znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 386/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o., L., zastúpenej advokátom Mgr.   P. N., L., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   č. k. 5 Co/213/2010-380 z 29. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   s. r. o.,   o d m i e t a ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/213/2010-380 z 29. júna 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému   súdu   Levice (ďalej len „okresný súd“)   domáhala, aby určil,   že dobrovoľná dražba vykonaná 3. augusta 2007 podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a   o   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 323/1992   Zb.   o   notároch   a   notárskej činnosti   (Notársky   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o dobrovoľných dražbách“ s dodatkom vymedzujúcim znenia účinné v určitom čase), ktorej predmetom boli nehnuteľnosti, je neplatná. Sťažovateľka bola vlastníčkou nehnuteľností, ktoré   boli   predmetom   dražby   a vlastníctvo   ktorých   prešlo   na   vydražiteľa.   Určenia neplatnosti dražby sa sťažovateľka domáhala z toho dôvodu, že jej nebol doručený znalecký posudok,   ktorým   bol   predmet   dražby   ohodnotený,   ako   aj   z toho   dôvodu,   že   podľa   nej znalcom určená všeobecná cena nehnuteľností nezodpovedá obvyklej cene. Počas konania pred okresným súdom bol predmet dražby prevedený na inú osobu (ďalej aj „nadobúdateľ predmetu   dražby“).   Sťažovateľka   nezahrnula   nadobúdateľa   predmetu   dražby   medzi žalované osoby, ale viedla proti nemu pred okresným súdom samostatné konanie o určenie vlastníckeho   práva,   ktoré však bolo do   času   rozhodnutia   v konaní o určenie   neplatnosti dražby prerušené.

Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C/139/2007-314 z 11. júna 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného   súdu“   alebo „prvostupňový   rozsudok“) žalobu   zamietol   z dôvodu   nedostatku naliehavého   právneho   záujmu   na   určení   neplatnosti   dražby   poukazujúc   na   to,   že sťažovateľka   neuviedla   ako   účastníka   konania   (na   strane   žalovaných)   aj   vlastníka predmetných nehnuteľností v čase vynesenia prvostupňového rozsudku, t. j. nadobúdateľa predmetu   dražby.   Na   strane   žalovaných   tak   nevystupovali   všetky   osoby   tvoriace   tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo podľa § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj   „OSP“),   hoci   vystupovať   mali.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka odvolanie.

Napadnutým rozsudkom   krajského súdu bol rozsudok okresného súdu   ako vecne správne potvrdený. Podľa krajského súdu nie je naliehavosť právneho záujmu na určení neplatnosti   dražby   kategóriou   skúmanou   samostatne,   ale   je   naplnená   už   splnením predpokladov na aktívnu legitimáciu osoby, ktorá je dotknutá vykonaním dražby. Podľa krajského súdu sťažovateľka spĺňa podmienku naliehavého právneho záujmu už tým, že ako pôvodná vlastníčka veci, ktorá bola predmetom dražby, je dotknutá dražbou. Zároveň však krajský   súd   potvrdil   záver   okresného   súdu,   že   žalobu   bolo   nevyhnutné   zamietnuť   pre nedostatočné   určenie   okruhu   pasívne   legitimovaných   subjektov.   Krajský   súd   preto napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti   napadnutému rozsudku   krajského súdu   podala   sťažovateľka   sťažnosť   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhuje,   aby   ju   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie a vyslovil, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   boli   uvedeným   rozsudkom   porušené. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Dôvodom potvrdenia prvostupňového rozsudku napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo stotožnenie sa so záverom okresného súdu o nesprávnom vymedzení účastníkov konania   na   strane   žalovaných,   ktorí   tvoria   podľa   názoru   krajského   súdu   a v súlade s prevládajúcou praxou súdov (R 23/2010, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z   22.   mája   2008   sp. zn.   3 Cdo 272/2007)   tzv. nerozlučné   procesné   spoločenstvo.   Podľa sťažovateľky bolo významné, že sa zákon o dobrovoľných dražbách v otázke vymedzenia účastníkov   konania   o určenie   neplatnosti   dražby   počas   konania   pred   okresným   súdom zmenil.   Pred   1.   januárom   2008   zákon   o dobrovoľných   dražbách   vymedzenie   okruhu účastníkov tohto konania neobsahoval.

