znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 388/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Ch.,   P.,   zastúpeného   spoločnosťou   JUDr.   M.   L.   – advokát, s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. M. L., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 122/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ch. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010 doručená sťažnosť M. Ch., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou JUDr. M. L. – advokát, s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. M. L., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 25 C 122/2007.

Zo sťažnosti, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 25 C 122/2007 vyplýva, že sťažovateľ doručil 11. júna 2007 Okresnému súdu Prievidza návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 974 550 Sk s príslušenstvom. Okresný súd Prievidza postúpil vec 15. júna 2007 okresnému súdu a následne 18. júla 2007 bol spis pridelený zákonnému sudcovi.

Uznesením   č.   k.   25   C   122/2007-29   z 23.   októbra   2007   vyzval   okresný   súd sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   podania   a zároveň   ho   poučil   o jeho   procesných právach   a povinnostiach.   Písomným   podaním   z 13.   novembra   2007   sťažovateľ   doplnil návrh   na   začatie   konania   a požiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a ustanovenie právneho   zástupcu   z radov   advokátov.   Dňa   14.   novembra   2007   vykonal   okresný   súd šetrenie   osobných,   majetkových   a zárobkových   pomerov   sťažovateľa   a následne   mu uznesením č. k. 25 C 122/2007-42 z 12. decembra 2007 nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov   a neustanovil   mu   právneho   zástupcu   z radov   advokátov.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   14.   januára   2008   odvolanie.   Okresný   súd   predložil   spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na účely rozhodnutia o odvolaní 15. januára 2008. Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 19/2008-59 z 27. februára 2008 zrušil odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Uznesením   č. k. 25 C   122/2007-63   z   2.   apríla   2008   okresný   súd   priznal   sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, ustanovil mu právneho zástupcu z radov advokátov a zároveň zaslal odporcovi návrh na začatie konania na vyjadrenie.

Písomným   podaním   doručeným   okresnému   súdu   1.   decembra   2008   požiadal sťažovateľ o pripustenie zmeny petitu návrhu na začatie konania, pričom   upravil výšku požadovanej istiny a tiež upresnil právny titul, na základe ktorého sa domáha svojho práva.

Dňa 11. decembra 2008 sa za prítomnosti oboch procesných strán uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd pripustil zmenu petitu a po vypočutí účastníkov konania a prítomného svedka ho odročil pre účely vyžiadania písomných podkladov od S. Po zadovážení potrebných dokladov uskutočnil okresný súd ďalšie pojednávanie 12. mája 2009.   Po   prerokovaní   veci   rozhodol,   že   doplní   dokazovanie   nariadením   znaleckého dokazovania a pojednávanie odročil na neurčito.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že 25. januára 2010 došlo v uvedenej právnej veci k zmene zákonného sudcu. Sťažovateľ podaním z 29. januára 2010 urgoval okresný súd v súvislosti s ustanovením znalca. Zo spisu vyplýva, že v období od 5. marca 2010 do 12. júla 2010 vykonával okresný súd úkony súvisiace so zadovažovaním zdravotnej dokumentácie a kompletizáciou podkladov na nariadenie znaleckého dokazovania.

Dňa   8.   júla   2010   bola   doručená   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť,   ktorou sťažovateľ namietal prieťahy vo veci vedenej pod sp. zn. 25 C 122/2007. Predsedníčka okresného súdu odpovedala na sťažnosť prípisom zo 16. júla 2010, v ktorom okrem iného konštatovala, že prieťahy majú objektívny charakter, pretože boli spôsobné najmä zmenou zákonného sudcu v uvedenom konaní. Uviedla, že po prešetrení veci dospela k záveru, že sťažnosť je dôvodná, a sťažovateľovi sa v mene súdu ospravedlnila. Zo spisu vyplýva, že ostatným   úkonom   okresného   súdu   vo   veci   bolo   nariadenie   znaleckého   dokazovania uznesením č. k. 25 C 122/2007-179 z 31. augusta 2010.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že „vidí   porušenie   svojho   ústavného   práva v neprimeraných časových prieťahoch spôsobených nečinnosťou súdu a to najmä:

- v čase od 12. 5. 2009, kedy sa konalo zatiaľ posledné pojednávanie vo veci až doteraz   nebol   súdom   ustanovený   znalec   z   odboru   zdravotníctvo,   ktorý   mal   vypracovať posudok k úrazu spôsobenému sťažovateľovi, hoci Okresný súd Bratislava I na základe svojho uznesenia zo dňa 12. 5. 2009 sa zaviazal doplniť dokazovanie ustanovením tohto znalca,

