znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 387/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl. 9   ods. 1   a 3   a   čl. 14   ods. 1   a   3   písm. b) Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   postupom   Okresného   súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/43/2008 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2009, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To/68/2009 a jeho rozsudkom z 25. februára 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 32/2011 a jeho uznesením z 26. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2011 doručená sťažnosť R. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej   len   „paktu“)   postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/43/2008 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2009 (ďalej aj „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“),   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To/68/2009 a jeho rozsudkom z 25. februára 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 Tdo 32/2011 a jeho uznesením z 26. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   napadnutým   rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona platného do 31. decembra 2005 [ďalej len „starý Trestný zákon“; (skutok v bode 1)], trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2   k   § 234   ods. 1   starého   Trestného   zákona   (skutok   v bode   2)   a z pokusu   zločinu úverového podvodu podľa § 14 ods. 1 k § 222 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov [ďalej len „Trestný zákon“ (skutok v bode 3)], za spáchanie ktorých (vo vzťahu ku skutkom v bode 1 a 2) mu okresný súd uložil trest odňatia   slobody   v trvaní   11   rokov   (so   zaradením   do   I.   nápravnovýchovnej   skupiny) a vo vzťahu ku skutku v bode 3 upustil od uloženia ďalšieho trestu.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 To/68/2009 z 25. februára 2010   zrušil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v celom   rozsahu   a rozhodol   o uznaní sťažovateľa za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, zo zločinu lúpeže spolupáchteľstvom podľa § 20 k § 88 ods. 1 Trestného zákona a z pokusu zločinu úverového podvodu podľa § 14 ods. 1 k § 222 ods. 1 3 písm. a) Trestného zákona. Za   spáchanie   skutkov   v bode   1   a 2   mu   uložil   trest   odňatia   slobody   v trvaní   10   rokov a 5 mesiacov a za skutok v bode 3 na trest odňatia slobody 3 roky. Na výkon trestu bol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením   sp. zn.   4 Tdo 32/2011   z 26. júla   2011   v zmysle   § 382   písm. c)   zákona č. 301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) odmietol, pretože nezistil dôvody dovolania podľa   § 371 Trestného poriadku (v znení účinnom do 31. augusta 2011).

Sťažovateľ namieta, že označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, došlo k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľ   v úvode   sťažnosti   uviedol,   že „...   už   prvý   rozsudok   OS   Nové   Zámky sp. zn.   1 T 43/08   zo   dňa   22. 10. 2009   trpel   vadami,   ktoré   som   vytkol   v   odvolaní   voči predmetnému rozsudku. O mojom odvolaní (ako aj o odvolaní prokurátora) rozhodoval KS v Nitre, ktorý rozsudkom sp. zn. 5 To/68/2009 zo dňa 25. 2. 2010 napádaný prvostupňový rozsudok OS Nové Zámky zrušil v celom rozsahu a vo veci sám rozhodol novým, vyššie citovaným   rozsudkom.   Avšak   odvolací   súd   novým   rozsudkom   nielenže   neodstránil   vady prvostupňového rozsudku, ale vo svojom rozsudku sa dopustil aj ďalších chýb, pre ktoré som bol nútený podať dovolanie zo dňa 30. 4. 2010, o ktorom následne rozhodoval Najvyšší súd SR. Najvyšší súd SR o mojom dovolaní rozhodol uznesením, ktorým moje dovolanie odmietol. Jedná sa konkrétne o uznesenie Najvyšší súd SR sp. zn. 4 Tdo 32/2011 zo dňa 26. 7. 2011.   Predmetným   uznesením   Najvyšší   súd   SR   tiež   neodstránil   chyby   dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, keďže moje dovolanie zamietol (správne má byť odmietol, pozn.). Tiež poukazujem na to, že moje dovolanie je ešte z 30. 4. 2010, pričom najvyšší   súd   o   ňom   rozhodol   až   26. 7. 2011   a predmetné   uznesenie   doručil   môjmu právnemu zástupcovi až 7. 9. 2011, čiže celý proces rozhodovania o mojom dovolaní trval viac ako jeden rok, čo je v podmienkach právneho štátu neakceptovateľné.“.

Sťažovateľ   svoje   tvrdenia   o porušení   jeho   v sťažnosti   označených   práv   založil aj na argumentácii, že „... trest..., ktorý mi bol uložený rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 To/68/2009 zo dňa 25. 2. 2010 je nezákonný, keďže rozhodne nebol uložený ani podľa zákona účinného v čase spáchania trestného činu a ani podľa neskoršieho zákona (čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, ako aj čl. 49 Ústavy SR), keďže žiadny zákon neumožňuje uložiť jedným rozsudkom zároveň úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody (súd vždy ukladá úhrnný alebo súhrnný trest odňatia slobody) a už vonkoncom nie je možné jedným rozsudkom uložiť zároveň   úhrnný   a súhrnný   trest   odňatia   slobody   a   samostatný   trest   odňatia   slobody. Zároveň je takýto trest/tresty nevykonateľný, keďže žiadny zákon neupravuje spôsob jeho výkonu. Súdy v danom prípade postupovali mimo zákonného rámca, a teda konali v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a uložili mi povinnosť v rozpore s ust. čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Zároveň sú... uvádzané rozhodnutia príslušných súdov arbitrárne, keďže jednak nimi boli uložené nezákonné tresty, ale ani nerešpektovali všeobecnú právnu zásadu in dubio pro reo, nevykonali   dokazovanie   v   rozsahu   potrebnom   na   náležité   objasnenie   skutkového   stavu (nevykonali   navrhované   dôkazy,   nerešpektovali   záväzné   stanovisko   generálneho prokurátora SR), a teda sa v danom prípade nemôže jednať o konanie, ktoré spĺňa atribúty spravodlivého súdneho procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako ani atribúty v zmysle čl. 14 ods. 1 Paktu.“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy sťažovateľ uviedol, že okrem iného „ustanovujú aj povinnosť, aby rozhodnutie o treste bolo vždy v každom jednotlivom prípade v súlade so zákonom, t. j. aby bol trest vždy uložený na základe zákona. V mojom prípade to tiež nebolo dodržané keďže, krajský súd v Nitre ako som vyššie uviedol mi uložil jediným rozsudkom úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody ako aj samostatný trest odňatia slobody, pričom takéto rozhodnutie o treste trestný zákon neumožňuje. To znamená, že   súd   mi   uložil   nezákonný   trest/tresty,   pričom   tieto   sú   nevykonateľné,   keďže   právny poriadok   SR   neobsahuje   žiadne   ustanovenia,   ktoré   by   výkon   takto   uložených   trestov upravovali. V tomto prípade jednoznačne Krajský súd v Nitre nepostupoval v súlade s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a uložil mi povinnosť v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, pričom túto nezákonnosť neodstránil ani dovolací súd, ktorý sa v danom prípade odvolal na bežnú prax všeobecných súdov Slovenskej republiky. Potom je namieste otázka, či je bežnou praxou všeobecných súdov SR ukladať nezákonné tresty?“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „uvedený nezákonný postup a rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, resp. pochybenia v postupe a vady rozhodnutia Krajského súdu v Nitre, neboli odstránené ani v dovolacom konaní na Najvyššom súde SR, ktorý moje dovolanie uznesením sp. zn. 4 Tdo 32/2011 zo dňa 26. 7. 2011 odmietol a predmetné pochybenia krajského súdu v Nitre tak schválil“.