Podľa   § 21   ods. 2   zákona   o dobrovoľných   dražbách   v znení   účinnom do 31. decembra 2007 v prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby...

Podľa   § 21   ods. 3   zákona   o dobrovoľných   dražbách   v znení   účinnom do 31. decembra 2007 súd určí neplatnosť dražby, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Zákonom   č. 568/2007   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č. 527/2002   Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č. 568/2007   Z. z.“),   boli   ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách týkajúce sa konania o určenie neplatnosti dražby zmenené okrem iného aj v tom smere, že bol explicitne vymedzený okruh účastníkov takého konania.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách v znení účinnom od 1. januára 2008 v prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby...

Podľa § 21 ods. 4 zákona o dobrovoľných dražbách v znení účinnom od 1. januára 2008 účastníkmi súdneho konania o neplatnosť dražby... sú navrhovateľ dražby, dražobník, vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a dotknutá osoba podľa odseku 2.

Podľa   intertemporálneho   ustanovenia   vzťahujúceho   sa   na   novelizáciu   zákona o dobrovoľných   dražbách   uskutočnenú   zákonom   č. 568/2007   Z. z.,   a to   § 36a   zákona o dobrovoľných   dražbách   sa   dražby,   o   ktorých   vykonaní   bola   uzavretá   zmluva   pred 1. januárom 2008, ako i vzťahy s nimi súvisiace, dokončia podľa doterajších predpisov.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym záverom krajského súdu, ktorým bol vymedzený okruh účastníkov konania na strane žalovaných. Podľa sťažovateľky mali byť účastníkom konania iba subjekty vymedzené v § 21 ods. 4 zákona o dobrovoľných dražbách v znení účinnom od 1. januára 2008, medzi ktoré nepatrí osoba, ktorá nadobudla od vydražiteľa predmet dražby. Za účastníkov konania o určenie neplatnosti dražby sa mali podľa   sťažovateľky   považovať   iba   navrhovateľ   dražby,   dražobník,   vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a samotná sťažovateľka ako dotknutá osoba v zmysle § 21 ods. 2 zákona   o dobrovoľných   dražbách   v znení   účinnom   od   1.   januára   2008.   Keďže   však sťažovateľka nezahrnula nadobúdateľa predmetu dražby medzi osoby, voči ktorým jej návrh na začatie konania smeroval, krajský súd napadnutým rozsudkom odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   nadobúdateľ   predmetu   dražby   nie   je   účastníkom konania v zmysle uvedených predpisov, a preto nemala byť žaloba zamietnutá z dôvodu nedostatočne   určeného   okruhu   žalovaných   tvoriacich   nerozlučné procesné   spoločenstvo. Postavenie nadobúdateľa dražby nie je podľa sťažovateľky odvoditeľné ani z postavenia vydražiteľa a nespadá do vymedzenia účastníka ako „dotknutej osoby podľa odseku 2“, teda dotknutej   osoby   podľa   § 21   ods. 2   zákona   o dobrovoľných   dražbách   v znení   účinnom od 1. januára   2008,   keďže   podľa   odseku   2   uvedeného   ustanovenia   je   pre   postavenie dotknutej osoby potrebné, aby táto podala žalobu o určenie neplatnosti dražby. Nadobúdateľ predmetu dražby takúto žalobu nepodal, a preto sťažovateľka tvrdí, že ani nemôže spadať do okruhu   účastníkov   vymedzených   zákonom   o dobrovoľných   dražbách   v znení od 1. januára 2008. Podľa sťažovateľky malo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu, konkrétne   extenzívnym   výkladom   § 21   ods. 2   zákona   o dobrovoľných   dražbách   v znení účinnom   od   1.   januára   2008   a   § 91   ods. 2   OSP   upravujúceho   nerozlučné   procesné spoločenstvo,   porušené „právo   sťažovateľ[ky] preskúmať   skutočné   dôvody   neplatnosti dražby, namietané v žalobe“.

