znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 387/04-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť   E.   Z.,   bytom   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. O.   P.,   P.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1766/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1766/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Považská   Bystrica p r i k a z u j e   v konaní vedenom   pod sp. zn. 6 C 1766/92 konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. Z. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Považská Bystrica p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Považská Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť E. Z. trovy právneho zastúpenia v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. O. P., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 387/04-18 z 1. decembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. Z., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), doručenú   ústavnému   súdu   7. júla 2003,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1766/92.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   9. septembra 2003   sa   k   sťažnosti   písomne vyjadril okresný súd v podaní sp.   zn. Spr. 732/03 zo 16. októbra 2003, v ktorom   opísal procesný postup okresného súdu v predmetnom konaní. Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr. 11/05 z 27. januára 2005 na základe výzvy ústavného súdu z 3. januára 2005 okrem iného uviedol: „(...) žalobkyňa nepodala riadnu žalobu, niekoľkokrát v priebehu konania menila petit návrhu, čo malo vplyv na pasívnu legitimáciu žalovaných a na dĺžku sporu. (...) Napriek dĺžke súdneho konania doteraz jednoznačne nevie čoho sa domáha, pretože na pojednávaní   dňa   3. januára 2005   jej právny   zástupca   požiadal   opäť   súd   o poskytnutie lehoty za účelom zmeny návrhu. Tým, že zmenila pôvodnú žalobu na určenie vlastníctva na žalobu na zrušenie spoluvlastníctva, nemohli byť účastníkmi konania právni nástupcovia po zomrelých žalovaných, ale súd musel konať s dedičmi, čím došlo k značnému predĺženiu konania, nakoľko súd musel konanie prerušiť do skončenia dedičských rozhodnutí.“

Sťažovateľka   zaujala   stanovisko   k   vyjadreniu   okresného   súdu   prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   14. februára 2005, v ktorom uviedla: „Rozhodne popierame, že žalobkyňa nevie, čo chce. Žalobkyňa podala určovaciu žalobu o určenie vlastníctva k pozemkom v k. ú. P. (...) Súd vyvíjal na žalobkyňu nátlak,   aby   zmenila   návrh.   Podľa   názoru   súdu   sa   žalobkyňa   mala   domáhať   zrušenia a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva.   Preto   sme   žalobu   zmenili   a petit   bol o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva.   (...)   Napokon   sme   usúdili, že žaloba o zrušenie spoluvlastníctva neobstojí a preto sme sa vrátili k pôvodnému návrhu o určenie   vlastníctva.   (...)   zásadne   odmietame   obranu   Okresného   súdu   v Pov.   Bystrici, že k mnohoročným prieťahom v konaní došlo vinou chybného postupu žalobkyne, prípadne jej právneho zástupcu. (...) žalobkyňa je toho názoru, že bez ohľadu na všetky okolnosti súd sa nemôže zbaviť zodpovednosti za prieťahy v konaní, spor mal byť dávno ukončený.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti,   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 1766/92 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:– 20. október 1992 –   matka   sťažovateľky   (ďalej   len   „pôvodná   žalobkyňa“)   podala   na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti;– 16. február 1993 – okresný súd vyzval právneho zástupcu pôvodnej žalobkyne na opravu označenia žalovaných;

– 25. február 1993 – právny zástupca pôvodnej žalobkyne písomným podaním okresnému súdu označil právne nástupníctvo žalovaných v V. až VIII. rade;

-   5. marec 1993 – okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   15. marec 1993,   ktoré bolo   po vypočutí účastníkov odročené na neurčito;– 6. apríl 1993 – okresný súd uznesením ustanovil súdneho znalca z odboru geodézie;– 19. apríl 1993 – právny   zástupca   pôvodnej   žalobkyne navrhol   mená   osôb,   ktoré   žiadal vypočuť ako svedkov;