Napokon sťažovateľ poukázal na to, že „v konaní došlo k prieťahom, ktoré nastali z dôvodov na strane príslušných súdov, keď tieto o mojom dovolaní rozhodli až po viac ako jenom roku po jeho podaní, čo rozhodne nespĺňa podmienky predpísané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako ani čl. 14 ods. 1 Paktu“, a ani to nie je podľa jeho názoru „v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako ani s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 Tdo 32/2011 zo dňa 26. 7. 2011, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 To/68/2009   zo dňa 25. 2. 2010,   ako aj   postupom a rozsudkom Okresného   súdu Nové Zámky sp. zn. 1 T 43/08 zo dňa 22. 10. 2009 boli porušené čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 3 a čl. 50 ods. 6 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, čl. 9 ods. 3,   čl. 14   ods. 1,   čl. 14   ods. 3   písm. b)   Medzinárodného   paktu   o   občianskych a politických právach.

2.   Podľa   § 56   ods. 2   zákona   č. 38/1993   Z. z.   ústavný   súd   zrušuje   právoplatné uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tdo 32/2011 zo dňa 26. 7. 2011, ako aj rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 To/68/2009 zo dňa 25. 2. 2010 a rozsudok Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.   1 T 43/08 zo dňa 22. 10. 2009 a vracia vec Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. priznáva sťažovateľovi... primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 667,08 Eur...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,   keď   bol   čin   spáchaný.   Neskorší   zákon   sa   použije,   ak   je   to   pre   páchateľa priaznivejšie.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne...   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 9 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie   byť   svojvoľne   zatknutý   alebo   zadržaný.   Nikto   nesmie   byť   pozbavený   slobody okrem prípadov, keď sa tak na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje zákon. Podľa čl. 9 ods. 3 paktu každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvinenia z trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý je zákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konanie v primeranom   čase   alebo   na   prepustenie.   Nie   je   všeobecným   pravidlom,   aby   sa   osoby čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť zárukami, že   sa   dostavia   na   trestné   konanie   v   akomkoľvek   inom   štádiu   súdneho   konania a na vynesenie rozsudku.

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   alebo   o   akomkoľvek   trestnom obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené z celého konania alebo   z   jeho   časti   z   dôvodov   morálky,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný záujem strán, alebo môžu   byť   vylúčené   v   rozsahu,   ktorý   je   podľa   prísnej   mienky   súdu   nevyhnutný   pri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmy spravodlivosti; ale každý rozsudok   vynesený   v   trestnej   alebo   občianskoprávnej   veci,   s výnimkou   prípadov,   keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa   konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený. Podľa čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať tieto minimálne záruky: má mať dostatok času a možností na prípravu svojej obhajoby, a aby sa mohol spojiť s obhajcom podľa svojej vlastnej voľby...

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§ 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)].   Návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.1   K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 T/43/2008   a jeho   rozsudkom z 22. októbra 2009

Článok 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom   verejnej   moci   princípom   subsidiarity.   Podľa   neho   rozhoduje   ústavný   súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci   a poskytnúť   tak   ochranu   označeným základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému rozsudku okresného súdu   mohol   podľa   zákona   účinne   domáhať   (a aj   sa   domáhal)   využitím   opravných prostriedkov (odvolania) v trestnom konaní súdnom. V tomto kontexte bol krajský súd (ako odvolací   súd   s plnou   jurisdikciou   oprávnený   preskúmavať   skutkové   aj   právne   otázky relevantné na rozhodnutie   vo   veci   vrátane zákonnosti   procesného   postupu   súdu   prvého stupňa)   povinný   poskytnúť   ochranu   základným   právam   sťažovateľa,   porušenie   ktorých namieta   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu.   Právomoc   ústavného   súdu   je   preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) bezprostredne vo vzťahu k rozsudku okresného súdu a procesnému postupu okresného súdu predchádzajúcemu tomuto rozsudku vylúčená.Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia   v sťažnosti   označených   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.2   K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 To/68/2009   a jeho   rozsudkom z 25. februára 2010

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúc   na   rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí   dovolania   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty   na podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom sa venoval   iba   tým,   ktorými   sa   nezaoberal   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní,   teda   len nedostatkami dokazovania krajského súdu   (sťažovateľ vyčíta krajskému súdu   svojvoľné nevykonanie dôkazov, a to konkrétne nevypočutie ním navrhnutej svedkyne U.). Ostatnými námietkami   sťažovateľa   uplatnenými   v sťažnosti   a smerujúcimi   proti   napadnutému rozsudku krajského súdu sa zaoberal a vysporiadal najvyšší súd, a preto sa nimi ústavný súd bude zaoberať v časti II.3 tohto rozhodnutia.

Preskúmaním   sťažnosti   a príslušného   spisového   materiálu   ústavný   súd   zistil   tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn. 5 To/68/2009   z 25.   februára   2010   a sám   rozhodol   o vine   a treste   sťažovateľa.   Uviedol v ňom,   že „Súd   I.   stupňa   na hlavnom pojednávaní pri vykonávaní   dôkazov postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ako i ďalších ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa nedopustil žiadnych podstatných chýb v zmysle § 321 odsek 1 písm. a/ Tr. por.

Súd I. stupňa svoje rozhodnutie aj primerane odôvodnil, tak ako mu to ukladajú príslušné ustanovenia Trestného poriadku, keď uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných   dôkazov.   Z   odôvodnenia   rozsudku   je   zrejmé   ako   sa   vyrovnal   s   obhajobou obžalovaného   a   akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval,   keď   posudzoval   dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že okresný súd vykonal všetky dostupné   dôkazy   na   zistenie   skutkového   stavu   veci   a   tieto   vyhodnotil   jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti podľa § 2 ods. 12 Tr. por., pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam.

