znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 385/08-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. H., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. Ď., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Sž-o-KS 149/2006 z 8. novembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.A

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2008 doručená sťažnosť T. H., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. Ď., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Sž-o-KS 149/2006 z 8. novembra 2007.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že Daňový úrad Ž. (ďalej len „daňový úrad“   alebo   „správca   dane“)   platobným   výmerom   č.   694/231/27426/03/Beno z 13. mája 2003   určil   sťažovateľovi   ako   daňovému   subjektu   rozdiel   dane   z   príjmov fyzických osôb v sume 209 780 Sk a uložil mu povinnosť zaplatiť tento rozdiel v lehote 15 dní od doručenia platobného výmeru.

Správca   dane   argumentoval   tým,   že   sťažovateľovi   bolo   opakovane   zaslané oznámenie   o výkone   daňovej   kontroly   zo   4.   apríla   2003,   ktoré   bolo   taktiež   doručené uložením zásielky v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“), a pretože daňový subjekt sa v deň určený   v oznámeniach   nedostavil,   správca   dane   určil   daňovú   povinnosť   v zmysle   §   29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

Vzniknutý rozdiel na dani z príjmov v sume 209 780 Sk bol sťažovateľovi správcom dane vyrubený potom, ako daňový subjekt I. B., B., S., oznámila platby, ktoré vyplatila fyzickým osobám za rok 2001, pričom celková suma vyplateného nájomného za rok 2001, ktorú menovaná vyplatila sťažovateľovi, predstavovala čiastku 750 000 Sk.

Žalobou   podanou   proti   daňovému   úradu   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania zákonnosti   jeho   rozhodnutia.   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 10 S 164/2005 zo 16. mája 2006 zamietol ako nedôvodnú s tým,   že   sa   stotožnil   s argumentáciou   daňového   orgánu   (že   došlo   k riadnemu,   i keď náhradnému doručeniu, a sťažovateľ neoznámil daňovému úradu, že sa mieni dlhšiu dobu zdržať   v cudzine),   a tento   právny   názor   potvrdil   aj   najvyšší   súd   v konaní   o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sž-o-KS 149/2006 z 8. novembra 2007.

Podľa tvrdenia sťažovateľa dôkazmi preukázal, že „v čase, keď mu bolo doručované predmetné rozhodnutie Daňového úradu I., zdržiaval sa v zahraničí, pričom Daňový úrad Ž. túto skutočnosť vyhodnotil tak, že sťažovateľ na výzvy nereaguje a preto vykonal daňovú kontrolu náhradným spôsobom, a to podľa pomôcok. Taktiež Daňovému úradu bola známa skutočnosť,   že   sťažovateľ   prevádzkuje   prevádzky   a na   tieto   subjekty   by   bolo   možné realizovať doručovanie za účelom objektivizácie vykonanej kontroly.“.

K argumentácii   daňového   úradu,   že   podľa   §   17   ods.   6   zákona   o správe   daní a poplatkov   daňový   subjekt,   ktorý   sa   zdržuje   v zahraničí,   je   povinný   mať   zástupcu   na doručovanie   písomností,   ktorého   oznámi   správcovi   dane,   sťažovateľ   uviedol,   že «je pravdou, že v čase od 10. 5. do 28. 7. 2003 z pracovných dôvodov bol na území Nemecka, avšak samotný zákon č. 511/1992 Zb. nedefinuje pojem „zdržiavať sa“ a sťažovateľ má za to,   že   dobu   pobytu   v zahraničí   necelé   3   mesiace   nemožno   označiť   ako   „zdržiavanie sa v zahraničí“.».

