znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 386/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval prijatú   sťažnosť   A-TIS,   a. s.,   P.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   P.,   P.,   namietajúcu porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 194/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A-TIS, a. s., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 194/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18 Cb 194/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. A-TIS, a. s., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť A-TIS, a. s., trovy konania vo výške 9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. P., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 386/04-10 z 1. decembra 2004 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A-TIS, a. s. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 194/97.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 20. januára 2005 k priebehu konania okrem iného uviedol:

«Poukazujeme na to, že prieťahy vo veci spôsobil sčasti sťažovateľ, keď so žalobou nepredložil všetky listinné dôkazy a na jeho žiadosť bolo odročené aj pojednávanie zo dňa 27. 4. 2001   za účelom   mimosúdnej   dohody,   avšak výsledok bol oznámený súdu   až dňa 23. 11. 2001.

Súd vo veci konal priebežne, v časových intervaloch zodpovedajúcich pracovnej zaťaženosti sudcu. Sudca postupoval v súlade s procesnými predpismi, v snahe čo najskôr vec meritórne rozhodnúť.

K   predĺženiu   konania   došlo   aj   v   dôsledku   znaleckého   dokazovania,   pretože   ide o skutkovo aj právne zložitú vec, nakoľko predmetom konania je zaplatenie ceny diela, ktorého vadnosť vykonania žalovaný namietal, čo muselo byť riešené pribratím znalca. Postupom Okresného súdu Prešov v právnej veci 18 Cb 194/97 nedošlo k porušeniu ústavného   práva   sťažovateľa   A-TIS,   a. s.   P.   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (...).

Úkony súdu

- dňa 14. 10. 1996 - platobný rozkaz č. k. 1 Rob 2546/96-20

- dňa   24. XI. 1997 - odpor   žalovaného   proti   platobnému   rozkazu   doručený   právnej zástupkyni žalobcu

- dňa 26. 11. 1997 - spis preradený do registra „Cb“

- dňa 13. 1. 1998 - právna zástupkyňa žalobcu vyzvaná na zaslanie rovnopisu vyjadrenia k odporu, ako aj plnomocenstva k zastupovaniu vo veci, právna zástupkyňa žalobcu zároveň vyzvaná na vyjadrenie sa k listinným dôkazom

- dňa 30. 1. 1998 - rovnopis vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu zaslaný na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalovaného

- dňa 1. 7. 1999 - prerozdelenie veci podľa § 2 Spravovacieho poriadku

- dňa   19. 10. 1999 - rovnopis   vyjadrenia   žalovaného   zaslaný   na   vyjadrenie   právnej zástupkyni žalobcu

- dňa 16. 5. 2000 - nariadený termín pojednávania na deň 12. 7. 2000

- dňa 16. 7. 2000 - pojednávanie vo veci samej, ktoré bolo odročené na deň 6. 10. 2000 za účelom opätovného predvolania žalovaného a svedkov

- dňa 6. 10. 2000 - pojednávanie vo veci samej, ktoré bolo odročené na deň 24. 11. 2000 za účelom opätovného predvolania svedka A. P. (právnej zástupkyni žalobcu bola uložená povinnosť   doložiť   stavebný   denník   s   príslušnou   technickou   dokumentáciou   diela a právnemu   zástupcovi   žalovaného   presnú   špecifikáciu   nárokov,   ktoré   uplatňuje na započítanie voči pohľadávke žalobcu spolu s listinnými dôkazmi.)

- dňa 24. 11. 2000 - pojednávanie vo veci samej, ktoré bolo odročené na termín 19. 1. 2001 za účelom opätovného predvolania svedka A. P. (právnej zástupkyni žalobcu bola uložená povinnosť predložiť projektovú dokumentáciu ohľadne dvojgaráže, prípadne ďalšie listinné dôkazy ohľadne predmetného diela a právnemu zástupcovi žalovaného povinnosť predložiť špecifikáciu zmluvnej pokuty a zľavy z ceny diela a zabezpečiť projektovú dokumentáciu dvojgaráže

- dňa 19. 1. 2001 - pojednávanie vo veci samej - odročené na deň 28. 02. 2001 za účelom vyžiadania   projektovej   a   technickej   dokumentácie   k   stavebnému   povoleniu č. ŽP ŠSS 1160/94 na stavbu „dvojgaráž a skladovacie priestory“ od Okresného úradu – odbor životného prostredia a taktiež za účelom podania stanoviska

- dňa 28. 2. 2001 - pojednávanie vo veci samej - odročené na deň 27. 4. 2001 za účelom opätovného predvolania účastníkov konania (odročené z dôvodu ospravedlnenia právnej zástupkyne žalobcu z dôvodu čerpania dovolenky)

- dňa 27. 4. 2001 - pojednávanie vo veci samej, ktoré bolo odročené za účelom rokovania o mimosúdnom urovnaní sporu (odročené na žiadosť právnej zástupkyne žalobcu)

- dňa   27. 6. 2001 - výzva   adresovaná   právnej   zástupkyni   žalobcu,   aby   súdu   oznámila, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody

- dňa   27. 9. 2001 - opätovná   výzva   právnej   zástupkyni   žalobcu,   aby   oznámila,   či   došlo k uzatvoreniu mimosúdnej dohody

- dňa 19. 9. 2002 - nariadené pojednávanie na deň 6. 12. 2002

- dňa 6. 12. 2002 - pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania na termín 31. 1. 2003 (odročené z dôvodu ospravedlnenia právneho zástupcu žalovaného)

- dňa 31. 1. 2003 - pojednávanie vo veci samej, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania

- dňa 13. 2. 2003 - uznesenie o ustanovení znalca Ing. I. V.