Odvolací   súd   rovnako   ako   súd   I.   stupňa,   má   za   nepochybne   preukázané,   že obžalovaný sa dopustil aj skutku uvedeného pod bodom 2) obžaloby, keď bezprostredne po fyzickom   napadnutí   poškodeného   M.   V.   tomuto   vzal   mobilný   telefón   a následne aj nabíjačku k mobilnému telefónu. Obžalovaný takto konal spoločne s už odsúdenými R. B., T.   B.   a P.   N.,   pričom   zo spáchania   skutku   je   usvedčený   predovšetkým   výpoveďou poškodeného. Úvahy súdu I. stupňa o zavinení obžalovaného v tomto bode obžaloby sú správne a zákonné. V danom prípade si skutková podstata trestného činu lúpeže vyžaduje viaceré konania a obžalovaný ako jeden zo spolupáchateľov vykonal určité konanie, a to zmocnenie   sa   cudzej   veci,   využívajúc   skutočnosť,   že   ďalší   zo   spolupáchateľov   násilím prekonal odpor poškodeného, pričom súčasne každý z nich sledoval spoločný zámer. Pokiaľ ide o namietanú výpoveď obžalovaného na polícií k danému skutku, kde priznal skutočnosť, že poškodenému vzal telefón z ruky, počas toho, ako ho ostatní bili, tento procesný úkon bol vykonaný dňa 24. 11. 2003 a to za účasti obžalovanému ustanoveného obhajcu.

Pokiaľ ide o ďalší namietaný skutok obžalovaným, a to zločin úverového podvodu v štádiu   pokusu,   aj   krajský   súd   je   toho   názoru,   že   skutok   sa   stal,   tak   ako   je   uvedené vo výroku tohto rozsudku, pričom krajský súd zhodne s úvahami súdu I. stupňa je toho názoru, že v danom prípade bola naplnená aj subjektívna stránka danej skutkovej podstaty. Úmysel   obžalovaného   nesplácať   poskytnutý   úver   je   možné   jednoznačne   vyvodiť   z nedostatku   finančných   prostriedkov   a   majetku   obžalovaného,   obžalovaný   od   roku   1998 nepretržite až do roku 2004 poberal dávky sociálnej pomoci, naposledy bol zamestnaný v roku 2003, pričom od tohto obdobia sústavne pácha úmyselnú trestnú činnosť majetkového charakteru, ktorou si zabezpečuje zdroj príjmov a pri odôvodnení svojej dobrej finančnej situácie   sa   odvoláva   na   materský   príspevok   svojej   manželky.   Navyše   dňa   17. 04. 2007 súhlasil s obsahom dohody o vine a treste, kde mu bol uložený trest 3 roky a 4 mesiace, bol prinajmenšom uzrozumený s tým, že pôjde do výkonu trestu odňatia slobody a napriek tomu sa snažil 18. 04. 2008 získať úver vo výške 250.000,- Sk.“.

Krajský súd sa zaoberal námietkou sťažovateľa, že posúdenie jeho konania podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 je pre neho priaznivejšie, a dospel k záveru, že „napriek skutočnosti, že tzv. nový zákon určuje pri trestom čine lúpeže v odseku druhom trestnú sadzbu 7 až 12 rokov a tzv. starý zákon trestnú sadzbu 5 až 12 rokov, pri spôsobe výpočtu výšky trestu pri aplikácií tzv. asperačnej zásady a priznaní poľahčujúcich okolností obžalovanému podľa § 36 písmeno k/ (obžalovaný v oboch skutkoch uhradil spôsobenú škodu) a nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti je Trestný zákon účinný od 01. 01. 2006 pre obžalovaného priaznivejší. Pri prevahe poľahčujúcich okolností je pri ukladaní trestu u obžalovaného potrebné aplikovať ustanovenie § 38 odsek 3 Trestného zákona, vykonať pred výpočtom podľa § 41 odsek 2 najskôr zníženie hornej hranice sadzby uvedenej podľa § 38 odsek 3 Tr. zák. a to spôsobom, ako to určuje ustanovenie § 38 odsek 8 Tr. zák. Pri takomto   spôsobe   výpočtu   je   možné   obžalovanému   ukladať   trest   odňatia   slobody po zohľadnení asperačnej zásady v sadzbe od 10 rokov a 4 mesiace. Z týchto dôvodov preto krajský súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, d/ Tr. por. v celom rozsahu,   uznal   obžalovaného   vinným   v   bodoch   1/   a   2/   rozsudku,   tak   ako   je   uvedené vo výroku tohto rozsudku, pretože obžalovaný svojim konaním v bode 1/ proti inému použil násilie   v   úmysle   zmocniť   sa   cudzej   veci   a   čin   spáchal   závažnejším   spôsobom   konania (so zbraňou) a v bode 2) tohto rozsudku spoločným konaním použil proti inému násilie v úmysle   zmocniť   sa   cudzej   veci.   Za   tieto   trestné   činy   uložil   obžalovanému   úhrnný   a súhrnný trest odňatia slobody 10 rokov a 5 mesiacov.“.

Zároveň krajský súd zrušil výroky o treste „z trestných rozkazov z Okresného súdu Nové   Zámky   1 T 44/2005   a 2 T 91/2007,   nie   však   z   trestného   rozkazu   Okresného   súdu Senica sp. zn. 3 T 85/2006, pretože tento trestný rozkaz bol vyhlásený 14. 08. 2007 a nebola teda splnená podmienka pre uloženie súhrnného trestu a to, že viacčinný súbeh je daný vtedy, ak medzi spáchaním najskoršieho z nich a spáchaním najneskoršieho z nich nebol súdom I stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok...“.

Vo   vzťahu   k   trestu   uloženému   sťažovateľovi   za   skutok   v bode   3   krajský   súd stotožňujúc sa so záverom Okresnej prokuratúry Nové Zámky uviedol, že na upustenie od ďalšieho trestu neboli splnené podmienky požadované podľa § 44 Trestného zákona, a ďalej uviedol že „v prípade trestu, ktorý bol uložený obžalovanému za skutky pod bodmi 1/ a 2/ nemožno hovoriť o treste uloženom skorším rozsudkom, tak ako to predpokladá toto ustanovenie   zákona.   Rozsudok,   ktorým   bol   uložený   trest   za   skutky   pod   bodmi   1/   a   2/ nenadobudol   právoplatnosť,   pretože   bol   napadnutý   odvolaním   obžalovaného.   Z   týchto dôvodov   krajský   súd,   uznal   obžalovaného   vinným   uvedený   v   bode   3/   tohto   rozsudku z pokusu zločinu úverového podvodu podľa § 14 odsek 1 Tr. zák. k § 222 ods. 1,   ods. 3 písm. a/ Tr. zák. a to z dôvodov uvedených v právnej vete napadnutého rozsudku a uložil obžalovanému samostatný trest podľa § 222 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. a to trest odňatia slobody 3 roky, so zaradením na výkon trestu podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.“.