-   27. apríl 1993 – okresný   súd   nariadil   ohliadku   sporných   parciel   na   5. máj 1993,   po uskutočnení ktorej bolo konanie odročené na neurčito z dôvodu vyhotovenia znaleckého posudku;– 24. máj 1993 – okresný súd zaslal účastníkom znalecký posudok na vyjadrenie;– 2. jún 1993 – právny   zástupca   pôvodnej   žalobkyne   sa   vyjadril   k znaleckému   posudku a navrhol rozšíriť žalobný petit;– 25. jún 1993 – okresný   súd   vyzval   pôvodnú   žalobkyňu,   aby   oznámila   spisovú   značku dedičského konania po právnom predchodcovi účastníkov (pôvodná žalobkyňa reagovala na výzvu 30. júna 1993); – 22. september 1993 – okresný súd nariadil pojednávanie na 4. október 1993, ktoré bolo po vypočutí   účastníkov   konania   a po   rozhodnutí   okresného   súdu   o pripustení   rozšírenia žalobného návrhu odročené na neurčito;– 8. október 1993 – okresný súd nariadil ohliadku sporných parciel na 26. október 1993, po vykonaní ktorej bolo konanie odročené na neurčito s tým, že súdna znalkyňa vypracuje znalecký   posudok rozdelenia   spoluvlastníctva   sporných   parciel (doručený   okresnému súdu 28. februára 1994);– 14. marec 1994 – právny   zástupca   pôvodnej   žalobkyne   oznámil   okresnému   súdu,   že nemajú námietky proti znaleckému posudku;– 19. apríl 1994 – okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   28. apríl 1994,   ktoré   bolo   na žiadosť   právneho   zástupcu   pôvodnej   žalobkyne   s cieľom   uzavrieť   mimosúdnu   dohodu odročené na neurčito;– 7. jún 1994 – okresnému súdu bolo doručené podanie, ktorým pôvodná žalobkyňa žiadala o „zrušenie podielového spoluvlastníctva“ k sporným nehnuteľnostiam;

– 14. jún 1994 – okresný   súd   oznámil   právnemu   zástupcovi   pôvodnej   žalobkyne,   že v dedičskom   konaní po   jej   manželovi   sporné   nehnuteľnosti   neboli   prejednané a 15. júla 1994 ho urgoval o odpoveď;– 4. august 1994 – právny   zástupca   pôvodnej   žalobkyne   žiadal   okresný   súd   o prerušenie konania   do právoplatného   skončenia   dodatočných   dedičských   konaní,   na   základe čoho okresný súd 26. augusta 1994 uznesením konanie prerušil;– 20. november 1995 – právny   zástupca   pôvodnej   žalobkyne   (po   ukončení   dodatočných dedičských konaní) navrhol okresnému súdu pokračovať v konaní;– 13. február 1996 – okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   pôvodnej   žalobkyne,   aby upravil žalobu z dôvodu, že jedna zo sporných parciel nebola prejednaná v dodatočných dedičských konaniach; – 23. február 1996 – právny zástupca pôvodnej žalobkyne žiadal okresný súd o upresnenie informácie, po ktorom poručiteľovi nebola predmetná parcela prejednaná;– 19. apríl 1996 – okresný   súd   oznámil   právnemu   zástupcovi   pôvodnej   žalobkyne,   že sporná parcela nebola prejednaná v dedičskom konaní po manželovi pôvodnej žalobkyne, ako aj po právnom predchodcovi žalovaných v II. až IV. rade; – 22. máj 1996 – právny zástupca pôvodnej žalobkyne okresnému súdu oznámil, že sporná parcela bola prejednaná v dodatočných dedičských konaniach po oboch poručiteľoch, avšak dôkaz o tom nevedel predložiť, pretože dedičský spis sa z dôvodu odvolania účastníkov dedičského konania nachádzal na Krajskom súde v Banskej Bystrici; –   od   10.   júna   1996   do   21.   januára   1997–   okresný   súd   šesťkrát   žiadal   predložiť   spis z dodatočného dedičského konania po manželovi pôvodnej žalobkyne;– 24. apríl 1997 – sťažovateľka   žiadala   o pripustenie   jej   vstupu   do   konania   na   strane pôvodnej žalobkyne;– 21. apríl 1998 – okresný súd právneho zástupcu pôvodnej žalobkyne opätovne upozornil, že časť sporných nehnuteľností nebola prejednaná ani v dodatočnom dedičskom konaní po manželovi   pôvodnej   žalobkyne a vyzval   ho,   aby   upravil   žalobu   s uvedením,   kto   sú účastníci konania;– 25. máj 1998 – právny   zástupca   pôvodnej   žalobkyne   oznámil,   že   žalobný   návrh   je správny;

