znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 386/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť L. K., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. D. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v spojení   s čl. 1   ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 355/2000 o nariadení výkonu trestu odňatia slobody a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010 doručená   sťažnosť   L.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 355/2000 o nariadení výkonu trestu odňatia slobody (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že „bol   rozsudkom   Krajského   súdu Košice zo dňa 28. 5. 2002, sp. zn. 5 To/94/2002, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn. 3 T 355/2000, uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže a odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke trvania 2 rokov a na výkon trestu bol zaradený do 1. nápravnovýchovnej skupiny, zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti vedenia motorového vozidla v dĺžke trvania 18 mesiacov. Rozsudok Krajského súdu Košice sa stal právoplatným a vykonateľným 28. 5. 2002. Uznesením Okresného súdu Košice II, sp. zn. 3 T 355/2000,   zo   dňa   29. 7. 2002   bol   sťažovateľovi   započítaný   trest   zákazu   vedenia motorových vozidiel za obdobie 16. 2. 2001 do 28. 5. 2002.

Okresný   súd   Košice   II   dňa   29. 7. 2002   nariadil   výkon   trestu   odňatia   slobody a písomnou výzvou zo dňa 29. 7. 2002 vyzval sťažovateľa k nastúpeniu na výkon trestu v Košiciach   do   9. 8. 2002,   avšak   táto   výzva   bola   podaná   na   pošte   až   24. 9. 2002 a sťažovateľovi bola následne táto výzva doručená až 9. 10. 2002 a teda nebolo možné takejto   oneskorenej   výzve   vyhovieť.   Písomná   výzva   bola   už   adresovaná   na   adresu sťažovateľa v Českej republike, kde mal v tom čase už prechodný pobyt a zamestnanie. Dňa 7. 3. 2003 vydal Okresný súd Košice II príkaz na zatknutie sťažovateľa a jeho dodanie do výkonu   trestu,   keďže   mal   súd   obavu,   že   sa   sťažovateľ   ukrýva,   aby   sa   vyhol   trestu. Následne už Okresný súd Košice II vykonal dňa 20. 7. 2005 iba dožiadanie na Okresné riaditeľstvo policajného zboru Košice II na trvalý pobyt sťažovateľa, aj napriek skutočnosti, že mu bola adresa trvalého pobytu sťažovateľa, ako aj jeho zamestnávateľ známy.“.

Ďalej sťažovateľ uviedol:„V priebehu roku 2008 si podal sťažovateľ prostredníctvom svojho českého obhajcu žiadosť o milosť a žiadosť o možnosť vykonať trest v Českej republike, obe žiadosti boli slovenskými   orgánmi   zamietnuté.   Listom   zo   dňa   31. 5. 2010,   ktorý   bol   sťažovateľovi doručený   dňa   3. 6. 2010,   Okresný   súd   Košice II   oznámil   sťažovateľovi,   že   jeho   žiadosť o milosť   bola   zamietnutá   a   že   v   prípade,   ak   do   30   dní   od   doručenia   uvedeného   listu nenastúpi na výkon trestu odňatia slobody, súd pristúpi k vydaniu európskeho zatýkacieho rozkazu za účelom jeho dodania do výkonu trestu odňatia slobody do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach.“

Sťažovateľ poukázal aj na tieto skutočnosti:„Sťažovateľ sa v roku 2001 ešte pred samotným rozhodnutím Krajského súdu Košice presťahoval do... v Českej republike, kde sa zamestnal ako hasič v spoločnosti S..., kde je činný doposiaľ. V N. sa riadne prihlásil najskôr na prechodný pobyt, neskôr aj na trvalý pobyt, ktorý bol súdu po celý čas známy (Okresný súd Košice II viedol voči nemu dokonca úspešne výkon rozhodnutia, ktorým vymáhal trovy dávnejšieho trestného konania), keďže mu   doručoval   písomnosti   na   jeho   adresu.   Odsúdený   sa   zdržiava   po   celý   čas   v   Českej republike oprávnene, osvojil si češtinu ako svoj materinský jazyk, v roku 2006 sa oženil s občiankou ČR a splodili spolu aj potomka. Po celý čas sa nedopustil už žiadnej trestnej činnosti, bol dokonca vyznamenaný Ministrom vnútra ČR za jeho zásluhy pri zásahoch pri povodniach v ČR. Sťažovateľ vedie riadny život a požiadal v Českej republike o štátne občianstvo ČR.

Z uvedeného nemožno odvodzovať, že by sa sťažovateľ doposiaľ zdržiaval v cudzine s úmyslom   vyhnúť   sa   výkonu   trestu,   v   Českej   republike   sa   zdržiaval   teda   oprávnene a doterajšia judikatúra (napr. rozhodnutie NS SR zo dňa 14. 1. 1986, sp. zn. 7 Tz 64/85 – Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, roč. 1987, zv. 4-5, str. 207) výslovne podporuje myšlienku, že sa nejednalo o neoprávnený pobyt sťažovateľa, ktorý by smeroval k zmareniu výkonu trestu odňatia slobody zo strany sťažovateľa.

