znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 387/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. A. V., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. A. V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 K 27/2009 z 22. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. A. V., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. A. V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 K 27/2009 z 22. mája 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľom v konkurznom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 K 27/2009 na majetok úpadcu obchodnej spoločnosti B., a. s., B. (ďalej len „úpadca“). Sťažovateľka si do konkurzného konania prihlásila svoje pohľadávky v celkovej sume 1 394 144,59 €, z čoho suma 1 078 802,36 € bola   zabezpečená   záložným   právom   k nehnuteľnostiam   vo   vlastníctve   úpadcu.   Správca speňažil majetok úpadcu ako podnik postupom podľa § 92 ods. l písm. c) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   „zákon   o konkurze   a   reštrukturalizácii“)   vo   štvrtom   kole verejného ponukového konania za kúpnu cenu 277 000 €. Kúpna zmluva o predaji podniku bola uzatvorená 28. februára 2011.

Sťažovateľka výzvou z 1. júla 2011 požiadala správcu úpadcu o predloženie návrhu rozvrhu výťažku. Následne správca spracoval návrh konečného rozvrhu výťažku oddelenej podstaty pre sťažovateľku ako zabezpečeného veriteľa a doručil jej ho 4. augusta 2011. Sťažovateľka nesúhlasila s predloženým návrhom rozvrhu výťažku a podala proti nemu námietky, argumentujúc tým, že „správca zaťažil oddelenú podstatu P., a. s. výdavkami, ktoré so správou a speňažením oddelenej podstaty žiadnym spôsobom nesúvisia, čím porušil zákonné právo zabezpečeného veriteľa, aby jeho pohľadávka bola uspokojená z výťažku speňaženia založenej veci“.

O podaných námietkach sťažovateľky rozhodol napadnutým uznesením okresný súd, ktorý námietkam nevyhovel.

Podstata námietok sťažovateľky proti návrhu rozvrhu výťažku spočívala v

-   zaťažení   oddelenej   podstaty   neuhradenými   výdavkami   za   spotrebu   elektrickej energie,   vody   a   dane   z   nehnuteľností,   ktoré   vznikli   v   období,   keď   boli   nehnuteľnosti prenajaté, pričom tieto výdavky bol povinný uhrádzať nájomca,

-   započítaní   vzájomných   pohľadávok   úpadcu   z   neuhradeného   nájomného s pohľadávkami   za   služby,   ktoré   mali   údajne   spočívať   v   poskytnutí   prác   vyradenia a vytriedenia mzdových zložiek,

- skutočnosti, že nájomca, ktorý si povinnosti z nájomnej zmluvy neplnil, je osobou personálne   prepojenou   na   dvoch   veriteľov   úpadcu   a   členov   veriteľského   výboru,   a   to obchodné spoločnosti M., a. s., a S., a. s.,

-   zaťažení   oddelenej   podstaty   výdavkami,   ktoré   súvisia   s   úhradou   miezd a odstupného vyplatených zamestnancom prostredníctvom garančného fondu,

- zaťažení oddelenej podstaty pomernou časťou žalovanej sumy 42 526,80 €, ktorej vylúčenia z konkurznej podstaty sa domáha spoločnosť K., spol. s r. o.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd rozhodol o predmetných námietkach napadnutým uznesením, ale „svoj   právny   názor žiadnym spôsobom neodôvodnil“.   V tejto súvislosti poukazuje na to, že „súd v odôvodnení uznesenia zo dňa 22. 05. 2012 uvádza vyjadrenie správcu   a   svoje   súhlasné   stanovisko   s   odkazom   na   príslušné   ustanovenia   Zákona   o konkurze a reštrukturalizácii, bez toho, aby sa zaoberal relevantnými prameňmi práva..., o ktoré by mohol dôsledne oprieť svoje právne tvrdenia tak, aby boli presvedčivé a všeobecne akceptovateľné. Týmto postupom bola Sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym   záverom   okresného   súdu   vyjadreným v napadnutom uznesení, v zmysle ktorého postup správcu pri rozdeľovaní pohľadávok proti podstate medzi všeobecnú podstatu a oddelenú podstatu považoval za zákonný a správny. Sťažovateľka s poukazom na § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. decembra 2011, podľa ktorého ak nie je možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou   zložkou   majetku   pohľadávka   proti   podstate   vznikla,   správca   rozpočíta pohľadávku   proti   podstate   medzi   všetky   súpisové   zložky   majetku,   argumentovala: «Dogmatickým uplatnením zmienenej právnej vety v praxi dochádza k takým absurdným situáciám,   keď   správca   priradí   pohľadávku   proti   podstate   aj   k súpisovým   položkám osobitnej, čiže oddelenej podstaty napriek tomu, že táto s nimi nemá žiadny súvis.

Nakoniec v prípade, ak úpadca disponuje výlučne majetkom, ktorý je predmetom záložného práva, pričom sú v konaní prihlásené pohľadávky proti podstate, tieto sa uhradia z   výťažku   oddelene]   podstaty   bez   ohradu   na   práva   a   právom   chránené   záujmy zabezpečeného veriteľa. Takýto postup pokladáme za absurdný už len z dôvodu, že inštitút záložného práva má svojou podstatou slúžiť na ochranu práv zabezpečeného veriteľa pre prípad neplnenia záväzkov zo strany dlžníka: domnievame sa, že ani konkurzné konanie a postup podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii ako právnej normy lex specialis nemôže   „prelomiť“   inštitút   záložného   práva   a   uprednostniť   uspokojenie   iných, prednostných pohľadávok (pohľadávok proti podstate).»

V   nadväznosti   na   citovanú   argumentáciu   sťažovateľka   upriamila   pozornosť   na novelizáciu § 87 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (vykonanú zákonom č. 348/2011 Z. z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.), na základe ktorej s účinnosťou od 1. januára 2012 tento zákon už prísne rozdeľuje pohľadávky proti podstate ako pohľadávky proti všeobecnej podstate   a   pohľadávky   proti   oddelenej   podstate,   pričom   pohľadávky   proti   oddelenej podstate sú náklady, ktoré súvisia s oddelenou podstatou, čo podľa názoru sťažovateľky iba potvrdzuje rozporný a arbitrárny výklad napadnutého uznesenia okresného súdu. V tejto súvislosti sa sťažovateľka domnieva, že „novelizácia ustanovenia § 87 nepriniesla zmenu v chápaní pohľadávok proti podstate, ale len odstránila často nesprávne použitie právnej normy v neprospech zabezpečeného veriteľa“.