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu s napadnutým   rozsudkom   okresného súdu   považoval   ústavný   súd   za   potrebné poukázať aj na   podstatnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   1 T/43/2008 z 22. októbra 2009, ktorý ku skutku v bode 1 uviedol:

«K tomuto skutku obžalovaný na hlavnom pojednávaní ani v prípravnom konaní nevypovedal   využívajúc   právo   nevypovedať,   avšak   v   prípravnom   konaní   pokiaľ   sa vyjadroval k uzneseniu o vznesení obvinenia uvádzal, že skutku sa dopustil, že svoje konanie ľutuje   a   že   konal   pod   vplyvom   udalostí,   kedy   nemal   peniaze.   Podobne   sa   vyjadroval aj v ďalších svojich podaniach.

Poškodená   T.   A.   pri   výsluchu   na   hlavnom   pojednávaní   dňa   9. 4. 2009   napriek odstupu času vypovedala o podstatných okamihoch skutku tak, že keď obžalovanému dávala naspäť po tom, čo si chcel kúpiť tovar a platil 50-korunovou bankovkou, nastriekal jej do očí z nejakého sprayu. Keď chcela odísť, sotil ju na zem a odcudzil z pokladne peniaze. Keď   mu   svedkyňa   chcela   zabrániť   v   odchode   s   peniazmi   opäť   jej   nastriekal   do   očí zo sprayu. Keď sa jej podarilo vybehnúť z predajne, videla odchádzať nejaké vozidlo. Poškodená   v   podrobnostiach   vypovedala   krátko   po   skutku   v   prípravnom   konaní a obžaloba v podstate preberala jej výpoveď z prípravného konania do obžaloby a súd do rozsudku, pretože výpoveď poškodenej – svedkyne v prípravnom konaní nebola v rozpore s jej výpoveďou na hlavnom pojednávaní.

Po skutku bolo zistené vedúcou predajne V. P. fyzickou kontrolou, že z pokladne obžalovaný odcudzil 2.563,70 Sk a ktorá suma bola poškodenej organizácii C. Nové Zámky, ktorej   predajňa,   v   ktorej   pracovala   poškodená   T.   A.   patrí,   dňa   9. 5. 2007   vrátená   – uhradená.

So súhlasom obžalovaného a prokurátora bola na hlavnom pojednávaní prečítaná výpoveď   svedka   I.   B.,   ktorý   dňa   16. 3. 2005   ako   svedok   vypovedal,   že   v   kritický   čas prechádzal s obžalovaným na jeho osobnom motorovom vozidle zn. Š. obcou P., v ktorej obci si chcel obžalovaný niečo kúpiť a preto s vozidlom zaslal asi 5-10 m od predajne J., v ktorej sa potom obžalovaný zdržal 5-10 minút.

V predajni boli zaistené vecné stopy a na tovare „Banány v čokoláde“ bol zistený odtlačok palca pravej ruky obžalovaného R. J.

Z lekárskej správy lekárky z odboru oftalmológie bolo zistené, že T. A. bol do ľavého oka nastriekaný spray. Poškodená práceneschopnosť odmietla.

Na základe horerozvedených dôkazov mal súd preukázané, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku v bode 1/.

Obžalovaný preukázaným konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže, pretože proti poškodenej T. A. použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci (peňazí z predajne) a čin spáchal so zbraňou. Podľa ustanovenia § 89 odsek 4 Trestného   zákona   účinného   v   čase   spáchania   skutku,   ale   i ustanovenia   § 122   odsek   3 Trestného   zákona   účinného   v   čase   rozhodovania   súdu   sa   zbraňou   rozumie   každá   vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším.

Súd   preukázané   konanie   obžalovaného   kvalifikoval   ako   trestný   čin   lúpeže   podľa § 234 odsek 1 odsek 2 písmena b... Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Súd   nezistil,   že   by   bolo   pre   obžalovaného   priaznivejšie   posudzovanie   skutku   podľa Trestného zákona č. 300/05 Z. z. ktorý je účinný v čase rozhodovania skutku.»

Ďalej okresný súd ku skutku v bode 2 uviedol:„Na hlavnom pojednávaní obžalovaný k tomuto skutku nevypovedal. V prípravnom konaní popisoval priebeh skutku v podstate tak. ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Pri výsluchu dňa 24. 11. 2003 vypovedal, že poškodeného v prvej fázy bili N. a B,. pričom on sám vzal poškodenému mobilný telefón, ktorý mal poškodený v ruke. V druhej fázy, krátko na to poškodeného opätovne bili N. a B. a on sám vzal poškodenému tašku, ktorú mal poškodený u seba. Nevedel čo v taške je a po jej vzatí poškodenému zistil, že je v nej nabíjačka k mobilnému telefónu.   Pri výsluchu dňa 5. 1. 2004 obžalovaný vypovedal,   že poškodeného bili N. a B. a on sám poškodenému vybral telefón a pozrel mu veci.

Poškodený M. V. na hlavnom pojednávaní si pre odstup času nepamätal priebeh skutku len to, že z osobného motorového vozidla, ktoré pri ňom zaslalo vystúpili štyri osoby a začali ho biť. Nepamätal si koľkí ho bili. Potvrdil, že obžalovaný mu uhradil 3.200.- Sk. V prípravnom konaní vypovedal, že keď išiel zo Š. do P. zastalo za jeho chrbtom auto, z ktorého vyskočili 4 osoby, ktoré nepoznal, jeden z nich pýtal mobilný telefón, ktorý mal v tom čase v ruke, odmietol telefón dať a potom dostal úder päsťou, po ktorom spadol na zem, tam ho všetci štyria začali kopať a jeden z nich mu prešacoval všetky vrecká na košeli a nohaviciach a zobral mu mobilný telefón. Ukradli mu pri tom dva CD nosiče a 2.300,- Sk, nabíjačku, občiansky preukaz, kľúče od domu. Tento incident mohol trvať asi 10 minút a potom útočníci odišli smerom na P. Za asi 5 minút išlo nejaké auto od P. a preto ho stopoval a keď zastavilo, vyskočili z auta predchádzajúci útočníci znovu ho bez slova zbili a z nôh mu zobrali topánky.

