znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 386/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 2107/2011, sp. zn. Rvp 2110/2011, sp. zn. Rvp 2118/2011, sp. zn. Rvp 2119/2011 a sp. zn. Rvp 2131/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 19/2011-50 z 28. apríla 2011, sp. zn. 2 CoE 118/2010 z 29. apríla 2011, sp. zn. 1 CoE 46/2011 z 21. apríla 2011, č. k. 16 CoE 136/2011-31 z 28. apríla 2011 a č. k. 17 CoE 80/2011-51 z 26. apríla 2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2107/2011, sp. zn. Rvp 2110/2011, sp. zn. Rvp 2118/2011, sp. zn. Rvp 2119/2011 a sp. zn. Rvp 2131/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2107/2011.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 16. a 17. augusta 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   č.   k.   15   CoE/19/2011-50   z   28.   apríla   2011,   sp.   zn.   2   CoE/118/2010 z 29. apríla   2011,   sp.   zn.   1 CoE/46/2011   z 21.   apríla 2011,   č.   k.   16   CoE   136/2011-31 z 28. apríla   2011   a   č.   k.   17   CoE/80/2011-51   z   26.   apríla   2011   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu februára 2004 až októbra 2008 (ďalej len „zmluvy“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 8 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2107/2011), v 12 mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 2110/2011, sp. zn. Rvp 2118/2011 a sp. zn. Rvp 2131/2011) alebo v 20 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2119/2011). Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2107/2011 bola 23. júla 2004 notárom spísaná notárska zápisnica a následne 23. septembra 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 22. októbra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd následne   20.   októbra   2010   uznesením   č.   k.   13   Er   893/2004-36   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú   a   zastavil   ju.   O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   uznesením č.   k.   15   CoE   19/2011-50   z   28.   apríla   2011   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu č. k. 13 Er 893/2004-36 z 20. októbra 2010 potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2110/2011 „sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“. Dňa 23. júla 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľný. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 17. februára 2010 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex offo uznesením č. k. 6 Er 890/2009-21 z 29. septembra 2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 CoE 118/2010 z 29. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2118/2011 sa rozhodcovský nález vydaný v rámci rozhodcovského konania S., a. s., stal vykonateľný 9. júla 2009. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 7. decembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 8 Er 872/2009-26 z 27. októbra 2010 vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a   zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 46/2011 z 21. apríla 2011   tak,   že   potvrdil   prvostupňové   uznesenie   ako   správne   z vecného,   ako   aj   právneho hľadiska.

4.   Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   2119/2011   bola   13.   augusta   2004   spísaná notárska   zápisnica   a   26.   októbra   2004   bol   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu exekútorovi,   ktorý   22.   novembra   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd uznesením č. k. 14 Er 963/2004-18 z 25. januára 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   CoE   136/2011-31   z   28.   apríla   2011   tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako správne z vecného, ako aj právneho hľadiska.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2131/2011 „sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“. Dňa 29. novembra 2007   sa   rozhodcovský   nález   stal   vykonateľný.   Súdny   exekútor   následne   na   základe poverenia udeleného okresným súdom 15. apríla 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex offo uznesením č. k. 17 Er 305/2008-37 z 22. novembra 2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 80/2011-51 z 26. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným   porušením práva   na   spravodlivý proces   boli...   porušené   aj   základné práva   a   slobody   sťažovateľa   vplývajúce   z   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“. V   ďalších častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské   práva a ústavného súdu   interpretuje čl.   6 ods.   1 dohovoru   a čl.   1 dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania...   tak,   že   exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 15 CoE 19/2011-50 z 28.   apríla   2011,   sp.   zn.   2   CoE   118/2010   z   29.   apríla   2011,   sp.   zn.   1   CoE   46/2011 z 21. apríla 2011, č. k. 16 CoE 136/2011-31 z 28. apríla 2011 a č. k. 17 CoE 80/2011-51 z 26. apríla 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé   súdne   konanie   tým,   že   krajský   súd   verifikoval   vyhlásenie   exekúcie   za neprípustnú s následným zastavením exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 2107/2011, sp. zn. Rvp 2110/2011, sp. zn. Rvp 2118/2011, sp. zn. 2119/2011 a sp. zn. Rvp 2131/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl.   1 dodatkového   protokolu   uzneseniami   krajského   súdu   č.   k.   15 CoE 19/2011-50 z 28. apríla 2011, sp. zn. 2 CoE 118/2010 z 29. apríla 2011, sp. zn. 1 CoE 46/2011 z 21. apríla 2011, č. k. 16 CoE 136/2011-31 z 28. apríla 2011 a č. k. 17 CoE 80/2011-51 z 26. apríla 2011

