znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 388/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   V.,   Č.,   zastúpenej   Ľ.   S.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co/124/2009-472 z 23. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. augusta 2009 doručené podanie M. V., Č., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Ľ. S., B., ktoré bolo   označené   ako „Návrh   na   začatie   konania“. Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   13   Co/124/2009-472   z   23.   júna   2009   v   časti,   v   ktorej v bodoch 1, 2, 3, 5 a 6 potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 Co 124/2009 zo 14. mája 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:«1. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen pred samosudkyňou JUDr. K. K. sp. zn.: 16 C 83/2005-435 bola 18. 03. 2009 zamietnutá moja žaloba o ochranu osobnosti zo dňa 01. 06. 2005.

2. Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu Š. H. a členov JUDr. M. R. a JUDr. F. Z. o mojom odvolaní zo dňa 05. 05. 2009 a 11. 05. 2009 rozhodol rozsudkom sp. zn.: 13Co/124/2009-472 dňa 23. 06. 2009 takto: zrušil rozsudok OS ZV č. k.: 16 C/83/2005 v meritórnej časti, a to, že sa v Domove dôchodcov v D., 838/33 „založil Krízový štáb“, že žalobkyňa „nie dobre zaobchádzala s dôchodcami - obyvateľmi domova“, že žalobkyňa „sa dopustila trestného činu poškodzovania cudzích práv, trestného činu týrania zverenej osoby vyvolávaním úzkosti“, že sa žalobkyňa „urážlivo vyjadrovala na adresu obyvateľky Domova dôchodcov v D.“, pre ich nepravdivosť.

3.   Krajský   súd   Banská   Bystrica   ako   súd   odvolací   tým   istým   rozsudkom   sp.   zn.: 13Co/124/2009-472   v   ostatných   častiach   rozsudok   Okresného   súdu   Zvolen   potvrdil v bodoch 1, 2., 3., 5. a 6., čím porušil moje právo na účinný prostriedok nápravy v zmysle § 13 ods. l Občianskeho zákonníka: „Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.»

Sťažovateľka   v sťažnosti   opisuje   svoje   pôsobenie   v Domove   dôchodcov   v   Detve (ďalej len „domov dôchodcov“) od svojho vymenovania za riaditeľku tohto zariadenia, t. j. od   15.   marca   2003,   až do   svojho   odvolania   z   tejto   funkcie   Mestským   zastupiteľstvom v Detve 28. mája 2005. V súvislosti s jej odvolaním boli na jej adresu vyslovené názory, ktoré   ju   podľa   jej   tvrdenia   difamujú;   rovnaké   dôsledky   malo   podľa   nej   aj   prečítanie sfalšovanej   listiny   2.   júna   2005   pred   osadenstvom   domova   dôchodcov   a informácie uverejnené v médiách. Z tohto dôvodu sťažovateľka podala žalobu na okresnom súde.

Okresný   súd   žalobu   sťažovateľky   zamietol.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 16 C 83/2005-435 z 18. marca 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 13 Co 124/2009-472 z 23. júna 2009 zrušil rozsudok   okresného   súdu   v časti,   v ktorej   «zamietol   žalobu   o   danie   primeraného zadosťučinenia   -   ospravedlnenia   sa   žalovaného   žalobkyni   na   riadnom   rokovaní   jeho mestského   zastupiteľstva   ohľadom   prerokovanej   správy   „Mestského   úradu   v   Detve, oddelenia   školstva,   kultúry   a   sociálnych   vecí“   zo   dňa   28.04.   2005,   ktorú   mestské zastupiteľstvo   vzalo   na   vedomie   uznesením   číslo   453/2005   na   15.   zasadnutí   Mestského zastupiteľstva v Detve dňa 28. 04.2005, a to, že sa v Domove dôchodcov v D., „založil Krízový štáb“, že žalobkyňa „nie dobre zaobchádzala s dôchodcami -obyvateľmi domova“, že   žalobkyňa   „sa   dopustila   trestného   činu   poškodzovania   cudzích   práv,   trestného   činu týrania zverenej osoby vyvolávaním úzkosti“, že sa žalobkyňa „urážlivo vyjadrovala na adresu   obyvateľky   Domova   dôchodcov   v Detve“,   pre   ich   nepravdivosť,   ako   aj   v   časti o náhrade trov konania», a vec vrátil na ďalšie konanie; v ostatných častiach rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka nesúhlasí s tvrdeniami uvedenými v napadnutom rozsudku krajského súdu, v ktorom krajský súd

- obmedzil sťažovateľkino právo tým, že sa jej má Mesto Detva ospravedlniť len na zasadnutí mestského zastupiteľstva, ale nie v tlači ani v domove dôchodcov, pričom sama sťažovateľka nemusí byť na zasadnutie mestského zastupiteľstva pozvaná (ako poškodená) a osobitne   netreba   pozvať   na   toto   zasadnutie   ani   obyvateľov   a zamestnancov   domova dôchodcov,

