znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 387/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   D.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 6/04 z 18. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. augusta 2010   doručené   podanie   M.   D.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“). Aj keď podanie sťažovateľa je v predloženom znení značne nezrozumiteľné, možno ho kvalifikovať ako sťažnosť podľa čl. 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorým namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 T 6/04 z 18. júla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z   predchádzajúcich   podaní   sťažovateľa   adresovaných ústavnému   súdu   (najmä   veci   vedené   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   21/08   a   sp.   zn.   Rvp   2058/09) vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 6/04 z 30. augusta 2006 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov účinného do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   ako   obzvlášť   nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený výnimočný trest odňatia slobody na 25 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny a ústavné ochranné protialkoholické liečenie. Proti tomuto rozsudku podal tak sťažovateľ, ako aj jeho obhajca odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 To 112/06 zo 7. marca 2007 tak, že jeho odvolanie ako nedôvodné zamietol. Podaním doručeným krajskému súdu 20. apríla 2009 podal sťažovateľ dovolanie tak proti označenému rozsudku krajského súdu z 30. augusta 2006, ako aj proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 7. marca 2007. Najvyšší súd ako dovolací súd   uznesením   sp.   zn.   1   TdoV   8/2009   zo   7.   septembra   2009   dovolanie   sťažovateľa odmietol.

V   nadväznosti   na   právoplatné   odsúdenie   vyššia   súdna   úradníčka   krajského   súdu uznesením sp. zn. 2 T 6/04 z 10. mája 2011 uložila sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu odmenu a náhradu hotových výdavkov uhradených prostredníctvom učtárne krajského súdu ustanovenému obhajcovi sťažovateľa v sume 15 596,18 €. Proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal, že „obhajoba bola v jeho prípade zbytočná a účelová   a   obhajca   mu   bol   ustanovený   súdom   len   pro   forma,   aby   nebol   odsúdený v zaujatom súdnom procese na tak vysoký trest bez obhajoby“. O sťažnosti rozhodol krajský súd prostredníctvom predsedu senátu namietaným uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že je „chudobný väzeň, že nemám ani pol centa na dopisné papiere, som nezamestnaný, na mojom konte som vo veľkom mínuse... nemám nijakú rodinu, čo by mi finančne pomohla a preto som nútený, podať sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici... mám 52 a pol roka a koniec trestu 1. 1. 2030, ako 71 ročný človek a na slobode je problém sa zamestnať a nie to, ešte vo väzení   a   tu   v   mojom prípade   v ÚVTOS   v Ružomberku,   už   vôbec   –   nie,   v   ÚVTOS   ma zamestnali len krátkodobo... už ani nebudem mať nijaký predpokladaný zárobok, aby som mohol do mojej smrti splatiť dokopy sumu... 581.188, 70 slovenských korún“.

Sťažovateľ tvrdí, že vo veci namietaného „uznesenia, nemal čo rozhodovať ten istý predseda senátu JUDr. J. D., ktorý bol členom senátu pri vynesení rozsudku 2 T 6/04 zo dňa 30. 08. 20076, lebo som dal námietky zaujatosti, ba dokonca som žiadal vec 2 T 6/04 odňať krajskému súdu v B. B. a prideliť ju inému krajskému súdu... čo je taktiež dôvod zrušiť toto uznesenie“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že ak mal právo na bezplatnú obhajobu vo svojej trestnej veci vedenej pod sp. zn. 4 T 123/94, tak ju mal mať „aj vo veci 2 T 6/04... odvtedy sa moja situácia   finančná,   či   majetková,   nijako   nezlepšila...“.   Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo namietaným uznesením k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a žiada ho zrušiť, pretože je „v rozpore so zdravým rozumom“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením   krajského súdu,   ktorým   bola ako nedôvodná   zamietnutá jeho sťažnosť   proti uzneseniu krajského súdu   sp.   zn. 2 T 6/04 z 10. mája 2011 vydanému vyššou   súdnou úradníčkou; týmto uznesením bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť štátu odmenu a   náhradu   hotových   výdavkov   uhradených   prostredníctvom   učtárne   krajského   súdu ustanovenému obhajcovi sťažovateľa v sume 15 596,18 €.

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   svoje   výhrady   proti   namietanému uzneseniu odôvodňuje v podstate tým, že

a) je nemajetný a vzhľadom na svoje predpokladané príjmy nikdy nebude schopný splniť uloženú povinnosť,

b) o jeho sťažnosti rozhodoval sudca, proti ktorému uplatnil námietku zaujatosti pri rozhodovaní vo veci samej,

c)   v   inej   svojej   trestnej   veci   bol   oslobodený   od   súdnych   poplatkov   (bola   mu poskytnutá bezplatná obhajoba).

Pre   účely   preskúmania   opodstatnenosti   námietok   sťažovateľa   sa   ústavný   súd oboznámil s odôvodnením namietaného uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Formálne   predpoklady   na   vydanie   rozhodnutia   podľa   §   558   ods.   1/   Tr.   por. o povinnosti   odsúdeného   na   náhradu   odmeny   a   hotových   výdavkov   uhradených ustanovenému   obhajcovi   štátom   boli   splnené   (právoplatné   uznesenie   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 6/04 zo dňa 27. 01. 2011 a vyplatenie sumy dňa 22. 03. 2011 na účet obhajcu).