Podľa názoru sťažovateľky bolo uznesením okresného súdu sp. zn. 3 K 27/2009 z 22. mája 2012 porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd v jej veci „nevykonal   žiadne   dokazovanie,   riadne   svoje   rozhodnutie   neodôvodnil   a   neoprel o výklad právne relevantných ustanovení príslušných právnych predpisov“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti P., a. s, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/27/2009 zo dňa 22. 05. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/27/2009 zo dňa 22. 05. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti P., a. s. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 323,50 EUR, ktorú je Okresný súd Nitra (sťažovateľka má zrejme na mysli Okresný súd Bratislava I, pozn.) povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. A. V., s. r. o. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal prípisom z 28. februára 2013 o vyjadrenie predsedníčku   okresného súdu, ktorá   na túto žiadosť reagovala prípisom sp. zn. Spr 3217/2013 z 28. marca 2013; súčasťou prípisu jej aj vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   ku   skutočnostiam   namietaným   v   sťažnosti,   v   ktorom   sa vo vzťahu k jednotlivým námietkam sťažovateľky okrem iného uvádza:

1. K námietke týkajúcej sa zaťaženia oddelenej podstaty neuhradenými výdavkami za spotrebu elektrickej energie, vody a dane z nehnuteľností, ktoré vznikli v období, keď boli nehnuteľnosti prenajaté, pričom výdavky bol povinný uhrádzať nájomca:

„...   Vychádzajúc   z   vyjadrení   Správcu   uvádzaných   v   Návrhu   na   rozhodnutie o námietkach,   prenájmom   nehnuteľností   zaradených   do   konkurznej   podstaty   sa   výrazne znížili výdavky spojené so správou týchto nehnuteľností. S poukazom na Návrh rozvrhu výťažku z oddelenej podstaty Zabezpečeného veriteľa, správa konkurznej podstaty Úpadcu bola   mimoriadne   komplikovaná,   nakoľko   v   konkurznej   podstate   v   čase   ustanovenia   do funkcie neboli žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie samotnej správy. Potenciálny zdroj príjmov predstavovali práve príjmy z prenájmu, ktoré však komplikoval fakt, že v čase ustanovenia Správcu do funkcie boli uzavreté zmluvy so 6 nájomcami, ktorí nájomné platili len   sporadicky.   Vzhľadom   na   uvedené   Správca   uzatvoril   Zmluvu   o   nájme   s   jediným nájomcom, čím sa výrazne znížili nálady na elektrickú energiu a bol dosiahnutý celkový príjem za prenájom vo výške 32.271,79 €. Pomerná časť z tohto výťažku bola priradená do oddelenej   podstaty   na   základe   koeficientu,   ktorým   boli   rozpočítané   pohľadávky   proti podstate, ktoré vznikli v súvislosti so správou konkurznej podstaty.

Je   zrejmé,   že   Sťažovateľom   namietané   výdavky   sú   pohľadávkami   proti   podstate. Tieto pohľadávky totiž vznikli po vyhlásení konkurzu a v súvislosti so správou majetku Úpadcu. Skutočnosť, že predmetné výdavky vznikli v období, kedy bol majetok predmetom nájmu nemá vplyv na vymedzenie týchto výdavkov ako pohľadávok proti podstate. Právny význam ich vymedzenia ako pohľadávok proti podstate pritom spočíva v tom, že Správca ich uspokojuje mimo rozvrhu výťažku, a to z výťažku získaného speňažením majetku, ktorý podlieha   konkurzu.   Nakoľko   tieto   pohľadávky   proti   podstate   (t.   j.   spotreba   elektrickej energie   a   voda)   vznikli   v   súvislosti   so   správou   celej   konkurznej   podstaty,   Správca   ich rozpočítal na celú konkurznú podstatu podľa súpisovej hodnoty konkurznej podstaty. Na   druhej   strane,   daň   z   nehnuteľnosti   je   pohľadávkou   výlučne   proti   oddelenej podstate,   keďže   vznikla   v   súvislosti   s   konkrétnymi   nehnuteľnosťami   zaradenými   do oddelenej podstaty. Je preto zrejmé, že táto pohľadávka sa uspokojí z výťažku získaného speňažením majetku, zaradeného do oddelenej podstaty a to pomerom, akým boli veritelia uspokojení z výťažku predaja nehnuteľností. Nakoľko Zabezpečený veriteľ bol uspokojený vo výške 84,8 % z kúpnej ceny nehnuteľností, aj daň z nehnuteľností bude v rovnakom pomere zaťažovať oddelenú podstatu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že predmetné výdavky, ktoré Sťažovateľ   namieta,   sú   nepochybne   pohľadávkami   proti   podstate.   Správca   spôsobom ustanoveným   zákonom   pripravil   návrh   rozvrhu   výťažku   pre   oddeleného   veriteľa,   keď zo sumy výťažku odrátal vzniknuté pohľadávky proti podstate, rozpočítané podľa uvedených koeficientov. Tvrdenie, že uvedené pohľadávky mali byť hradené zo zisku z prenájmu je v zásade irelevantné, nakoľko je zrejmé že v konečnom dôsledku výška pohľadávok proti podstate presiahla príjem z prenájmu. Akákoľvek zodpovednosť Správcu je podľa nášho názoru vylúčená, nakoľko tento nemohol predvídať, že pohľadávky proti podstate prevýšia príjem z prenájmu.   Okrem toho,   samotným prenájmom sa mu podarilo ušetriť náklady správy   nehnuteľností,   ktoré   by   v   prípade   nevyužitia   inštitútu   prenájmu   boli   niekoľko násobne vyššie. Následne bol príjem z prenájmu, ako výťažok zo speňaženia, rozrátaný rovnakým koeficientom, ako pohľadávky proti podstate, ktoré vznikli v súvislosti so správou nehnuteľností, ktoré boli predmetom nájmu. Súd teda vyhodnotil, že námietka Sťažovateľa v tomto prípade bola nedôvodná.“

