znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 384/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Matice slovenskej, Martin, zastúpenej advokátom JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 79/2010 z 22. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Matice slovenskej o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011 doručená   sťažnosť Matice   slovenskej, Martin   (ďalej aj „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a práva   na kontradiktórne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   Co   79/2010   z 22. júna   2010   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v súdnom konaní žalobou domáhala určenia neplatnosti   nájomnej   zmluvy   č.   1/2004   z 5.   januára   2004   uzavretej   riaditeľkou   Domu Matice   slovenskej   v Moldave   nad   Bodvou   bez   súhlasu   Matice   slovenskej,   vypratania nehnuteľností, ktoré sú predmetom tejto zmluvy, a zdržania sa zasahovania do vlastníckeho práva   k týmto   nehnuteľnostiam.   Okresný   súd   Košice–okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom sp. zn. 11 C 125/2005 zo 4. decembra 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudkom sp.   zn.   3   Co   79/2010   z 22.   júna   2010   rozsudok   okresného   súdu.   Proti   napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 1 Cdo 8/2011 z 29. apríla 2011 tak, že dovolanie odmietol.

Podľa   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu „a   postupom,   ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal boli porušené jej uvedené práva tým, že:

1) rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné lebo nie je odôvodnené zákonu odpovedajúcim spôsobom,

2) odvolací súd sa dôkazmi a tvrdeniami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné vôbec nezaoberal,

3) súd nekonal vo veci namietanej neexistencie pohľadávky uplatnenej žalovaným vzájomným návrhom,

4) na prejednanie odvolania nebolo nariadené pojednávanie.“.

Nepreskúmateľnosť   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   spočíva   podľa sťažovateľky v tom, že krajský súd sa nevysporiadal „s tvrdeniami a dôkazmi, ktoré podľa sťažovateľky boli pre rozhodnutie odvolacieho súdu podstatné“, keďže „dostatočne nezistil a neobjasnil všetky rozhodné skutočnosti ohľadne uplatnených nárokov sťažovateľky, ktoré si naviac vyložil v rozpore s platným právom a tým znemožnil sťažovateľke realizáciu jej procesných práv, spočívajúcich v možnosti vyjadrenia sa ku všetkým dôkazom a tvrdeniam, ktoré boli pre rozhodnutie súdu podstatné, lebo sa dôkazmi a tvrdeniami, ktoré boli pre rozhodnutie súdu podstatné vôbec nezaoberal“.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa sťažovateľky spočíva v tom, že „v konaní došlo k vylúčeniu vzájomného návrhu žalovaného na   samostatné   konanie   pri   súčasnom   zamietnutí   žalobných   návrhov   sťažovateľky   ako celku“. Podľa sťažovateľky uvedený „procesný postup, ale nemal logické opodstatnenie, keďže   v   prípade   uznania   platnosti   nájomnej   zmluvy   ako   celku,   žalovaný   na   výsledku konania o vzájomnom návrhu nemá žiaden právny záujem“.

Základné   právo   na   verejné prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   zaručené   v čl.   48 ods. 2 ústavy bolo podľa názoru sťažovateľky porušené tým, že v predmetnej veci nebolo na účely prerokovania odvolania nariadené predsedom senátu odvolacieho súdu pojednávanie, čo považuje za postup v rozpore s § 214 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22. 6. 2010 sp. zn. 3 Co/79/2010 právo sťažovateľky na riadne zákonu odpovedajúce odôvodnenie ako súčasť práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušil.

2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22. 6. 2010 sp. zn. 3 Co/79/2010 právo sťažovateľky na kontradiktórne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušil.

3. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22. 6. 2010 sp. zn. 3 C/79/2010 právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušil.

4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22. 6. 2010 sp. zn. 3 Co/79/2010 právo sťažovateľky na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky porušil.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu sp. zn. 3 Co/79/2010 zo dňa 22. 06. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 eur ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. M. V... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľka formuluje proti namietanému rozsudku krajského súdu tieto námietky:

1)   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   je   nepreskúmateľný   a   nedostatočne odôvodnený, pretože odvolací súd sa v ňom vôbec nezaoberal dôkazmi a tvrdeniami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné,

2) odvolací súd nekonal o námietke neexistencie pohľadávky uplatnenej žalovaným vzájomným návrhom,

3) na prejednanie odvolania nebolo nariadené pojednávanie.

II.1   K námietke   nepreskúmateľnosti   a nedostatočného   odôvodnenia   rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 79/2010 z 22. júna 2010

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľky,   že   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 79/2010 z 22. júna 2010 je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   poukazuje   na   túto   časť   odôvodnenia   namietaného rozsudku krajského súdu:

„Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol. Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku na ktoré v celom rozsahu poukazuje odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje aj so skutkovými a právnymi závermi, ktoré súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil.

