znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 387/2010-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť Ing. T. E., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 9 Co 16/2007 a jeho uznesením z 18. februára 2008, za účasti Krajského súdu v Trnave, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva Ing. T. E. podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9 Co 16/2007   a jeho uznesením z 18. februára 2008   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Trnave   č. k.   9 Co 16/2007-595   z 18.   februára   2008 z r u š u j e.

3. Krajský súd v Trnave   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. T. E. trovy konania v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. R. F., Š., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2008 doručená sťažnosť Ing. T. E. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9 Co 16/2007   a jeho   uznesením   z 18. februára   2008   (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. SA 4 C 14/2003 z 25. januára 2006 (ďalej aj „napadnutý prvostupňový rozsudok“) bolo vyporiadané zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo (ďalej len   „BSM“)   sťažovateľa   a   jeho   bývalej   manželky   [v konaní   v procesnom   postavení odporkyne (ďalej len „odporkyňa“)]. Proti označenému rozsudku okresného súdu podala odporkyňa odvolanie namietajúc výpočet položiek zahrnutých do BSM, ich hodnotu, ako aj rozdelenie medzi účastníkov.

Okresný súd vyzval odporkyňu na zaplatenie súdneho poplatku v sume 146 607 Sk za podané odvolanie, v nadväznosti na čo odporkyňa požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré jej však prvostupňový súd nepriznal argumentujúc tým, že je vlastníčkou polovice majetku patriaceho do BSM a predstavujúceho „značnú hodnotu“. Proti uzneseniu okresného súdu, ktorým jej nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, podala odporkyňa v zákonnej lehote odvolanie, ktorému krajský súd čiastočne vyhovel a priznal jej oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 2/3.

Po zaplatení 1/3 súdneho poplatku odporkyňou krajský súd prerokoval jej odvolanie proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sp. zn.   SA 4 C 14/2003   z 25.   januára   2006   a vo   veci samej rozhodol 19. decembra 2007 rozsudkom, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok tak, že znovu rozdelil položky patriace do BSM, do ktorého zahrnul aj niektoré nové položky a niektoré z neho vylúčil.

Dňa   22.   februára   2008   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   uznesenie krajského   súdu   sp. zn.   9 Co 16/2007   z 18.   februára   2008,   ktorým   bola   sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 24 435 Sk do troch dní od právoplatnosti   tohto   uznesenia.   Predmetné   uznesenie   krajský   súd   odôvodnil   tým,   že rozdiel   medzi   poplatkovou   povinnosťou   odporkyne,   ktorá   zodpovedá   jej   konečnému úspechu   ako   odvolateľky   v prípade,   že   by   nebola   oslobodená   od   súdnych   poplatkov, „t. j. 73 303,50,- Sk a ňou skutočne zaplateným súdnym poplatkom 48 869,- Sk, je povinný zaplatiť navrhovateľ“, a teda jeho poplatková povinnosť predstavuje označeným uznesením vyrubenú sumu súdneho poplatku.

Podľa   sťažovateľa   namietané   uznesenie   vykazuje   viaceré   nedostatky,   je   najmä nezákonné, nepreskúmateľné, nesprávne a zásadným spôsobom narúša rovnosť účastníkov konania.

Sťažovateľ   v prvom   rade   vyčíta   krajskému   súdu,   že   v namietanom   uznesení nesprávne určil výšku súdneho poplatku, a nie je tiež zrejmé, z akej hodnoty poplatkového úkonu vychádzal. Podľa sťažovateľa sa „Súdny poplatok totiž v odvolacom konaní vyrubuje v rozsahu,   v akom   odvolateľ   žiada   pre   seba   hodnotovo   viac,   ako   podľa   rozsudku   súdu prvého stupňa dostal. Z uznesenia doručeného sťažovateľovi nie je zrejmé, čo porušovateľ pri   stanovení   výšky   súdneho   poplatku,   považoval   za   hodnotu   poplatkového   úkonu,   či odvolateľke po podaní odvolania percentuálne vyrubil súdny poplatok vo výške 3 % alebo 6 %,   vôbec   už   nie   je   zrejmé,   čo   za   základ   poplatkového   úkonu   považoval.   Ide o nepreskúmateľné vyrubenie súdneho poplatku.“.

