znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 385/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., V., zastúpeného advokátkou JUDr. L. F., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom   pod   sp. zn.   10 C 24/2007   a jeho   rozsudkom   zo   7.   apríla   2010   v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 6. augusta 2010 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 125/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011 doručená   sťažnosť   P.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 24/2007 (ďalej len „namietané konanie   okresného   súdu“)   a jeho   rozsudkom   zo   7.   apríla   2010   v spojení   s dopĺňacím rozsudkom   zo   6.   augusta   2010   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“) a postupom Krajského súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 15 Co 125/2010 (ďalej aj „namietané konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „V právnej veci žalobcu – P. M..., proti žalovanému Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Prešove... o zvýšenie sťaženia spoločenského   uplatnenia,   Krajský   súd   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.: 15 Co 125/2010 potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 10 C 24/2007-269 zo dňa 7. 4. 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn.: 10 C 24/2007-286 zo dňa 06. 08. 2010, ktorým   Okresný   súd   Prešov   zamietol   žalobu   žalobcu   voči   žalovanému   o   zaplatenie 139.414,46 € z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.

Sťažovateľ podal dňa 17. 01. 2011 na Ústavný súd SR sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd. Sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá uznesením US SR sp. zn.: IV. ÚS 63/2011   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojho   základného   práva garantovaného v článku 46 ods. 1 Ústavy domáha sťažnosťou podľa článku 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním doručeným okresnému súdu dňa 21. decembra 2010. Ústavný súd ďalej konštatoval, že prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť môže až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť...

Sťažovateľ v nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti po vydaní uznesenia NS SR sp. zn.:   3 Cdo 15/2011   zo   dňa   19. 04. 2011,   doručenému   dovolateľovi   –   P.   M.   – sťažovateľovi   dňa   4. 5. 2011,   ktorým   Najvyšší   súd   SR   dovolanie   P.   M.   –   sťažovateľa odmietol,   podáva   sťažnosť   voči   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.zn.: 15 Co 125/2010, ktorým Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.   10 C 24/2007-269   zo   dňa   7. 4. 2010   v   spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom   sp. zn.: 10 C 24/2007-286 zo dňa 06. 08. 2010.

Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že jediná možnosť ochrany, ktorou sťažovateľ disponuje, je adresovanie ústavnej sťažnosti Ústavnému súdu v Košiciach.“.

Ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že «V   odôvodnení   potvrdzujúceho   rozsudku   sp. zn. 15 Co 125/2010 zo dňa 13. 10. 2010 odvolací krajský súd na str. 4 svojho odôvodnenia uviedol, cit.: „znalecký posudok na bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia je len deklarovaním existujúceho stavu, teda závažnosti poškodenia zdravia premietnutého do bodového ohodnotenia. K vyhodnoteniu znaleckého posudku je možné pristúpiť hneď po ustálení zdravotného stavu poškodeného, od ktorého časového momentu beží premlčacia lehota pre uplatnenie nárokov na náhradu škody súvisiacich so sťažením spoločenského uplatnenia.   Ustálenie   zdravotného   stavu   nastáva   v   momente,   kedy   dostupné   liečebné metódy už nie sú schopné priniesť zlepšenie zdravotného stavu poškodeného. Musí ísť o stav objektívne zistiteľný, teda o stav, pri ktorom je ustálená (nemenná) schopnosť konkrétnej fyzickej   osoby   vlastnými   úkonmi   zabezpečovať   uspokojenie   svojich   životných   potrieb, prípadne   životných   potrieb   svojich   blízkych.   Táto   môže   byť   obmedzená   alebo   úplne vylúčená. Práve strata takejto schopnosti je právnou skutočnosťou, s ktorou zákon spája vznik   hmotnoprávneho   nároku   –   nároku   na   náhradu   škody   na   sťaženie   spoločenského uplatnenia. Právnou skutočnosťou nie je vypracovanie znaleckého posudku. Jeho priznanie je však spojené s ďalšou právnou skutočnosťou len v prípade, ak s ním normy občianskeho práva   spájajú   právne   následky.   Týmto   následkom   plynutia   časuje   premlčanie   nároku. Premlčanie   nároku   súd   prvého   stupňa   bez   subjektívnej   premlčacej   lehoty   od   ustálenia zdravotného   stavu   žalobcu,   teda   od   zistenia   všetkých   diagnóz,   ktorými   trpí,   a   ktorých liečenie už nepredpokladá zlepšenie.“