– 9. jún   1998   a 12.   august   1998 – okresný   súd   urgoval   právneho   zástupcu   pôvodnej žalobkyne na opravu žaloby;– 20. august 1998 – právny   zástupca   pôvodnej   žalobkyne   opravil   žalobu   v   označení žalovaných;– 25. august 1998 – okresný súd nariadil informatívny výsluch právneho zástupcu pôvodnej žalobkyne na 10. september 1998, na ktorom „vysvetlil nástupníctvo v uvedenej veci“; – 9. apríl 1999 – okresný súd nariadil pojednávanie na 6. máj 1999;– 21.   apríl   1999 – žalovaní   v V.   až VII.   rade   oznámili   okresnému   súdu,   že nesúhlasia s pripustením sťažovateľky do konania na strane pôvodnej žalobkyne;– 6. máj 1999 – pojednávanie bolo z dôvodu opätovného predvolania neprítomnej pôvodnej žalobkyne a neprítomných žalovaných (v I., IX. a XI. rade) odročené na 24. máj 1999, ktoré bolo opätovne odročené na neurčito;– 28. máj 1999 – okresný súd nariadil pojednávanie na 28. jún 1999, ktoré bolo po vypočutí prítomných   žalovaných   odročené   na neurčito,   z dôvodu   nutnosti   vypočutia   žalovaných v VIII. a IX. rade dožiadaným súdom v Českej republike;– 8. júl 1999 – spis   bol   doručený   dožiadanému   Okresnému   súdu   Přerov   (ďalej   len „dožiadaný   súd“),   ktorý   spolu   s vybavením   dožiadania   vrátil   spis   okresnému   súdu 27. augusta 1999;– 12. október 1999 – okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   11.   november 1999, na ktorom rozsudkom žalobný návrh pôvodnej žalobkyni v celom rozsahu zamietol; – 19. január 2000 –   pôvodná   žalobkyňa podala   odvolanie   proti   rozsudku   z 11. novembra 1999 a 10. marca 2000 podala odvolanie aj proti uzneseniu z 24. mája 1999, ktorým okresný súd nepripustil sťažovateľku do konania na strane žalobcu, – 15. máj 2000 – spis bol predložený Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní;– 10. august 2000 – právny   zástupca   pôvodnej   žalobkyne   oznámil   okresnému   súdu,   že pôvodná žalobkyňa 22. júla 2000 zomrela;

- 30. november 2001 – krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 219/00 a sp. zn. 17 Co 323/01 z dôvodu   predčasného   rozhodnutia   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   z 11.   novembra 1999, vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a vzhľadom   na   úmrtie   pôvodnej   žalobkyne nerozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu o nepripustení sťažovateľky do konania na strane žalobcu (14. januára 2002 bol spis z krajského súdu vrátený okresnému súdu);– 6. máj 2002 – právny zástupca sťažovateľky urgoval konanie vo veci;– 14. november 2003 – okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby oznámil, či trvá na žalobnom návrhu;– 19. november 2003 – právny zástupca sťažovateľky oznámil okresnému súdu, že v celom rozsahu trvá na podanej žalobe;– 22. december 2003 – okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   2. február 2004,   ktoré   bolo z dôvodu   ospravedlnenej   neprítomnosti   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   ako aj   ďalších účastníkov konania odročené na 29. marec 2004;– 29. marec 2004 – pojednávanie,   na   ktorom   okresný   súd   uznesením   rozhodol,   že   v predmetnom konaní sa bude pokračovať s právnymi nástupcami pôvodnej žalobkyne, bolo z dôvodu potreby vypočutia účastníčky konania v mieste jej bydliska odročené na neurčito;– 15. apríl 2004 – okresný súd nariadil výsluch účastníčky konania na 21. apríl 2004, ktorú okresný súd v mieste bydliska vypočul;– 23. apríl 2004 – okresný súd nariadil pojednávanie na 20. máj 2004, na ktorom   právny zástupca   sťažovateľky   žiadal   zmeniť žalobný   návrh   tak,   že   sporné   nehnuteľnosti   patria do dedičstva po pôvodnej žalobkyni, následne pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu nariadenia ohliadky na mieste samom a nariadenia znaleckého dokazovania; – 2. jún 2004 – okresný súd nariadil ohliadku na mieste samom na 29. jún 2004;– 9. jún 2004 – právny zástupca žalovaných žiadal o zmenu nariadeného termínu ohliadky;– 11. jún 2004 – okresný   súd   zmenil   nariadený   termín   ohliadky   z   29. júna 2004 na 21. júl 2004;– 28. jún 2004 – okresný   súd   uznesením   ustanovil   znalca   z odboru   zememeračstva a predvolal ho na ohliadku;– 19. júl 2004 – súdny znalec žiadal zmeniť určený termín ohliadky a okresný súd nariadil nový termín ohliadky na 8. september 2004;– 8. september 2004 – pojednávanie na mieste samom bolo z dôvodu potreby vyhotovenia znaleckého posudku sporných parciel odročené na neurčito;– 15. október 2004 – okresný   súd   žiadal   účastníkov   na   predloženie   dôkazov   o užívaní sporných parciel;