Ďalšia   výhrada   sťažovateľa   sa   týka   toho,   že   krajský   súd   mal   nesprávne   posúdiť „úspech odporkyne v odvolacom konaní, keď tento stanovil na 50 %. Ako je totiž zrejmé z porovnania odporkyňou podaného odvolania a rozhodnutia odvolacieho súdu,   Krajský súd   v Trnave   iba   opätovne   prerozdelil   hnuteľné   veci,   proti   čomu   sťažovateľ   nijakým spôsobom nenamietal najmä z dôvodu hospodárnosti konania a skutočnosti, že celú masu BSM   od   rozvodu   užívala   výlučne   odporkyňa.   V ostatnom   nemožno   s prihliadnutím na hodnotu   celej   masy   BSM   hovoriť   o úspechu   odvolateľky,   nakoľko   prerozdelenie hnuteľných   vecí   predstavuje   len   jej   nepatrný   úspech   v odvolacom   konaní.   Nakoľko   ide o rozdelenie BSM podľa zásady rovnosti podielov bývalých manželov, nemožno v konaní hovoriť o úspechu/neúspechu. Neopomenuteľná je predovšetkým skutočnosť, že v podanom odvolaní odporkyňa žiadala do aktív BSM zahrnúť sumu vo výške 2.300.000,- Sk (v čom samozrejme v odvolacom konaní úspešná nebola).“.

Sťažovateľ nesúhlasí ani s tým, že odporkyni nebolo ešte pred rozhodnutím vo veci samej odňaté oslobodenie od súdnych poplatkov postupom podľa § 138 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku,   a to   z toho   dôvodu, „že   nadobudnutím   právoplatnosti   rozhodnutia Krajského   súdu   v Trnave   sa   táto   stala   výlučnou   vlastníčkou   nehnuteľností   patriacich do BSM a za účelom získania peňažných prostriedkov na úhradu súdneho poplatku v celej výške nimi mohla voľne výlučne ona disponovať. Týmto postupom porušil súd základnú zásadu rovnosti účastníkov konania, keď favorizoval odvolateľku napriek tomu, že masa majetku,   ktorú   titulom   vyporiadania   BSM   nadobudla,   je   rovnaká,   akú   nadobudol sťažovateľ.“.

Sťažovateľ   je   ďalej   toho   názoru,   že   namietané   uznesenie „trpí   vadou   prekážky rozsúdenej veci, nakoľko tunajší súd o trovách konania už rozhodol vo výroku rozsudku vo veci   samej   (rozsudok   sp. zn.   9 Co 16/2007   zo   dňa   19. 12. 2007).   Ak   by   súd   v čase vyhlásenia rozhodnutia považoval za potrebné vyrubiť ešte niektorému z účastníkov súdny poplatok   za   podané   odvolanie,   uviedol   by   to   vo   výroku   tohto   rozsudku   s odkazom,   že o tomto bude rozhodnuté samostatným uznesením. Práve z dôvodu, že v základnom konaní nedošlo   k uvedenému   spôsobu   rozhodnutia,   uznesenie   sp. zn.   9 Co 16/2007   zo   dňa 18. 02. 2008 považujeme za res iudicata.“.

Namietané uznesenie považuje sťažovateľ za nepreskúmateľné z toho dôvodu,   že z neho   nevyplýva,   ako   dospel   krajský   súd   k záveru   o uložení „poplatkovej   povinnosti navrhovateľovi za podané odvolanie, a to na základe súdom stanoveného úspechu v konaní na účet v Štátnej pokladnici. Odôvodnenie nie je jasné, logické a nevyplýva z neho, prečo a akým spôsobom súd dospel k uvedenému záveru.“.

S poukazom   na   uvedené   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   namietaným   uznesením a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, krajský súd poprel jeho označené práva.