- v čase od 12. 5. 2009, kedy sa konalo zatiaľ posledné pojednávanie vo veci až doteraz Okresný súd Bratislava I nevytýčil v predmetnej veci ďalšie pojednávanie, vo veci sa v podstate nekoná už takmer 14 mesiacov v čase od podania návrhu na začatie konania, teda od 11. 06. 2007 až doteraz, čo predstavuje obdobie viac ako tri roky nebolo v právnej veci rozhodnuté na prvostupňovom súde, t. j. na Okresnom súde Bratislava I.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Nečinnosťou Okresného súdu Bratislava I v konaní pod spis. zn. 25 C/122/2007 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa M. Ch., bytom P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava 1 sa v konaní pod spis. zn. 25 C/122/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi M. Ch., P. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur (slovom: päťtisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava   I   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   M.   Ch.,   bytom   P. náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný uhradiť do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokátskej kancelárie JUDr. M. L. - advokát, s. r. o. so sídlom:..., zast. JUDr. M. L., konateľ, advokát, číslo účtu... vedený v... v sume, ktorá bude vyčíslená do 3 dní od vyhlásenia rozhodnutia.“

Uplatňovanú výšku finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ tým, že „je na základe Rozhodnutia S. zo dňa 13. 03. 2008 invalidný dôchodca s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť viac ako 70 %. V dôsledku úrazu, ktorý utrpel sťažovateľ počas poistenej cesty do zahraničia, na základe čoho si uplatňuje u odporcu v predmetnej veci žalované poistné plnenie sa u sťažovateľa v súvislosti s opakujúcimi sa epileptickými stavmi začali prejavovať poruchy správania, depresie, fóbie, v dôsledku ktorých sa stal sťažovateľ invalidným.

Dlhotrvajúce   súdne   konanie,   keď   do   troch   rokov   od   podania   návrhu   na   začatie konania nebolo na prvostupňovom súde rozhodnuté vo veci, resp. nečinnosť Okresného súdu Bratislava I spôsobuje sťažovateľovi len ďalšie psychické problémy a komplikovanie jeho nepriaznivého zdravotného stavu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 122/2007.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   zbytočné   prieťahy   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   treba   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vychádza z toho, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď   sa   vyskytli   opakovane   a   zároveň   významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00. I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). V   prípade,   keď   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).

Za ojedinelú nečinnosť v namietanom konaní považuje ústavný súd obdobie od mája 2009   do   marca   2010.   V tomto   období   možno   hovoriť   o nečinnosti   okresného   súdu z organizačných,   resp.   personálnych   dôvodov,   pretože   došlo   k zmene   zákonného   sudcu v konaní. Hoci táto skutočnosť nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť okresného   súdu,   ústavný   súd   vzal   do   úvahy   skutočnosť,   že   nový   zákonný   sudca   začal bezprostredne   po   pridelení   veci   efektívne   vykonávať   úkony   smerujúce   k nariadeniu znaleckého   dokazovania,   pričom   po   obstaraní   listinných   dokladov   ho   uznesením č. k. 25 C 122/2007-179 z 31. augusta 2010 aj nariadil.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že postup okresného súdu v doterajšom priebehu   namietaného   konania   síce   nie   je   síce   optimálny,   ale   nevyznačuje   sa   takými významnými prieťahmi, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a to aj napriek tomu, že trvá tri roky a štyri mesiace.

S ohľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania, majúc na zreteli jeho druh, povahu a doterajší   priebeh,   ústavný súd   zohľadňujúc svoju   doterajšiu   judikatúru   dospel k záveru, že v danom prípade nemožno postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 122/2007 kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že vo svojej doterajšej judikatúre opakovane vyslovuje, že v prípadoch sťažností podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného všeobecného súdu. Podanie takejto sťažnosti ústavný súd totiž zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu,   ako   aj   so   základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Preto   podanie   sťažnosti   podľa   príslušných   ustanovení zákona o súdoch ústavný súd považuje za jeden z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienku konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

V danom prípade bola sťažnosť sťažovateľa z 28. júna 2010 na prieťahy v konaní doručená okresného súdu až 8. júla 2010, t. j. dva dni po doručení sťažnosti ústavnému súdu (6. júla 2010), čo sa javí ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak   taká   sťažnosť   mohla   mať,   ak   by   bola   predsedníčke   okresného   súdu   poskytnutá primeraná (rozumná) lehota na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05, I. ÚS 233/08). Ústavný súd totiž vo svojej doterajšej judikatúre zdôrazňuje, že po podaní sťažnosti podľa príslušných ustanovení zákona   o súdoch   je   potrebné   poskytnúť   všeobecnému   súdu   časový   priestor   na   prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného nečinnosťou alebo   neefektívnou   činnosťou   (IV.   ÚS   78/07,   IV.   ÚS   59/08,   IV.   ÚS   27/09).   V tejto súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   uvedená   skutočnosť   by   v okolnostiach sťažovateľovej veci mohla zakladať aj dôvod odmietnutia sťažnosti pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Na záver ústavný súd považoval za potrebné dodať, že v prípade, ak bude v ďalšom postupe okresného súdu v namietanom konaní dochádzať k neospravedlniteľnej nečinnosti alebo   neefektívnej   činnosti,   sťažovateľovi   nič   nebráni   v tom,   aby   sa   sťažnosťou   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy opätovne uchádzal o ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010