– 29. október 2004 – okresný súd nariadil pojednávanie na 25. november 2004;– 22. november 2004 – právny zástupca sťažovateľky ospravedlnil svoju neúčasť a neúčasť sťažovateľky na pojednávaní 25. novembra 2004, ktoré bolo odročené na 3. január 2005;–   3.   január   2005   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   odročené   na neurčito   s tým,   že   sťažovateľke   a ďalším   žalobcom   (jej   sestrám)   okresný   súd   uložil povinnosť upraviť žalobný návrh.

Dňa 1. februára 2005 bol spis predložený ústavnému súdu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom vedeným pod sp. zn. 6 C 1766/92 je nárok sťažovateľky (právnej nástupkyne po pôvodnej   žalobkyni)   na určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam.   Ústavný   súd konštatuje, že konanie o úprave vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam nie je po právnej stránke zložité a tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd však pripúšťa faktickú zložitosť veci súvisiacu s nevyhnutnosťou opakovaného zisťovania a následného   určenia   okruhu   účastníkov   konania   v spojitosti   s úmrtím   pôvodných účastníkov a zadovažovaním súvisiacich dedičských spisov (dodatočné dedičské konania), potrebou   výsluchu   účastníkov   dožiadaným   súdom   v zahraničí   (17. august 1999), upresňovaním žalobného návrhu a vykonaním znaleckého dokazovania.

Aj napriek týmto skutočnostiam však podľa názoru ústavného súdu faktická zložitosť veci   nezbavuje   sudcu   zodpovednosti   za   včasné   vyriešenie   sporu   (m. m. I. ÚS 15/02) a nemožno   ňou   ospravedlniť   doterajšiu   dĺžku   konania.   K otázke   právnej   a faktickej zložitosti veci okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 9. septembra 2003 a 3. januára 2005 nezaujal stanovisko.

2) Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V súvislosti s hodnotením uvedeného kritéria ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľky došlo k procesno-právnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene pôvodného účastníka konania na strane žalobcu, a to na základe univerzálnej sukcesie (dedenie). Keďže pri   zmene   účastníkov   nedochádza   k vzniku   nového   vzťahu,   ale   k   nástupníctvu   do   už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (m. m. I. ÚS 52/01), ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že sťažovateľka môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo.

Ústavný súd konštatuje, že k doterajšej dĺžke konania podstatnou mierou prispela pôvodná žalobkyňa a jej právny zástupca podaním nekvalifikovanej žaloby (20. októbra 1992) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v dôsledku čoho musel okresný súd opätovne   vyzývať právneho   zástupcu   pôvodnej   žalobkyne na   opravu   žalobného návrhu (13. február 1996, 19. apríl 1996, 21. apríl 1998, 9. jún 1998, 12. august 1998, 14. november 2003 a 3. január 2005). Na doterajšiu dĺžku konania mala vplyv i tá skutočnosť, že napriek tomu, že dodatočné dedičské konanie začalo už v roku 1993, právny zástupca pôvodnej žalobkyne túto pre konanie významnú skutočnosť oznámil okresnému súdu až 4. augusta 1994.   Napriek   tomu,   že   pôvodná   žalobkyňa,   do   procesných   práv   ktorej   sťažovateľka vstúpila,   sporné   parcely   po   svojom   manželovi   nenadobudla   (nedostatok   aktívnej legitimácie),   právny   zástupca   sťažovateľky   na   pôvodnom   žalobnom   návrhu   trval (19. november 2003), čo tiež prispelo k predĺženiu konania.