- potvrdil zamietnutie žaloby okresným súdom v časti ospravedlnenia sa tlačovým médiám odôvodniac toto rozhodnutie tým, že „miesto ospravedlnenia sa (tlačové médiá) je mimo   dispozičné   právo   strán   sporu.   Zverejnenie,   početnosť   a frekvencia   prípadných uverejnení ospravedlňujúceho textu je len vecou príslušných redakcií (redaktorov), ktoré by neboli povinné vyhovieť žiadosti o zverejnenie ospravedlňujúceho textu ani v prípade, keby to súd uložil obžalovanému.“   Žiadosť sťažovateľky, ktorá   žiadala, aby sa   Mesto   Detva ospravedlnilo   na   vlastné náklady,   odmietol   s tým, že   „žalovanému   nemôže   byť   uložené ospravedlniť sa v tlači, lebo tá je mimo dispozičné právo sporu“,

-   potvrdil   zamietnutie   žaloby   v časti, «ktorou   sa   žiadalo   „písomne   pozvať“   na rokovanie   Mestského   zastupiteľstva   „obyvateľov   a   zamestnancov   Domova   dôchodcov v Detve“,   tiež   „do   14   dní   po   mestskom   zastupiteľstve   za   prítomnosti   M.   V.   oboznámiť obyvateľov   a   zamestnancov   Domova   dôchodcov   v D.“   s   textom   ospravedlnenia   sa žalovaného   žalobkyni   za   to,   že   „M.   V.   nevytvorila   v   Domove   dôchodcov   porovnateľné podmienky   života   občanov   v   prirodzenom   rodinnom   prostredí,   že   vyjadrila   nesúhlas   s kontrolnými   zisteniami   hlavného   kontrolóra   mesta   a   odmietla   jeho   kontrolné   zistenia". Zdôvodňuje to správou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR „o výkone štátneho dozoru nad poskytovaním sociálnych služieb", kde je v časti „Domáci poriadok" uvedené, že „ide o nesúlad s požiadavkou vytvorenia porovnateľných podmienok života občanov v prirodzenom rodinnom prostredí.»,

- nezobral do úvahy skutočnosť, že domov dôchodcov bol vybudovaný ako domov rodinného typu, a preto nemal nikdy vytvorené priestory na prijímanie návštev; obyvateľov domova podľa sťažovateľky bolo možné navštíviť v ich izbách, resp. tam, kde práve boli, a preto nie je pravdivá správa z výkonu štátneho dozoru, ktorá konštatovala „nevytvorenie porovnateľných podmienok života občanov v prirodzenom rodinnom prostredí“,

-   tvrdil,   že „nesúhlas   s kontrolnými   zisteniami...   nie   je   dôvodom   na   poskytnutie satisfakcie, lebo každý kontrolovaný subjekt má a musí mať právo na nesúhlas so závermi kontroly   a aj   na   ich   odmietnutie.   V tomto   smere   nedošlo   k poškodeniu   dobrého   mena žalobkyne.“,

- uviedol tvrdenie, že «nie je dôvod, aby na rokovanie mestského zastupiteľstva, na ktorom by sa mal žalovaný ospravedlniť žalobkyni, boli volaní „obyvatelia a zamestnanci Domova...“, lebo rokovanie zastupiteľstva je „zásadne verejné“, teda môže sa ho zúčastniť ktokoľvek»,

- podľa sťažovateľky ničím nepodložil nevyhovenie o zadosťučinení za jej odvolanie, keď uviedol „pretože k odvolaniu žalobkyne z funkcie riaditeľky domova dôchodcov došlo pred niekoľkými rokmi, nie je vhodné, aby prípadné danie zadosťučinenia sa prednieslo v priestoroch domova za účasti jeho obyvateľov a zamestnancov“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   potvrdením   časti   napadnutého   rozsudku okresného   súdu   poprel   jej   právo   na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   §   13   ods.   1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a čl. 13 a čl. 17 dohovoru. „Odobrením“ rozsudku okresného súdu o zamietnutí jej žaloby v bodoch 1, 2, 3, 5a 6. tak, že „odvolací Krajský súd Banská Bystrica... porušil čl. 19 Ústavy SR a čl. 13 a 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd.   Keď   Krajský   súd   Banská   Bystrica   svojim   rozhodnutím   vyhlásil tvrdenia mesta Detva za nepravdivé, je obmedzením mojich práv, ak sa mi mesto Detva má ospravedlniť len na zasadnutí Mestského zastupiteľstva, ale nemusí tak urobiť v tlači (lebo nie je vydavateľom), ani v Domove dôchodcov (lebo prešlo veľa rokov). Dokonca nemusí na zasadnutie   Mestského   zastupiteľstva   pozvať   mňa   ako   poškodenú,   ani   obyvateľov   a zamestnancov Domova dôchodcov (máme sa chodiť - ja 25 km, dôchodcovia 2 km, pozerať na vývesnú tabuľu, či sa v programe objaví oznam o ospravedlnení sa M. V.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„Krajský súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co/124/2009-472