Zmena okolností ako aj v osobných pomeroch sťažovateľa taktiež nasvedčujú tomu, že trest vo výmere 2 rokov, ktorý by sa mal vykonať v Ústave na výkon trestu odňatia slobody s najnižším stupňom stráženia sa po 8 rokoch od vynesenia takéhoto rozsudku míňa svojmu účelu, samotný trest odňatia slobody plní najmä represívnu a výchovnú funkcie. Represia ako taká už nie je na mieste, keďže trest odňatia slobody v dĺžke trvania dvoch rokov by za súčasných podmienok už iba neúmerne zasahoval do života sťažovateľa, keďže už došlo aj k zmene osoby a jeho správania najmä samotnou zmenou prostredia a jeho návykov,   čím   už   nie   je   za   potreby   ani   žiadna   prevychová,   ktorú   by   takýto   trest   mal zabezpečiť   v   Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody,   takže   štát   by   výkonom   trestu na sťažovateľovi   už   žiadnym   spôsobom   nezabezpečil   efektívne   ochranu   spoločnosti. Jediným   následkom   výkonu   trestu   sťažovateľom   by   bolo   iba   rozvrátenie   jeho   rodiny, sťažovateľ   má   so   svojou   manželkou   jedno   vlastné   dieťa   a   jedno   z   predchádzajúceho manželstva   jeho   manželky,   pracuje   a   zabezpečuje   aj   potreby   rodiny,   ako   sú   napríklad splátky hypotéky, návštevy ich štvorročného syna u neurológa a pod.“

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   poznamenal,   že „Rozhodnutie   o   sťažnosti   má   pre sťažovateľa značný význam, v prípade vyhovenia sťažnosti by Ústavný súd SR v prvom rade deklaroval,   že   pochybil   súd   a   nie   sťažovateľ,   v   druhom   rade   by   nedošlo   k   násilnému vytrhnutiu osoby sťažovateľa z jeho súčasného prostredia, kde vedie od toku 2001 riadny život, pričom samotný výkon trestu by už stratil význam.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prerokovaní jeho sťažnosti vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní o nariadení výkonu trestu odňatia slobody vedenom pod sp. zn. 3 T 355/2000.

Okrem toho sťažovateľ požaduje zrušenie nariadenia výkonu trestu z 29. júla 2002 a zrušenie   príkazu   na   zatknutie   zo   7.   marca   2003   vydaných   okresným   súdom.   Ďalej sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uložil okresnému súdu, aby nevydal európsky zatýkací rozkaz do rozhodnutia veci ústavným súdom, a napokon požaduje aj priznanie úhrady trov konania.

Ústavný súd požiadal okresný súd o predloženie spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie, ktorý mu bol doručený 14. septembra 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 48   ods. 2   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (napr. IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal (I. ÚS 20/97, III. ÚS 130/04).

O   zjavne neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00, IV. ÚS 85/09, III. ÚS 103/2010).

III.

V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil okrem porušenia jeho základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy   aj porušenie   jeho práva   podľa   čl. 6   ods. 3 dohovoru   v namietanom   konaní.   Keďže   z obsahu   sťažnosti   a najmä   z argumentácie   je nepochybne zrejmé, že sa sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   domáhal   vyslovenia   porušenia   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   sťažovateľa   vyzývať   na   odstránenie   tejto nezrovnalosti.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že k namietanému porušeniu jeho práv došlo tým, že „súd nie je schopný v priebehu 7 rokov od vydania zatýkacieho rozkazu zabezpečiť výkon trestu odňatia slobody odsúdenej osoby aj inými prostriedkami, ktoré mu to umožňujú, pričom sa nejedná o zložitú vec a súdu je známy po celý čas pobyt odsúdenej osoby, takisto aj jeho zamestnávateľ“. Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že „nikdy sa nevyhýbal   výkonu   trestu...“ a „v   roku   2008   aj   sám   požiadal   o výkon   trestu   v Českej republike, avšak tomuto Ministerstvo spravodlivosti SR nevyhovelo..., a takisto v roku 2008 podal   žiadosť   o milosť   prezidentovi   republiky,   ktorej   nebolo   vyhovené“.   Sťažovateľ poukázal aj na to, že uložený trest, ktorý nebol vykonaný ani po 8 rokoch od jeho uloženia, sa míňa svojmu účelu, pričom represia ako taká už podľa neho nie je namieste.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   zapožičaného   súvisiaceho   spisu,   ale   aj   samotnej sťažnosti je zrejmé, že konanie v trestnej veci sťažovateľa vedené okresným súdom bolo právoplatne skončené 28. mája 2002, keď sa stal právoplatným rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To/94/2002, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 355/200 z 5. novembra 2001 a sťažovateľ bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov so zaradením na výkon trestu do 1. nápravnovýchovnej skupiny, pričom zároveň mu bol uložený aj trest zákazu činnosti vedenia motorového vozidla v trvaní 18 mesiacov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že právoplatným rozhodnutím o vine a treste bol odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa a na tomto konštatovaní nič nemôže zmeniť ani namietaný priebeh   následného   konania   o nariadení   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   ktoré   nie   je spôsobilé žiadnym spôsobom zasiahnuť do rozhodnutia o vine a treste.