Pokiaľ boli na hlavnom pojednávaní vypočutí v postavení svedkov spolupáchatelia skutku tak svedok P. N. si v podstate už nič nepamätal. Pripustil, že mohol v roku 2003 spoločne   s R.   J.,   T.   B.   a R.   B.   niekoho   napadnúť.   Svedok   R.   B.   si   v   podstate   tiež   nič nepamätal, nepamätal sa kto sa akým spôsobom zapájal do bitky, pamätal si, že vodičom motorového vozidla bol obžalovaný a že poškodenému bol zobratý mobilný telefón a ešte niečo.   Svedok   T.   B.   na   hlavnom   pojednávaní   vypovedal,   že   obžalovaný   sa   nezúčastnil fyzického násilia proti poškodenému a že veci, ktoré boli poškodenému zobraté, boli mu zobraté počas bitky.

Svedok K. N., majiteľ firmy M. v Š. potvrdzoval, že obžalovaný do predajne priniesol na predaj mobilný telefón a nabíjačku, ktorý mobilný telefón, ako sa neskoršie preukázalo, bol odcudzený poškodenému M. V.

Lekárske   správy,   znalecký   posudok   znalca   z   odboru   zdravotníctva a fotodokumentácia   zranení   poškodeného   M.   V.   potvrdzujú,   že   bol   napadnutý   inými osobami.   Tieto   zistenia   potvrdzovala   aj   výpoveď   svedka   T.   Z.,   ktorý   krátko   po skutku prichýlil bosého zbitého poškodeného, ktorému poškodený hovoril, že ho napadli a zbili štyria útočníci a vzali mu mobilný telefón, peniaze a botasky.

Odcudzené botasky a CD nosiče vydal polícii T. B. Hodnota odcudzeného mobilného telefónu s nabíjačkou bola stanovená znaleckým posudkom znalca z odboru odhadu hodnoty elektronických zariadení.

Na základe horeuvedených dôkazov mal súd preukázané konanie obžalovaného tak, ako   je   uvedené   v bode 2/   tohto   rozsudku.   Súd   vychádzajúc   z   výpovede   obžalovaného a spolupáchateľa T. B., ako aj z výpovedí ďalších spolupáchateľov v prípravnom konaní v postavení obvinených nemal preukázané, že by obžalovaný R. J. fyzicky na poškodeného útočil.   Mal   preukázané,   že   obžalovaný   v   čase   fyzického   útoku   spolupáchateľov na poškodeného tomuto vzal mobilný telefón a nabíjačku k nemu.

Súd uznal preto obžalovaného vinným z trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 odsek 2 k § 234 odsek 1 Trestného zákona č. 140/61 Zb...

Podľa   § 9   odsek   2   uvedeného   Trestného   zákona   ak   bol   trestný   čin   spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb, zodpovedá každá z nich, ako by trestný čin spáchala   sama.   O   spolupáchateľstve   v   zmysle   horeuvedeného   ide   aj   vtedy,   keď   každý zo spolupáchateľov naplnil len niektorý zo znakov konania, pričom súhrn konaní všetkých spolupáchateľov napĺňa súhrnu všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu. Trestného   činu   lúpeže   sa   dopustí   ten,   kto   proti   inému   použije   násilie   v   úmysle zmocniť   sa   cudzej   veci.   V   prejednávanom   skutku   použili   násilie   proti   poškodenému páchatelia N., B. a B. a obžalovaný zároveň realizoval úmysel zmocniť sa cudzej veci, keď v čase   fyzického   útoku   spolupáchateľov   na   poškodeného   tomuto   bral   mobilný   telefón a nabíjačku.“

A napokon vo vzťahu ku skutku v bode 3 okresný súd uviedol: «Ani   k   tomuto   skutku   obžalovaný   na   hlavnom   pojednávaní   nevypovedal. V prípravnom konaní pri výsluchu dňa 6. 2. 2009 spáchanie skutku doznával. Vypovedal, že v   kritickom   čase   chodieval   do   Maďarskej   republiky   brigádovať   bez   riadnej   pracovnej zmluvy, nebol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, nepoberal žiadne sociálne dávky a potreboval si vybaviť nejakú pôžičku z banky. Jeden neznámy mladík v Maďarsku mu navrhol, že za 20.000,- Sk mu zabezpečí riadnu pracovnú zmluvu a kázal mu otvoriť si účet u K&H... v Maďarsku, čo aj spravil. Na to mu neznámy mladík priniesol pracovnú zmluvu so   zamestnávateľom   L.   so   sídlom...,   v   ktorej   firme   nikdy   obžalovaný   nepracoval   ani pracovať nenastúpil.   Uvedený neznámy mladík mu tiež vybavil potvrdenie o mesačnom príjme a doniesol aj výpisy z účtu K&H Bank, kde obžalovaný nemal žiadne svoje peniaze. Uvedené doklady obžalovaný odovzdal vo VÚB... so žiadosťou o flexipôžičku na 250.000,- Sk. Tvrdil, že pôžičku by splácal z podnikania so svojím svokrom nakoľko v lete 2008 otvoril autoumývareň v Š.

Pracovníčka VÚB... – svedkyňa Ing. A. F. potvrdzovala, že obžalovaný pri žiadosti o poskytnutie   flexipôžičky   na   250.000,-   Sk   predložil   horeuvedené   doklady   preložené do slovenčiny.   Nakoľko   žiadateľ   (obžalovaný)   nevedel   na niektoré   jej   otázky   odpovedať a potvrdenie K&H Bank sa jej zdali podozrivé, požiadala centrálu v Bratislave o preverenie obžalovaným   predložených   dokladov   a   dostala   odpoveď   z ústredia   banky,   že   žiadosť obžalovaného sa zamieta.

Orgány prípravného konania zistili, že firma L. nie je na území Maďarskej republiky evidovaná. Všeobecná úverová banka prostredníctvom právneho zástupcu preukazovala, že doklady predložené obžalovaným k úverovému produktu „Flexipôžička“ vo výške 250.000.- Sk z 18. 4. 2008 boli nepravdivé.