Vyššia   súdna   úradníčka   postupovala   správne,   keď   ešte   pred   rozhodnutím   podľa § 558 ods. 1/ Tr. por. zisťovala majetkové a zárobkové pomery odsúdeného, pričom zistila, že   odsúdený   nie   je   vlastníkom   ani   držiteľom   motorového   vozidla,   z   výpisu   z   katastra nehnuteľností vyplýva, že je spoluvlastníkom niekoľkých nehnuteľností v katastrálnom území obce K. Ďalej je potrebné uviesť, že odsúdený je v súčasnosti vo výkone trestu v ÚVTOS... a momentálne nie je pracovne zaradený, avšak do 11. 07. 2008 pracovne zaradený bol. Pri rozhodovaní o uložení povinnosti odsúdenému na náhradu odmeny a hotových výdavkov vyplatených   štátom   ustanovenému   obhajcovi   je   však   potrebné   okrem   vyššie   uvedených skutočností prihliadať a brať do úvahy aj ďalšie faktory, ako je napríklad vek odsúdeného a jeho zdravotný stav, a následne súhrnne zhodnotiť možnosti odsúdeného uhrádzať určenú sumu aj v budúcnosti.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   preto,   predseda   senátu   rovnako   ako   vyššia   súdna úradníčka   dospel   k   záveru,   že   skutočnosť,   že   odsúdený   v   súčasnosti   nemá   k   dispozícii finančné   prostriedky   v   určenej   výške,   nie   je   dôvodom   na   prenášanie   zodpovednosti   za spáchanú trestnú činnosť na štát, v podobe znášania nákladov na odmenu ustanoveného obhajcu,   najmä   keď   nie   je   vylúčené,   že   odsúdený   bude   opäť   pracovne   zaradený (predpokladaný koniec výkonu trestu je u odsúdeného 01. 01. 2030).

Predseda senátu zároveň poukazuje na to, že zo znenia ustanovenia § 555 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nevyplýva, že odsúdený je povinný pohľadávku, ktorá mu voči štátu vznikla nahradiť bezvýhradne jednorázovo.... justičná pokladnica ako orgán poverený vymáhaním súdnych pohľadávok môže na písomnú žiadosť povinného, ktorý nemôže svoj dlh riadne a včas splniť, uzavrieť s povinným písomnú dohodu o splátkach lebo o odklade platenia...“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Rozhodovanie   o   trovách   trestného   konania   je   upravené   v   šiestej   časti   Trestného poriadku (§ 553 až § 559). Na vec sťažovateľa sa vzťahujú najmä ustanovenia § 555 ods. 1 písm. c) a § 558 Trestného poriadku.

Podľa   §   555 ods.   1 písm.   c)   Trestného poriadku   ak bol   obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, ak nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu.

Podľa § 558 ods. 1 Trestného poriadku o povinnosti na náhradu trov poškodeného a ich sume, ako aj o povinnosti na náhradu trov spojených s výkonom väzby a o povinnosti na   náhradu   odmeny   a   hotových   výdavkov,   ktoré   boli   uhradené   štátom   ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, rozhodne po právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený súdny úradník.

Podľa § 558 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o povinnosti na náhradu trov trestného konania podľa § 555 ods. 1 písm. c) treba zistiť, či nie sú splnené podmienky na bezplatnú obhajobu, bezplatné zastupovanie poškodeného, obhajobu za zníženú náhradu alebo zastupovanie za zníženú náhradu.

Podľa § 558 ods. 3 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odseku 1 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Vychádzajúc   z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ako   aj   citovanej   časti odôvodnenia   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatoval,   že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu je riadne odôvodnené a nemožno ho považovať ani za arbitrárne. V odôvodnení namietaného uznesenia sú uvedené presvedčivé argumenty, ktoré opodstatňujú uloženie povinnosti sťažovateľovi nahradiť štátu odmenu a náhradu   hotových   výdavkov   ustanovenému   obhajcovi   sťažovateľa,   ktoré   mu   už   štát uhradil. Argument, že sťažovateľ v súčasnosti nie je spôsobilý vzhľadom na svoje aktuálne majetkové   pomery   túto   povinnosť   splniť,   je aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   v   danom prípade irelevantný. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom predsedu senátu krajského súdu, podľa ktorého samotná skutočnosť, že „odsúdený v súčasnosti nemá k dispozícii finančné prostriedky v určenej výške, nie je dôvodom na prenášanie zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť na štát, v podobe znášania nákladov na odmenu ustanoveného obhajcu“. Podľa názoru ústavného súdu je nedôvodná aj námietka sťažovateľa, že v inej trestnej veci mu povinnosť nahradiť náklady jeho obhajoby nebola uložená. Vyššia súdna úradníčka a následne predseda senátu krajského súdu (ako nadriadený orgán) rozhodovali v danom prípade   v   rozsahu   svojich   oprávnení   daných   im   príslušnými   ustanoveniami   Trestného poriadku a v medziach, ktoré im citované ustanovenia Trestného poriadku umožňujú.

Rovnako je podľa názoru ústavného súdu nedôvodná aj námietka sťažovateľa, že vo veci rozhodoval sudca, proti ktorému uplatnil pri rozhodovaní vo veci samej (o vine a treste)   námietku   zaujatosti.   Sťažovateľ   bol   právoplatne   odsúdený   a   zároveň   bolo odmietnuté aj jeho dovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku, a preto akékoľvek výhrady proti   rozhodovaniu   či   postupu   všeobecných   súdov   v   jeho   trestnej   veci   sú   z   hľadiska namietaného uznesenia krajského súdu už irelevantné. V danom prípade bol v zmysle § 190 ods.   2   písm. c)   Trestného   poriadku   oprávnený   a   aj   povinný   o   sťažnosti   sťažovateľa rozhodnúť krajský súd prostredníctvom predsedu príslušného senátu, ktorý má pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že vo   veci   rozhodol   na   to   oprávnený   orgán   v   rámci   svojej   zákonom   zverenej   právomoci, a preto proti tomuto postupu nemožno z ústavného hľadiska nič namietať.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru,   že   namietaným   uznesením   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011