Vo   vzťahu   k neskoršiemu   zneniu   právneho   predpisu   vymedzujúceho   účastníkov konania   o určenie   neplatnosti   dražby   by   skutočne   bolo   otázne,   či   možno   považovať nadobúdateľa predmetu dražby za účastníka konania o určenie neplatnosti dražby. Ústavný súd poznamenáva, že s účinnosťou od 15. októbra 2008 (zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa   mení a dopĺňa zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov)   bol   Občiansky   súdny   poriadok doplnený o § 159a, ktorý   rozširuje rozsah   záväznosti   aj súdneho rozhodnutia   o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby aj na osobu, ktorá nadobudla vecné právo k nehnuteľnosti v čase, keď bola v katastri vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní. Ako naznačuje sťažovateľka,   zavedenie   tohto   ustanovenia   môže   podporiť   jej   úvahu   o tom,   že   osoby, na ktoré   zákon   rozširuje   záväznosť   rozsudku,   sa   nepovažujú   za   účastníkov   konania o určenie neplatnosti dražby, lebo inak by takéto rozšírenie nedávalo zmysel.

Aj keby ústavný súd mal prisvedčiť argumentom sťažovateľky, že namietaný výklad § 21 ods. 4 v spojitosti s ods. 2 tohto ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách v znení účinnom   od   1.   januára   2008   vykazuje   ústavne   nekonformný   rozpor   s textom,   obsahom a účelom   predmetného   vymedzenia   okruhu   pasívne   legitimovaných   účastníkov   konania o neplatnosť dražby, nemožno z argumentácie týkajúcej sa neskoršieho znenia predpisu bez ďalšieho vyvodzovať právne závery vo vzťahu ku skoršiemu zneniu predpisu, ktoré bolo pre napadnutý rozsudok krajského súdu rozhodujúce a z ktorého tento súd aj vychádzal.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   totiž   vyplýva,   že na rozhodnutie vo veci samej bol krajským súdom v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 36a   zákona   o dobrovoľných   dražbách   vzťahujúceho   sa   na   novelizáciu   tohto   zákona uskutočnenú zákonom č. 568/2007 Z. z. použitý zákon o dobrovoľných dražbách v znení účinnom   do   31.   decembra   2007.   Podľa   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu „Prejednávanú   vec   je   treba   aj   v   súčasnosti   posúdiť   vzhľadom   na   to,   že   napadnutá dobrovoľná   dražba   sa   uskutočnila   dňa   3. 8. 2007,   podľa   zákona   č. 527/2002   Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch   a   notárskej   činnosti   (Notársky   poriadok)   účinného   do   31. 12. 2007.“. Ako ukazujú   iné   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   význam   a dosah   intertemporálneho ustanovenia § 36a zákona o dobrovoľných dražbách nie je v judikatúre ustálený (napríklad R 23/2010,   ale   aj   I. ÚS 361/2010).   Sťažovateľka   ale   nesprávny   výklad   § 36a   zákona o dobrovoľných   dražbách   ani   nenamietala   a ústavný   súd   ani   nezistil,   že   by   výklad predmetného intertemporálneho ustanovenia nebol ústavne udržateľný, ani keby nebol sám osebe jediným možným výkladom predmetného ustanovenia.