Odvolacie   námietky   vo   všetkých   troch   bodoch   (zdržanie   sa   zasahovania   do vlastníckeho   práva,   určenie   absolútnej   neplatnosti   nájomnej   zmluvy   a   vypratanie nehnuteľností, pozn.) považuje odvolací súd v celom rozsahu za nedôvodné. Odvolací súd má za to,   že s týmito odvolacími námietkami sa už v dôvodoch napadnutého rozsudku v celom rozsahu vyporiadal súd prvého stupňa, keď všetky namietané skutočnosti náležitým spôsobom vyhodnotil. S týmto záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Z týchto dôvodov krajský súd s poukazom na ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval ďalej za potrebné poukázať na § 219   ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   danom   prípade   k   námietkam   sťažovateľky   vyjadreným   v   jej   odvolaní   zaujal podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Z toho možno vyvodiť, že sa stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam sťažovateľky vyjadreným v jej odvolaní.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd na základe týchto skutočností preto preskúmal rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 125/2005-344 zo 4. decembra 2009, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:«K platnosti nájomnej zmluvy podľa § 663 OZ sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas obce, neplatnosť zmluvy nespôsobuje ani jej údajné, žalobkyňou v konaní nepreukázané antidatovanie, ani absencia ustanovenia o účele nájmu, takáto zmluva dokonca nemusí mať ani písomnú formu. V konaní žiadnym spôsobom nebola preukázaná neplatnosť nájomnej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi.

Zo   zmluvy   č.   1/2004,   ktorá   bola   uzavretá   účastníkmi   konania   je   zrejmé,   že   ňou žalobkyňa žalovanému prenechala za dohodnutú odplatu vec, nehnuteľnosť, aby ju tento v dojednanej dobe užíval. Táto zmluva má náležitosti, ktoré vyžaduje ust. § 663 OZ a je preto platná.

Zo zriaďovacej listiny Domu Matice Slovenskej v Moldave nad Bodvou zo dňa 1. 12. 2002 vyplýva, že zriaďovateľom Domu Matice Slovenskej je Matica Slovenská, štatutárnym orgánom, ktorý koná v mene Domu MS je jeho riaditeľ. Predmetom činnosti Domu Matice Slovenskej   v   Moldave   nad   Bodvou   je   hlavne   okrem   iného   aj   prenájom   nebytových priestorov.   Dom   MS   hospodári   s   majetkom   zvereným   mu   do   správy   podľa   všeobecne platných právnych noriem. Predmetom hospodárenia je majetok: a) budovy a pozemok vo vlastníctve Matice Slovenskej, b) inventár a zariadenia Domu MS.

Je nesporné, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 1696 k. ú. M. ako par. č. 94/1, p. č. 95 a na nej stavby č. s. 143, p. č. 96, je žalobkyňa Matica Slovenská a nie Dom MS.

Zároveň treba zdôrazniť, že samotná Matica Slovenská ako zriaďovateľa Domu MS jej   vymedzila   predmet   činnosti   tak,   že   „predmetom   činnosti   Domu   MS   v Moldave   nad Bodvou je hlavne: prenájom nebytových priestorov“.

Pretože samotný Dom MS v Moldave nad Bodvou nebol v čase svojho zriadenia a ani   neskôr   do   svojho   zrušenia   dňa   30.   9.   2005   vlastníkom   nehnuteľností,   do   úvahy prichádzal len prenájom nebytových priestorov vlastnícky patriacich zriaďovateľovi, teda Matici Slovenskej. Napokon podľa zriaďovateľskej listiny Dom MS „hospodári s majetkom zvereným   mu   do   správy   a   predmetom   hospodárenia   je   majetok,   budovy   a   pozemok   vo vlastníctve Matice Slovenskej“.

Aj z výpovede predsedu Matice Slovenskej je zrejmé, že uzavretie nájomnej zmluvy riaditeľom Domu MS nebolo v rozpore so stanovami, resp. zriaďovateľskou listinu, pretože ako vypovedal „v prípade prenájmu tak veľkého priestoru, bol postup taký, že sa to aspoň prekonzultovalo so správcom Matice Slovenskej„. Teda nevyžadoval sa súhlas predsedu Matice   Slovenskej,   ani   vnútorné   predpisy   neupravovali   vyžadovať   súhlas   alebo   hlásiť uzavretie nájomnej zmluvy Matici Slovenskej.