Podľa   sťažovateľa   platobný   výmer   mu   nebol   riadne   doručený,   daňová   kontrola tak nebola vykonaná objektívne v súlade s platnou právnou úpravou.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „omylom vyhotovil daňové priznanie s vyčíslením dane 0,- Sk, keď neboli zohľadnené náklady, ktoré mal v zdaňovacom období. Následne po tomto zistení sťažovateľ navštívil príslušnú pracovníčku Daňového úradu Ž., predložil predmetné doklady a vyhotovil opravné daňové priznanie. Daňový úrad Ž. avšak opravné priznanie nevzal do úvahy. V skutočnosti sťažovateľ mal vyššie náklady ako príjmy v zdaňovacom období   a v konečnom   dôsledku   by   nedošlo   k jeho   daňovej   povinnosti   v uvedenom zdaňovacom období.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že pri vyrubení dane správca dane   nesprávne   posúdil   predmetnú   vec,   pretože   celkový   príjem   z nájomného   v sume 750 000   Sk   predstavoval   príjem   za   tri   kalendárne   roky   a túto   sumu   tak   nebolo   možné uvádzať   ako   nájomné   za   rok   2001.   Za   jeden   kalendárny   rok   bolo   nájomné   dohodnuté zmluvne a vyplatené v sume 360 000 Sk, čo je zrejmé aj z faktu, že I. B. poukázala platbu za   nájomné za   rok   2002   koncom   roka   2001,   avšak   platba   samotná   bola   sťažovateľovi doručená až v roku 2002. Podľa tvrdenia sťažovateľa suma 30 000 Sk bola platbou za rok 2000.

Sťažovateľ   uviedol,   že „v dôsledku   pochybenia   Daňového   úradu,   kedy   tento nesprávne   doručoval   a nesprávne   aplikoval   zákonné   normy,   bolo   voči   sťažovateľovi zahájené Trestné konanie v predmetnej veci“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „sťažnosťou   dotknutý   správny   orgán   a Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   nesprávne   interpretovali   a v rozpore   s Ústavou   aplikovali   na   daný prípad príslušné zákonné ustanovenie zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, pričom následkom vyššie uvedenej interpretácie zákona boli porušené čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy a základné práva sťažovateľa v čl. 23 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy“.

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 2 ods. 2 a 3, ako aj čl. 13 ods. 1 ústavy z dôvodu, že dotknutý správny orgán a najvyšší súd nekonali v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Porušenie   základného   práva   podľa   čl.   23   ods.   1   a   2   ústavy   sťažovateľ   namieta z dôvodu,   že   bol   oprávnený   zdržiavať sa   mimo   územia   Slovenskej   republiky   a súčasne nebol   povinný   túto   skutočnosť   nahlasovať   žiadnym   úradom   či   orgánom   na   území Slovenskej republiky.

V takomto „nezákonnom a protiústavnom postupe správneho orgánu a najvyššieho súdu vidí sťažovateľ aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Základné právo T. H., DIČ:..., bytom: S. slobody pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a 2 Ústavy a právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sž-o-KS 149/2006 zo dňa 8. 11. 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 1. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského   súdu   v Žiline   č. 10 S 164/2005-61   zo   dňa   16.   5.   2006,   v nadväznosti na rozhodnutie Daňového úradu Ž. č. 694/231/27426/03/Beno zo dňa 13. 5. 2003. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sž-o-KS 149/2006 zo dňa 8. 11. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. 10 S 164/2005-61 zo dňa 16. 5. 2006, rozhodnutie Daňového úradu Ž. č. 694/231/27426/03/Beno zo dňa 13. 5. 2003 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie...

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za 2 právne úkony 2 x 3.176,- Sk + 19 % DPH a 2 x režijný paušál vo výške 190,-   Sk,   t.   j.   spolu   7.939,-   Sk   s DPH   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   do   15   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 149/2006 z 8. novembra 2007, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv, vyslovenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy [čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods.   1   písm.   a)   ústavy],   ktoré   sťažovateľ   uvádza   v texte   sťažnosti   mimo   petitu,   treba v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

1. Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Sž-o-KS 149/2006 z 8. novembra 2007.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v konaní   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia správneho   orgánu   v daňovom   konaní   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 S 164/2005 zo 16. mája 2006 tak, že tento rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ   namieta,   že   označený   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   nezákonný a protiústavný,   pretože   najvyšší   súd   (rovnako   ako   správny   orgán)   neakceptoval   jeho argumentáciu o doručovaní listín správcom dane v rozpore s § 17 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov, rovnako ako aj jeho tvrdenie o spornosti hmotnoprávnych dôvodov vzniku uloženej   daňovej   povinnosti,   čím   malo   dôjsť   k porušeniu   jeho   ústavou   a dohovorom garantovaných práv.

