SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 385/2013-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod spisovými značkami: Rvp 14778/2012, Rvp 14779/2012, Rvp 14780/2012, Rvp 14781/2012, Rvp 14782/2012, Rvp 14783/2012, Rvp 14784/2012, Rvp 14785/2012, Rvp 16128/2012, Rvp 16129/2012, Rvp 16130/2012, Rvp 16131/2012, Rvp 16132/2012, Rvp 16133/2012, Rvp 16134/2012, Rvp 16135/2012, Rvp 16136/2012, Rvp 16137/2012, Rvp 16139/2012, Rvp 16145/2012, Rvp 16146/2012, Rvp 16148/2012, Rvp 16149/2012, Rvp 16150/2012, Rvp 16151/2012, Rvp 16152/2012, Rvp 16153/2012, Rvp 16154/2012, Rvp 16155/2012, Rvp 16156/2012, Rvp 16157/2012, Rvp 9867/2013, Rvp 9869/2013, Rvp 9870/2013, Rvp 9871/2013, Rvp 9872/2013, Rvp 9873/2013 a Rvp 9875/2013, ktorými namieta porušenie:
- svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaniach vedených pod spisovými značkami: 10 Er 86/2006, 10 Er 86/2005, 12 Er 604/2006, 12 Er 728/2009, 5 Er 1083/2008, 11 Er 336/2006, 16 Er 99/2004, 12 Er 57/2005, 12 Er 338/2006, 19 Er 210/2004 a 12 Er 827/2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod spisovými značkami: 18 CoE 79/2012 a uznesením zo 16. augusta 2012, 2 CoE 79/2012 a uznesením z 31. augusta 2012, 5 CoE 95/2012 a uznesením z 25. septembra 2012, 7 CoE 134, 135/2012 a uznesením z 20. augusta 2012, 20 CoE 126/2012 a uznesením z 30. augusta 2012, 2 CoE 355/2012 a uznesením z 31. augusta 2012, 4 CoE 46/2012 a uznesením z 24. augusta 2012, 3 CoE 66/2012 a uznesením z 5. septembra 2012, 6 CoE 168/2012 a uznesením z 28. septembra 2012, 19 CoE 114/2012 a uznesením z 11. októbra 2012 a 16 CoE 151, 152/2012 a uznesením 27. septembra 2012,
- svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaniach vedených pod spisovými značkami: 5 Er 306/2003 a uznesením z 21. novembra 2011, 6 Er 628/2010 a uznesením z 30. decembra 2011, 9 Er 197/2003 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 292/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 9 Er 18/2003 a uznesením z 3. novembra 2011, 15 Er 305/2006 a uznesením z 5. apríla 2012, 6 Er 612/2006 a uznesením z 30. decembra 2011, 19 Er 115/2004 a uznesením z 11. januára 2012, 18 Er 61/2009 a uznesením z 10. januára 2012, 18 Er 7/2009 a uznesením z 10. januára 2012, 16 Er 208/2004 a uznesením z 2. februára 2012, 5 Er 322/2004 a uznesením z 22. novembra 2011, 11 Er 659/2006 a uznesením zo 16. februára 2012, 12 Er 2/2007 a uznesením z 29. marca 2012, 8 Er 346/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 754/2006 a uznesením z 30. októbra 2011, 6 Er 321/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 582/2006 a uznesením z 30. decembra 2011, 6 Er 115/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 80/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 172/2005 a uznesením z 20. decembra 2011, 6 Er 290/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 291/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 301/2006 a uznesením z 12. decembra 2011 a 12 Er 729/2009 a uznesením zo 16. februára 2012 a
- svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod spisovými značkami: 3 CoE 69/2012 a uznesením z 24. augusta 2012, 1 CoE 50/2012 a uznesením zo 16. augusta 2012, 6 CoE 127/2012 a uznesením z 5. júna 2012, 1 CoE 42/2012 a uznesením zo 16. augusta 2012, 6 CoE 115/2012 a uznesením z 31. mája 2012, 6 CoE 175/2012 a uznesením z 30. augusta 2012, 8 CoE 96/2012 a uznesením z 26. júla 2012, 11 CoE 44/2012 a uznesením z 30. augusta 2012, 8 CoE 73/2012 a uznesením z 21. júna 2012, 8 CoE 82/2012 a uznesením z 21. júna 2012, 4 CoE 66/2012 a uznesením z 24. augusta 2012, 10 CoE 36/2012 a uznesením z 24. mája 2012, 1 CoE 59/2012 a uznesením z 27. septembra 2012, 6 CoE 167/2012 a uznesením z 30. augusta 2012, 8 CoE 61/2012 a uznesením zo 17. mája 2012, 20 CoE 127/2012 a uznesením z 30. augusta 2012, 1 CoE 38/2012 a uznesením z 28. júna 2012, 4 CoE 50/2012 a uznesením z 18. júla 2012, 20 CoE 81/2012 a uznesením z 30. apríla 2012, 10 CoE 59/2012 a uznesením zo 6. júla 2012, 13 CoE 32/2012 a uznesením z 28. júna 2012, 11 CoE 36/2012 a uznesením z 22. mája 2012, 16 CoE 97/2012 a uznesením z 28. júna 2012 a 2 CoE 45/2012 a uznesením