Sťažovateľ   pripomína   napokon   aj   skutočnosť,   že   krajský   súd   vydal   namietané uznesenie po právoplatnom skončení celého konania.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 16/2007 porušil právo Ing. T. E... na základe č1. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave, č. kon. 9 Co 16/2007 zo dňa 18. 02. 2008 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. T. E... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8.011,- Sk (slovom Osemtisícjedenásť   Slovenských   korún),   a   to   za   2   úkony   právnej   pomoci   (príprava a prevzatie   veci,   spísanie sťažnosti;   1   úkon právnej pomoci:   3.176,- Sk   +   190,-   paušál hotových výdavkov + 19 % DPH), ktorú je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť jeho advokátovi JUDr. R. F. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Zároveň sťažovateľ žiada priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 265,92 € (vrátane DPH).

Ústavný súd si vo veci vyžiadal stanovisko krajského súdu k sťažnosti, ktoré krajský súd zaujal v prípise sp. zn. Spr. 381/08 z 26. júna 2008, opisujúc v ňom priebeh konania zhodne s tým, ako to uviedol sťažovateľ, a následne okrem iného poukázal na to, že «pri stanovení poplatkovej povinnosti navrhovateľa vychádzal z platnej právnej úpravy - § 2 ods. 2 vera prvá zákona o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb.: „Ak je navrhovateľ konania od   poplatku   oslobodený   a súd   v jeho   návrhu   vyhovel   zaplatí   podľa   výsledku   konania poplatok, alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.“ Keďže   odporkyňa   bola   navrhovateľkou   odvolacieho   konania   a bola   od   poplatku oslobodená,   vznikla   poplatková   povinnosť   v rozsahu   úspechu   odporkyne   v odvolacom konaní   navrhovateľovi...   Odvolací   súd   zistil,   že   návrhu   –   odvolaniu   odporkyne   bolo vyhovené a navrhovateľ nie je oslobodený od súdnych poplatkov...

Vzhľadom   na   kogentnosť   ustanovenia   § 2   ods. 2   prvá   veta   súd   ani   nemôže rozhodnúť, že navrhovateľ aj napriek splneniu tam uvedených podmienok povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemá...

Listom zo dňa 22. 02. 2008 sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal   o   zrušenie   uznesenia   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   18. 02. 2008,   č. k. 9 Co/16/2007-595,   ktorým   bol   navrhovateľovi   vyrubený   súdny   poplatok   za   odvolanie   v sume   24.435,-   Sk.   Odpoveď   na   tento   list   bola   sťažovateľovi   zaslaná   listom   zo   dňa 22. 05. 2008, ktorý Vám v prílohe zasielam.

Sťažnosť sťažovateľa Ing. T. E. preto nepovažujem za dôvodnú. Na základe Vášho listu z 26.   mája 2008 Vám   ďalej oznamujem,   že s poukazom na ustanovenie § 30 ods. 2 Zákon a č. 38/2003 Z. z. o ústavnom súde súhlasíme s tým, aby bolo upustené od ústneho pojednávania veci, nakoľko od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na záver vyjadrujem názor, že v danej veci postupom Krajského súdu v Trnave nedošlo k porušeniu namietaných základných práv a slobôd sťažovateľa v konaní vedenom pred   Krajským   súdom   v   Trnave   pod   sp.   zn.   9 Co 16/2007,   pretože   súd   pri   stanovení poplatkovej povinnosti sťažovateľa zohľadnil všetky k veci sa vzťahujúce právne predpisy. Odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodnil   tak   aby   bolo   jasné,   zrozumiteľné, presvedčivé...».