V   súvislosti   s   namietaným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je nezávislým   súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je   ustanovená ako subsidiárna,   z čoho   vyplýva,   že   ústavný   súd   o namietaných   zásahoch   rozhoduje len v prípade,   že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazov vyplýva, že jej podstatou je   nesúhlas   sťažovateľa   s hodnotením   vykonaného   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia správneho orgánu (daňového úradu) v daňovom konaní a právnym názorom všeobecného súdu   (najvyššieho   súdu   ako   správneho   súdu),   teda   s jeho   interpretáciou   a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení a hodnotením skutkového stavu vo veci sťažovateľa.

Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   stotožnil   so   záverom   prvostupňového   súdu o dostatočnom a náležitom zistení skutkového stavu veci správnym orgánom v daňovom konaní.   Vzhľadom   na   to,   že   podstatou   odvolania,   ako   aj   žaloby,   ktorou   sa   sťažovateľ domáhal preskúmania rozhodnutia daňového úradu, je právna otázka, či správca dane je oprávnený určiť daň z príjmov na základe pomôcok, hoci mu sťažovateľ neskôr predložil dodatočné   opravné   priznanie   spolu   s dôkaznými   prostriedkami   preukazujúcimi   náklady, prvotnou otázkou, ktorú najvyšší súd posudzoval v súvislosti s požiadavkou sťažovateľa na náhradné   doručenie   rozhodnutia   správcu   dane,   bola   aplikácia   príslušných   ustanovení zákona o správe daní a poplatkov o doručovaní správcom dane v predmetnom daňovom konaní.

V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd v tejto súvislosti okrem iného uviedol:„Podľa § 250b ods. 2 O. s. p. platí, že ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi   správne   rozhodnutie   a podľa   okolností   odloží   jeho   vykonateľnosť.   Týmto stanoviskom súdu je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Základné   povinnosti   pre   riadne   doručovanie   listín   v daňovom   konaní   vymedzuje ustanovenie   §   17   zák.   č.   511/1992   Zb.   Podľa   §   17   ods.   3   zák.   č.   511/1992   Zb.   platí, že ak nebol adresát písomnosti, ktorá má byť doručená do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, upovedomí ho doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na obecnom úrade a adresáta o tom vhodným spôsobom   vyrozumie.   Ak   si   nevyzdvihne   adresát   písomnosť   do   pätnástich   dní   od   jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Primárnym predpokladom na naplnenie tejto zákonnej fikcie náhradného doručenia je   preukázanie   toho,   že   správca   dane   nemal   žiadnu   vedomosť   o tom,   že   by   sa   adresát v mieste doručenia nezdržoval. Z predložených doručeniek ako aj zo skutočnosti, že žalobca potvrdil svoj dlhodobý zahraničný pobyt v Spolkovej republike Nemecko, má Najvyšší súd potvrdené, že skutočne v danej veci správca dane nemal vedomosť o tom, že sa žalobca v mieste svojho trvalého bydliska nezdržiaval a preto pri doručovaní daňových písomností postupoval v súlade so zákonom. Pri tom správne doručoval na adresu trvalého bydliska žalobcu (č. l. 24, 30 a 32 pripojeného administratívneho spisu), lebo žalobca nepreukázal v svojich   podaniach,   že   by   inú   adresu   na   doručovanie   písomností   uviedol   (napríklad splnomocnenca alebo zástupcu, poprípade adresu svojich prevádzkární).