2.   K námietke   týkajúcej   sa   neuhradenia   výdavkov   zo   strany   nájomcu   ku   dňu odovzdania nehnuteľností novému vlastníkovi:

„Súd   v   uznesení   č.   k.   3   K/27/2009   zo   dňa   22.   05.   2012   k   uvedenej   námietke Zabezpečeného   veriteľa   uviedol,   že   k   uzavretiu   Zmluvy   o   predaji   podniku   došlo   dňa 28. 02. 2011, pričom v ten istý deň bolo dohodnuté s nájomcom, že najneskôr k 31. 03. 2011 dôjde k odovzdaniu nebytového priestoru novému vlastníkovi. Zároveň bolo dohodnuté, že akékoľvek výdavky súvisiace s dodávkou el. energie, vody a stočného za mesiac marec budú refakturované. Nakoľko k úhrade takto refakturovaných nákladov ku dňu rozvrhu výťažku nedošlo, Správca uviedol, že v rámci nasledujúceho rozvrhu bude takýto príjem rozvrhnutý zabezpečenému veriteľovi. Sťažovateľ v Sťažnosti namieta, že takýto postup nemá oporu v zákone, nakoľko ZKR s poukazom na ust. § 97 ZKR v znení do 31. 12. 2011 neumožňoval čiastkový a dodatočný rozvrh po speňažení oddelenej podstaty ako celku ale len rozvrh výťažku zo speňaženia majetku oddelenej podstaty.

V   tejto   súvislosti   poukazujeme   na   skutočnosť,   že   ZKR,   v   znení   platnom   do 31. 12. 2011 termín čiastkový rozvrh síce nepoužíval, avšak je zrejmé, že pokiaľ Správca vypracuje rozvrh po speňažení každej štvrtiny majetku tvoriaceho oddelenú podstatu ide o čiastkový rozvrh.

V posudzovanom prípade sa majetok Úpadcu speňažoval ako podnik v súlade s § 92 ods. 1 písm. d) ZKR, a teda Správca nemal možnosť pripraviť čiastkový rozvrh po speňažení každej štvrtiny majetku tvoriaceho oddelenú podstatu. Je zrejmé, že speňažením majetku zaradeného do oddelenej podstaty, bol predaný celý majetok tvoriaci oddelenú podstatu. Na druhej strane, pokiaľ neboli uhradené refakturované náklady je zjavné, že existuje ešte majetok, ktorý má byť uhradený zabezpečenému veriteľovi. Pokiaľ by teda Správca čakal s prípravou návrhu rozvrhu výťažku z oddelenej podstaty pre Zabezpečeného veriteľa, na úhradu refakturovaných nákladov, ako aj na výsledok sporu so spol. K., spol. s r. o. o vylúčenie sumy 42.526,82 €, dochádzalo by k vzniku ďalších nedôvodných pohľadávok proti podstate,   čím   by   sa   uspokojenie   Zabezpečeného   veriteľa   ešte   znížilo.   Takýto   postup Správcu,   spočívajúci   v rozvrhnutí príjmu   z   refakturovaných nákladov   po   ich úhrade,   v rámci nasledovného rozvrhu, je preto v záujme Zabezpečeného veriteľa, hoci ZKR v znení platnom   do   31.   12.   2011   výslovne   pojem   čiastkový   rozvrh   alebo   dodatočný   rozvrh nepoužíva, avšak extenzívnym výkladom ust. § 97 ods. 1 ZKR je zrejmé, že s ním ráta.“

3.   K námietke,   podľa   ktorej   je   oddelená   podstata   zaťažená   pohľadávkami   proti podstate,   ktoré   súvisia   s   úhradou   miezd   a   odstupného   vyplateného   zamestnancom prostredníctvom garančného fondu, ako aj zákonnými odvodmi, pričom podľa sťažovateľky tieto výdavky so správou a speňažením oddelenej podstaty nesúvisia:

„... Aj s odkazom na skutočnosti uvádzané Sťažovateľom v Sťažnosti je nepochybné, že pohľadávka Sociálnej poisťovne, ktorá vznikla v súvislosti s plnením z garančného fondu je   pohľadávkou   proti   podstate.   Je   zrejmé,   že   Správca,   pri   zostavení   rozvrhu   výťažku z oddelenej podstaty pre Zabezpečeného veriteľa vychádzal zo ZKR v znení účinnom do 31. 12. 2011. S poukazom na ust. § 206a ZKR, v znení účinnom od 01. 01. 2012, konania začaté pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov.

V zmysle uvedeného Správca pristúpil k rozvrhu výťažku spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, a teda v súlade s § 87 ods. 5 tretia veta ZKR v znení účinnom do 31. 12. 2011, a rozpočítal   Sťažovateľom   namietané   pohľadávky   proti   podstate,   medzi   všetky   súpisové zložky majetku príslušným koeficientom, t. j. k oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa na základe koeficientu 0,032238. V posudzovanom prípade sa súd stotožnil s postupom Správcu,   ktorým   rozpočítal   tieto   pohľadávky   súvisiace   s   úhradou   miezd   a   odstupného vyplateného   zamestnancom   z   garančného   fondu,   medzi   všetky   súpisové   zložky   majetku. Správca tak postupoval z dôvodu, že toho času nebolo možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou položkou tieto pohľadávky proti podstate vznikli. Skutočnosť, že neskoršia právna úprava ZKR, taxatívnym spôsobom vymedzila predmetné pohľadávky, ako pohľadávky proti všeobecnej podstate, nezakladá nesprávny postup Správcu tým, že postupoval v zmysle, v tom čase účinnej, právnej úpravy.“

4.   K námietke   zaťaženia   oddelenej   podstaty   pomernou   časťou   žalovanej   sumy (42 526,8 €), ktorej vylúčenia sa domáha spoločnosť K., spol. s r. o.:

«Súd v uznesení č. k. 3 K/27/2009-606 zo dňa 22. 05. 2012 skonštatoval, že uvedený spor nie je do dnešného dňa ukončený, a teda nie je možné prejudikovať rozhodnutie súdu, ani skutočnosť, z ktorej podstaty sa v prípade úspechu bude takýto nárok žalobcu hradiť. Správca   zároveň   v   Návrhu   na   rozhodnutie   súdu   o   námietkach   uviedol,   že   na   základe právoplatne   ukončeného   exindačného   sporu,   pristúpi   k   rozvrhu   zodpovedajúcej   časti výťažku.