z 31. mája 2012 a 3 CoE 93/2012 a uznesením zo 17. októbra 2012, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 14778/2012, Rvp 14779/2012, Rvp 14780/2012, Rvp 14781/2012, Rvp 14782/2012, Rvp 14783/2012, Rvp 14784/2012, Rvp 14785/2012, Rvp 16128/2012, Rvp 16129/2012, Rvp 16130/2012, Rvp 16131/2012, Rvp 16132/2012, Rvp 16133/2012, Rvp 16134/2012, Rvp 16135/2012, Rvp 16136/2012, Rvp 16137/2012, Rvp 16139/2012, Rvp 16145/2012, Rvp 16146/2012, Rvp 16148/2012, Rvp 16149/2012, Rvp 16150/2012, Rvp 16151/2012, Rvp 16152/2012, Rvp 16153/2012, Rvp 16154/2012, Rvp 16155/2012, Rvp 16156/2012, Rvp 16157/2012, Rvp 9867/2013, Rvp 9869/2013, Rvp 9870/2013, Rvp 9871/2013, Rvp 9872/2013, Rvp 9873/2013 a Rvp 9875/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14778/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. decembra 2012, 21. decembra 2012 a 23. januára 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie:
- svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami: 10 Er 86/2006, 10 Er 86/2005, 12 Er 604/2006, 12 Er 728/2009, 5 Er 1083/2008, 11 Er 336/2006, 16 Er 99/2004, 12 Er 57/2005, 12 Er 338/2006, 19 Er 210/2004, 12 Er 827/2009 (ďalej len „napadnuté konania okresného súdu“) a postupom krajského súdu v konaniach vedených pod spisovými značkami: 18 CoE 79/2012 a uznesením zo 16. augusta 2012, 2 CoE 79/2012 a uznesením z 31. augusta 2012, 5 CoE 95/2012 a uznesením z 25. septembra 2012, 7 CoE 134, 135/2012 a uznesením z 20. augusta 2012, 20 CoE 126/2012 a uznesením z 30. augusta 2012, 2 CoE 355/2012 a uznesením z 31. augusta 2012, 4 CoE 46/2012 a uznesením z 24. augusta 2012, 3 CoE 66/2012 a uznesením z 5. septembra 2012, 6 CoE 168/2012 a uznesením z 28. septembra 2012, 19 CoE 114/2012 a uznesením z 11. októbra 2012 a 16 CoE 151, 152/2012 a uznesením 27. septembra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania krajského súdu“ a „napadnuté uznesenia krajského súdu“),
- svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod spisovými značkami: 5 Er 306/2003 a uznesením z 21. novembra 2011, 6 Er 628/2010 a uznesením z 30. decembra 2011, 9 Er 197/2003 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 292/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 9 Er 18/2003 a uznesením z 3. novembra 2011, 15 Er 305/2006 a uznesením z 5. apríla 2012, 6 Er 612/2006 a uznesením z 30. decembra 2011, 19 Er 115/2004 a uznesením z 11. januára 2012, 18 Er 61/2009 a uznesením z 10. januára 2012, 18 Er 7/2009 a uznesením z 10. januára 2012, 16 Er 208/2004 a uznesením z 2. februára 2012, 5 Er 322/2004 a uznesením z 22. novembra 2011, 11 Er 659/2006 a uznesením zo 16. februára 2012, 12 Er 2/2007 a uznesením z 29. marca 2012, 8 Er 346/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 754/2006 a uznesením z 30. októbra 2011, 6 Er 321/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 582/2006 a uznesením z 30. decembra 2011, 6 Er 115/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 80/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 172/2005 a uznesením z 20. decembra 2011, 6 Er 290/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 291/2004 a uznesením z 12. decembra 2011, 6 Er 301/2006 a uznesením z 12. decembra 2011 a 12 Er 729/2009 a uznesením zo 16. februára 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania okresného súdu“ a „napadnuté uznesenia okresného súdu“) a
- svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaniach vedených pod spisovými značkami: 3 CoE 69/2012 a uznesením z 24. augusta 2012, 1 CoE 50/2012 a uznesením zo 16. augusta 2012, 6 CoE 127/2012 a uznesením z 5. júna 2012, 1 CoE 42/2012 a uznesením zo 16. augusta 2012, 6 CoE 115/2012 a uznesením z 31. mája 2012, 6 CoE 175/2012 a uznesením z 30. augusta 2012, 8 CoE 96/2012 a uznesením z 26. júla 2012, 11 CoE 44/2012 a uznesením z 30. augusta 2012, 8 CoE 73/2012 a uznesením z 21. júna 2012, 8 CoE 82/2012 a uznesením z 21. júna 2012, 4 CoE 66/2012 a uznesením z 24. augusta 2012, 10 CoE 36/2012 a uznesením z 24. mája 2012, 1 CoE 59/2012 a uznesením z 27. septembra 2012, 6 CoE 167/2012 a uznesením z 30. augusta 2012, 8 CoE 61/2012 a uznesením zo 17. mája 2012, 20 CoE 