znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 385/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   septembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/2004 a jeho uznesením z 10. marca 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 47/2011 a jeho uznesením zo 7. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2011 doručená   sťažnosť   J.   M.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   z obsahu   ktorej   vyplýva,   že   ňou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/2004 a jeho uznesením z 10. marca 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 47/2011 a jeho uznesením zo 7. júna 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, pričom jeho trestná vec je vedená okresným súdom pod sp. zn. 3 T 96/2004.

Opatrením predsedu okresného súdu č. 1 SprR 458/07 z 9. novembra 2007 bola trestná vec sťažovateľa pridelená podľa rozvrhu práce predsedníčke senátu JUDr. E. B. (ďalej aj „zákonná sudkyňa“).

Písomným   podaním   doručeným   okresnému   súdu   21.   februára   2011   sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, ktorú odôvodnil tým, že 16. februára 2011   podal   proti   nej   trestné   oznámenie   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ku ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   21.   októbra   2010 prečítala zápisnicu o konfrontácii medzi sťažovateľom a poškodenou, pričom na to neboli splnené zákonné podmienky. Zákonná sudkyňa má „nepriateľský postoj k obžalovanému a cielene   a nezákonne   útočí   na   jeho   osobu,   čím   sú   splnené   podmienky   na   vylúčenie predsedníčky senátu z vykonávania úkonov v jeho trestnej veci“ (citované z namietaného uznesenia okresného súdu, pozn.).

Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 96/2004 z 10. marca 2011 o námietke zaujatosti sťažovateľa rozhodol tak, že zákonnú sudkyňu nevylúčil z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Krajský súd o sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tos 47/2011 zo 7. júna 2011 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Zo sťažnosti, ako aj z priloženého uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 NcC 19/2010 z 30. septembra 2010 tiež vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu o ochranu osobnosti   proti   zákonnej   sudkyni;   táto   vec   bola   označeným   uznesením   krajského   súdu prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Martin, kde je vedená pod sp. zn. 10 C 4/2011.

Sťažovateľ tvrdí, že „ak je s procesnou sudkyňou jeho trestného konania v civilnom súdnom spore, to samo o sebe zakladá nepriateľský vzťah, istú nevraživosť tak ako to má na mysli ustanovenie § 31 ods. 1 Tr. por...

Samotný dôvod na vylúčenie procesnej sudkyne podľa sťažovateľa nastal vznikom konfliktu medzi ním a procesnou sudkyňou podaním žaloby v civilnom spore. Ak okresný súd za takýchto podmienok vykonáva úkon trestného konania, keď procesný sudca je v konflikte   s   obžalovaným,   porušuje   a   neguje   svojím   konaním   právo   obžalovaného   na spravodlivý súdny proces.“.

Rovnako   pochybil   podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd,   keď   jeho   sťažnosti nevyhovel a nevylúčil zákonnú sudkyňu z konania.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Okresný súd v Žiline porušil právo sťažovateľa J. M. v konaní vedenom pod sp. zn.   3   T   96/2004   zakotvené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   aj   právo zakotvené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   na spravodlivé súdne konanie a spravodlivý súdny proces.

2. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 7. júna 2011, sp. zn. 1 Tos/47/2011-1824 v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v   Žiline   pod   sp.   zn.   3   T   96/2004   porušil   právo sťažovateľa   J.   M.   zakotvené v čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky ako   aj   právo zakotvené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   na spravodlivé súdne konanie a spravodlivý súdny proces.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 7. júna 2011, sp. zn. 1 Tos/47/2011-1824 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Krajskému   súdu   v   Žiline   povinnosť uhradiť trovy konania právnemu zástupcovi sťažovateľa v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 96/2004 a k jeho uzneseniu z 10. marca 2011

V súvislosti   s   namietaným   porušením   sťažovateľom   označených   práv   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/2004 a jeho uznesením z 10. marca 2011,   ku   ktorému   malo   podľa   neho   dôjsť   tým,   že   zákonná   sudkyňa   nebola   vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci, ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo   aj   využil),   o   ktorej   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tos 47/2011 a k jeho uzneseniu zo 7. júna 2011

V súvislosti s námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 47/2011 a jeho uzneseniu zo 7. júna 2011, ústavný súd v   prvom   rade   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (m.   m.   I.   ÚS   12/01, I. ÚS 124/03).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   kľúčové   námietky   proti namietanému uzneseniu krajského súdu spočívajú v tom, že krajský súd nevylúčil zákonnú sudkyňu   z konania   a rozhodovania   jeho   trestnej   veci   napriek   tomu,   že   podal   proti   nej 21. februára 2011 trestné oznámenie, a tiež to, že proti nej vedie občianskoprávne konanie o ochranu osobnosti.

Pre účely preskúmania opodstatnenosti námietok sťažovateľa ústavný súd preskúmal odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:„Z obsahu trestného spisu vyplýva, obžalovaný svojim písomným podaním... vzniesol námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu JUDr. E. B., ktorá koná a rozhoduje v jeho trestnej veci. Vznesenie námietky zaujatosti odôvodnil tým, že na menovanú predsedníčku senátu podal trestné oznámenie...

Dôsledným preskúmaním obsahu spisového materiálu ani krajský súd nezistil, že by objektívne   boli   preukázané   také   skutočnosti,   ktoré   by   spochybňovali   nezaujatosť predsedníčky senátu JUDr. E. B.