- dňa   19. 3. 2004 - uznesenie   o odvolaní   znalca   Ing.   I.   V.   a ustanovení   nového   znalca Ing. J. M.

- dňa 5. 5. 2004 - spis predložený znalcovi za účelom vypracovania znaleckého posudku

- dňa 24. 11. 2004 - urgencia vypracovania znaleckého posudku

- dňa 14. 1. 2005 - predložený znalecký posudok

- dňa   17. 1. 2005 - znalecké   posudky   zasielané   na   vyjadrenie   právnym   zástupcom účastníkov konania.»

Úkony, ktoré sú uvedené vo vyjadrení predsedu okresného súdu, zistil aj ústavný súd z predloženého   spisu   okresného   súdu   a   z   vyjadrení   účastníkov.   Okrem   toho   zistil   tieto skutočnosti:

Dňa 26. novembra 1997 okresný súd zaslal vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného (odpor) na vyjadrenie právnej zástupkyni sťažovateľky, ktorá 11. decembra 1997 doručila okresnému súdu vyjadrenie k odporu.

V dobe od 27. apríla 2001 do septembra 2001 právna zástupkyňa sťažovateľky trikrát žiadala o predĺženie lehoty na podanie správy o mimosúdnom rokovaní medzi účastníkmi konania a okresný súd jej vždy vyhovel.

Prvé pojednávanie vo veci sa konalo nie 16. júla 2000, ako sa uvádza vo vyjadrení okresného súdu k sťažnosti, ale 12. júla 2000.

Sťažovateľka v stanovisku z 29. januára 2005 k vyjadreniu okresného súdu uviedla, že k návrhu predložila všetky listinné dôkazy, vyjadrenia a dôkazný materiál, ktoré boli potrebné pre rozhodnutie veci, a podaním zo 4. februára 2003 predložila okresnému súdu návrh   na „čiastočné   rozhodnutie   vo   veci   a   na   vylúčenie   veci   o   zaplatenie   63.480,- Sk na samostatné konanie, návrh na vykonanie dokazovania a tiež návrh na vydanie uznesenia o ustanovení znalca (...).

Napriek týmto skutočnostiam Okresný súd v Prešove vo veci čiastočne nerozhodol a nevydal uznesenie o ustanovení znalca na znalecké dokazovanie“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde”)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s ich   vyjadreniami,   ako   aj   obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu sp. zn. 18 Cb 194/97 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...”.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (napr. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03   a   II. ÚS 66/03),   v   súlade   s   ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty je podstatou,   účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne právoplatným rozhodnutím. K vytvoreniu stavu právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo iného   štátneho orgánu. Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02 a IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Ústavný   súd   pri   vyhodnotení   doterajšieho   konania   okresného   súdu   podľa   troch označených základných kritérií dospel k týmto záverom:

1. Predmetom   konania   je   nárok   na   zaplatenie   peňažnej   sumy   s   príslušenstvom za dodávku stavebných prác vykonaných na základe zmluvy o dielo. Vec nie je možné hodnotiť   ako   právne   zložitú.   Ide   o   problematiku,   ktorá   je   upravená   predovšetkým príslušnými   ustanoveniami   Obchodného   zákonníka   a   subsidiárne   sa   na   riešenie   otázok, ktoré nie je možné riešiť podľa ustanovení tohto zákona, použijú predpisy občianskeho práva   (§ 1   ods. 2   Obchodného   zákonníka).   Aplikácia   týchto   predpisov   je   ustálená aj v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov. Preto ústavný súd obranu okresného súdu,   že ide   o právne zložitú vec,   neakceptoval. Ústavný súd   pripustil   určitú   skutkovú zložitosť   veci,   pretože   počas   konania   bolo   potrebné   vykonať   znalecké   dokazovanie. Ústavný   súd   však   konštatuje,   že   žiadna   skutková   zložitosť   veci   nemôže   ospravedlniť doterajšiu celkovú dĺžku tohto konania.