127/2012 a uznesením z 30. augusta 2012, 1 CoE 38/2012 a uznesením z 28. júna 2012, 4 CoE 50/2012 a uznesením z 18. júla 2012, 20 CoE 81/2012 a uznesením z 30. apríla 2012, 10 CoE 59/2012 a uznesením zo 6. júla 2012, 13 CoE 32/2012 a uznesením z 28. júna 2012, 11 CoE 36/2012 a uznesením z 22. mája 2012, 16 CoE 97/2012 a uznesením z 28. júna 2012 a 2 CoE 45/2012 a uznesením z 31. mája 2012 a 3 CoE 93/2012 a uznesením zo 17. októbra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania krajského súdu“ a „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkom k spísaniu notárskej zápisnice, ktorá obsahovala právny záväzok dlžníka a v ktorej bola označená oprávnená osoba (sťažovateľka, pozn.) a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou, resp. k uzavretiu rozhodcovských doložiek, resp. rozhodcovských zmlúv, ktorými bola založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B.
Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (rozsudkov rozhodcovského súdu, notárskych zápisníc).
Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie napadnutými uzneseniami vyhlásil za neprípustné a zastavil ich, resp. iba ich zastavil; na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči právnym záverom vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci, a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu nutnosti podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach sťažovateľka osobitne v časti sťažností zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný... a... neprihliadol k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní... prakticky prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými značkami: Rvp 14778/2012, Rvp 14779/2012, Rvp 14780/2012, Rvp 14781/2012, Rvp 14782/2012, Rvp 14783/2012, Rvp 14784/2012, Rvp 14785/2012, Rvp 16128/2012, Rvp 16129/2012, Rvp 16130/2012, Rvp 16131/2012, Rvp 16132/2012, Rvp 16133/2012, Rvp 16134/2012, Rvp 16135/2012, Rvp 16136/2012, Rvp 16137/2012, Rvp 16139/2012, Rvp 16145/2012, Rvp 16146/2012, Rvp 16148/2012, Rvp 16149/2012, Rvp 16150/2012, Rvp 16151/2012, Rvp 16152/2012, Rvp 16153/2012, Rvp 16154/2012, Rvp 16155/2012, Rvp 16156/2012, Rvp 16157/2012, Rvp 9867/2013, Rvp 9869/2013, Rvp 9870/2013, Rvp 9871/2013, Rvp 9872/2013, Rvp 9873/2013 a Rvp 9875/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K postupu okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach a k ich napadnutým uzneseniam
II.2.1 K postupu okresného súdu v napadnutých konaniach a k jeho uzneseniam
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia, ktorými okresný súd vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich, resp. iba zastavil.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému postupu okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutým uzneseniami odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
II.2.2 K postupu krajského súdu v napadnutých konaniach a k jeho uzneseniam
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutým uzneseniam krajského súdu podala sťažovateľka dovolania, o ktorých do dňa predbežného prerokovania sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol.
Pri posudzovaní sťažností v tejto časti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd síce akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolania ešte predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach daných prípadov sťažovateľka podaním dovolaní, ako aj podaním sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veciach mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis ako neprípustné podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na celkové odmietnutie sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutou v nich.
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 16148/2012 týkajúcej sa konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 Er 346/2004 došlo k pisárskej chybe, keď sťažovateľka v petite sťažnosti nesprávne označila konanie ako sp. zn. 8 Er 326/2004, pričom k sťažnosti priložila uznesenie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 Er 346/2004 z 12. decembra 2011.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2013