Konaniu   sp. zn.:   15 Co 125/2010   vedenému   na   Krajskom   súde   v   Prešove predchádzalo konanie sp. zn.: 10 C 24/2007 vedené na Okresnom súde Prešov, v ktorom bolo pred súdom prvého stupňa vykonané znalecké dokazovanie v rozsahu vyhotovenia znaleckého posudku č. 1/2006 MUDr. P. J. z odboru zdravotníctvo a farmácia, znaleckého posudku č. 27/2006 MUDr. Š. M. z odboru zdravotníctvo a farmácia, znaleckého posudku MUDr. M. H. z odboru zdravotníctvo a farmácia, znaleckého posudku PhDr. K. P. z odboru psychológia a znaleckého posudku MUDr. M. H.

Okresný súd Prešov ako súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.: 10 C 24/2007   zo   dňa   6. 8. 2010   a   bez   zohľadnenia   záverov   znaleckého   dokazovania   sa stotožnil   s   námietkou   premlčania   žalovaného,   podľa   ktorej   sa   žalobca   o   diagnózach (nie o výške škody, jej rozsahu a o tom, kto za ňu zodpovedá – pozn. žalobcu) prvýkrát dozvedel v roku 2002, a to či už z lekárskej správy MUDr. K. zo dňa 05. 03. 2002, resp. z neurologického nálezu MUDr. K. zo dňa 16. 09. 2002.

Krajský súd v Prešove následne rozsudok Okresného súdu Prešov v celom rozsahu potvrdil   z   dôvodu,   že   znalecké   dokazovanie   je   len   deklarovaním   existujúceho   stavu do bodového   ohodnotenia   (bez   ohľadu   na   to,   že   bodové   ohodnotenie   do   vyhotovenia znaleckého posudku ešte nebolo stanovené – poznámka žalobcu).».

Sťažovateľ okrem iného poukázal aj na uznesenie krajského súdu zo 16. januára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 155/2007, „ktorý ako súd rozhodujúci v obdobnej právnej   veci   vyslovil   v otázke   začiatku   plynutia   subjektívnej   premlčacej   lehoty   v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka opačný právny názor“. Podľa uvedeného uznesenia krajského súdu „pre začiatok behu subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty je rozhodnuté, kedy sa poškodený dozvedel o vzniknutej škode (nie o protiprávnom úkone, či o škodovej udalosti) a kto za ňu zodpovedá. Dozvedieť sa o vzniknutej škode znamená, že sa poškodený dozvedel o odškodnení majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne   vyjadriť   vyčísliť   v peniazoch,   aby   poškodenej   mohol   svoj   nárok   na   náhradu škody uplatniť na súde.“.

Sťažovateľ argumentoval aj tým, že „V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci   právo   je   v   konkrétnej   veci   povinný   uprednostniť   ústavne   konformný   výklad. Ak ústavne konformný výklad nie je možný, orgán aplikujúci právo danú právnu normu nesmie uplatniť.

V súlade so základným princípom právneho štátu sú všetky právne orgány oprávnené konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Všeobecný súd (krajský súd) je pri svojom rozhodovaní viazaný nielen zákonom ale predovšetkým ústavou, ústavným zákonom a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, a to v súlade s čl. 144 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 153 a čl. 154c ods. 1 ústavy. Aj všeobecný súd je povinný rešpektovať   ústavou   zakotvenú   prednosť   dohovoru   pred   zákonom.   Z   uvedeného   tak nevyhnutne   vyplýva,   že   aplikácia   každej   zákonnej   normy   musí   byť   realizovaná   takým spôsobom,   ktorý   bude   v   medziach   ústavy   a   ktorý   bude   zároveň   rešpektovať   princíp prednosti dohovoru pred zákonom. Tieto základné atribúty ústavnosti však konajúci krajský súd vo svojej rozhodovacej činnosti vo veci sťažovateľa nerešpektoval.