Súd sa stotožnil s právnym názorom Správcu, že do času právoplatného rozhodnutia súdu v tejto veci, nie je možné rozvrhnúť výťažok v sume, ohľadne ktorej prebieha spor. V predmetnom spore spol. K., spol. s r. o. (ďalej len „Navrhovateľ“) tvrdila, že uzavrela s Úpadcom Rámcovú zmluvu č. 1/07/2008 o dodávkach tovaru a služieb, v zmysle ktorej Úpadca prevzal tovar, dodaný Navrhovateľom. V Rámcovej zmluve bola účastníkmi dojednaná   výhrada   vlastníckeho   práva,   podľa   ktorej   vlastnícke   právo   -   jeho   finančný ekvivalent prechádza na odberateľa až po jeho úplnom zaplatení. Nakoľko k zaplateniu kúpnej ceny za dodaný tovar nedošlo, Navrhovateľom dodaný tovar a Úpadcom prevzatý tovar, v hodnote 42.526,82 €, neprešiel do vlastníctva Úpadcu, ale zostal vo vlastníctve Navrhovateľa. Po vyhlásení konkurzu na majetok Úpadcu Správca oznámil Navrhovateľovi, že predmetný tovar bol vyvezený na Ukrajinu a tam bol zabudovaný, a teda ho nie je možné vydať. S poukazom na uvedené Navrhovateľ žiadal o zaplatenie finančnej náhrady za tento tovar vo výške 42.526,82 € a navrhol, aby súd uložil Správcovi uvedenú istinu vylúčiť z konkurznej podstaty.

Súd po oboznámení sa so spisovým materiálom v konaní č. k. 2 Cbi 2/2010 mal za to, že do času právoplatného rozhodnutia súdu v tejto veci, nie je možné posúdiť oprávnenosť nároku Navrhovateľa. Na druhej strane však bolo zrejmé, že v prípade priznania nároku Navrhovateľovi, bude Správca povinný vylúčiť istinu vo výške 42.526,82 € z konkurznej podstaty. V tom čase však už bol majetok tvoriaci podstatu speňažený ako celok, formou predaja podniku. Je teda zrejmé, že Správca, do času rozhodnutia súdu, mohol vylúčiť túto istinu   len   z   výťažku   zo   speňaženia   majetku.   Pritom   pri   jej   vylúčení   pomerne   zaťažil oddelenú aj všeobecnú podstatu.

Na   druhej   strane,   za   situácie,   kedy   by   Správca   pri   návrhu   rozvrhu   výťažku z oddelenej podstaty pre Zabezpečeného veriteľa nezohľadnil prebiehajúci spor, a súd by rozhodol o vylúčení istiny v sume 42.526,82 € z konkurznej podstaty Úpadcu, bol by takýto rozsudok nevykonateľný. A pokiaľ by Správca čakal s návrhom rozvrhu výťažku do času rozhodnutia   súdu   o   vylúčení   resp.   zamietnutí   návrhu   na   vylúčenie   istiny   vo   výške 42.526,82,- €, vznikali by Sťažovateľovi ďalšie neodôvodnené pohľadávky proti podstate. Preto   máme   za   to,   že   takýto   postup   Správcu   pri   vylúčení   pomernej   časti   istiny z výťažku zabezpečenej podstaty bol správny. V tomto smere poukazujeme aj na, toho času ešte   neprávoplatný,   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   1,   zo   dňa   12.   02.   2013, č. k. 2 Cbi 2/2010-137,   ktorým   vyhovel   návrhu   Navrhovateľa   a   zaviazal   Správcu   ako odporcu na vylúčenie istiny v sume 42.526,82,- €, z konkurznej podstaty Úpadcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku...

Pokiaľ teda ide o nedostatočné odôvodnenie uznesenia č. k. 3 K/27/2009-606 zo dňa 22. 05. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 05. 2012, máme za to, že nakoľko súd vyslovil   záver,   že   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   názorom   Správcu,   nie   je   nevyhnutné opätovne uvádzať dôvody nevyhovenia námietok, ktoré sa v konečnom dôsledku zhodujú s dôvodmi uvádzanými Správcom. Súd vychádzajúc z námietok Zabezpečeného veriteľa, ako aj z Návrhu Správcu na rozhodnutie súdu o námietkach, v závere uznesenia uviedol, že sa s názorom Správcu stotožnil v plnom rozsahu, a preto námietky Zabezpečeného veriteľa zamietol.   V   zmysle   vyššie   opísaných   skutočností,   máme   za   to,   že   námietky   podané Sťažovateľom, súd vyhodnotil ako nedôvodné, v súlade so zákonom.»

K vyjadreniu zákonnej sudkyne na základe predchádzajúcej výzvy ústavného súdu zaujala stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 13. júna 2013, v ktorom okrem iného uviedla:

«...   Zákonná   sudkyňa   sa   v   odôvodnení   uznesenia   č.   k.   3   K/27/2009   zo   dňa 22. 05. 2012,   ktorým   zamietla   námietky   sťažovateľa   proti   návrhu   rozvrhu   výťažku z oddelenej podstaty (ďalej len „uznesenie o námietkach“),   obmedzila len na citovanie zákonnej úpravy zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „ZKR“),   opierajúc   sa   a   odvolávajúc   sa   na   vyjadrenie   správcu k námietkam sťažovateľa.

Vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo dňa 28. 03,2013 zákonná sudkyňa len opakovane uviedla, cit. (str. 4, 7 ods. vyjadrenia): „... Súd sa stotožnil s názorom Správcu v plnom rozsahu, jednak v oblasti posúdenia dôvodnosti podaných námietok, časového momentu vzniku za obdobie počas konkurzu, ako aj ich následnej kategorizácie medzi pohľadávky proti podstate, či spôsobu ich zaradenia do súpisu konkurznej podstaty Úpadcu.“

K   výhradám   sťažovateľa,   prečo   sa   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia nevysporiadala s výhradami a odlišným právnym názorom sťažovateľa, ktoré boli uvedené v námietkach   sťažovateľa   zo   dňa   02.   08.   2011,   sa   však   zákonná   sudkyňa   podľa   nášho názoru jasne nevyjadrila.

Uviedla len, cit. (str. 8, posl. odsek vyjadrenia): „... nakoľko súd vyslovil záver, že sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom Správcu, nie je nevyhnutné opätovne uvádzať dôvody nevyhovenia   námietok,   ktoré   sa   v   konečnom   dôsledku   zhodujú   s   dôvodmi   uvádzanými správcom.“ Takéto zdôvodnenie považuje sťažovateľ za účelové a nedostatočné.

Sťažovateľ poukazuje na to, že ZKR formuloval ustanovenia, ktoré upravujú vydanie výťažku speňaženia oddelenej podstaty zabezpečenému veriteľovi, nie jasne a jednoznačne zrozumiteľne.

Na jednej strane vytvára samostatnú - oddelenú podstatu zabezpečeného veriteľa, ktorá má slúžiť prednostne na uspokojenie oddeleného veriteľa; na druhej strane však dáva možnosť   pri   rigidnom   výklade   ZKR   zaťažiť   oddelenú   podstatu   akýmikoľvek   výdavkami, ktoré priamo nesúvisia so správou a speňažením majetku oddelenej podstaty. O tom, že predmetné ustanovenia neboli formulované jasne a zrozumiteľne svedčí aj ich následná novelizácia.

Správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konkurzného konania, je to len osoba zúčastnená na konkurznom konaní, jeho právny názor nemusí byť správny, a preto zúžiť odôvodnenie uznesenia o námietkach len na zopakovanie právneho názoru, prezentovaného správcom bez toho, aby súd uviedol, prečo za správny považuje právny názor správcu, a ako vyložil predmetné nejasné zákonné ustanovenia, pokladáme za nedostatočné. Požiadavka úplného a dôsledného odôvodnenia rozhodnutia súdu o námietkach proti návrhu   rozvrhu   výťažku   je   podľa   názoru   sťažovateľa   naliehavá   práve   z   dôvodu,   že v konaniach   o   námietkach   proti   návrhu   rozvrhu   podľa   právnej   úpravy   ZKR   platnej   do 31. 12. 2011 s poukazom na § 198 ods. 1 ZKR nie je prípustný opravný prostriedok. Ako   príklad   nedostatočného   odôvodnenia   možno   uviesť,   že   si   zákonná   sudkyňa osvojila právny názor správcu, že ak majetok (jeho finančný ekvivalent), ktorého vydania sa z dôvodu uplatnenia výhrady vlastníctva domáhal žalobca K., spol. s r. o., úpadca vyviezol na   Ukrajinu   a   správca   následne   podnik   speňažil   ako   celok   (vrátane   pohľadávok   z obchodného styku), tak pohľadávku K., spol. s r. o. nie je možné priradiť k žiadnej súpisovej zložke majetku všeobecnej podstaty, a preto je potrebné priradiť túto pohľadávku pomerne k obidvom podstatám.

Z odôvodnenia uznesenia o námietkach však nie je zrejmé, či sa v pohľadávkach speňažených   v   rámci   predaja   podniku   nenachádza   aj   neuhradená   pohľadávka   z obchodného kontraktu, na základe ktorej bol tovar dodaný žalobcom vyvezený na Ukrajinu, resp. iná pohľadávka, ktorá z predmetného kontraktu mohla vzniknúť a ku ktorej by mala byť pohľadávka proti podstate žalobcu K., spol. s r. o. v prípade jej zistenia v súdnom spore priradená.

Sťažovateľ pokladá za absurdné a v právnom state za nemysliteľné, aby sa nárok na finančnú náhradu za tovar, dodaný úpadcovi a nezaplatený pred vyhlásením konkurzu, ak bude v súdnom konaní priznaný, uspokojil z výťažku predaja založenej veci zabezpečeného veriteľa.

Ak súd prvého stupňa s takýmto právnym názorom správcu stotožnil, je podľa názoru sťažovateľa potrebné, aby to súd dostatočne zdôvodnil, čo sa však preukázateľne nestalo... Zákonná sudkyňa rozhodla o námietkach sťažovateľa ako zabezpečeného veriteľa na základe vyjadrenia správcu, bez toho, aby bol zabezpečený veriteľ s vyjadrením správcu oboznámený, aby sa k vyjadreniu správcu mohol vyjadriť, aby mohol požadovať predloženie dôkazov, prípadne dôkazy na podporu svojich tvrdení predkladať a v konečnom dôsledku aby mohol svoje tvrdenia, ktorými odôvodňuje námietky proti návrhu rozvrhu, obhájiť. Domnievame sa preto, že právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie bolo porušené nielen tým, že zákonná sudkyňa uznesenie o schválení rozvrhu riadne neodôvodnila, ale postupom v konaní o námietkach sťažovateľovi ako účastníkovi konania nebolo umožnené konať pred súdom.»

Vychádzajúc   z citovaného,   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo   svojom   podaní z 13. júna   2013   vyslovuje   názor,   že „sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná   dôvodne“, a zotrváva   na   pôvodnom   návrhu,   pričom   zároveň   spresnila   svoj   návrh   na   úhradu   trov konania (za podanie z 13. júna 2013 sa domáha úhrady trov v sume 165,56 €).

III.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danej veci všeobecného súdu) alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, I. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstatnú   námietku   sťažovateľky   tvorí   jej   nesúhlas   so   záverom   okresného   súdu, podľa ktorého správca postupoval správne, ak časť pohľadávok proti podstate rozpočítal pomerne medzi všetky súpisové zložky majetku, teda i medzi tie, ktoré boli zapísané do súpisu podstát pre oddelenú (zabezpečenú) podstatu.