Vo vzťahu k pobytu žalobcu v zahraničí Najvyšší súd vyhodnotil iba jediný dôkazný prostriedok predložený žalobcom (č. l. 52), a to potvrdenie vyhotovené B... v nemeckom jazyku zo dňa 02. 02. 2006, v ktorom sa dodatočne potvrdzuje, že žalobca sa zdržiaval v čase od 10. 05. 2003 do 28. 07. 2003 v tomto zariadení. Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, že vzhľadom na takto dlhý časový úsek správne správca dane aplikoval ustanovenie § 17 zák. č. 511/1992 Zb. na danú vec - časový úsek presahujúci 3 mesiace   je   nutné   vyhodnotiť   ako   dostatočne   dlhú   dobu   na   to,   aby   aj   zo   zahraničia si žalobca ustanovil zástupcu na doručovanie.

Navyše ako celkom irelevantná sa javí námietka žalobcu, že sa mu malo doručovať na   adresu   prevádzkarní,   ktoré   mali   byť   správcovi   dane   známe   z jeho   úradnej   činnosti, ale správca dane túto vedomosť nepotvrdil a ani žalobca ju nepreukázal správcovi dane. Preto túto námietku žalobcu Najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Navyše, povinnosť zakotvenú v § 17 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. je nutné vykladať v súvislosti s možnosťou náhradného doručovania daňovému subjektu ako sankciu za jej nesplnenie. Preto Najvyšší súd neuložil správnemu orgánu povinnosť doručiť rozhodnutie podľa § 250b O. s. p. Na základe uvedených právnych záverov správne postupoval správca dane, ak po nemožnosti   vykonať   u žalobcu   daňovú   kontrolu   (doručenie   o vykonaní   daňovej   kontroly bolo   napriek   jej   opakovanému   doručovaniu   v apríli   2003)   pristúpil   k určeniu   dane z príjmov na základe pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. Na tomto mieste Najvyšší   súd   zdôrazňuje   to,   že   v daňovom   konaní   má   daňový   subjekt   zaručené   právo vyjadriť   sa   ku   skutočnostiam   zisteným   správcom   dane,   ako   aj   navrhovať   dôkazné prostriedky a žiadať ich vykonanie. Ak si však toto právo neuplatní a zavinene, čo i len z nedbanlivosti, marí úlohu správcu dane pri výkone jeho pôsobnosti, potom inštitút určenia dane na základe pomôcok je nutné chápať nielen ako oprávnenie správcu dane, ale aj ako preventívnu sankciu voči daňovému subjektu na zabezpečenie aktívnej súčinnosti pri správe daní. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu nevzniklo žalobcovi právo na meritórne preskúmanie rozhodnutia správcu dane, ktoré v svojej žalobe zo dňa 14. 07. 2005 napadol. Preto správne krajský súd konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, že sa   nemohol   zaoberať   v tomto   konaní   otázkou,   čo   zo   strany   správcu   dane   došlo k porušeniu ustanovení hmotného práva.

Na základe citovaných skutkových zistení a prijatých právnych záverov Najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil postupom podľa § 219 O. s. p. v medziach žaloby ako vecne správny.“

Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva, že v jeho   rámci   sa   najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal s námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   ním   tvrdenej   nezákonnosti   vyhodnotenia procesnoprávnych a hmotnoprávnych podmienok daňovej kontroly uskutočnenej daňovým úradom   a jej možným   vplyvom   na   zákonnosť   preskúmavaného   rozhodnutia   daňového orgánu,   takže   vzhľadom   na   špecifickosť   právomocí   súdu   a konania   podľa   V.   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   nebol   sťažovateľovi   podľa   názoru   ústavného   súdu zabránený prístup k súdu, pričom najvyšší súd interpretoval a aplikoval príslušné právne normy spôsobom, ktorý je z ústavného hľadiska udržateľný.