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský súd svoje uznesenie č. k. 15 CoE 19/2011-50 z 28. apríla 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er 893/2004-36 z 20. októbra 2010 o vyhlásení exekúcie   za   neprípustnú   a   jej   zastavení   (sťažnosť   pôvodne   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 2107/2011, pozn.), odôvodnil takto:

„Predpokladom   na   vedenie   exekúcie   voči   dlžníkovi   je   exekučný   titul   (§   41 Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň   v tomto   rozsahu   skúmať   exekučný   titul   počas   celého   exekučného   konania   t.   j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť...

V   prejednávanej   veci   povinná   pri   spísaní   notárskej   zápisnice,   ktorá   má   byť exekučným titulom, prítomná nebola. Proti názoru, že je možné dať sa pri tomto úkone (spísaní notárskej zápisnice, ako exekučného titulu) dať zastúpiť splnomocneným zástupcom na   základe   §   31   Občianskeho   zákonníka   a   platné   plnomocenstvo   by   vyvolalo   účinky zamýšľané ust. § 41 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, nemožno namietať. Za správny však   považuje   odvolací   súd   názor   okresného   súdu   v   otázke,   že   plnomocenstvo   udelené povinnou Mgr. T. K. v Zmluve o úvere č. 6330065 dňa 06. 02. 2004 neoprávňovalo Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná.

Okresný   súd   správne   vyhodnotil,   že   takéto   osobitné   splnomocnenie   na   spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene   zastúpenej   osoby)   a   následne   posúdiť,   či   konal   splnomocnenec   v   mene splnomocniteľa   v   medziach   oprávnenia   zastupovať,   či   tým   vznikli   práva   a   povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva   a   či   na   základe   takéhoto   úkonu   mohli   vzniknúť   práva   a   povinnosti zastúpenému (§§   32   a 33   Občianskeho   zákonníka).   Zákonom zamýšľané   právne účinky môže vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica formálne a materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a potom neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 CoE 118/2010 z 29. apríla 2011, ktorým potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   6   Er   890/2009-21   z   29.   septembra   2010   o   vyhlásení exekúcie   za   neprípustnú   a   jej   zastavení   (sťažnosť   pôvodne   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 2110/2011, pozn.), okrem iného uviedol:

«Dôvody   neprípustnosti   exekúcie   ustanovuje   zákon,   pričom   každý   z   dôvodov uvedených v ust. § 57 až § 59 Exekučného poriadku má za následok zastavenie exekúcie. V zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Niet pochýb o tom, že súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie. Zahŕňa prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať,   keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Ak okresný súd, ako vyplýva z jeho rozhodnutia, aplikoval na daný prípad ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, ktoré   umožňuje   súdu   vyhlásiť   exekúciu   za   neprípustnú   „ak   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý exekúciu   nemožno   vykonať“,   takéto   posúdenie   je   bez   vplyvu   na   správnosť   výsledku rozhodnutia   okresného   súdu...   Predmetná   zmluva   o   úvere   ako   neoddeliteľná   súčasť exekučného titulu obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami   zmluvných   strán.   Takouto   podmienkou   je   rozhodcovská   doložka,   ktorú exekučný súd správne vyhodnotil ako neprijateľnú a ako takú od počiatku neplatnú v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej   doložke   tak,   ako   je   formulovaná   v   bode   17   Všeobecných   podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere je, že spotrebiteľovi je fakticky   odopretá   možnosť   brániť   voje   práva   pred   všeobecným   súdom   v   prípade,   ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Exekučný súd preto správne konštatoval, že napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľka sa podpisom zmluvy,   obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdala   práva   na   účinnú   procesnú   obranu,   čo   je   v   podmienkach   právneho   štátu neprijateľným   javom   –   podmienkou.   Spôsobom,   akým   bola   rozhodcovská   doložka koncipovaná,   napĺňa   podmienku   uvedenú   v   bode   1   písm.   q/   Prílohy   Smernice   Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, ako to okresný súd správne vyhodnotil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti potom aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán (v zmysle výkladu Smernice rady č.   93/13/EHS z 5. apríla 1993),   rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 OZ účinného   v   čase   uzatvorenia   úverovej   zmluvy,   a   preto   rozhodcovský   rozsudok   vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.»

Krajský súd v uznesení sp. zn. 1 CoE 46/2011 z 21. apríla 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er 872/2009-26 z 27. októbra 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 2118/2011, pozn.), okrem iného uviedol:

„Rozhodcovská   doložka   umožňujúca   výber   rozhodcovského   konania   spôsobuje nerovnosť   strán   zmluvného   vzťahu.   Rozhodcovskú   doložku   si   spotrebiteľ   osobitne nevyjednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam,   a   teda   aj   rozhodcovskému   konaniu.   Rozhodcovská   doložka je zmluvnou podmienkou, na základe ktorej sa deleguje právomoc prejednať spor súkromnou osobou.   Spotrebiteľ sa   vzdáva   ústavného   práva na prejednanie   jeho   veci   pred   štátnym súdom. Z rozhodovacej praxe súdu je zrejmé poznanie, že aj v prípade alternatívnej doložky pre riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv, žalobcovia v postavení dodávateľov riešia spory zásadne v rozhodcovskom konaní.

Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   názorom   súdu   prvého   stupňa   o   aplikácii   smernice, pretože aj po prebratí smernice zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinného od 1. apríla 2004 okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európske únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník, má smernica prednosť pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku, resp. zákona o spotrebiteľských zmluvách. Podľa názoru odvolacieho súdu je v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov potrebné vylúčiť nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch. V tomto zmysle preto posúdenie rozhodcovskej doložky v napadnutom uznesení ako   neprijateľnej,   pretože   spôsobuje   hrubý   nepomer   v   právach   a   povinnostiach   medzi dodávateľom   a   spotrebiteľom   v   neprospech   spotrebiteľa,   je   vecne   správne,   spravodlivé a v súlade   s   právom.   Z   dôvodu,   že   neprijateľná   rozhodcovská   doložka   je   neplatná, rozhodcovský rozsudok nemôže byť zákonným exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Z uvedeného   dôvodu   je   tiež   materiálne   nevykonateľný,   čo   je   neodstrániteľná   prekážka brániaca exekúcii a dôvod na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a zároveň na zastavenie exekúcie.“

Krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 136/2011-31 z 28. apríla 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 14 Er 963/2004-18 z 25. januára 2011 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 2119/2011, pozn.), okrem iného uviedol:

«Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré obsahovali uznanie   určitého   právneho   záväzku.   Takýmto právnym záväzkom mohlo byť uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného, teda inej povahy. V praxi nie sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp. záväzkov, ide o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesno-právnym inštitútom, nadväzuje   tento   inštitút   na   hmotno-právny   základ,   teda   na   ustanovenia   občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.

Zmluvné strany si v zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom.

Podľa ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Inštitút   uznania   dlhu   (záväzku)   obsahuje   i   úpravu   obsiahnutú   v   Občianskom zákonníku,   a   preto   odvolací   súd   podporne   poukazuje   na   znenie   a   výklad   uvedených ustanovení obsiahnutý v Obchodnom, ako i Občianskom zákonníku.