Podľa   §   96   ods.   1   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v znení   účinnom   do 31. decembra 2011 výťažok zo speňaženia majetku, ktorý podlieha konkurzu, po odpočítaní pohľadávok   proti   podstate,   ktoré   sa   k   nemu   vzťahujú,   sa   veriteľom   prihlásených pohľadávok vydáva rozvrhom. Náklady uspokojenia pohľadávky znáša veriteľ prihlásenej pohľadávky sám.

Podľa   §   96   ods.   2   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v znení   účinnom   do 31. decembra   2011   rozvrh   obsahuje   v   prehľadnom   členení   jednotlivé   celkové   sumy výťažkov priradených k súpisovým zložkám majetku, ktoré sú predmetom rozvrhu, spolu so sumami   pohľadávok   proti   podstate,   ktoré   sú   priradené   k   týmto   súpisovým   zložkám majetku, a výslednú sumu výťažku určenú na uspokojenie zabezpečeného veriteľa alebo nezabezpečených veriteľov.

Podľa   §   96   ods.   5   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v znení   účinnom   do 31. decembra 2011 pri každej sume pohľadávky proti podstate sa v rozvrhu uvedie právny dôvod, čas vzniku, čas uspokojenia a veriteľ pohľadávky proti podstate, ako aj dôvod jej priradenia k príslušnej súpisovej zložke majetku.

Podľa   §   87   ods.   1   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v znení   účinnom   do 31. decembra 2011 pohľadávky proti podstate sú pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu   v súvislosti   so   správou   a   speňažovaním   majetku   podliehajúceho   konkurzu, výživné pre maloleté deti, odmena správcu a ďalšie pohľadávky, o ktorých to ustanovuje tento   zákon;   pohľadávkami   proti   podstate   nie   sú   podmienené   pohľadávky,   ktoré   sa uplatňujú prihláškou.

Podľa   §   87   ods.   2   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v znení   účinnom   do 31. decembra   2011   pohľadávky   proti   podstate   sú   tiež   pohľadávky,   ktoré   vznikli   po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu   z   pracovných   zmlúv   alebo   dohôd   o   prácach   uzatvorených   mimo   pracovného pomeru.   Ak   správca   prevádzkuje   podnik   úpadcu   alebo   jeho   časť,   tieto   pohľadávky   sa považujú za pohľadávky z prevádzkovania podniku.

Podľa   §   87   ods.   5   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v znení   účinnom   do 31. decembra 2011 po vzniku pohľadávky proti podstate správca priradí pohľadávku proti podstate   tej   súpisovej   zložke   majetku,   v   súvislosti   s   ktorou   pohľadávka   proti   podstate vznikla. Ak pohľadávka proti podstate vznikla v súvislosti s viacerými súpisovými zložkami majetku, správca pomerne rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi dotknuté súpisové zložky   majetku   podľa   ich   vzájomnej   hodnoty,   pričom   vychádza   z   hodnoty   uvedenej v súpise; ak je už súpisová zložka majetku speňažená, správca vychádza z hodnoty ešte nerozvrhnutého   výťažku   zo   speňaženia.   Ak   nie   je   možné   určiť,   v   súvislosti   s   ktorou súpisovou   zložkou   majetku   pohľadávka   proti   podstate   vznikla,   správca   rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi všetky súpisové zložky majetku; ak však pohľadávka proti podstate   vznikla   v súvislosti   s   uplatňovaním   odporovacieho   práva,   správca   pomerne rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi tie súpisové zložky majetku, ktoré tvoria tú podstatu, ktorá môže mať z uplatňovania odporovacieho práva prospech. Pohľadávky proti podstate priradené súpisovej zložke majetku vylúčenej zo súpisu správca rozpočíta novým spôsobom.   O priraďovaní   a   rozpočítavaní   pohľadávok   proti   podstate   správca   vedie prehľadnú evidenciu tak, aby z nej bol nepochybný veriteľ, právny dôvod, čas vzniku a čas uspokojenia   pohľadávky   proti   podstate,   ako   aj   jej   priradenie   súpisovej   zložke   majetku a dôvod tohto preradenia. Evidenciu pohľadávok proti podstate správca vedie osobitne pre všeobecnú podstatu a osobitne pre každú oddelenú podstatu.

Podľa   § 206a ods.   1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii   konania začaté pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Okresný súd odôvodnil výrok sťažnosťou napadnutého uznesenia v podstatnej časti takto:

«V   námietke   č.   1   označenej   v   námietkovom   podaní   zabezpečeného   veriteľa   ako Neuhradené   výdavky   súvisiace   s   prenájmom   majetku   úpadcu...   zabezpečený   veriteľ všeobecne   namieta   pohľadávky   proti   podstate,   ktoré   vznikli   v   súvislosti   s   dodávkou elektrickej energie, vody a stočného a dane z nehnuteľnosti za obdobie, počas ktorého bol majetok úpadcu v prenájme...

Vzhľadom   na   vyššie   citované   zákonné   ustanovenia (§   87   ods.   1,   2   a   5   zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. decembra 2011, ktoré okresný súd v odôvodnení   uznesenia   následne   uvádza,   pozn.) je   podľa   názoru   správcu   nepochybné a nesporné,   že   zabezpečeným   veriteľom   namietané   výdavky   v   rámci   Námietky   č.   1   sú pohľadávkami proti podstate, nakoľko ide o pohľadávky za dodávku elektrickej energie, resp. vody a stočného úpadcovi, resp. v súvislosti s daňou z nehnuteľnosti, a to za obdobie počas konkurzu...

Pokiaľ   ide   námietku   zabezpečeného   veriteľa,   že   pohľadávky   proti   podstate   za dodávku elektrickej energie, vody a stočného by nemali byť priradené k oddelenej podstate správca   uvádza,   že   tieto   pohľadávky   proti   podstate   vznikli   komplexne   v   súvislosti   so správou celej konkurznej podstaty, t. j. ide o pohľadávky proti podstate, pri ktorých nie je možné   určiť   v   súvislosti   s   ktorou   konkrétnou   položkou   majetku   vznikli,   preto   tieto pohľadávky v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením § 87 ods. 5 tretia veta ZKR sú rozpočítané na celú konkurznú podstatu podľa súpisovej hodnoty konkurznej podstaty stanovenej predchádzajúcim správcom.