-   porušil   čl.   19   Ústavy   SR   a   čl.   13   a   17   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   tým,   že   napriek   preukázaniu   nepravdivosti   lživých   tvrdení o navrhovateľke v tlači a na pôde Domova dôchodcov, potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn.: 16 C/83/2005-435, ktorý zamietol žalobu o ochranu osobnosti, ktorou som sa domáhala ospravedlnenia v tlači a pred osadenstvom Domova dôchodcov, konkrétne v bodoch 1., 2., 3., 5. a 6.

- rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13 Co/124/2009-472 v časti, ktorou   potvrdzuje   rozsudok   Okresného   súdu   Zvolen   sp.   zn.:   16   C/83/2005-435   zrušuje a vracia na Krajský súd Banská Bystrica na ďalšie konanie

- sťažovateľovi M. V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia ako budú vyčíslené jej právnym zástupcom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie jej   základného   práva podľa   čl.   19   ústavy,   ako   aj   čl.   13   a   čl.   17   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 13 Co/124/2009-472 z 23. júna 2009 v časti, v ktorej potvrdzuje rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 Co 124/2009 zo 14. mája 2009.

Podľa čl. 19 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradnej povinnosti.

Podľa čl. 17 dohovoru sa nič v tomto dohovore nemôže vykladať tak, aby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv alebo slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky sú námietky týkajúce sa skutkových a právnych záverov obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí krajského súdu vo vzťahu k jej základnému právu   podľa   čl.   19   ústavy   a v porušení   jej   práva   podľa   čl.   13   a   čl.   17   dohovoru. Sťažovateľka však namieta porušenie čl. 19 ústavy bez toho, aby namietala aj porušenie ústavnoprocesných princípov upravených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, a bez toho, aby namietala niektoré z práv upravených v dohovore tak, ako to predpokladá čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, a preto môže rozhodovať len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti.

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 19 ústavy ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 19 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 19 ústavy by teda bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (II. ÚS 78/05).

Sťažovateľka   –   napriek   tomu,   že   je   kvalifikovane   právne   zastúpená   –   v danom prípade   vo   svojej   sťažnosti   ani   nenamietala,   že   krajský   súd   k napadnutému   rozsudku nedospel   po   riadnom   a spravodlivom   procese   (sťažovateľka   netvrdila,   že   došlo   aj k porušeniu jej základného práva, napr. podľa čl. 46 ods. 1 alebo čl. 48 ods. 2 ústavy).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

S namietaným porušením čl. 19 ústavy sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 13 a čl. 17 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný prostriedok) sťažovateľke odopreté nebolo. Krajský súd ako odvolacia   inštancia   sa   odvolaním   sťažovateľky   zaoberal   v   súlade   s ustanoveniami relevantného právneho predpisu (§ 212 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku) a preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj postup prvostupňového súdu, ktorý mu predchádzal.

Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je automaticky aj nárok na to, aby výsledok   konania   zodpovedal   predstave   sťažovateľa.   Rovnako   nesúhlas   sťažovateľa s rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   neznamená   automaticky   vyslovenie   porušenia označeného základného práva sťažovateľa, v danom prípade sťažovateľky. Z odôvodnenia rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že „krajský   súd   vec   prejednal   v   medziach   daných ustanovením   §   212   ods.   1   OSP   a podľa ustanovenia   §   219   ods.   1   a   2   OSP   rozsudok okresného súdu sčasti potvrdil a podľa ustanovenia §221 ods. 1 písm. h/OSP sčasti zrušil a podľa ustanovenia § 221 ods. 2 OSP vec v tejto časti vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z týchto dôvodov.“.

V súlade s uvedeným a v súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie čl. 17 dohovoru, ktorý obsahuje výkladové pravidlo   vo   vzťahu   k aplikácii   jednotlivých   článkov   k dohovoru.   Tým,   že   sťažovateľka nenamieta porušenie práv účastníkov konania upravených dohovorom, ktoré môže ústavný súd posudzovať v konaní podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy, nemôže ústavný súd rozhodovať samostatne   o prípadnom   porušení   čl.   17   dohovoru   a bez   primárneho   rozhodovania o porušení   niektorého   z práv   upravených   dohovorom.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť ústavný   súd   odmietol   aj   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľky   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2009