znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 385/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. B., S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rožňava v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 67/2008   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 15/2007 a jeho uznesením z 18. októbra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2010 doručená   sťažnosť   R.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 67/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 15/2007 a jeho uznesením z 18. októbra 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).Zo sťažnosti vyplýva, že „súd prvého stupňa v Rožňave č. sp. zn.: 1 T/1/2007, zo dňa 7. 2. 2007 ma uznal za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360/1.2 b TZ na skutkovom základe v ňom uvedenom a uložil mi za to TOS v trvaní 10 mesiacov, ktorého výkon   podmienečne   odložil   na   skúšobnú   dobu   1   roka,   súčasne   mi   uložil   povinnosť nepribližovať sa k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 5 m a nezdržiavať sa v blízkosti jej obydlia počas skúšobnej doby a súčasne mi uložil i ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou. Keďže som sa nedopustil konania kladeného mi za vinu, podal som proti citovanému rozsudku blankytne odvolanie čo do jeho všetkých výrokov.

Odvolací   súd   pod   sp. zn.:   5 TO 15/2007   zo   dňa   18. okt. 2007   v   celom   rozsahu potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.“.

Ďalej sťažovateľ uviedol:„Odvolací súd navrhovaný dôkaz obžalovaného o poškodenej nevykonal, rozhodol podľa   nepriamych   dôkazov   nezákonným   spôsobom.   Poškodená   odvolacieho   konania   sa nezúčastnila,   zrejme   bola   poučená   treťou   osobou   vyhnúť   sa   priameho   dokázania   jej rodinného stavu resp. jej určenia. Dokazovanie je a bol potrebný z hľadiska, či v osobe poškodenej sa má jednať o bývalú družku, čo je dôležité v danom prípade pre právnu kvalifikáciu   v   zmysle   ustanovenia   § 360   ods. 2   písm. b/   TZ.   Pri   dokazovaní   mala   byť vyžiadaná správa z príslušného ÚPSVaR, kde poškodená bola dlhodobo nezamestnaná, odkiaľ poberala dávky v hmotnej núdzi a príspevky k dávkam. Úrad pri vyplácaní dávok a príspevkov   k   dávkam   starostlivo   skúma   počet   spolu   posudzovaných,   bývajúcich   osôb v danom byte.

Ďalej   takto   vykonaný   dôkaz   zároveň   je   potrebný   aj   pre   vierohodnosť   výpovedi poškodenej ako aj súdnej znalkyne z oboru psychiatrie, ktorá na súde 1. stupňa tvrdila, že nezistila u poškodenej známky klamania.

Ja obžalovaný sám som sa pokúsil o zaobstarania tohto navrhovaného dôkazu, ale bezúspešne...

Tvrdenia súdu sú absurdné.

Podľa Občianskeho súdneho poriadku § 3 je zakotvené – Občianske súdne konanie je jednou   zo   záruk   zákonnosti   a   slúži   na   jej   upevňovanie   a   rozvíjanie.   Každý   má   právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.

Pokus o získanie dôkazu bol bezúspešný. Všetky doposiaľ žiadosti, pokusy k získaniu dôkazu o poškodenej v piatich prípadoch včetne odvolacieho konania boli odmietnuté.“

Za   porušenie   svojich   označených   základných   práv   považuje   sťažovateľ   to,   že „Podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky, pre porušenie svojich základných práv, a na základe základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, 1. ods., Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Okresný   súd   v   Rožňave   v   obč. právnom   konaní   sp. zn.:   12 C 67/2008,   podanej 25. 8. 2008 navrhovaný dôkaz predložený navrhovateľom nevykonal, podľa tvrdenia súdu je to dôkaz zbytočný, nehospodárny a napokon podľa tvrdenia súdu bol vyhodnotený súdmi 1. a 2. stupňa.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje nález pre porušenie svojich základných práv sťažovateľovi, podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky, a na základe práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nasledovne:

Sťažovateľovi boli odopreté práva na súde pri získaní dôkazu o tom, že nikdy nebol druhom   poškodenej   v   Odvolacom   konaní   č.   sp. zn.:   5 To 15/2007   zo   dňa   18. okt. 2007 na Krajskom   súde   v   Košiciach.   V   ďalšom   súdnom   konám   tiež   boli   odopreté   práva   pri získaní dôkazu, o tom, že nikdy nebol druhom poškodenej 12 C/67/2008 zo dňa 25. 8. 2008, Okresného súdu v Rožňave.