Najvyšší súd ako súd správny sa dostatočným spôsobom vysporiadal s kľúčovými skutočnosťami tvoriacimi základ jeho právneho názoru, t. j. že v prípade sťažovateľa bolo zo strany správcu dane vykonané doručovanie listín v daňovom konaní v súlade so zákonom o správe   daní   a poplatkov   (pozri   výklad   najvyššieho   súdu   k náhradnému   doručovaniu), pričom   súčasne   konštatoval,   že   za   takto   zisteného   skutkového   a právneho   stavu (keď sťažovateľ   počas   dlhodobého   zahraničného   pobytu   si   podľa   §   17   ods. 6   zákona o správe   daní a poplatkov neustanovil   zástupcu   na doručovanie   písomností,   a tým   maril úlohu   správcu   dane   pri   výkone   jeho   pôsobnosti)   nevzniklo   sťažovateľovi   právo na meritórne preskúmanie rozhodnutia správcu dane.

Ústavný súd vzhľadom na zistené skutočnosti, ako aj s prihliadnutím na citované ustanovenia zákona o správe daní a poplatkov zastáva názor, že úvahy najvyššieho súdu ako súdu   odvolacieho   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom legitímne.   Uvedené   závery   najvyššieho   súdu   považuje preto   aj   ústavný   súd   za   ústavne akceptovateľné, pričom skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľa, nie je spôsobilá vyvolať porušenie základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedené   závery   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

2. Podstata   ďalšej   námietky   sťažovateľa   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 149/2006 z 8. novembra 2007 sa týka porušenia jeho základného práva na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy, pretože podľa jeho tvrdenia „bol oprávnený sa zdržiavať mimo územia SR a súčasne nebol povinný túto skutočnosť nahlasovať žiadnym úradom či orgánom na území Slovenskej republiky“.

Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa čl. 23 ods. 2 ústavy každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.

Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie svojich základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľ namieta v príčinnej súvislosti s porušením základného práva na súdnu ochranu. Ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba zákonom ustanoveným postupom (čl. 46 ods. 1 ústavy) a v medziach zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia ústavy týkajúce sa základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale   v záujme   zaistenia   najmä   právnej   istoty   a riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha obmedzeniam, resp.   podmienkam, akými sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, zákonom   ustanovené   náležitosti   návrhu   na   začatie   konania,   zákonné   lehoty   a   pod. (III. ÚS 331/04).

Uvedený   účel   (zaistenie   právnej   istoty   a riadneho   výkonu   spravodlivosti)   plnia aj ustanovenia   zákona   o správe   daní   a poplatkov   upravujúce   podmienky   doručovania písomností v daňovom konaní (§ 17 zákona o správe daní a poplatkov).

Sťažnosť   sťažovateľa   neobsahuje   žiadnu   relevantnú   námietku,   na   základe   ktorej by bolo   možné   dospieť   k záveru,   že   aplikácia   §   17   zákona   o správe   daní   a poplatkov najvyšším   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Sž-o-KS 149/2006   bola   ústavne nekonformná a predstavovala zásah do ním označených základných práv.

Z právneho názoru najvyššieho súdu hodnotiaceho časové obdobie troch mesiacov, počas   ktorého   sa   sťažovateľ   zdržiaval   v cudzine,   ako   dostatočné   na   to,   aby   si   aj zo zahraničia ustanovil zástupcu na doručovanie podľa § 17 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, čo sťažovateľ pociťuje ako určité obmedzenie, taktiež nemožno vyvodiť záver o zásahu do jeho základných práv na slobodu pohybu alebo pobytu zo strany príslušných orgánov verejnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu   rozsudkom   najvyššieho súdu   nemohlo reálne dôjsť k obmedzeniu sťažovateľovej slobody pohybu a pobytu zaručenej v čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy. Medzi konaním najvyššieho súdu v predmetnej veci a slobodou pohybu a pobytu zaručenou čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, teda neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala porušenie týchto základných práv, a preto bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008