Na základe horeuvedených skutočností mal súd preukázané konanie, ktoré je uvedené vo výroku tohto rozsudku pod bodom 3/. Uvedeným konaním obžalovaný naplnil všetky zákonné znaky pokusu zločinu úverového podvodu podľa § 14 odsek 1 k § 222 odsek 1 odsek 3 písmena a, Trestného zákona č. 300/05 Z. z. v znení noviel, t. j. Trestného zákona účinného   v   čase   spáchania   skutku.   Obžalovaný   predložením   nepravdivých   dokladov o zamestnaní,   zárobku   a   finančných   prostriedkoch   uviedol   do   omylu   VÚB   za   účelom získania flexipôžičky – úveru. Ak by VÚB úver poskytla, spôsobil by jej obžalovaný škodu 250.000,-   Sk,   t. j.   škodu   väčšiu   (viď   ustanovenie   § 125   odsek   1 Trestného   zákona). Obžalovaný   ako   uviedol,   v   čase   skutku   nikde   nepracoval,   bol   bez   zdrojov   obživy,   ním spomínaná autoumývareň mala byť otvorená až v lete. Od roku 2004 nebol evidovaný ako uchádzač   o   zamestnanie.   Nie   je   evidovaný   v   živnostenskom   registri.   Podľa   oznámenia Sociálnej poisťovne bol obžalovaný naposledy evidovaný ako zamestnanec v januári 2003. Obžalovaný podľa ním uvedených údajov je slobodný, žije s družkou, s ktorou má dcéru. V mieste trvalého bydliska sa dlhšiu dobu (asi 10 rokov) nezdržiava. Za priestupky postihovaný   nebol.   Bol   však   niekoľkokrát   súdom   trestaný   za   skutky   spáchané   pred aj po spáchaní skutkov 1/ a 2/. Obžalovanému poľahčovali doznania a úhrada spôsobenej škody.»

Krajský súd napadnutým rozsudkom prvostupňové rozhodnutie podľa § 321 ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku v celom rozsahu zrušil a zároveň rozhodol podľa § 322 ods. 3 uvedeného zákona tak, že uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestných činov tak, ako už bolo uvedené. Sťažovateľovi uložil za skutok v bode 1 a 2 „úhrnný a súhrnný“ trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov a 5 mesiacov a za skutok v bode 3 samostatný trest   odňatia   slobody   vo výmere   3   roky   so   zaradením   do   ústavu   na   výkon   trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   skutkové   a   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   majúcej   za   následok   porušenie   základného   práva   (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že   vo   vzťahu   k výroku   o vine po posúdení konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, nezistil   žiadne   procesné   pochybenia,   ktoré   by   mohli   mať   negatívny   vplyv   na   náležité objasnenie   veci.   Krajský   súd   konštatoval   správnosť   ustáleného   skutkového   stavu,   ako aj procesu dokazovania a jeho vyhodnotenia.

Krajský   súd   kvalifikoval   postup   okresného   súdu,   ktorý   formuloval   podrobné a zároveň logické myšlienkové úvahy spojené s posudzovaním a hodnotením jednotlivých dôkazov   (výpoveď   sťažovateľa,   výpovede   svedkov   a výpovede   poškodených),   ako zodpovedajúci zásade voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku).

Prijaté rozhodnutie považoval krajský súd aj za dostatočne odôvodnené, preto sa vo väčšine zhodol s úvahami okresného súdu prezentovanými v jeho rozsudku. Krajský súd však   neopomenul   ústavné   limity,   ktoré   musí   dodržiavať   pri   odôvodňovaní   svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu. Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia   preto   doplnil   jeho   odôvodnenie,   reflektujúc   na   základné   argumentačné východiská odvolania sťažovateľa.

Krajský súd podporil svoje závery aj vlastnou argumentáciou, keď konštatoval, že jednotlivými   dôkazmi,   a to   výpoveďami   svedkov,   poškodenej   a poškodeného   bolo   bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sťažovateľ sa dopustil skutkov v bode 1, 2 a 3. Podrobne vysvetlil sťažovateľovi, z čoho vyvodil jeho úmysel nesplácať úver. V ďalšom sa vysporiadal   s námietkou   sťažovateľa   o priaznivosti   Trestného   zákona   účinného od 1. januára 2006 na posúdenie jeho konania, ktorej prisvedčil.

V   danej   veci   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieť   k   záveru,   že   by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné označiť za neakceptovateľný alebo zjavne neodôvodnený   iba   z toho   dôvodu,   že   podľa   sťažovateľa   mal krajský   súd   vykonať ním navrhnutý dôkaz v rámci odvolacieho konania. Krajský súd hodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia a neprikladal návrhu sťažovateľa na vykonanie dôkazu dôležitosť so   zreteľom   na   iné   písomné   a   svedecké   dôkazy.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   teda konštatovať, že krajský súd preskúmal rozhodnutie okresného súdu aj jemu predchádzajúci postup, a ani po oboznámení sa so sťažovateľom predloženým stanoviskom nezistil žiadne nedostatky, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   taktiež   na   svoju   judikatúru   (napr. IV. ÚS 316/07), v rámci ktorej už vyslovil, že ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci,   ktorej   sa   návrh   týka,   v   sebe   obsahuje   právomoc   posúdiť   to,   či   a   aké   dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že aj keď čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo   spôsob,   ktorým   majú   byť   posúdené;   tieto   záležitosti   preto   musia   byť   primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi (pozri cit. rozsudok Komanický, § 47).

Pokiaľ sťažovateľ v odvolaní namietal, že vo vzťahu ku skutku v bode 3 je nevinný, a poukázal na stanovisko Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky k aplikácii § 222 Trestného   zákona   o trestnom   čine   úverového   podvodu,   a tým,   že   boli   zamietnuté   jeho návrhy na dokazovanie, vykonaním ktorých by sa preukázalo, že disponoval dostatočnými finančnými prostriedkami na splácanie úveru (ak by bol tento poskytnutý), krajský súd jeho námietky   dostatočne   presvedčujúcim   spôsobom   vyvrátil,   keď   uviedol,   z čoho   vyvodil úmysel sťažovateľa nesplácať úver.

Krajský   súd   teda   na   relevantné   odvolacie   námietky   sťažovateľa   reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku (aj s poukazom na odôvodnenie   prvostupňového   rozsudku)   zrozumiteľne   a   bez   zjavných   logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako odvolací súd poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľa.

Napadnutý rozsudok krajského súdu   nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, pretože   obsahuje   dostatočne   náležité   a zrozumiteľné   vysvetlenie   svojich   skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto   prípadoch   nemá žiaden   dôvod   a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť k záveru o porušení v jeho sťažnosti označených práv.