Krajský   súd   síce   podľa   vlastných   slov   používa   na   rozhodnutie   znenie   zákona o dobrovoľných dražbách účinné do 31. decembra 2007 v častiach odôvodnenia rozsudku, ale evidentne uvádza aj úvahy vzťahujúce sa na neskoršie znenie predmetného predpisu. Podľa   krajského   súdu   tak «Novela   zákona   č. 527/2002   Z. z.   o   dobrovoľných   dražbách uskutočnená   zákonom   č. 568/2007   Z. z.   účinná   od   1. 1. 2008,   v   ustanovení   § 21   ods. 2 uvádza, že v prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí že tým,   bola   dotknutá   na   svojich   právach,   požiadať   súd,   aby   určil   neplatnosť   dražby... Z porovnania ustanovenia § 21 ods. 2 a 3 zákona č. 527/2002 Z. z. a § 21 ods. 2, 3 a 4 novely tohto zákona uskutočnenej zákonom č. 568/2007 Z. z. vyplýva, že zákon č. 568/2007 Z. z.   od   1. 1. 2008   nevyžaduje   „naliehavý   právny   záujem“   ako   predpoklad   úspešnosti určenia neplatnosti dražby a na rozdiel od zákon č. 527/2002 Z. z. minimalizuje neúspech žaloby len z dôvodu tzv. neúplného okruhu účastníkov konania tým, že explicitne označuje osoby ako účastníkov súdneho konania... Z ustanovenia § 21 ods. 4 zákona o dobrovoľných dražbách   a   taxatívneho   výpočtu   v   ňom   uvedených   účastníkov   súdneho   konania   možno vyvodiť záver, že ak niektorá z osôb označených za účastníka konania o neplatnosť dražby nie   je   žalobcom   alebo   jedným   zo   žalobcov,   musí   byť   žalovanou   alebo   jednou zo žalovaných...   V   prípade   žaloby   o neplatnosť dobrovoľnej dražby   je   rozhodujúce,   aby nerozlučné   procesné   spoločenstvo   osôb   podľa   § 21   ods. 4   existovalo   v čase   vyhlásenia rozsudku o neplatnosť dražby.».

Ústavný   súd   pri   zohľadnení   okolností   daného   prípadu   konštatuje, že krajský   súd do odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   zahrnul   aj   úvahy   týkajúce   sa   zmenenej   právnej úpravy z toho dôvodu, aby sa vysporiadal s dvoma základnými argumentačnými líniami okresného   súdu,   ktorými   bol   prvostupňový   rozsudok   odôvodnený   a ktoré   boli sťažovateľkou v odvolaní spochybnené (nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti dražby a vymedzenie pasívne legitimovaných subjektov), keďže v oboch týchto otázkach došlo počas konania k zmene relevantnej právnej úpravy. Aj keď takýto prístup krajského súdu čiastočne znížil presvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, nie je to podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska relevantné.

Po   vecnej   stránke   bol   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   odôvodnený   v zmysle právnej   úpravy   účinnej   do   31.   decembra   2007.   Vzhľadom   na   predmet   sťažnosti a argumentáciu   sťažovateľky   je   rozhodujúcou   časť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku krajského súdu týkajúca sa rozdielu medzi vymedzením účastníkov konania o neplatnosť dražby pred a po 1. januári 2008 a aplikácia právnej úpravy účinnej pred týmto dňom.

