znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 386/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť N. O., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. L., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp.   zn.   40 D   267/01   a   jeho   uznesením   z   1.   apríla   2007,   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 60/2007 a jeho uznesením z 25. júla 2008, postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 63/09 a jej prípisom z 15. apríla 2009, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 381/09 a jej prípisom z 21. augusta 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2009 doručená sťažnosť N. O., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. L., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 D 267/01 a jeho uznesením z 1. apríla 2007, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 60/2007 a jeho uznesením z 25. júla 2008, postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 63/09 a jej prípisom z 15. apríla 2009, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 381/09 a jej prípisom z 21. augusta 2009.

Zo sťažnosti   a z priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 40 D 267/01 z 1. apríla 2007 bola schválená dohoda o vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi   (manželovi   sťažovateľky),   proti   ktorému   podala   sťažovateľka   odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoD 60/2007 z 25. júla 2008 tak, že potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu „... s tým, že predmetom dedičstva nie je ½ členského podielu v SBD..., K., ale finančná náhrada 263.500,- Sk za polovicu hodnoty tohto členského podielu ako pohľadávka voči pozostalej manželke N. O.“.

Sťažovateľka   následne   podala   generálnej   prokuratúre   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania z 5. januára 2009. Generálna prokuratúra prípisom z 10. februára 2009   oznámila   sťažovateľke,   že   o   spôsobe   vybavenia   jej   podnetu   bude   informovaná krajskou prokuratúrou. Krajská prokuratúra prípisom sp. zn. Kc 63/09 z 15. apríla 2009 sťažovateľke oznámila, že podnet odkladá. Sťažovateľka podala 30. júna 2009 opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania, v ktorom okrem iného poukázala aj na to, že „má... pochybnosti o nezaujatosti konajúceho súdu a aj notára“, vzhľadom na skutočnosť, že   manželka   jedného   z   dedičov   je   sudkyňou   okresného   súdu.   Generálna   prokuratúra opakovaný   podnet   sťažovateľky   prípisom   sp.   zn.   VI/2   Pz   381/09   z   21.   augusta   2009 odložila.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka najmä namieta

a) skutočnosť,   že   príslušné   orgány   konajúce   v   jej   veci   za   základ   dohody o vyporiadaní   dedičstva   vzali   všeobecnú   (trhovú)   cenu   členského   podielu   v   bytovom družstve, a nie jeho zostatkovú hodnotu,

b)   že bola „v čase rozhodovania v zlom zdravotnom stave... avšak nikto sa touto závažnou   procesnou   vadou,   ktorá   bola   spôsobilá   na   spôsobenie   porušenia   rovnosti účastníkov konania sa nezaoberal“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   postupom   príslušných   štátnych   orgánov   došlo k porušeniu   ňou   označených   práv,   a   preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2   a   3   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu,   krajského   súdu,   krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry v označených konaniach, zruší ich rozhodnutia a vec vráti na ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada, aby ústavný súd generálnej prokuratúre prikázal, „aby vo veci konala a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva upraveného v čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   tiež   žiada,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti   rozhodol   prednostne vzhľadom na skutočnosť, že „pred Exekútorským úradom... sa vedie exekučné konanie pod č. k. Ex 660/09 a to na základe hore uvedeného uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 01. 04. 2007 pod sp. zn. 40 D 267/01-83, ktorým bola schválená dohoda o vyporiadaní dedičstva“. Sťažovateľka   sa   domáha   tiež   toho,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha najmä vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 40 D 267/01 a jeho uznesením z 1. apríla 2007, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 60/2007 a jeho uznesením z 25. júla 2008, postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp.   zn. Kc 63/09 a jej prípisom z 15. apríla   2009   a   postupom   generálnej   prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. VI/2 Pz 381/09 a jej prípisom z 21. augusta 2009.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 40 D 267/01 a jeho uznesením z 1. apríla 2007 a postupom   krajskej   prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Kc   63/09   a   jej prípisom z 15. apríla 2009

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na zásade subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Proti   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 40 D 267/01 a jeho uzneseniu z 1. apríla 2007 mala sťažovateľka právo podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Postup krajskej prokuratúry v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Kc   63/09   a   jej   prípis   z   15.   apríla   2009   súvisiaci s vybavovaním   jej   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   mohla   sťažovateľka namietať ďalším podnetom, ktorý bola v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) oprávnená a povinná   preskúmať   nadriadená   prokuratúra,   t.   j.   generálna   prokuratúra.   Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu a právomoc generálnej prokuratúry preskúmať namietaný postup a prípis krajskej prokuratúry v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 60/2007 a jeho uznesením z 25. júla 2008