Konajúci   súd   vo   svojom   rozhodnutí   nezdôvodnil   logický   nesúlad   medzi   plynutím premlčacej subjektívnej lehoty, ktorá mala podľa názoru konajúceho súdu začať plynúť a uplynúť v období pred stanovením bodového ohodnotenia, tj. pred skutočnou vedomosťou žalobcu o výške a rozsahu škody na zdraví. Žalobca opätovne uvádza, že takéto rozhodnutie konajúceho súdu odporuje ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj vykonanému znaleckému dokazovaniu a malo za následok odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom. Žalobca k veci dodáva, že náležité zdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu je súčasťou   práva   účastníkom   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná...

Žalobca   si   súčasne   dovoľuje   poukázať   na   skutočnosť,   že   samotné   stanovenie lekárskej diagnózy bez uvedenia príčinnej súvislosti a spojitosti s výkonom jeho povolania ako profesionálneho boxera bez stanovenia rozsahu škody (t. j. výšky škody) nemôže byť momentom začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Žalobca v čase vypracovania neurologického nálezu MUDr. K. zo dňa 16. 09. 2002, v ktorom je po prvýkrát uvedená diagnóza organického psychosyndrómu, nemal vedomosť o tom, že táto diagnóza mu bola stanovená v príčinnej súvislosti s jeho pracovným zameraním, žalobca nepoznal ani výšku škodu (jej rozsah) a ani skutočnosť, či mu vôbec v nejakej výške za túto diagnózu patrí bodové ohodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Žalobca   nepoznal   výšku   bodového   ohodnotenia,   t. j.   výšku   spôsobenej   škody na zdraví do vypracovania znaleckého posudku č. 1/2006 MUDr. J., t. j. v zmysle ust. § 106 ods. 1   Občianskeho   zákonníka   nemohol   vedieť   o   tom,   že   mu   škoda   vznikla,   ani   o tom, v akom rozsahu mu vznikla. Skutočnosť, že sa pacient dozvie od svojho vyšetrujúceho lekára diagnózu, resp. množstvo diagnóz uvedených v latinských názvosloviach, ktoré mu počas vyšetrenia   boli   zistené,   ešte   automaticky   neznamená   vedomosť   o   škode   na   zdraví   a   jej rozsahu a od tohto momentu sa neodvíja ani právo domáhať sa svojich práv na súde. Žalobca   ako   bývalý   profesionálny   boxer   trpí   množstvom   neurologických   ochorení,   táto skutočnosť však nič nemení na fakte, že o rozsahu škody na zdraví (výške škody) sa žalobca skutočne dozvedel až z jeho bodového ohodnotenia uvedeného po prvýkrát v znaleckom posudku MUDr. J. č. 1/2006.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,   právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 15 Co 125/2010 zo dňa 13. 10. 2010 a rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.   10 C 24/2007-269   zo dňa 7. 4. 2010   v spojení   s dopĺňa   t   iní   rozsudkom sp. zn.: 10 C 24/2007-286 zo dňa 06. 08. 2010 porušené a sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   zo   dňa   13. 10. 2010   sp. zn. 15 Co 24/2007   a   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   sp. zn.   10 C 24/2007-269   zo   dňa 7. 4. 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn.: 10 C 24/2007-286 zo dňa 06. 08. 2010 zrušuje a vec vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“

Okrem uvedeného sťažovateľ požiadal aj o priznanie úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   10 C 24/2007   a jeho   rozsudkom   zo   7.   apríla   2010   v spojení   s dopĺňacím rozsudkom zo 6. augusta 2010

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie   (čo   aj   urobil),   o ktorom   bol   oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu,   ktorý   vo   veci   rozhodol rozsudkom   z 13.   októbra   2010   v rámci   odvolacieho   konania, v danom   prípade   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 125/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (m. m. I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci,   ak   tak   ustanoví   zákon.   Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v občianskoprávnom   spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú   aj   dostatočne   odôvodnené,   o to   viac,   ak   v zmysle   všeobecne   záväzných   právnych predpisov   sa   má   verdikt   všeobecného   súdu   zakladať   na   voľnej   úvahe   (obdobne   napr. III. ÚS 238/08, I. ÚS 32/09).