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   svoj   záver   o určení   okruhu   účastníkov odôvodnil najmä takto: „.... na rozdiel od novely tohto zákona (zákona o dobrovoľných dražbách, poznámka) uskutočnenej zákonom č. 568/2007 Z. z. účinný od 1. 1. 2008 (zákon o dobrovoľných   dražbách   v predošlom   znení,   pozn.) výslovne   nedefinoval   účastníkov súdneho konania o neplatnosť dražby, súdna prax ustálila, že neplatnosť dražby môže byť určená len vtedy, ak sa jej zúčastnia (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) navrhovateľ dražby, dražobník, vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a osoba dotknutá na svojich právach porušením zákona o dobrovoľných dražbách, prípadne právni nástupcovia týchto osôb... Pri   úvahe,   ktorá   z   osôb   zúčastnených   na   dobrovoľnej   dražbe   v   zmysle   zákona č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2007, je pasívne vecne legitimovaná, treba prihliadnuť k právnej povahe dobrovoľnej dražby, predpokladom pre určenie neplatnosti dražby a dôsledkom, ktoré z rozhodnutia o určení neplatnosti dražby vyplývajú pre právne vzťahy týchto osôb, ako aj k tomu, že účinky rozhodnutia o žalobe sa musia vzťahovať na všetkých,   ktorých   práv   a   povinností   sa   týka   a   pre   všetkých   musia   vyznieť   rovnako. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o neplatnosť dobrovoľnej dražby, ktorá sa uskutočnila podľa zákona č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2007, sa musia ako účastníci zúčastniť jej navrhovateľ, dražobník, vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a dotknutá osoba, prípadne ich právni nástupcovia, teda všetci, ktorých práv a povinností sa rozhodnutie o neplatnosti   dražby   týka   a   musí   dotýkať,   pretože   musí   byť   zabezpečené,   aby   mohli za konania   v   záujme   ochrany   svojich   práv   a   oprávnených   záujmov   vykonávať   ohľadne žalobou napadnutej dražby svoje procesné práva, prípadne plniť svoje procesné povinnosti, a prispieť tak k dosiahnutiu účelu konania (t. j. rozhodnutie o žalobe v súlade s hmotným právom),   a aby voči všetkým,   ktorých práv a povinností sa výsledok dražby týka,   bola otázka neplatnosti dražby záväzne vyriešená rozhodnutím súdu...

Nesprávne zažalovanú osobu môže navrhnúť zameniť postupom podľa § 92 ods. 4 OSP. V preskúmavanej veci však žalobca takto nepostupoval, keď napriek jemu známej skutočnosti   počas   konania   na   prvostupňovom   súde,   že   vydražiteľ   v   priebehu   konania na súde prvého stupňa o neplatnosť dobrovoľnej dražby odpredal vydraženú nehnuteľnosť S., s. r. o., L., do rozhodnutia prvostupňového súdu o podanej žalobe nenavrhol v zmysle § 92 ods. 1 pristúpenie ďalšieho účastníka konania (právnickú osobu S., s. r. o., L.) alebo podľa odseku 4 tohto ustanovenia zameniť žalovaného v 1./ rade (vydražiteľa) za nového účastníka   –   aktuálneho vlastníka   predmetu dražby,   spoločnosť   S.,   s. r. o.,   L.   (právneho nástupcu   vydražiteľa),   z   čoho   vyplýva,   že   konania   sa   v   čase   vynesenia   napadnutého rozsudku nezúčastnili všetci, ktorých práv a povinností sa záver o neplatnosti dražby týka, takže v čase vynesenia napadnutého rozsudku musela byť žaloba prvostupňovým súdom správne   zamietnutá   pre   nedostatok   pasívnej   vecnej   legitimácie.   Určovanie   okruhu účastníkov   je   vecou   a   výlučným   dispozičným   právom   žalobcu,   do   ktorého   súd   nie   je oprávnený zasahovať. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   podľa   § 219   ods. 1   OSP   ako   vecne   správny   potvrdil.   Žalobca   si   zrejme   túto skutočnosť uvedomil až po rozhodnutí prvostupňového súdu, pretože v odvolaní z opatrnosti v súlade s ustanovením § 92 ods. 1 OSP rozšíril žalobu na ďalšieho účastníka - spoločnosť S., s. r. o... a žiadal odvolací súd, aby v súlade s ustanovením § 92 ods. 1 OSP rozhodol o pripustení tohto účastníka do konania. Vzhľadom k tomu, že podľa ustanovenia § 216 OSP   ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 pre odvolacie konania neplatia,   v odvolacom konaní neprichádzalo   do   úvahy   pripustiť   pristúpenie   nového   účastníka   konania   na   strane žalovaných   Odvolací   súd   je   tzv.   prieskumnou   inštanciou,   preto   nemožno   pripustiť pristúpenie alebo zámenu účastníka. Pokiaľ by odvolací súd posudzoval odvolanie žalobcu i z prípadného hľadiska na pristúpenie či zámenu účastníka na strane žalovaného, je takýto postup v odvolacom konaní s poukazom na ustanovenie § 216 OSP vylúčený, preto odvolací súd ani nemusel vydávať uznesenie o zamietnutí návrhu žalobcu na pripustenie nového účastníka konania na strane žalovaných.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   aj   s touto   námietkou   vysporiadal ústavne   súladným   spôsobom   nevyvolávajúcim   pochybnosti,   že   by   mohlo   ísť   o svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie.