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľka doručila sťažnosť ústavnému súdu 14. októbra 2009, pričom namietané uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   18.   septembra   2008,   čím   bolo   aj namietané   konanie   krajského   súdu   týmto   dňom   právoplatne   skončené.   Z   uvedeného vyplýva,   že   sťažovateľka   v   časti   smerujúcej   proti   namietanému   postupu   a   uzneseniu krajského súdu doručila ústavnému súdu sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto v tejto časti odmietol sťažnosť podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 381/09 a jej prípisom z 21. augusta 2009

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu,   resp.   opakovanému   podnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho   pisateľa   (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

V danom prípade sa sťažovateľka opakovaným podnetom z 30. júna 2009 domáhala podania mimoriadneho dovolania proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 40 D 267/200 z 1. apríla   2007   a   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   9   CoD   60/2007   z   25.   júla   2008. Generálna   prokuratúra   vybavila   opakovaný   podnet   sťažovateľky   namietaným   prípisom, ktorým ho odložila, t. j. nevyhovela jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

V prípise sa okrem iného uvádza: „...   Pokiaľ   ide   najmä   o   Vami   namietanú   hodnotu   členského   podielu   v   bytovom družstve,   poukazujem   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Cdo 29/2000 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 6/2000. Podľa tohto rozhodnutia všeobecnou cenou členského podielu v bytovom družstve je cena, za ktorú je možné v danom mieste a čase nadobudnúť alebo predať členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a pod...

Pri   vysporiadaní   členského   podielu   je   rozhodujúca   jeho   trhová   hodnota,   a   to s poukazom   na   ustanovenie   §   2   ods.   2   OZ,   teda   na   zásadu   rovnosti   účastníkov v občianskoprávnych vzťahoch.

Za všeobecnú (trhovú) cenu členského podielu v bytovom družstve treba pokladať cenu, za ktorú možno v konkrétnom čase a mieste nadobudnúť členské práva a povinnosti k bytu   porovnateľnej   hodnoty,   vybavenia,   polohy   a   podobne.   Preto   v   týchto   prípadoch overenie hodnoty členského podielu podľa účtovnej zostatkovej hodnoty vôbec neprichádza do úvahy...

Pokiaľ je predmetom dedenia členský podiel v bytovom družstve, správne súdy určili jeho hodnotu v reálnych trhových cenách a tomu prispôsobili výšku primeranej náhrady ustupujúcim dedičom. Ich rozhodnutia nemôžu byť a ani nie sú ovplyvnené skutočnosťou, že manželka   jedného   z   dedičov   je   sudkyňou   Okresného   súdu   Košice   II,   lebo   ohľadom správnosti   zistenia   ceny   členského   podielu   neporušili   zákon.   Navyše,   počas   súdneho konania ste nevzniesli námietku zaujatosti z tohto dôvodu...“

Z   citovaného   vyplýva,   že   generálna   prokuratúra   sa   opakovaným   podnetom sťažovateľky riadne zaoberala, pričom právne závery, na základe ktorých ho odložila, sú podľa názoru ústavného súdu akceptovateľné a udržateľné, a preto namietaným postupom a prípisom generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky označených   v sťažnosti.   Ústavný súd k tomu dodáva,   že namietaný zlý zdravotný stav sťažovateľky v čase rozhodovania príslušných štátnych orgánov v jej veci je z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti právnych záverov, ku ktorým dospela generálna prokuratúra pri vybavovaní   jej   opakovaného   podnetu,   právne   irelevantný,   t.   j.   nemohol   spôsobiť   ani porušenie jej základných práv.

Ústavný   súd   navyše   považoval   za   potrebné   poukázať   aj   na   svoju   stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej na vyhovenie podnetu, resp. opakovaného podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor Slovenskej republiky nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora Slovenskej republiky rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I. ÚS 19/01,   II.   ÚS   176/03,   IV.   ÚS   344/04, II. ÚS 144/05).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v časti namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry v označenom konaní, ako aj jej prípisom z 21. augusta 2009 zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   už   bolo   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2009