Stanovisko   krajského   súdu   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne vyhodnotil ako tendenčné, ale najmä dodatočne neozrejmujúce, z akého dôvodu pristúpil k takému výraznému narušeniu rovnosti účastníkov konania, a prečo vyrubil súdny poplatok sťažovateľovi   rozhodnutím,   ktoré   bolo   nepreskúmateľné   a nebolo   z neho   zrejmé,   čo   je dôvodom vyrubenia súdneho poplatku, a akými úvahami sa spravoval pri určení jeho výšky. Sťažovateľ ďalej v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie svojej sťažnosti.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 387/2010-20 z 20. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) mu krajský súd prípisom z 9. novembra 2010 oznámil, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho pôvodného písomného vyjadrenia, a súčasne vyjadril názor, že verejné pojednávanie vo veci nemôže priniesť jej ďalšie objasnenie, a preto súhlasil s tým, aby ústavný súd upustil od verejného pojednávania v konaní o predmetnej sťažnosti a vec prerokoval v neprítomnosti účastníkov konania.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   vyjadrení   z 22.   novembra   2010   uviedla,   že „netrvá   na   verejnom   pojednávaní   senátu   ústavného   súdu   a nemá   ďalšie   návrhy na doplnenie dokazovania“.

Ústavný   súd   preto   využil   možnosť   podľa   § 30   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde a upustil   od   ústneho   pojednávania   v   danej   veci,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96,   I. ÚS 4/00,   I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už uviedol, že predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 301/07). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV. ÚS 77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkých   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného   konania.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne   pripomína   požiadavku objektivity postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len   objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   v   podmienkach právneho   štátu   okrem   iného   garantované   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných   a   pritom   legálnych   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu   na   rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané porušenie   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 16/2007 a jeho uznesením z 18. februára 2008.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   v spojení   s čl. 12   ods. 1   a čl. 13   ods. 1 písm. a) ústavy

Namietaným uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. marca   2008,   rozhodol krajský súd v právnej veci sťažovateľa o vyporiadanie BSM v konaní o odvolaní odporkyne proti   rozsudku   okresného   súdu   č. k.   SA 4 C 14/2003-344   o súdnom   poplatku   tak,   že sťažovateľovi uložil zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 24 435 Sk.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že 14. marca 2007 podala odporkyňa odvolanie   proti   označenému   prvostupňovému   rozsudku,   ktorým   bolo   vyporiadané BSM účastníkov.   O uvedenom   odvolaní   odporkyne   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č. k. 9 Co/16/2007-572   z 19.   decembra   2007.   Za podané   odvolanie   bol   odporkyni   odvolacím súdom vyrubený súdny poplatok v sume 146 607 Sk podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   č. 71/1992   Zb.“).   Predmetný   súdny   poplatok   bol   vyrubený   podľa položky 6 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb.

Keďže   odporkyni   bolo   na   základe   jej   návrhu   uznesením   okresného   súdu   č. k. SA-4C/14/2003-374   z 25.   septembra   2006   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č. k. 9 Co/273/2006-387   z 30.   novembra   2006   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov v rozsahu   2/3,   zaplatila   za   odvolanie   súdny   poplatok   v sume   48 869   Sk   predstavujúci 1/3 zo sumy 146 607 Sk.

Krajský súd ďalej poukazuje na § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého ak je poplatník   od   poplatku   oslobodený   a súd   jeho   návrhu   vyhovel,   zaplatí   podľa   výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto   povinnosť   však   odporca   nemá   v konaní   o rozvode   manželstva,   o neplatnosti manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je, alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi.

Podľa   krajského   súdu   aj   v konaní o vyporiadanie   BSM   sa   tiež   uplatnia   hľadiská uvedené v § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., v zmysle ktorého ak sa na poplatníka vzťahuje oslobodenie od súdnych poplatkov a jeho návrhu bolo vyhovené aspoň z časti a zároveň poplatníkov   odporca   nie   je   oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   zaplatí   podľa   výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť poplatníkov odporca.