Zákon o dobrovoľných dražbách v znení pred 1. januárom 2008 neobsahoval výpočet účastníkov   konania.   Krajský   súd   tak   musel   aplikovať   všeobecné   procesné   pravidlá vymedzujúce   účastníkov   konania   vrátane   predpisov   o nerozlučnom   procesnom spoločenstve. Ústavný súd zdôrazňuje, že výklad predmetných ustanovení je v právomoci všeobecných   súdov.   Ak   krajský   súd   považoval   nadobúdateľa   predmetu   dražby   za   takú osobu, ktorú je potrebné zahrnúť medzi osoby tvoriace nerozlučné procesné spoločenstvo účastníkov konania na strane žalovaných, nepochybne tým podľa názoru ústavného súdu vyložil relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku spôsobom, ktorý síce nie je jediný možný, avšak zároveň tým neprekročil medze, ktoré mu určuje ústava príkazom dbať na   ochranu   základného   práva   zaručeného   v   jej   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nemá ani znaky svojvoľnosti, lebo obsahuje úvahu, prečo tento súd k namietanému výkladu pristúpil, pričom predmetná úvaha sa ani nejaví byť arbitrárnou.   Ústavný   súd   ďalej   dodáva,   že   sťažovateľka   okrem   argumentácie   majúcej preukázať   namietanú   arbitrárnosť   výkladu   ustanovení   zákona   o dobrovoľných   dražbách v znení účinnom po 1. januári 2008, ktoré, ako už uviedol ústavný súd, nebolo relevantné pre napadnutý rozsudok krajského súdu, nevzniesla žiadnu inú námietku proti úvahám alebo záverom   obsiahnutým   v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu,   osobitne   žiadnu   úvahu, ktorá   by   poukazovala   na   nesprávnosť   záverov   krajského   súdu   vo   vzťahu   k tej   právnej úprave, ktorú krajský súd skutočne použil. Ústavný súd z toho dôvodu ani nemal možnosť preskúmať   napadnutý   rozsudok   z iných   hľadísk   ako   tých,   ktoré   boli   sťažovateľkou napadnuté a ktoré vyústili aj do petitu jej sťažnosti.

Ústavný   súd   pripomína,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (napr. III. ÚS 209/04,   IV. ÚS 112/05,   III. ÚS 25/06,   IV. ÚS 301/09,   IV. ÚS 27/2010). Z tohto pohľadu sa odôvodnenie napadnutého rozsudku nejaví ako také, že by proti jeho záverom bolo možné z ústavnoprávneho hľadiska mať zásadnejšie výhrady.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   odôvodnenie   napadnutého rozsudku krajského súdu je z ústavného hľadiska udržateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, avšak obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   prijatie   takého   rozhodnutia,   ktoré   by   muselo konvenovať   názorom   a požiadavkám   sťažovateľky.   Nezávislé   súdne   rozhodovanie občianskoprávnych sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je procesne úspešný.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20   ods. 1   ústavy,   pričom   však   neuviedla   žiadny   dôvod   odlišný   od   uvedenej   úvahy o nesprávnom vymedzení pasívne legitimovaných osôb, ktorým by svoje tvrdenie podporila.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného charakteru (medzi   ktoré   patrí   aj   základné   právo   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy),   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   ani   čl. 46   ods. 1   ústavy   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   a o sťažnosti   sťažovateľky   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu rozhodol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite jej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012