Pokiaľ ide o námietku zabezpečeného veriteľa, že k oddelenej podstate by nemala byť priradená   pohľadávka   proti   podstate   na   daň   z   nehnuteľností.   v   tomto   smere   je   podľa vyjadrenia správcu nepochybné a nesporné, že takáto pohľadávka proti podstate vznikla v súvislosti   s   konkrétnym   nehnuteľným   majetkom,   ktorý   tvoril   oddelenú   podstatu zabezpečeného veriteľa, preto pomerná časť tejto pohľadávky proti podstate je priradená k oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa, a to v pomere v akom sa rozdelil výťažok získaný speňažením nehnuteľností.

V súvislosti s odôvodnením námietky č. 1 zabezpečeného veriteľa,   že v dôsledku prenájmu   úpadcovho   majetku   počas   konkurzu   vznikla   konkurznej   podstate   strata, s uvedeným tvrdením správca kategoricky a zásadne nesúhlasí, nakoľko ad. 1) z pohľadu účtovného bol prenájom majetku ziskový pre konkurznú podstatu a ad. 2) v prípade, ak by správca ukončil všetky nájomné vzťahy v čase, keď bol ustanovený do funkcie - t. j. v januári 2010 - oddelená podstata by ku dňu predloženia rozvrhu nebola zaťažená čistým nákladom správy v sume 5 000,43 EUR, ale čistým nákladom správy v sume 60 072.90 EUR pozostávajúcimi s nákladov kúrenia, elektrickej energie a vody pre strážnikov, účtovníčku a personalistku a nákladov stráženia objektu, t. j. nákladmi 12 x väčšími. K týmto dôvodom námietky správca ďalej uvádza, že z pohľadu schválenia alebo neschválenia návrhu rozvrhu výťažku   tieto   dôvody   sú   právne   irelevantné/bezpredmetné,   nakoľko   nesmerujú   voči právnemu   základu   pohľadávky   proti   podstate,   ani   voči   jej   výške,   ani   voči   jej   rozsahu priradenia k oddelenej podstate.

Vzhľadom na vyššie uvedené správca navrhol súdu Námietku č. 1 zabezpečeného veriteľa v celom rozsahu zamietnuť.

V   námietke   č.   2   označenej   v   námietkovom   podaní   zabezpečeného   veriteľa   ako výdavky,   ktoré   vznikli   po   uzatvorení   zmluvy   o   predaji   podniku...   zabezpečený   veriteľ všeobecne   namieta,   že   správca   zaťažuje   oddelenú   podstatu   výdavkami   ktoré   vznikli   po uzatvorení zmluvy o predaji podniku.

V tejto súvislosti správa uvádza, že Zmluva o predaji podniku bola uzatvorená dňa 28.   02.   2011,   pričom   v   ten   istý   deň   bolo   tiež   dohodnuté   ukončenie   nájomného   vzťahu s nájomcom, pričom bolo dohodnuté, že k uvoľneniu resp. odovzdaniu nebytového priestoru prenajímateľovi resp. novému vlastníkovi nehnuteľnosti dôjde najneskôr do 31. 03. 2011. V tejto súvislosti bolo ďalej dohodnuté, že akékoľvek výdavky v súvislosti s dodávkou el. energie,   vody,   alebo   stočného   za   mesiac   marec   2011   budú   refakturované.   Keďže k dnešnému dňu nedošlo k úhrade takto refakturovaných nákladov, takáto úhrada nie je toho času premietnutá v návrhu rozvrhu výťažku, avšak po úhrade týchto faktúr v rámci ďalšieho nasledovného rozvrhu takýto príjem bude rozvrhnutý zabezpečenému veriteľovi. V námietke č. 2 zabezpečený veriteľ všeobecne namieta pohľadávku proti podstate na daň z nehnuteľnosti za rok 2011.

V danej súvislosti správca uvádza, že podľa § 18 ods. 2 zákona č 582/2004 Z. z. o miestnych   daniach   a   poplatkoch   v   znení   neskorších   predpisov   „Na   vyrubenie   dane z nehnuteľností   je   rozhodujúci   stav   k   01.   januáru   zdaňovacieho   obdobia.   Na   zmeny skutočností rozhodujúcich pre daňovú povinnosť, ktoré nastanú v priebehu zdaňovacieho obdobia sa neprihliada.“.

K 01. 01. 2011 vlastníkom predmetných nehnuteľností bol úpadca, preto zo zákona vyplýva, že pohľadávka na daň nehnuteľností na rok 2011 je pohľadávkou voči úpadcovi, moment doručenia platobného výmeru je právne irelevantný, rozhodujúci je moment vzniku pohľadávku ustanovený zákonom.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol správca súdu Námietku č. 2 zabezpečeného veriteľa v celom rozsahu zamietnuť.

V   námietke   č.   3   označenej   v   námietkovom   podaní   zabezpečeného   veriteľa   ako Výdavky súvisiace s náhradami zamestnancom a povinnými odvodmi... zabezpečený veriteľ namieta priradenie pomernej časti pohľadávky proti podstate z titulu plnenia garančného fondu   zamestnancom   úpadcu   v   sume   186   771,70   EUR   z   titulu   peňažných   náhrad nevyplatených   zamestnancom   cez   garančný   fond   v   sume   40   282,23   EUR,   z   titulu neuhradených odvodov poistného na sociálne poistenie v sume 42 261,70 EUR a z titulu neuhradenej dane zo závislej činnosti v sume 56 494,25 EUR.

Ako dôvod námietky zabezpečený veriteľ uvádza, že tieto pohľadávky proti podstate by   mali   byť   priradené   výlučne   k   súpisovým   položkám   všeobecnej   podstaty,   nakoľko so správou oddelenej podstaty a jej speňažením nemajú žiadny vecný ani časový súvis. Vzhľadom   na   vyššie   cit.   zákonné   ustanovenia   správca   rozpočítal   namietané pohľadávky   proti   podstate   Sociálnej   poisťovne   a   Daňového   úradu   na   celú   konkurznú podstatu, vzhľadom na skutočnosť, že pri týchto pohľadávkach proti podstate nie je možné určiť   v   súvislosti   s   ktorou   konkrétnou   súpisovou   zložkou   majetku   vznikli.   Rozpočítanie pohľadávok   proti   podstate   správca   urobil   na   základe   súpisových   hodnôt   stanovených v súpise majetku ešte predchádzajúcim správcom.