Podľa ust. § 558 občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu   má   také   uznanie   tento   právny   následok,   len   ak   ten,   kto   dlh   uznal,   vedel   o   jeho premlčaní.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom uznania,   je   charakteristická   jeho   „určitosť“.   Tento   pojem   treba   chápať   tak,   že   jeho nevyhnutnými zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase uznania. Zákon na účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu. Podľa ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať môže, ako aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností,   ktoré   nastanú   až   v   budúcnosti.   V   zmysle   citovaného   ustanovenia,   ktoré   má kogentnú   povahu,   nie   je   prípustné,   aby   sa   niekto   vzdal   práva,   ktoré   môže   vzniknúť   až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať.   Ak   v   čase   uzavretia   zmluvy   o   splnomocnení   nebola   známa   výška   záväzku, nemohol   povinný   realizovať   svoje   právo   dlh   uznať   alebo   nie.   Potom   ani   nemohol splnomocniť tretiu   osobu na takýto   úkon.   Preto   je   splnomocnenie obsiahnuté   v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd dospel rovnako ako súd prvého stupňa k rovnakému záveru o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno hojiť právom. Keďže v prejednávanej veci riadny exekučná titul nie je daný, pričom na podmienku existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu zastavil.»

Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 80/2011-51 z 26. apríla 2011, ktorým potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   17   Er   305/2008-37   z   22.   novembra   2010   o   vyhlásení exekúcie   za   neprípustnú   a   jej   zastavení   (sťažnosť   pôvodne   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 2131/2011, pozn.), okrem iného uviedol:

„Exekučný súd postupoval správne, keď podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní skúmal,   či   rozhodcovský   rozsudok   nezaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania   na plnenie,   ktoré   odporuje   dobrým   mravom.   Občiansky   zákonník   platný   v   čase   uzavretia zmluvy v ustanovení § 53 ods. 3 (v znení účinnom do 31. 12. 2007) príkladmo stanovil, ktoré podmienky možno považovať za neprijateľné. V širšom kontexte pri posudzovaní zmluvných podmienok   z   hľadiska   kritérií,   na   ktorých   je   založený   inštitút   neprijateľnej   zmluvnej podmienky je potrebné vychádzať aj z osobitnej právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane   spotrebiteľa   účinnej   v   čase   uzavretia   posudzovanej   zmluvy,   predovšetkým z ustanovenia § 2 ods. 1, písm. a) a b) definujúcich zmluvné strany a z ustanovenia § 6 zakotvujúceho   zákaz   diskriminácie.   Zákon   explicitne   nekonfrontuje   navzájom   inštitút dobrých   mravov   a   inštitút   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky.   Ako   dobré   mravy   možno definovať pravidlá správania, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ   hodnotového   poriadku.   Ak   tomuto   kritériu   zmluvná   podmienka   nevyhovuje,   tak možno konštatovať, že sa prieči dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach spotrebiteľa a dodávateľa v spotrebiteľskej zmluve   je   neprijateľná.   Pokiaľ   je   však   zmluvná   podmienka   až   v   hrubom   nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou   podmienkou   bola   samotná   rozhodcovská   doložka   a   dodávateľ   ju   použije,   ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom-rozhodcom, ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné   strany   delegovali   takúto   právomoc.   V   porovnaní   s   ostatnými   zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pre prípad vzniku sporu rozhodca   ako   súkromná   osoba   rozhoduje   o   právach   a   právom   chránených   záujmoch účastníkov zmluvného vzťahu s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská zmluva (doložka) nebola   osobitne   spotrebiteľom   vyjednaná,   pretože   je   zakomponovaná   do   ostatných štandardných   zmluvných   podmienok.   Spotrebiteľ   tak   mohol   buď   zmluvu   ako   celok odmietnuť   alebo   sa   podrobiť   všetkým   všeobecným   obchodným   podmienkam,   teda   aj rozhodcovskému   konaniu.   Rozhodcovská   doložka   je   neprijateľná,   pretože   nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky, aby súd exekúciu zastavil, nakoľko neprijateľná zmluvná podmienka je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy č. 6680193 zo dňa 22. 05. 2007 neplatná.“