Podstatou   tejto   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   sú   výhrady   voči   právnemu   posúdeniu   veci, hodnoteniu   dôkazov   a najmä   voči   podľa   názoru   sťažovateľa   ústavne   nekonformnému výkladu a aplikácii § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka v súvislosti so začiatkom plynutia dvojročnej   premlčacej   lehoty.   Sťažovateľ   ďalej   namieta   aj   neodôvodnenosť a nepreskúmateľnosť napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   „odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m. m. II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 350/09),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok“. Keďže krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku   okresného súdu, v ktorej sa uvádza:

„Premlčanie definujeme ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má   za   následok   zánik   nároku   patriaceho   k   obsahu   práva,   teda   zánik   jeho   súdnej vymáhateľnosti,   v   dôsledku   čoho   premlčané   právo   nemožno   oprávnenému   priznať. Vznesenie námietky premlčania po márnom uplynutí premlčacej doby spôsobuje ten právny dôsledok, že súd navrhovateľovi premlčané subjektívne právo, teda nárok, nemôže priznať. Uplatnením námietky premlčania na súde prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné. V prípade premlčania, pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej na zdraví, platí len subjektívna premlčacia doba. Z citovaného ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčuje v dvojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť dňom, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Navrhovateľ uviedol, že prvýkrát sa o výške škody dozvedel vtedy, keď bol vypracovaný znalecký posudok JUDr. J. v roku 2006. Práve z predmetného znaleckého posudku, ako aj z navrhovateľom   predložených   lekárskych   správ   však   vyplýva,   že   prvýkrát   sa o diagnózach,   ktoré   boli   následkom   jeho   povolania,   dozvedel   v   roku   2002   a   to   či   už z lekárskej správy MUDr. K. zo dňa 5. 3. 2002, resp. z neurologickom nálezu MUDr. K. zo dňa 16. 9. 2002.

Pre   posúdenie   momentu   začatia   plynutia   dvojročnej   subjektívnej   lehoty   je rozhodujúce to, aby mal poškodený skutočnú vedomosť, nie predpokladanú, o výške škody, resp. o jej rozsahu. Navrhovateľ v konaní uviedol, že túto vedomosť získal až vypracovaním znaleckého posudku MUDr. P. J. č. 1/2006. Jeho tvrdenie však pred súdom neobstojí, ako to už bolo uvedené, navrhovateľ sa o vyššie uvádzaných diagnózach dozvedel najneskôr z lekárskej   správy   MUDr.   K.   v roku 2002.   Navrhovateľ si   však   po tomto   zistení   nedal vyhotoviť znalecký posudok v rámci príslušných zákonných lehôt, na základe čoho by bolo možné ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia a následne uplatnenia jeho práva na náhradu škody, pričom tak urobil až dňa 25. 5. 2006.

Počiatok plynutia premlčacej lehoty u navrhovateľa súd stanovil najneskôr na deň 16. 9. 2002, nakoľko z neurologického nálezu MUDr. K., keďže išlo o nález pre potreby posudkové, navrhovateľ mohol získal vedomosť o svojich diagnózach, avšak návrh na súd bol   podaný   až dňa 9. 2. 2007,   teda po márnom uplynutí premlčacej   doby.   Zodpovedný subjekt, odporca, bol v čase vydávania neurologického záveru pre posudkové potreby dňa 16. 9. 2002   navrhovateľovi   známy.   Od   vydania   tohto   neurologického   nálezu   začala   tak navrhovateľovi   plynúť   dvojročná   subjektívna   premlčacia   doba   na   uplatnenie   práva na náhradu škody, ktorá mu uplynula dňa 16. 9. 2004.