Ďalej   bola   porušená   zásada   o   prezumpcie   neviny,   orgány   pritom   protiprávne zapracovali   do   obžaloby   neprejednané   listinné   priestupkové   spisy   podané   poškodenou na Obvodnom úrade. Pritom všetky oznámenia sa skončili odložením z dôvodu, že došlé oznámenia neodôvodňujú začatie konania o priestupku.

Pokračovanie v súdnom konaní v mimoriadnom dovolaní, podľa súčasnej obžaloby, by ďalej ohrozovali základné práva sťažovateľovi v takej miere ako doposiaľ.

Sťažovateľ   žiada,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušil   Uznesenie Odvolacieho   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.:   5 TO/15/2007   zo   dňa   18. okt. 2007 v celom   rozsahu,   pretože   rozhodnutie   súdu   bolo   nezákonné.   Súd   nevykonal   navrhovaný dôkaz   obžalovaného.   Rozhodol   podľa   nepriamych   dôkazov.   Žiadam   preto   vec   vrátiť Okresnému   súdu   v   Rožňave   na   ďalšie   konanie   a   nové   rozhodnutie.   Získaním   dôkazu zo súdnych spisov Okresného súdu v Rožňave z ÚPSVaR o poškodenej, že som nebol nikdy jej druhom, je dôležité pre právnu kvalifikáciu trestného činu.

Podľa Ústavy Slovenskej republiky článku 46 ods. 3 Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom a podľa článku 127 ods. 3. žiadam uznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 47.407,80.- SK v prepočte konverzným kurzom 30,126 SKK vo výške 1.573,65 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 67/2008

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   preskúmal   sťažnosť   vo   vzťahu k namietanému postupu okresného súdu z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v tejto   časti   ústavný   súd   prihliadal na vymedzenie svojej právomoci v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu je vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity vyplývajúcim z označeného ustanovenia ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že sťažovateľ sa ochrany   základného   práva   alebo   slobody   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I. ÚS 103/02,   IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 203/09).

Z ustanovenia   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   ústavný   súd   je viazaný   návrhom,   v   dôsledku   čoho   posudzuje   sťažnosť   v   rozsahu   vymedzenom   v   jej návrhovej   časti   –   petite   (obdobne   napr.   III. ÚS 149/04,   IV. ÚS 104/08,   IV. ÚS 135/08, IV. ÚS 203/09).

Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy; napr. m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05). Konanie pred ústavným súdom je ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti.

Podľa § 201 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

V   danom   prípade   sa   sťažovateľ   mohol   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu k namietanému postupu okresného súdu v označenému konaní domáhať využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania) podľa § 201 až § 227 OSP.

Sťažovateľ preto disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa prvej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Právomoc odvolacieho súdu preskúmať v odvolacom konaní postup prvostupňového súdu   vylučuje   v zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu k postupu okresného súdu.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   v   rámci   predbežného prerokovania   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   tejto   časti   odôvodnenia   ústavný   súd   dodáva,   že   podľa   § 24   písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Ústavný súd zistil, že o namietanom porušení sťažovateľom označených základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 67/2008 už rozhodol uznesením   sp. zn.   IV. ÚS 102/09   z 2.   apríla   2009,   ktorým   sťažnosť   odmietol   z dôvodu nedostatku svojej právomoci, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti bolo možné po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť aj ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 To 15/2007   a jeho uznesením z 18. októbra 2007

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie krajského súdu bolo právoplatne skončené 18. októbra 2007, keď krajský súd označeným uznesením zamietol odvolanie sťažovateľa proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   1 T/1/2007   zo   7.   februára   2007,   ktorým   bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10   mesiacov,   ktorý   bol   podmienečne   odložený.   Písomné   vyhotovenie   napadnutého uznesenia sťažovateľ osobne prevzal na okresnom súde 30. novembra 2007.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 28. júla 2010, teda nepochybne po uplynutí lehoty ustanovenej na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa,   ako   aj   jeho   žiadosťou   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010