...   krajský   súd   konštatuje,   že   trestné   konanie   proti   obžalovanému   neprebieha   za takých okolností, ktoré sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o správnosti procesného postupu, o spravodlivosti objektívnosti a nestrannosti orgánov činných v trestnom konaní, vrátane súdu. Z vecného hľadiska treba pripomenúť, že prípadné námietky o chybnom procesnom postupe, resp. nedodržaní základných zásad Trestného poriadku pri vykonávaní dôkazov môžu procesné strany uplatniť v rámci použitia opravného prostriedku a nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu, resp. celého senátu z vykonávania úkonov trestného konania.

Pokiaľ   ide   o   námietku   zaujatosti   obžalovaného,   že   podal   trestné   oznámenie   na predsedníčku senátu JUDr. E. B., a preto by mala byť vylúčená, odvolací súd uvádza, že skutočnosť,   že   obžalovaný   podal   trestné   oznámenie   na   predsedníčku   senátu,   ktorá pojednáva trestnú vec obžalovaného, sama osebe nespĺňa zákonné podmienky uvedené v § 31 ods. 1 Tr. por. na jej vylúčenie z vykonávania úkonov v predmetnej trestnej veci. Ani žaloba   na   ochranu   osobnosti   podaná   obžalovaným   v   občianskom   súdnom   konaní   proti predsedníčke senátu, na ktorú poukazuje vo svojej sťažnosti, nie je dôvodom na vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej veci.

Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že úplné uplatnenie práv obžalovaného na obhajobu   v   zmysle   Trestného   poriadku   nevylučuje   taký   spôsob   jeho   obhajoby,   ktorým osočuje súd alebo sudcov. Obvinený sa môže obhajovať spôsobom, ktorý považuje pre seba za   najvhodnejší   (teda   aj   osočovať   a   klamať),   ale   iba   do   tej   miery,   že   nemôže   svojou výpoveďou lživo obviňovať zo spáchania trestného činu. K profesionálnym črtám osobnosti sudcu patrí aj tolerancia k prípadným excesom obvineného v rámci svojej obhajoby, ale ani také   skutočnosti   by   nemali   ovplyvniť   nadhľad   sudcu   a   jeho   nezávislé   vedenie   konania a rozhodovania...   Podanie   trestného   oznámenia   na   osobu   sudcu   nemôže   u   skutočne profesionálne konajúceho sudcu narušiť jeho rozhodovacie schopnosti tak, aby konal inak ako v súlade so zákonom.

Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že vo veci činná predsedníčka senátu má nad vecou nevyhnutný profesionálny nadhľad, ktorý nestratila ani za situácie, keď obžalovaný inicioval občianskoprávny spor o ochranu osobnosti, v ktorom ju označil za porušovateľa jeho práva na ochranu osobnosti a ktorý sa vedie na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10 C/4/2011.   Obžalovanému   sa   ani   podaním   trestného   oznámenia   na   konajúcu predsedníčku senátu nepodarilo, tak ako sa domnieval, vytvoriť dôvod, ktorý by viedol k jej vylúčeniu...“

V ďalšej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd podrobne analyzuje doterajší postup senátu okresného súdu, ktorého predsedníčkou je sudkyňa JUDr. E. B., v trestnej   veci   sťažovateľa   a v nadväznosti   na   to   konštatuje,   že   od   jej   pridelenia   sa „vykonalo iba jedno hlavné pojednávanie, a to prevažne z dôvodov na strane obžalovaného, ktorý pokiaľ mu v účasti na hlavnom pojednávaní nebránili zdravotné dôvody, tak vznášal námietky   zaujatosti.   Krajský   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   obžalovaný   počas celého trestného konania vzniesol v konaní pred súdom spolu 40 námietok zaujatosti (z toho 8   od   pridelenia   veci   JUDr.   E.   B.),   a   to   nielen   voči   vo   veci   konajúcim   senátom   (ich predsedom   a   prísediacim),   ale   i   voči   sudcom   tamojšieho   okresného   súdu,   a   sudcom tunajšieho krajského súdu.

Vznesenie   predmetnej   námietky   zaujatosti   považuje   nadriadený   súd   za   čistú obštrukciu.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   totiž   prístup   obžalovaného   k   nariadeným hlavným pojednávaniam považovať za iný ako výslovne obštrukčný. Zo strany obžalovaného nebola prejavená žiadna iniciatíva o prejednanie jeho trestnej veci, naopak z jeho konania vyplýva evidentná snaha vyhnúť s ukončeniu predmetného trestného stíhania.“.

Na   tomto   základe   krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa „ako   nedôvodnú, nakoľko napadnuté uznesenie okresného súdu považuje za správne a zákonné“.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   i dôvodmi, ktoré ho viedli k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T/96/2004 z 10. marca 2011, ústavný súd konštatoval, že je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne. Krajský súd sa v ňom presvedčivým spôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré sťažovateľ vzniesol vo svojej sťažnosti (tieto sú zásade identické aj s námietkami, ktoré formuloval v sťažnosti adresovanej   ústavnému   súdu,   pozn.),   pričom   závery,   na   ktorých   je   založené   namietané uznesenie,   ústavný   súd   považuje   v okolnostiach   posudzovanej   veci   za   správne,   a teda z ústavného hľadiska za konformné a udržateľné.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k záveru,   že namietaným postupom a uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011