Zhodnotením skutkového stavu dospel súd k právnemu záveru, že nárok navrhovateľa na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je premlčaný.“

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v celom rozsahu potvrdil správnosť   prvostupňového rozsudku,   sa   okrem   iného poukazuje na to,   že „Súd   prvého stupňa   v   predmetnej   veci   vykonal   rozsiahle   dokazovanie,   na   základe   ktorého   dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil správny právny záver.

Odvolací   súd   v   celom   rozsahu   poukazuje   na   výstižné   odôvodnenie   rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje. Len vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu je potrebné uviesť, že znalecký   posudok   na   bodové   ohodnotenie   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   je   len deklarovaním   existujúceho   stavu,   teda   závažnosti   poškodenia   zdravia   premietnutého do bodového   ohodnotenia.   K vyhotoveniu   znaleckého   posudku   je   možné   pristúpiť   hneď po ustálení zdravotného stavu poškodeného, od ktorého časového momentu beží premlčacia lehota pre uplatnenie nárokov na náhradu škody súvisiacich so sťažením spoločenského uplatnenia.   Ustálenie   zdravotného   stavu   nastáva   v   momente,   kedy   dostupné   liečebné metódy už nie sú schopné priniesť zlepšenie zdravotného stavu poškodeného. Musí ísť o stav objektívne zistiteľný, teda o stav, pri ktorom je ustálená (nemenná) schopnosť konkrétnej fyzickej   osoby   vlastnými   úkonmi   zabezpečovať   uspokojovanie   svojich   životných   potrieb, prípadne   životných   potrieb   svojich   blízkych.   Táto   môže   byť   obmedzená   alebo   úplne vylúčená. Práve strata takejto schopnosti je právnou skutočnosťou, s ktorou zákon spája vznik   hmotnoprávneho   nároku   –   nároku   na   náhradu   škody   na   sťaženie   spoločenského uplatnenia. Právnou skutočnosťou nie je vypracovanie znaleckého posudku. Jeho priznanie je však spojené s ďalšou právnou skutočnosťou, a to plynutím času. Plynutie času sa stáva právnou skutočnosťou len v prípade, ak s ním normy občianskeho práva spájajú právne následky. Takýmto následkom plynutia času je premlčanie nároku. Premlčanie nároku súd prvého stupňa dostatočne zdôvodnil, preto odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na tieto dôvody. Správne posúdil súd prvého stupňa beh subjektívnej premlčacej lehoty od ustálenia zdravotného   stavu   žalobcu,   teda   od   zistenia   všetkých   diagnóz,   ktorými   trpí,   a   ktorých liečenie už nepredpokladá zlepšenie.

S   poukazom   na   uvedené   odvolací   súd   považoval   odvolaciu   námietku   žalobcu spočívajúcu v nesprávnej aplikácii ust. § 106 Občianskeho zákonníka za nedôvodnú.“.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh a najmä zo zapožičaného súvisiaceho spisu okresného   súdu   zistil,   že   sťažovateľ,   tak   ako   je   uvedené   v odôvodnení   napadnutého rozsudku   okresného   súdu,   sa   o všetkých   diagnózach   „súvisiacich   s výkonom   služby“   – profesionálny boxer – dozvedel už z lekárskej správy MUDr. K. z 5. marca 2002, resp. z neurologického   nálezu   MUDr.   K.   zo   16.   septembra   2002,   pričom   zdravotný   stav sťažovateľa bol z medicínskeho hľadiska v tom čase už ustálený. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ mohol už v roku 2002 požiadať o vypracovanie znaleckého posudku, ktorý by v bodovom hodnotení stanovil výšku odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale najmä berúc do úvahy plynutie subjektívnej premlčacej dvojročnej lehoty podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal včas podať návrh na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej len „návrh“) okresnému súdu.

Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľ   návrh   na   okresnom   súde   uplatnil až 9. februára   2007,   teda   po   uplynutí   dvojročnej   premlčacej   lehoty,   a keďže   odporca vzniesol námietku premlčania proti sťažovateľom uplatnenému nároku, okresný súd podľa názoru ústavného súdu dospel k správnemu záveru, keď návrh sťažovateľa z uvedeného dôvodu zamietol.

Krajský   súd   v odvolacom   konaní   namietaný   rozsudok   okresného   súdu   v celom rozsahu   potvrdil   s tým,   že   sa   úplne   stotožnil   aj   s argumentáciou   uvedenou   v jeho odôvodnení, a navyše poznamenal, že „znalecký posudok na bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského   uplatnenia   je   len   deklarovaním   existujúceho   stavu,   teda   závažnosti poškodenia zdravia premietnutého do bodového ohodnotenia“.

Pokiaľ   sťažovateľ   v sťažnosti   poukázal   na   to,   že   existujú   rozdiely   v judikatúre všeobecných súdov v súvislosti s obsahom pojmu „dozvedieť sa o škode“, ktorý je určujúci pri   počítaní   začiatku   plynutia   subjektívnej   premlčacej   lehoty   podľa   § 106   ods. 1 Občianskeho   zákonníka,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   jeho úlohou nie   je zjednocovať in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať tak poslanie,   ktoré podľa   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   [§ 8   ods. 3,   § 20   ods. 1   písm. b),   § 21,   § 22   a   § 23   ods. 1   písm. b)]   patrí Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   [ďalej   len   „najvyšší   súd“   (m. m.   I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09)]. Ústavný súd dodáva, že práve plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie   je   súčasťou   systému   všeobecného   súdnictva,   môže   zasahovať   do   výkladu   zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Preto, ak nevykazuje napadnuté rozhodnutie samo osebe znaky protiústavnosti, ústavný súd nemá dôvod v konkrétnej veci zasahovať, keďže by tak mimo rámca svojej ústavne ustanovenej kompetencie nanucoval všeobecným súdom svoj vlastný výklad iných než ústavných predpisov a osvojoval by si tak pozíciu „arbitra“ vo vnútri systému všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprislúcha.

Úlohou ústavného súdu je preto posúdiť napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje,   že   v   danej   veci   nebolo   možné   dospieť   k názoru,   že   by   tento   rozsudok   bol svojvoľný, nedostatočne odôvodnený, nepreskúmateľný a že by zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neodôvodnené alebo prijaté v rozpore s platnou právnou úpravou, naopak, ústavný súd je toho názoru, že krajský súd komplexne a dostatočne vyhodnotil všetky skutkové okolnosti, najmä všetky predložené dôkazy, na základe ktorých dospel aj k zodpovedajúcim právnym záverom.

Ústavný súd z uvedeného vyvodil   záver, že krajský   súd konal v medziach   svojej právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   na posúdenie   veci   vrátane ustanovenia § 106   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   ústavne   aprobovateľným   spôsobom   interpretoval a aplikoval,   pričom   jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné s tým, že krajský súd označené ustanovenie Občianskeho   zákonníka   interpretoval   podľa   názoru   ústavného   súdu   spôsobom neodporujúcim jeho zneniu a účelu. Takýto ústavne udržateľný výklad vylučuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu ďalej pripomína, že v zmysle jeho doterajšej judikatúry obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne.   Ak ústavný   súd   dospel k takýmto zisteniam, nemá dôvod zasahovať do postupov a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak   vyslovovať   porušenie   základného   práva   označeného   v sťažnosti   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd pripomína, že vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť   zásadnú   odlišnosť   (IV. ÚS 195/07),   a tak   závery   ústavného   súdu   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   medzi   posudzovaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 125/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010 a porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala, že v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu týchto práv. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný   súd odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   vrátane   návrhov   na   zrušenie   napadnutých   rozsudkov okresného   súdu   a krajského   súdu,   keďže   rozhodovanie   o nich   je   viazané   na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012