V nadväznosti na citované ústavný súd zdôraznil, že jedným z predpokladov vedenia exekučného   konania   je   relevantný   exekučný   titul,   keďže   bez   jeho   existencie   nemožno exekúciu   vykonať.   Preto   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, príp. rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, ktoré sú spôsobilé byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. 15 CoE 19/2011-50 z 28. apríla 2011, sp. zn. 2 CoE   118/2010   z   29.   apríla   2011,   sp.   zn.   1   CoE   46/2011   z   21.   apríla   2011, č. k. 16 CoE 136/2011-31 z 28. apríla 2011 a č. k. 17 CoE 80/2011-51 z 26. apríla 2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 15 CoE 19/2011-50 z 28. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er 893/2004-36 z 20. októbra 2010 o vyhlásení exekúcie   za   neprípustnú   a   jej   zastavení   (sťažnosť   pôvodne   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 2107/2011, pozn.) a uznesením sp. zn. 16 CoE 136/2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 14 Er 963/2004-18 z 25. januára 2011 (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 2119/2011,   pozn.)   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku z dôvodu nespôsobilého exekučného titulu vo forme notárskej zápisnice.

Rovnako   podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   konal   ústavne   súladným spôsobom, keď uznesením sp. zn. 1 CoE 46/2011 z 21. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného   súdu   č.   k.   8   Er   872/2009-26   z   27.   októbra   2010   o   vyhlásení   exekúcie   za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 2118/2011, pozn.) a uznesením č. k. 17 CoE 80/2011-51 z 26. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č.   k.   17   Er   305/2008-37   z   22.   novembra   2010   (sťažnosť   pôvodne   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 2131/2001,   pozn.),   ako   aj   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   CoE   118/2010 z 29. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er 890/2009-21 z 29. septembra 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 2110/2011, pozn.) v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku z dôvodu   chýbajúceho   vykonateľného   exekučného   titulu   v   podobe   rozsudku   Stáleho rozhodcovského súdu.

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   považuje   právne názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. 15 CoE 19/2011-50 z 28. apríla 2011, sp. zn. 2 CoE 118/2010 z 29. apríla 2011, sp. zn. 1 CoE 46/2011 z 21. apríla 2011, č. k. 16 CoE 136/2011-31 z 28. apríla 2011 a č. k. 17 CoE 80/2011-51 z 26. apríla 2011 týkajúce   sa   možnosti   zastaviť   konanie   v   exekučných   veciach,   resp.   možnosti   vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne konanie v exekučnej veci zastaviť, t. j. týkajúce sa právnej   podstaty   sťažnosti   sťažovateľky,   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   uzneseniami krajského   súdu   č.   k.   15   CoE   19/2011-50   z   28.   apríla   2011,   sp.   zn.   2   CoE   118/2010 z 29. apríla 2011, sp. zn. 1 CoE 46/2011 z 21. apríla 2011, č. k. 16 CoE 136/2011-31 z 28. apríla   2011   a   č.   k.   17   CoE   80/2011-51   z   26.   apríla   2011   k   porušeniu   práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného   charakteru,   ku   ktorým   nepochybne   patrí   aj   právo   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   z   čl.   6   ods.   1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského súdu č. k. 15 CoE 19/2011-50 z 28. apríla 2011, sp. zn. 2 CoE 118/2010 z 29. apríla 2011, sp. zn. 1 CoE 46/2011 z 21. apríla 2011, č. k. 16 CoE 136/2011-31 z 28. apríla 2011 a č. k. 17 CoE 80/2011-51 z 26. apríla 2011 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o ich odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011