Rozsudok   krajského   súdu   tak   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a preto ústavný súd konštatuje, že predmetný rozsudok nemožno kvalifikovať ako nesúladný s obsahom označených článkov ústavy, dohovoru alebo paktu.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich záverov pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa   v časti,   v ktorej   namietal   porušenie   v sťažnosti   označených   práv   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 6/2009 a jeho rozsudkom z 25. februára 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3   K   namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 Tdo 32/2011   a jeho   uznesením z 26. júla 2011

Z obsahu príloh sťažnosti a namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ založil ním podaný mimoriadny opravný prostriedok na dovolacích dôvodoch v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku. V dovolaní predostrel argumentáciu, v ktorej poukázal na to, že krajský súd nerešpektoval zákonné ustanovenia upravujúce   ukladanie   trestu   odňatia   slobody   upravené   v   § 41   ods. 2   a § 42   ods. 1   a 2 Trestného zákona. Ďalej poukázal na výpovede svedkov, z ktorých by malo podľa neho vyplývať, že on sa fyzického útoku na poškodeného nezúčastnil, preto nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu lúpeže. V dovolaní tiež poukázal, že boli zamietnuté jeho návrhy na vykonanie dôkazov týkajúcich sa jeho majetkových pomerov, ako aj výsluch svedkyne U. Na záver skonštatoval, že trestné stíhanie, ktoré trvá viac ako šesť rokov, nezodpovedá základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382   písm. c)   Trestného   poriadku   odmietol,   pretože   dospel   k záveru,   že   sťažovateľom uvedené   dovolacie   dôvody   podľa   § 371   ods. 1   písm. c)   a   i)   Trestného   poriadku   neboli naplnené.

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia napadnutého uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 368 ods. 1, § 372 a § 566 ods. 3 Trestného poriadku oprávnenou osobou v súlade s § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku a na príslušnom prvostupňovom súde v zákonnej lehote podľa § 370 Trestného poriadku, ako   aj   na   splnenie   obligatórnych   obsahových   náležitostí   dovolania   v zmysle   § 374 Trestného poriadku.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu) všeobecne poukázal na to, že jeho zmyslom je zabezpečiť obhajovanie práv osoby, proti ktorej je vedené trestné stíhanie, a ochranu jej zákonných záujmov, ako aj prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu a správnemu rozhodnutiu.   Právo   na   obhajobu   zahŕňa   právo   na   osobnú   obhajobu,   právo   nechať   sa obhajovať   obhajcom,   ktorým   môže   byť   len   advokát,   právo   na povinnú   obhajobu,   ako aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou   objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému a okolnosti svedčiace v jeho prospech   a v oboch smeroch   vykonávať   dôkazy   tak,   aby   umožnili   súdu   spravodlivé   rozhodnutie.   Zároveň predstavuje aj vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu   a   zákonný   postup   pri   reakcii   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. V zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   je   preto   potrebné   chápať   zásadné   porušenie   práva na obhajobu najmä ako porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.

Sťažovateľ však podľa názoru najvyššieho súdu v podanom dovolaní neuviedol ani jednu   relevantnú   skutočnosť,   ktorá   by   preukazovala,   že   v   posudzovanom   prípade   bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu. Obvinený považoval za naplnenie tohto dovolacieho dôvodu to, že konajúce súdy nevykonali obhajobou navrhované dôkazy.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   zdôraznil,   že   zistenie   skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných zákonným spôsobom a procesne (rozhodnutím súdu)   podložené   zamietnutie   dôkazných   návrhov   obvineného   nemožno   považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu   o   voľbe   použitých   dôkazných   prostriedkov   pri   plnení   povinností   podľa   § 2 ods. 10, resp. podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku.

Najvyšší súd následne formuloval podrobnú interpretáciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, kde uviedol, že „v zmysle tohto ustanovenia, dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, je určené k náprave právnych pochybení vo veci samej, pokiaľ tieto pochybenia spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva, nie však z hľadiska procesných predpisov. Východiskom pre existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení skutku je popis skutku, ako bol ustálený v príslušnom   výroku   napadnutého   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Ťažisko   dokazovania   je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať alebo korigovať len odvolací súd. S odkazom na uvedený dovolací dôvod sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo že išlo o iný trestný čin. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa teda týka nesprávnosti právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného konania a ktorý je v meritórnom súdnom rozhodnutí spravidla vyjadrený v tzv. skutkovej vete výrokovej časti rozhodnutia.

Za nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia sa považuje nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Tr. zák.), prípadne zániku trestnosti   činu   (najmä   § 87   Tr. zák.),   pochybenie   súdu   pri   uložení   úhrnného   trestu a spoločného trestu (§ 41 Tr. zák.), súhrnného trestu (§ 42 Tr. zák.) a pod.

Námietka obvineného vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., že vykonanými dôkazmi nebola preukázaná subjektívna stránka žalovaného činu, nakoľko chýbal jednotiaci zámer spolupáchateľov v úmysle zmocniť sa cudzej veci, nemôže obstáť, pretože v zmysle § 20 Tr. zák. o spáchanie trestného činu spoločným konaním ide aj vtedy,   ak   jednotlivé   zložky   spoločnej   trestnej   činnosti   síce   samy   osebe   konanie nenapĺňajú, vo svojom súhrne však predstavujú konanie opísané v príslušnom ustanovení osobitnej časti (napr. spolupáchateľom na trestnom čine lúpeže podľa § 188 je aj páchateľ, ktorý   sa   zmocňuje   cudzej   veci,   využívajúc   skutočnosť,   že   jeho   spolupáchateľ   zatiaľ s použitím násilia prekoná odpor poškodeného).“.

Najvyšší   súd   k námietke   sťažovateľa,   že   pri   ukladaní   trestu   za   skutky   uvedené v bodoch 1 a 2 napadnutého rozsudku bola nesprávne vypočítaná trestná sadzba a krajský súd mal pri aplikácii asperačnej zásady najprv zvýšiť zákonom ustanovenú hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu a až následne ju znížiť podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona (zníženie z dôvodu prevahy poľahčujúcich okolností), uviedol, že „Z ustálenej súdnej praxe (konkrétne z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 8. apríla 2009 sp. zn. 23 T 1/2009, publikovaným v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v čísle 4/2009, pod poradovým číslom 32, na strane 7) vyplýva, že ak pri rozhodovaní o treste majú byť použité ustanovenia o úprave trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona z dôvodu uvedeného v § 38 ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, § 39 ods. 4 a § 41 ods. 2 Tr. zák., konkrétne rozpätie trestnej sadzby sa určí tak, že najprv sa urobí úprava trestnej sadzby podľa príslušných ustanovení § 38 Tr. zák. Následne sa vykoná úprava takto stanovenej trestnej sadzby podľa režimu § 41 ods. 2 Tr. zák. a napokon sa určí konkrétne rozpätie trestnej sadzby podľa § 39 ods. 4 Trestného zákona.“.

K uloženiu dvoch samostatných trestov odňatia slobody najvyšší súd uviedol, že „ide o bežnú prax všeobecných súdov Slovenskej republiky, čo nemožno považovať za naplnenie niektorého z obvineným uplatnených dovolacích dôvodov, ani žiadneho iného dovolacieho dôvodu taxatívne vymedzeného v § 371 ods. 1 Tr. por.“.