Ústavný súd sa   však v plnej   miere nestotožňuje s argumentáciou   okresného   súdu v jeho vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 11/05 z 27. januára 2005, že k doterajšej dĺžke konania prispela sťažovateľka aj tým, že niekoľkokrát v priebehu konania menila žalobný návrh.   Je   nepochybné,   že   žalobou   z   20. októbra 1992   sa   pôvodná   žalobkyňa   domáhala určenia vlastníckeho práva iba k jednej   nehnuteľnosti,   podaním z 2.   júna 1993 rozšírila žalobu o ďalšiu nehnuteľnosť (okresný súd pripustil rozšírenie žalobného návrhu 4. októbra 1993),   podaním   zo   7.   júna   1994   pôvodná   žalobkyňa   zmenila   petit   žaloby   a žiadala o zrušenie podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam a podaním z 20. mája 2004 sťažovateľka už žiadala o rozhodnutie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po pôvodnej žalobkyni. Pôvodná žaloba bola síce niekoľkokrát menená, avšak podľa názoru ústavného súdu táto skutočnosť neprispela k predĺženiu konania, pretože okresný súd sa podaniami, ktorými pôvodná žalobkyňa menila petit žaloby, vôbec nezaoberal (s výnimkou návrhu z 2. júna 1993) a uznesením nerozhodol o pripustení zmeny žalobného návrhu [§ 95 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Túto skutočnosť potvrdzuje aj rozsudok okresného   súdu   z 11. novembra   1999,   ktorým   rozhodol   o petite   pôvodného   žalobného návrhu.

V súvislosti   s návrhom   sťažovateľky   z   24.   apríla 1997,   ktorým   po skončení dodatočného dedičského konania po manželovi pôvodnej žalobkyne žiadala o jej pripustenie do   konania   namiesto   pôvodnej   žalobkyne   (z   dôvodu,   že   zdedila   sporné   nehnuteľnosti) ústavný súd konštatuje, že z § 92 ods. 2 OSP účinného v čase podania návrhu vyplývalo, že k zámene účastníka konania mohlo dôjsť len na návrh niektorého z dovtedajších účastníkov konania a k zámene účastníka na strane žalobcu sa vyžadoval nielen súhlas dovtedajšej, t. j. pôvodnej žalobkyne, ale aj súhlas žalovaných. Sťažovateľka zastúpená právnym zástupcom pôvodnej žalobkyne podala takýto návrh aj napriek tomu, že nebola účastníčkou konania a na podanie takéhoto návrhu nebola oprávnená.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že postup účastníka v konaní úplne nezbavuje okresný súd zodpovednosti za neúmernú dĺžku konania, pretože povinnosťou súdu je postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby sa skutočnosti,   ktoré sú medzi účastníkmi sporné, spoľahlivo zistili (m. m. IV. ÚS 70/02).

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie, ktoré sa   síce   začalo   20. októbra 1992,   avšak   vzhľadom   na   to,   že   zákon   o ústavnom   súde nadobudol   účinnosť   15. februára 1993   a   neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   pôsobnosti, relevantné   obdobie,   v ktorom   možno   skúmať,   či   došlo   alebo   nedošlo   k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začína od 15. februára 1993 (m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 63/04).