Vzhľadom na vyššie uvedené správca navrhol Námietku č. 3 zabezpečeného veriteľa v celom rozsahu zamietnuť.

V námietke č. 4 označenej v námietkovom podaní zabezpečeného veriteľa ako Nárok zo súdneho sporu... zabezpečený veriteľ namieta, že sa domnieva, že aj v prípade, ak by bol žalobca v predmetnom spore úspešný, pohľadávka, ktorá žalobcovi bude priznaná bude pohľadávkou proti všeobecnej podstate, a preto nemôže byť ani len čiastočne uhrádzaná z oddelenej podstaty.

K   uvedenému   správca   uvádza,   že   podstatou   tohto   sporu   je   excindačný   nárok uplatnený spoločnosťou K. spol. s r. o. vedený na OS BA I pod sp. zn. 2 Cbi/2/2010, a to o vylúčenie   istiny   42   526,82   EUR   z   konkurznej   podstaty.   Vzhľadom   na   skutočnosť.   že   k dnešnému   dňu   predmetný   spor   nie   je   ukončený.   doposiaľ   nebolo   nariadené   ani   prvé pojednávanie, v danej veci nie je možné prejudikovať rozhodnutie súdu, ani skutočnosť, z ktorej podstaty by sa v prípade úspechu žalobcu mal takýto nárok uhradiť. Uvedené bude možné   podľa   vyjadrenia   správcu   s   konečnou   platnosťou   ustáliť   až   po   právoplatnom skončení tohto excindačného sporu, následne na základe právoplatných výsledkov sporu správca pristúpi k rozvrhu zodpovedajúcej časti výťažku, avšak k dnešnému dňu k rozvrhu tejto časti nie je možné pristúpiť.

Vzhľadom na vyššie uvedené správca navrhol súdu Námietku č. 4 zabezpečeného veriteľa v celom rozsahu zamietnuť.

Podľa § 97 ods. 4 ZKR ak zabezpečený veriteľ uplatní proti návrhu rozvrhu výťažku odôvodnené námietky, správca návrh rozvrhu výťažku podľa námietok upraví alebo požiada súd, aby o námietkach rozhodol; ak súd námietkam vyhovie, správca návrh rozvrhu výťažku podľa rozhodnutia súdu upraví. Správca bezodkladne po vyhovení námietkam alebo po rozhodnutí súdu o námietkach uspokojí zabezpečenú pohľadávku zabezpečeného veriteľa podľa upraveného rozvrhu výťažku.

V nadväzujúc na uvedené súd pri posudzovaní dôvodnosti námietok má za to, že tieto sú neopodstatnené a neodôvodňujú postup súdu v zmysle § 97 ods. 4 ZKR spočívajúci v ich vybavení a následnej úprave návrhu čiastkového rozvrhu výťažku podľa rozhodnutia súdu zo strany správcu. V danej súvislosti je potrebné uviesť, že súd sa stotožnil s právnym názorom správcu ohľadom posúdenia dôvodnosti predmetných námietok v plnom rozsahu, to tak v oblasti určenia časového momentu vzniku jednotlivých výdavkov za obdobie počas konkurzu a ich následnej kategorizácii medzi pohľadávky proti podstate, ako aj určenia spôsobu zaradenia konkrétnych pohľadávok do súpisu konkurznej podstaty úpadcu. Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   a   s   poukazom   na   citované   zákonné ustanovenie rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.»

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   je   založené   na   dôvodoch,   ktoré   sú   legitímne   a   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné a udržateľné o to viac, že zodpovedajú obsahu a účelu na vec aplikovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. decembra 2011 (predovšetkým   §   87   ods.   5   citovaného   zákona),   t.   j.   napadnuté   uznesenie   nemožno považovať ani za arbitrárne.

Nad rámec argumentácie uvedenej v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu   a tiež   vo   vyjadrení   zákonnej   sudkyne   z 28.   marca   2013   ústavný   súd   považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení   účinnom   v   rozhodnom   čase   ustanovovalo   nie   možnosť,   ale   povinnosť   správcu („... správca   rozpočíta...“)   rozpočítať   pohľadávky   proti   podstate   medzi   všetky   súpisové zložky majetku, ak nie je možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku tieto pohľadávky proti podstate vznikli. Za týchto okolností nemožno považovať postup a výklad okresného súdu za arbitrárny, odkláňajúci sa od znenia zákona, ak odobril postup správcu, ktorý   pomerne   rozpočítal   pohľadávky   proti   podstate   aj   k   súpisovým   zložkám   majetku oddelenej podstaty. Ani neskoršia zmena právnej úpravy nie je spôsobilá spochybniť tento záver, keďže okresný súd bol povinný na vec sťažovateľky podľa § 206a zákona o konkurze a reštrukturalizácii aplikovať znenie zákona účinné do 31. decembra 2011.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   (a   teda   protiústavné)   tie   rozhodnutia,   ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa názoru ústavného súdu neobstojí ani námietka sťažovateľky, v zmysle ktorej je napadnuté uznesenie okresného súdu nedostatočne odôvodnené. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že okresný súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že   sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia (v konkrétnych okolnostiach ústavný súd nepovažuje ani skutočnosť, že okresný súd sa v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   v zásade   „len“   stotožnil   s   názorom   správcu,   a to jednak z hľadiska posúdenia dôvodnosti podaných námietok, časového momentu ich vzniku za obdobie počas konkurzu, ako aj ich následnej kategorizácie medzi pohľadávky proti podstate   či   spôsobu   ich   zaradenia   do   súpisu   konkurznej   podstaty   úpadcu,   za   taký nedostatok, ktorý by mal ústavnú relevanciu), ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť medzi   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   K   27/2009   z   22.   mája   2012 a sťažovateľkou namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala reálne dospieť k záveru o ich porušení, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013