Žalobkyňa na preukázanie skutočnosti, že pri prenechaní nehnuteľného majetku do nájmu na dobu neurčitú a na dobu určitú v dĺžke nad 5 rokov je potrebný súhlas predsedu a správcu Matice Slovenskej na výzvu súdu predložila „Zásady hospodárenia v domoch MS“ zo dňa 2. 1. 2004. V záhlaví tohto dokladu je uvedené, že „hospodárenie všetkých ustanovizní   Matice   Slovenskej   (v   súlade   so   Zásadami   hospodárenia,   tvorby   a   čerpania rozpočtu Matice Slovenskej zo dňa 26. 11. 2004) sa riadi príslušnými všeobecne platnými zákonnými   normami   hospodárenia   v   SR.   Právny   zástupca   žalobkyne   na   pojednávaní nevedel vysvetliť logický rozpor medzi tým, že Zásady hospodárenia zo dňa 2. 1. 2001 sa majú riadiť, resp. odvolávajú sa na zásady, tvorbu a čerpanie rozpočtu Matice Slovenskej zo dňa 26. 11. 2004. Preto tento doklad nebral do úvahy. Napriek tomu súd chce uviesť, že z predloženého   dokladu   nevyplýva,   že   chýbajúci   súhlas,   alebo   schválenie   predsedom a správcom MS, by automaticky spôsoboval neplatnosť zmluvy o prenechaní nehnuteľného majetku do nájmu.

Z uvedeného súd vyvodil, že ak podľa zriaďovacej listiny mal Dom MS hospodáriť s majetkom, pričom predmetom hospodárenia je majetok, budovy a pozemky vo vlastníctve Matice Slovenskej, možno v danom prípade pod pojem hospodáriť zahrnúť aj uzavretie nájomnej zmluvy, kde predmetom nájmu je nehnuteľnosti patriaca MS, (najmä ak prenájom nebytových priestorov Domom MS vyplýva priamo z predmetu činnosti Domu MS podľa zriaďovateľskej listiny) a riaditeľka Domu Matice Slovenskej mohla platne uzavrieť zmluvu o nájme nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania.

Od vyriešenia platnosti resp. neplatnosti nájomnej zmluvy č. 1/2004 sa odvíjajú aj ďalšie nároky, ktoré žalobkyňa v konaní uplatnila a to vypratanie a zdržanie sa vstupu na nehnuteľnosť.

Je pravou, že podľa ust. § 123 a § 126 OZ vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním a vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu neprávom zadržuje. Za   okolností,   keď   vlastníčka   –   žalobkyňa,   uzavrela   platnú   nájomnú   zmluvu   so žalovaným,   nemôže dôvodne žiadať bez toho,   aby predtým využila zákonné kroky dané ustanoveniami § 676 a nasl. OZ, aby tento vydal nehnuteľnosti a nevstupoval na ne. Za takéhoto právneho stavu súd aj návrhy žalobkyne na vypratanie nehnuteľnosti a zdržanie sa vstupu na nehnuteľnosť ako nedôvodné zamietol.»

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené a zároveň by malo za následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Ústavný súd vo svojej judikatúre rešpektuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (porovnaj napr. III. ÚS 209/04).

Vychádzajúc   z uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   veci sťažovateľky   tak   krajský   súd,   ako   aj   okresný   súd   v   odôvodnení   svojich   rozhodnutí aplikovali   ústavne   konformným   spôsobom   príslušné   právne   normy   obsiahnuté predovšetkým v Občianskom zákonníku a Občianskom súdnom poriadku. V danom prípade namietaný   rozsudok   krajského   súdu   v spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 11 C 125/2005-344 zo 4. decembra 2009 podľa názoru ústavného súdu znesie kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   dostane   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   (m.   m. II. ÚS 63/06).

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   namietaný   rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, a zároveň považuje právne názory krajského súdu, a v konečnom dôsledku aj právne názory okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil a na ktoré vo svojom rozhodnutí poukázal, za legitímne a z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil, že by rozsudku krajského súdu bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené   skutočnosti   uzavrel,   že   právne   závery   krajského   súdu   v sťažovateľkinej   veci nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s požiadavkami, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namietala.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu a v konečnom dôsledku aj rozsudku okresného súdu ústavný súd zastáva názor, že namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ani   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Namietaný rozsudok krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Podľa názoru   ústavného súdu   sa   krajský súd v namietanom rozsudku prostredníctvom stotožnenia sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu   vysporiadal   s otázkou   platnosti   nájomnej zmluvy uzavretej   medzi   Domom   Matice slovenskej   a M.   P.   G.   ústavne   konformným   spôsobom,   jeho   odôvodnenie   je   jasné   a zrozumiteľné.

