníctvom OR PZ Bratislava V, OO PZ Petržalka – juh, Ul. Holíčska 22, Bratislava V, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava,   ČVS:   ORP-652/OSV-B5-2001   a   prostredníctvom   Okresnej   prokuratúry Bratislava   V,   zastúpená   Generálnou   prokuratúrou   SR,   Štúrova   2,   812   85   Bratislava, porušili základné právo N. S., B... na vykonanie vyšetrovania bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a zároveň porušili čl. 2, ods. 2 Ústavy SR.

2.   N.   S.,   B...   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   4647,10   € (slovom štyritisícšesťstoštyridsaťsedem Eur a desať centov), ktoré je Slovenská republika povinná zaplatiť prostredníctvom Ministerstva vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava a Generálnej prokuratúry SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, každý rovným dielom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Slovenská republika je povinná zaplatiť prostredníctvom Ministerstva vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava a Generálnej prokuratúry SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, každý   rovným   dielom,   N.   S.,   B...,   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   292,38   €   s   DPH (slovom dvestodeväťdesiatdva Eur tridsaťosem   centov)   na účet...   jej   právneho   zástupcu advokáta Mgr. P. S..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   trestné   konanie   vedené   proti   otcovi sťažovateľky   policajným   orgánom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-652/OSV-B5-2001   bolo zastavené uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pv 273/11-3 z 19. apríla 2011. Trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie [§ 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku]. Uznesenie okresnej prokuratúry nadobudlo právoplatnosť 10. mája 2011.

V nadväznosti na uvedené zistenia ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,   že   súčasťou   jeho   ustálenej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   12/01,   IV.   ÚS   61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) je aj právny názor, podľa ktorého ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci   (v   tomto   prípade   okresnou   prokuratúrou)   ešte   mohlo   trvať.   Ak   v   čase,   keď   bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného   základného   práva,   ústavný   súd   takúto   sťažnosť   zásadne   odmietne   už   pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu akceptuje aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri jeho   rozhodnutie   o   sťažnosti   č.   16970/05   vo   veci   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej republike).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,   že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Preto   ak je zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   trestná   vec   vedená   proti   otcovi   sťažovateľky   bola právoplatne skončená 10. mája 2011, nemohlo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už   dochádzať   k   prieťahom   v   predmetnom   trestnom   konaní,   čo   zakladá   dôvod   na odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Navyše   v   danom   prípade   sú   splnené   podmienky   aj   na   odmietnutie   sťažnosti z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je totiž jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

V   danom   prípade   bola sťažnosť   ústavnému súdu   doručená   až 23.   augusta   2011, pričom namietané trestné konanie bolo právoplatne skončené 10. mája 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011