Pokiaľ ide o postup okresného súdu po založení jurisdikcie ústavného súdu, ústavný súd   zistil   obdobia   nečinnosti,   ktoré   mali   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania   a ktoré je potrebné považovať za zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ide o obdobia:

- od 26. októbra 1993 (ohliadka na mieste samom) do 19. apríla 1994 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. takmer 6 mesiacov;

- od 10. júna 1996 (okresný súd žiadal zapožičanie spisu z dodatočného dedičského konania po   manželovi   pôvodnej   žalobkyne)   do   21.   apríla   1998   (okresný   súd   vyzval   právneho zástupcu pôvodnej žalobkyne na opravu žaloby), t. j. viac ako 22 mesiacov;

-   od   10.   septembra   1998   (okresný   súd   na   informatívnom   výsluchu   vypočul   právneho zástupcu pôvodnej žalobkyne) do 9. apríla 1999 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. 7 mesiacov;

- od 14. januára 2002 (spis vrátený z krajského súdu) do 14. novembra 2003 (okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby oznámil, či sťažovateľka trvá na žalobe), t. j. 22 mesiacov;

Zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   okresný   súd   okrem nečinnosti   a zbytočných   prieťahov   v konaní   vykazoval   vo   veci   aj   neefektívne   procesné úkony, v dôsledku ktorých sa konanie tiež predlžovalo. Príkladom takéhoto postupu bolo neodôvodnené nariaďovanie opakovaných ohliadok na mieste samom (26. október 1993 a 8. september   2004),   pretože   okresný   súd   pri   dôkladnejšej   príprave   na   ohliadku   mal možnosť vysporiadať sa so všetkými spornými otázkami už pri konaní prvej ohliadky. Hoci okresný súd v období, ktoré nie je špecifikované ako obdobie so zbytočnými prieťahmi, vykonával jednotlivé úkony, nariaďoval termíny pojednávaní a jedenkrát vo veci i rozhodol, aj   napriek   tomu   jeho   konanie   bolo   málo   efektívne   a nesmerovalo   k právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci.   Jeho   rozhodnutie   v napadnutej   časti   odvolaním   bolo   rozhodnutím nadriadeného súdu zrušené z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.   Stav právnej neistoty účastníkov konania nebol do dňa rozhodnutia ústavného súdu odstránený. Neušlo pozornosti ústavného súdu, že okresný súd o návrhu sťažovateľky z 24. apríla 1997, ktorým   žiadala   pripustenie   jej   vstupu   do   konania   na   strane   žalobcu,   rozhodol   až   na pojednávaní   24.   mája   1999,   pričom   odvolanie   proti   tomuto   rozhodnutiu,   ktoré   na pojednávaní   zahlásil   do zápisnice   právny   zástupca   pôvodnej   žalobkyne,   z dôvodu   jeho neprípustnosti   zamietol,   avšak   v písomnom   vyhotovení   tohto   uznesenia,   ktoré   bolo právnemu   zástupcovi   pôvodnej   žalobkyne   doručené   až   24. februára 2000,   uviedol,   že odvolanie proti tomuto uzneseniu je prípustné.

Ústavný súd vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu podľa uvedených troch kritérií   dospel   k záveru,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 1766/92   bolo   porušené základné   právo   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľky ústavný súd prikázal v zmysle § 56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 6 C 1766/92 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadnil   všetky   skutočnosti   prebiehajúceho   súdneho   konania,   ako   aj   všetky   okolnosti zakladajúce   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Predovšetkým   podiel   pôvodnej   žalobkyne   (právnej   predchodkyne   sťažovateľky)   a jej právneho   zástupcu   na   celkovej   dĺžke   konania   (bod   2),   ako   aj   nečinnosť   a neefektívnu činnosť okresného súdu (bod 3) poukazujúc najmä na skutočnosť, že o nekvalifikovanej žalobe mohlo byť pri dôslednejšom a sústredenejšom postupe okresného súdu v primeranej lehote rozhodnuté. Ústavný súd preto považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke ňou požadované primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Sťažovateľka si prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom, avšak ich výšku nevyčíslila.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb [účinnej do 31. decembra 2004 (ďalej len „vyhláška“)]. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2003   je   4 270 Sk   (1/3   výpočtového   základu,   ktorým   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2002   vo výške 12 811 Sk).

Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava veci a písomné podanie ústavnému súdu 2 x 4 270 Sk) a dvakrát náhradu režijného paušálu   po 128 Sk   (§   19   vyhlášky).   Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľke   úhradu   trov právneho zastúpenia v celkovej výške 8 796 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2005