znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 388/08-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   16. decembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   S.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   2   a čl.   21   ods.   3   v spojení   s čl. 41   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Mesta P. v súvislosti s nezabezpečením bytovej náhrady, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. augusta 2008 doručené podanie M. S., K. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako „Vec: ČL. 127 ods. 1 ústavy Sťažnosť voči mestu P...“.

Sťažovateľka vo svojom podaní okrem iného uvádza:

„Moja sťažnosť sa týka nečinnosti Mesta P. - orgán verejnej moci. Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove porušili moje základné práva zaručené v čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 3 v spojení s čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   10.   júla   2001,   nie   je   pre všeobecné súdy záväzný - doteraz nikto nekonal, aby napravil porušenie mojich Práv, aby obnovil stav pred porušením. Rozsudky protizákonne vynesené Všeobecnými súdmi, nemá kto zrušiť.

Mesto P. je doteraz nečinné, nekoná, aby obnovil stav pred porušením. Nečinnosťou mesta P. sa naďalej porušujú moje práva, protiústavný stav trvá, pretože mi nebolo vrátené moje obydlie,   ani odškodné.,   ani Súdne trovy,   cestovné. Podstata veci: Vrátenie môjho obydlia!...“

Sťažovateľka priložila k svojmu podaniu fotokópiu rozsudku Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 822/96-28 z 31. októbra 1996, ktorým jej bolo okrem iného   uložené   vypratať   byt nachádzajúci   sa   v P.   na...,   ako aj   rozsudku   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 131/97-49 z 29. októbra 1997, ktorým krajský súd potvrdil označený rozsudok okresného súdu, a zároveň poukázala na nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 13/00-85 z 10. júla 2001. Sťažovateľka ďalej uviedla, že podala na Mesto P. žalobu, „na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorý moju žalobu postúpil na Okresný súd v Poprade. Pojednávanie ešte nebolo“. Fotokópiu žaloby ani uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o postúpení veci okresnému súdu však sťažovateľka ústavnému súdu nepredložila.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   podania   dospel   k záveru,   že   zámerom sťažovateľky   bolo   podať   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) proti porušeniu svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3   v spojení   s čl.   41   ods.   1   ústavy   nečinnosťou   Mesta   P.   v   súvislosti   s   tým, že jej nezabezpečilo   bytovú   náhradu,   a preto   k nemu   takto   pri   svojom   ďalšom   postupe pristupoval.

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   si   k   nej   ústavný   súd   vyžiadal vyjadrenie   od   primátora   mesta   P.   Vyjadrenie   primátora   mesta   P.   č. PMP 601/PMS 403/758/08/Práv/Dá z 10. novembra 2008 bolo ústavnému súdu doručené 18. novembra 2008. V tomto vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„... M. S. vo svojej sťažnosti uvádza, že Mesto P. je nečinné, nekoná, aby sa obnovil stav pred porušením jej práv.

Svojím   podaním   na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sa   opätovne   sťažuje na porušenie svojich práv zo strany Mesta P., tak, ako už učinila v konaní pred ústavným súdom v roku 2001.

V tomto konaní Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 13/00-85 zo dňa 10. júla 2001 rozhodol   tak,   že   v časti   týkajúcej   sa   návrhu   na   vyslovenie   porušenia   základných   práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky Mestom P., návrhu M. S. nevyhovel.

Mesto   P.   postupovalo   v prípade   M.   S.   v súlade   s platnými   právnymi   predpismi, čo bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 131/97-49 zo dňa 29. októbra   1997,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   v   Poprade č. k. 11 C 822/96-28 zo dňa 31. októbra 1996, ktorý konštatoval, že u M. S. nemohlo dôjsť k prechodu nájmu k bytu jej otca Ľ. S., pretože v deň jeho smrti mala vlastný byt na ulici... v P. v spoločnom nájme s manželom...

S prihliadnutím na vyššie uvedené rozhodnutia všeobecných súdov a tiež na nález ústavného   súdu   Mesto   P.   neprijalo   na   riešenie   bytovej   otázky   M.   S.   žiadne   opatrenia. Sťažovateľka je evidovaná v zozname uchádzačov o nájom bytu pod č. 67/1996...

Medzi Mestom P. a sťažovateľkou po nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu ústavného súdu neprebiehali ďalšie súdne spory súvisiace s jej bytovým problémom. M. S. vo svojej sťažnosti uvádza, že podala žalobu na Mesto P., ale o tomto jej podaní nemáme vedomosť.

Na   základe   vyššie   uvedeného   považujeme   sťažnosť   M.   S.   voči   Mestu   P. za neopodstatnenú.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 v spojení s čl. 41 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť nečinnosťou Mesta P. v súvislosti s tým, že jej nezabezpečilo bytovú náhradu.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd zo spisu sp. zn. I. ÚS 13/00 zistil, že predmetom konania o podnete sťažovateľky v tejto veci bolo aj rozhodovanie o porušení jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 ústavy Mestom P., ku ktorému malo dôjsť   uložením   povinnosti   vypratať   byt   na...   v P.   bez   zabezpečenia   bytovej   náhrady. V predmetnej veci ústavný súd rozhodol nálezom č. k. I. ÚS 13/00-85 z 10. júla 2001 tak, že v   časti   namietajúcej   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   Mestom   P.   návrhu nevyhovel. V relevantnej časti odôvodnenia označeného nálezu ústavný súd okrem iného uviedol:

„Na druhej strane v časti, v ktorej navrhovateľka žiadala vysloviť takéto porušenie aj vo   vzťahu   k Mestu   P.   v spojení   s   čl.   20   ods.   1   a   3   ústavy,   ústavný   súd   jej   návrhu nevyhovel, pretože nezávisle od výsledku súdneho konania, za ktorý zodpovedá len súd, nemožno   v okolnostiach   jej   núteného   vypratania   z predmetného   bytu   bez   zabezpečenia bytovej náhrady vidieť samostatné porušenie uvedených článkov ústavy zo strany tohto účastníka konania.“

Vychádzajúc   z tohto   zistenia   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažnosť   sťažovateľky sa týka veci, o ktorej už rozhodol nálezom č. k. I. ÚS 13/00-85 z 10. júla 2001, a preto ju po predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   neprípustnú   podľa   §   25   ods.   2   v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   z   jeho nálezu č.   k.   I. ÚS 13/00-85   z 10.   júla   2001   nevyplýva   pre   Mesto   P.   právna povinnosť zabezpečiť   sťažovateľke   bytovú   náhradu,   pričom   sťažovateľka   nepreukázala, že by od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu nastali nové skutočnosti, ktoré by takúto povinnosť Mestu P. ukladali (napr. na základe rozhodnutia všeobecného súdu). Za týchto okolností   existovali   aj   dôvody   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľky   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008