2. Pokiaľ ide o hodnotenie správania sťažovateľky v konaní pred okresným súdom, ústavný   súd   akceptoval   vyjadrenie   okresného   súdu,   že   samotná   sťažovateľka   čiastočne prispela   k zbytočným   prieťahom   tým,   že   na   pojednávaní   27. apríla 2001   podala   návrh na odročenie   pojednávania   za   účelom   uzavretia   mimosúdnej   dohody   medzi   účastníkmi konania.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nedodržala   lehotu   stanovenú okresným   súdom   (60   dní)   a   trikrát   žiadala   okresný   súd   o jej   predĺženie.   Vyjadrenie, že k uzavretiu   mimosúdnej   dohody   medzi   účastníkmi   konania   nedošlo,   predložila okresnému súdu až 23. novembra 2001.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je organizovať procesný   postup   v   súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť je konkretizovaná najmä v § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej v § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa vyskytli v určitom období zbytočné prieťahy, v určitom období bolo jeho konanie málo efektívne a minulo sa svojmu účinku.   Okresný   súd   určil   8   termínov   pojednávaní,   vykonal   dokazovanie   výsluchom účastníkov a svedkov, pritom však nerešpektoval zásadu hospodárnosti konania.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä nečinnosťou okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky v období od 30. januára 1998, keď okresný súd vyjadrenie   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   zaslal   na   vyjadrenie   právnemu   zástupcovi žalovaného,   do   19. októbra 1999,   keď   okresný   súd   vyjadrenie   právneho   zástupcu žalovaného   zaslal   na   vyjadrenie   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   (nečinnosť   takmer 21 mesiacov),   a   od   tohto   termínu   do   16. mája 2000,   keď   určil   termín   pojednávania na 12. júl 2000   (nečinnosť   takmer   7   mesiacov).   Ako   zbytočné   prieťahy   je   možné vyhodnotiť aj obdobie od 27. septembra 2001, keď okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky,   aby   oznámila,   či   došlo   k   uzavretiu   mimosúdnej   dohody   medzi účastníkmi konania,   do   19. septembra 2002,   keď   okresný   súd   určil   termín   pojednávania na 6. december 2002 (nečinnosť 12 mesiacov), a tiež od 31. januára 2003, keď okresný súd odročil pojednávanie za účelom nariadenia znaleckého dokazovania, do 13. februára 2004, keď vypracoval uznesenie o ustanovení znalca (nečinnosť takmer 13 mesiacov). Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení síce uviedol, že predmetné uznesenie bolo vydané 13. februára 2003,   ale   ako   to   vyplýva   z   čísla   listu   135a   spisu   okresného   súdu   bolo „uznesenie o ustanovení znalca nadiktované na kazete“ 13. februára 2004, odpísané bolo 19. februára 2004 a doručené účastníkom 27. februára 2004.

Okrem   toho   ústavný   súd   zistil,   že   postup   okresného   súdu   bol   tiež   nesústredený a neefektívny.   Výsledkom   nesústredenej   a   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   ktorá spôsobila   zbytočné   prieťahy,   je   to,   že   okresný   súd   zaslal   5. mája 2004   znalcovi   spis za účelom   vypracovania   znaleckého   posudku,   a to   v   lehote   40   dní.   Posudok   mu nebol v stanovenej   lehote   predložený   a   urgenciu   znalcovi,   aby   predložil   uvedený   posudok, vypracoval   až   24. novembra 2004,   teda   po   5   mesiacoch   od   uplynutia   lehoty   na   jeho vypracovanie. Znalecký posudok bol predložený okresnému súdu 14. januára 2005, teda takmer po dvoch rokoch od pojednávania, ktoré bolo za tým účelom odročené. Obdobie znaleckého   dokazovania   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   obdobím neefektívnej a nesústredenej práce okresného súdu, pretože v tomto období okresný súd neurobil nič pre odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky.

Takisto   okresný   súd   sa   dosiaľ   nezaoberal   ani   návrhom   právnej   zástupkyne sťažovateľky zo 4. februára 2003.

Ústavný súd konštatoval, že prebiehajúce konanie je na súde prvého stupňa stále na začiatku, bez rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania návrhu uplynula doba   viac   ako   8   rokov.   Táto   zdĺhavosť   konania   okresného   súdu   nemôže   byť   podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

Vychádzajúc z týchto skutkových   poznatkov   a právneho hodnotenia   ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 18 Cb 194/97 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci, aj keď o to sťažovateľka nežiadala.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka požadovala za porušenie jej označeného základného práva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 130 000 Sk z dôvodu „že sa značne oslabila jeho právna istota,   pričom   práve   súd   by   mal   podľa   zákona   dbať   o to,   aby   ochrana   práv   všetkých účastníkov v konaní, v ktorom prislúchajú určité úkony súdu, bola rýchla a účinná“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu,   ktoré   je   na   ňom vedené pod sp. zn. 18 Cb 194/97, a skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ako i podiel sťažovateľky na zbytočných prieťahoch v roku 2001,   ako to   bolo konštatované pri   hodnotení   podľa   kritéria   správanie účastníka konania   v   časti II   bode   2   nálezu,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   50 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľke sumu 9 342 Sk   z   dôvodu   jej   vzniknutých   trov   právneho   zastúpenia   pred ústavným   súdom advokátkou JUDr. E. P.. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby priznal vo výške 4 534 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom   polroku   2003   vo   výške   13 602 Sk   podľa   §   1   ods.   3,   § 13 ods. 8,   §   16   ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd priznal   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   aj   náhradu   režijného   paušálu   za   každý   úkon po 136 Sk podľa § 19 citovanej vyhlášky.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2005