Krajský   súd   ďalej   uviedol,   že   v danej   veci   odvolanie   odporkyne   napádalo prvostupňové   rozhodnutie   v celom   rozsahu,   pretože   odporkyňa   žiadala   účelnejšie vyporiadanie   BSM   účastníkov,   namietala   rozdelenie   hnuteľných   vecí   medzi   nich, nesúhlasila s rozdelením aktív a pasív patriacich do BSM a navyše žiadala zahrnúť do masy BSM podiel vo výške 1/2 k celku na nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. 5746, kat. úz.   Š.   (poľnohospodárska   budova)   v hodnote   1 362 000   Sk.   Z dôvodu   vzájomného finančného vyporiadania odporkyňa zároveň požadovala zaviazať sťažovateľa na vyplatenie sumy 1 329 041 Sk. Krajský súd na základe odvolania odporkyne vo veci samej meritórne rozhodol tak, že uznal odvolanie odporkyne za čiastočne dôvodné a pristúpil k opätovnému prerozdeleniu   a vyporiadaniu   masy   BSM.   Napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   bol zmenený tak, ako to je uvedené vo výroku rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co/16/2007-572 z 19. decembra 2007.

Pokiaľ ide   o úspešnosť účastníkov v odvolacom   konaní, krajský súd porovnaním obsahu odvolania odporkyne s odvolacím rozsudkom a tiež s prihliadnutím na skutočnosť, že na základe jej odvolania došlo k opätovnému prerozdeleniu BSM účastníkov, uzavrel, že odporkyňa   bola   v odvolacom   konaní   úspešná,   pretože   žiadala   zo   spoločného   majetku polovicu pre seba a polovicu pre navrhovateľa, čomu bolo vyhovené.

Krajský súd ďalej v odôvodnení namietaného uznesenia cituje § 2 ods. 4 prvú vetu zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého je v odvolacom konaní poplatníkom ten, kto podal odvolanie. V odvolacom konaní vo veciach vyporiadania BSM je poplatníkom odporkyňa, ktorá však bola rozhodnutím súdu oslobodená od súdnych poplatkov v rozsahu 2/3. V závere odôvodnenia uznesenia krajského súdu sa uvádza: „Konečný   úspech   odporkyne   predstavuje   50 %,   pretože   takýto   bol   výsledok odvolacieho konania pre ňu, ak bol poplatník (odporkyňa) od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel (50 %-ná úspešnosť), zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho   pomernú   časť   protistrana,   t. j.   navrhovateľ.   Poplatková   povinnosti   vzniknutá aplikáciou   § 2   ods. 2   zákona   o   súdnych   poplatkoch   nie   je   totožnou   poplatkovou povinnosťou, akú mal pôvodný poplatník (t. j. odporkyňa), ale je odrazom výsledku sporu a je založený na pomere úspechu oslobodeného účastníka na výsledku sporu. Odporkyňa zaplatila súdny poplatok v sume 48.869,- Sk (t. j. 1/3 z 146.607,- Sk), avšak v zmysle § 2 ods. 2 z. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch má navrhovateľ podľa výsledku konania (50 %-ná úspešnosti každej z procesných strán) povinnosť zaplatiť pomernú časť súdneho poplatku   za   odvolanie.   Preto   rozdiel   medzi   poplatkovou   povinnosťou   odporkyne,   ktorá zodpovedá   konečnému   úspechu   odvolateľky   –   odporkyne,   ak   by   nebola   oslobodená od súdnych poplatkov, t. j. 73.303,50 Sk a ňou skutočne zaplateným súdnym poplatkom 48.869,- Sk, je povinný zaplatiť navrhovateľ, t. j. 73.303,50,- Sk - 48.869,- Sk = 24.434,50,- Sk,   po   zaokrúhlení   na   celé   koruny   nahor   (§ 7   ods. 10   z.   č. 71/1992   Zb.)   predstavuje poplatková   povinnosť   navrhovateľa   24.435,-   Sk,   tak   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa považoval   za   potrebné   vysporiadať   sa   v danej   veci   predovšetkým   s jeho   tvrdením,   že uznesenie krajského súdu č. k. 9 Co/16/2007-595 z 18. februára 2008 je nepreskúmateľné, pretože nie je zrejmé, ako krajský súd dospel k záveru o uložení poplatkovej povinnosti sťažovateľovi za odporkyňou podané odvolanie.

V § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods. 2   ústavy,   podľa   ktorej   dane   a poplatky   možno   ukladať   zákonom   alebo   na   základe zákona.   Podľa   uvedeného   ustanovenia   sa   súdne   poplatky   vyberajú   za   jednotlivé   úkony alebo   konanie   súdov,   ak   sa   vykonávajú   na   návrh   a za   úkony   štátnej   správy   súdov a prokuratúry   uvedené   v sadzobníku   súdnych   poplatkov   a poplatku   za   výpis   z registra trestov,   ktorý   tvorí   prílohu   tohto   zákona.   V tejto   súvislosti   treba zdôrazniť,   že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené   (k tomu   pozri   Edmund   Horváth:   Zákon   o súdnych   poplatkoch   komentár. Bratislava:   Iura   Edition   2006   str.   8,   a nasl.   tiež   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 39/2007 z 29. marca 2007).

Podľa   § 2   ods. 4   prvej   vety   zákona   č. 71/1992   Zb.   je   v odvolacom   konaní poplatníkom ten, kto podal odvolanie (vo veci samej). Toto ustanovenie je formulované v podobe kogentného poplatkového ustanovenia.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd rozhodujúci o povinnosti sťažovateľa zaplatiť súdny   poplatok za odvolanie podané odporkyňou nebral do úvahy citovaný § 2 ods. 4 zákona   č.   71/1992.   Vzhľadom   na už   uvedenú   neprípustnosť   použitia   analógie   legis   pri aplikácii zákona č. 72/1992 Zb. nemožno uplatniť odsek 2 tohto zákona vo vzťahu k jeho odseku   4,   teda   rozšíriť   platnosť   ustanovenia   odseku   2   aj na prípady   súdneho   poplatku za odvolanie (resp. dovolanie), pretože poplatok za odvolanie (dovolanie) možno vyrubiť len tomu, koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú povinnosť za odvolanie (dovolanie) explicitne ukladá, teda odvolateľovi (resp. v dovolacom konaní dovolateľovi).

Úprava   poplatkovej   povinnosti   predstavuje   jeden   zo   základných   aspektov podmieňujúcich   právo   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Ak   zákon   v tomto smere ustanovil pevné a jasné pravidlá umožňujúce prístup k súdu taktiež splnením v ňom obsiahnutých podmienok, potom tieto podmienky musí akceptovať nielen každý, kto sa dovoláva práva na súdnu ochranu, ale rovnako a v neposlednom rade aj štát prostredníctvom orgánov súdnej moci.

Vzhľadom na uvedené, ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu   spravidla   i zásah do   jeho základného práva na súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale rovnako tak aj porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   sťažnosti   v tejto   časti   v celom   rozsahu   vyhovel   a bez   toho,   aby považoval   za   potrebné   zaoberať   sa   ďalšou   argumentáciou   sťažovateľa   uvedenou   v jeho sťažnosti, vyslovil, že namietaným uznesením a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07,   III. ÚS 240/2010)   poukazuje   na   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého všeobecný   súd   zásadne   môže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, len ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. V posudzovanom prípade ústavný súd vyslovil, že zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj princípov spravodlivého procesu vyjadrených v čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a   preto   v   spojení   s ich   porušením   konštatuje   aj   porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobody   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   § 56   ods. 3   písm. b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 9 Co/16/2007-595 z 18. februára 2008 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné namietané uznesenie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde zrušiť (bod 2 výroku). Vzhľadom na dôvody uvedené v tomto náleze, ktoré v danej veci viedli ústavný súd k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa, neprichádzalo do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie na jej opätovné prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   nežiadal   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   a preto   ústavný   súd o tomto nerozhodoval.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. R. F.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bola   priznaná   úhrada   trov   konania   v sume   265,92   € (8 011 Sk) za dva úkony právnej služby, a to prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti ústavnému   súdu   podľa   § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   v spojení   s   § 11   ods. 2   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „vyhláška“).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   trovy   konania   požadované sťažovateľom vrátane režijného paušálu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a dane z pridanej hodnoty zodpovedajú sume, ktorá mu patrí podľa vyhlášky, a preto ich priznal v ním vyčíslenej sume.   Priznanú   sumu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   advokátky JUDr. R. F. (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010