Na podklade týchto úvah a citovaných zákonných ustanovení najvyšší súd dospel k záveru,   že   dovolacie   dôvody   podľa   § 371   ods. 1   písm. c)   a   i)   Trestného   poriadku v posudzovanom   prípade   splnené   neboli,   a preto   dovolanie   sťažovateľa   v zmysle   § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Na záver najvyšší súd prisvedčil námietke sťažovateľa, že došlo k pochybeniu, keď okresný súd a aj krajský súd jeden z dvoch uložených trestov odňatia slobody označili za „úhrnný a súhrnný“, pričom takéto slovné spojenie Trestný poriadok nepozná. Ďalej k tomu najvyšší súd uviedol, že pri súbehu trestných činov možno uložiť buď úhrnný, alebo súhrnný trest odňatia slobody. Vzhľadom na to, že súdy (okresný aj krajský) vo svojich rozhodnutiach   zrušili   aj   výroky   o   treste   dvoch   trestných   rozkazov,   mal   byť tento   trest pomenovaný ako súhrnný. Tento formálny nedostatok však nemal podľa najvyššieho súdu vplyv na správnosť a zákonnosť rozhodnutia vo veci samej.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

Najvyšší   súd   podrobne   vysvetlil   jednak   podstatu   inštitútu   dovolania   a v tomto kontexte   aj   konkrétne,   sťažovateľom   vymedzené   dovolacie   dôvody   poskytované   § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, a teda podmienky ich aplikovateľnosti.

Na   základe   interpretácie   dotknutých   ustanovení   najvyšší   súd   vylúčil   možnosť subsumovania   argumentácie   sťažovateľa   pod   citované   dovolacie   dôvody   poukazujúc na obsah   argumentácie   sťažovateľa   obsahujúcej   podľa   záverov   najvyššieho   súdu   iba námietky   smerujúce   proti   skutkovým   zisteniam   konajúcich   súdov   a námietky spochybňujúce správnosť procesu vyhodnotenia dôkazov.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   z označených   záverov   skonštatoval   nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie odmietol.

V napadnutom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného   poriadku]   a vo   vzťahu   k nej   posúdil   relevantnosť   argumentačných   námietok sťažovateľa.   Najvyšší   súd   v dostatočnom   rozsahu   odpovedal   na   ťažiskové   argumenty sťažovateľa   týkajúce   sa   jeho   tvrdení   o právnych   nedostatkoch   napadnutého   rozsudku odvolacieho   súdu.   Na   základe   náležitého   odôvodnenia   najvyšší   súd   vylúčil   danosť dovolacieho   dôvodu   podľa   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   a rozhodol o odmietnutí dovolania.

K pochybeniu súdov pri označení uloženého trestu odňatia slobody ako „úhrnného a súhrnného“ ústavný   súd   uvádza,   že   úhrnný   trest   odňatia   slobody   uložil   krajský   súd za skutky, ktoré boli predmetom konania pred krajským súdom. Súhrnný trest potom zahŕňa úhrnný   trest   spolu   s predošlými   trestami   sťažovateľa,   ktoré   mu   boli   uložené predchádzajúcimi   trestnými   rozkazmi,   ktorých   výroky   o treste   však   krajský   súd v namietanom   konaní   zrušil.   Išlo   síce   o pochybenie   krajského   súdu,   ktoré   však z materiálneho hľadiska nespôsobilo sťažovateľovi ujmu na jeho označených základných právach a slobodách a ani na správnosti a zákonnosti rozhodnutia vo veci samej, tak ako to uviedol aj najvyšší súd.

Záver   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľa   bol   založený na racionálnom,   podrobnom,   a   teda   ústavne   konformnom   výklade   relevantnej   právnej úpravy,   ktorý   nepopiera   jej   účel   a podstatu,   a   na   základe   ktorého   bol   ustálený   dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ   na   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento   postavil   svoje   rozhodnutie.   Ústavný   súd   tak   považuje   odôvodnenie   namietaného uznesenia najvyššieho súdu za náležité, nevybočujúce z limitov čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo súčasne vylučuje aj možnosť sekundárneho porušenia ďalších v sťažnosti označených práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   v súvislosti   s dovolacím   konaním   namietal   aj   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, keď uviedol, že „samotné dovolacie konanie od podania dovolania na Okresný súd Nové Zámky do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní trvalo viac ako jeden rok (dovolanie bolo ešte z apríla 2010, pričom rozhodnuté o ňom bolo až 26. 7. 2011), dokonca následne len doručovanie rozhodnutia o dovolaní Najvyššiemu súdu SR a Okresnému súdu Nové   Zámky   trvalo   viac   ako   6   týždňov   od   rozhodnutia   o   dovolaní   (NS   SR   rozhodol 26. 7. 2011,   následne   OS   Nové   Zámky   bolo   rozhodnutie   NS   SR   doručené   9. 8. 2011   a môjmu   právnemu   zástupcovi   až   7. 9. 2011).   Uvedený   postup   jednoznačne   nemožno považovať za postup v súlade s atribútmi spravodlivého súdneho procesu, v ktorom by sa nemali vyskytovať zbytočné prieťahy.“.

Ústavný súd pri preskúmavaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa svojej konštantnej judikatúry poskytuje ochranu týmto právam len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného   práva   ešte   mohlo   dochádzať   alebo   porušenie   v   tom   čase   ešte   mohlo   trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05), t. j. vtedy, ak mu bola sťažnosť   doručená   v   čase,   keď   ešte   nedošlo   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty sťažovateľov z dôvodu, že príslušný súd ešte v ich veci právoplatne nerozhodol. Podľa konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   totiž   podstatou,   účelom   a cieľom   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd sťažnosti, ktoré mu boli doručené po nadobudnutí   právoplatnosti   príslušného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   alebo   iného orgánu verejnej moci, odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V preskúmavanej veci bola sťažnosť ústavnému súdu doručená 25. októbra 2011, teda   až potom,   ako   najvyšší   súd   vo   veci   právoplatne   rozhodol   uznesením   sp. zn. 4 Tdo 32/2011 z 26. júla 2011.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   sa   v   predmetnej   veci   domáhal   ochrany   svojho základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, keď   v   označenom   konaní pred najvyšším súdom namietané porušenie práva už nemohlo trvať, a teda bola odstránená jeho právna neistota,   ústavný   súd   v zmysle   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, stalo sa už bezpredmetným zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   obsiahnutými   v petite   jeho   sťažnosti,   keďže   rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012