Ako sťažovateľ v sťažnosti sám uvádza, po právoplatnom skončení trestného konania okresný súd 29. júla 2002 nariadil výkon trestu odňatia slobody a písomnou výzvou z toho istého dňa vyzval sťažovateľa na nastúpenie na výkon tohto trestu   do 9. augusta 2002. Je pravdou,   že   uvedená   výzva   bola   sťažovateľovi   doručená   až   9.   októbra   2002,   teda po termíne   určenom   na   nástup   na   výkon   trestu   (9.   august   2002),   a ani   ďalší   postup okresného súdu v súvislosti so zabezpečením realizácie nariadeného výkonu trestu nebol optimálny.   Na   druhej   strane   však,   a to   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   určujúce, skutočnosť,   že   výzva   na   nastúpenie   na výkon   právoplatne   uloženého   trestu   bola sťažovateľovi doručená po termíne určenom na nástup na výkon trestu, v žiadnom prípade neznamená,   že   v súvislosti   s uvedeným   došlo   k zániku   povinnosti   sťažovateľa   nastúpiť na výkon trestu.

Čo sa týka hodnotenia správania samotného sťažovateľa v období po právoplatnom skončení trestného konania (28. mája 2002), ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek tomu,   že   mal   vedomosť   o svojej   povinnosti   nastúpiť   na   výkon   trestu,   relevantný   krok v uvedenom smere ani dosiaľ dobrovoľne neuskutočnil, čo je potrebné nepochybne pripísať na jeho ťarchu, a to bez ohľadu na namietaný postup okresného súdu v konaní o nariadenie výkonu trestu, ktorý možno označiť ako nedôsledný.

Z uvedených skutočností nemožno teda vyvodiť záver, že by okresný súd porušil základné   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v súvislosti s konaním   o   nariadení   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   keďže   sťažovateľovi   nastúpenie na výkon trestu okresný súd nariadil a na nastúpenie na výkon trestu ho, hoci oneskorene, aj vyzval.

Ústavný súd však opakovane poukazuje na to, že nariadenie výkonu trestu v rámci vykonávaného konania v trestnej veci nemôže už nič zmeniť na rozhodnutí o vine a treste, a preto v jeho rámci nemôže ani dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta. S uvedeným   záverom   sa   vo   svojej   judikatúre   stotožnil   aj   ESĽP,   keďže   záver o aplikovateľnosti   čl. 6   ods. 1   dohovoru   na   vykonávacie   konania   v trestných   veciach (na rozdiel od vykonávacieho konania v civilných veciach) v jeho judikatúre nemá oporu (napr. rozhodnutie o neprijatí sťažnosti vo veci Aydin v. Turecko zo 14. septembra 2000).

Ústavný súd teda uzavrel, že pokiaľ v rámci vykonávacieho konania v trestnej veci nie je relevantne možné zmeniť rozhodnutie o vine a treste, nemožno sa úspešne v tomto konaní domáhať ani ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ostatné argumenty uvedené v sťažnosti (napr. súčasné rodinné pomery sťažovateľa, neúčelnosť   trvania   na   výkone   uloženého   trestu   vzhľadom   na   časový   odstup   od jeho uloženia)   by   mohli   byť   významné   iba   v súvislosti   s rozhodovaním   všeobecných   súdov vo veci, ale nie, pokiaľ ide o námietky vznesené v konaní pred ústavným súdom (zásada subsidiarity).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   v spojení   s čl. 1   ods. 1   a 2   ústavy,   ústavný   súd odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 119/07) uvádza, že čl. 1 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri   výklade   a uplatňovaní   ústavy.   Tento   článok   ústavy   je   vždy   implicitnou   súčasťou rozhodovania   ústavného   súdu,   t. j.   aj   jeho   rozhodovania   o porušovaní   základných   práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie vysloviť sa k porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy vo výrokovej časti tohto uznesenia, rovnako ako sa venovať aj ďalším návrhom sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie nariadenia výkonu trestu, zrušenie príkazu   na   zatknutie,   žiadosť   o nevydanie   európskeho   zatýkacieho   rozkazu),   keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010