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. I. ÚS 8/96). Rovnako do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením   dôkazov.   Právo   na   spravodlivé   súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový   stav   a   po   výklade   a   použití   relevantných   právnych   noriem   rozhodnú   za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 131/05, IV. ÚS 219/05).

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu neexistuje taká súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu, ako aj právom na spravodlivý proces podľa označeného článku ústavy a dohovoru, ktorá   by   umožnila   vysloviť   záver   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   v   súvislosti   so   svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom   namietal   také   porušenie   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   podľa   okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že po prípadnom prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   by   ústavný   súd   mohol   reálne   dospieť   k   záveru,   že sťažovateľkou označené práva boli v danom prípade porušené. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K námietke nekonania o namietanej neexistencii pohľadávky uplatnenej žalovaným vzájomným návrhom

Ústavný súd sa ďalej pri predbežnom prerokovaní zaoberal námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd sa namietanou neexistenciou pohľadávky uplatnenej žalovaným vzájomným návrhom nezaoberal, resp. ju „... vôbec neriešil“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   125/2005   zo   4.   decembra   2009,   ktorým   tento vzájomný   návrh   žalovaného,   ktorým   sa   domáhal   vyplatenia   sumy   2 600 000   Sk s príslušenstvom, vylúčil na samostatné konanie.

Podľa § 97 ods. 2 OSP vzájomný návrh môže súd vylúčiť na samostatné konanie, ak by tu neboli podmienky pre spojenie vecí.

Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že všeobecný súd má legitímne právo vylúčiť vzájomný návrh žalovaného smerujúci proti žalobe žalobcu (sťažovateľky)   na   samostatné   konanie   po   splnení   zákonných   podmienok.   Jedným z predpokladov na spojenie vecí (§ 112 OSP) je ich skutková súvislosť a v prvom rade zreteľ na zachovanie hospodárnosti konania.

V danom prípade okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 125/2005-344 zo 4. decembra 2009, ktorý bol potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu, vylúčil vzájomný návrh žalovaného   proti   žalobe   sťažovateľky   na   samostatné   konanie   s   odôvodnením,   že „rozhodnutie   o   tomto   nároku   si   vyžaduje   ďalšie   dokazovanie,   nariadenie   znaleckého dokazovania, ktoré by presahovalo rámec tohto konania“.

Skúmanie   skutočnosti,   či   je   v danom   prípade   úsudok   (záver)   okresného   súdu o nevyhnutnosti ďalšieho dokazovania a nariadení znaleckého dokazovania o vzájomnom návrhu   žalovaného   a   jeho   dopade   na   hospodárnosť   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 11 C 125/2005   opodstatnený,   v zásade   neprislúcha   ústavnému   súdu.   Opätovne   sa odvolávajúc na svoju ustálenú judikatúru ústavný súd zdôraznil, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01, I. ÚS 276/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd a následne krajský súd,   ktorý   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 11 C 125/2005-344 zo 4. decembra 2009, aplikovali na daný prípad ustanovenie § 97 ods. 2 OSP spôsobom, ktorý je dostatočne zdôvodnený a nedá sa mu vyčítať arbitrárnosť. Preto podľa názoru ústavného súdu ani vo vzťahu tejto námietke sťažovateľky nemohlo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok (napr. II. ÚS 122/05).

Obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru   nemožno účelovo chápať tak, že ich   naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu nenariadenia pojednávania v odvolacom konaní

Vo vzťahu k časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala, že krajský súd rozhodol o jej odvolaní na neverejnom zasadnutí, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na verejné   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd poukazuje na § 214 ods. 1 OSP, podľa ktorého na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Sťažovateľka   odôvodňuje   povinnosť   nariadenia   pojednávania   krajským   súdom existenciou dôležitého verejného záujmu, ktorý je podľa nej daný tým, že v prerokúvanej veci išlo o „zneužívanie majetku verejnoprávnej inštitúcie“.

Zo   znenia   §   214   ods.   1   OSP   možno   vyvodiť,   že   hlavnou   formou   konania   pred odvolacím súdom je konanie bez nariadenia pojednávania, pričom ustanovenie písm. c) označenej právnej normy poskytuje odvolaciemu senátu, resp. jeho predsedovi určitú mieru uváženia pri určení toho, či v danom prípade nariadenie pojednávania vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   orgán   verejnej   moci (v namietanom   prípade   krajský   súd)   legálnym   a   dôvodným   spôsobom   aplikuje   právo, dôsledky vo veci uplatnených právnych noriem nemôžu znamenať porušenie základného práva sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval, aj pokiaľ ide o túto námietku sťažovateľky,   ústavne   konformným   spôsobom,   a   preto   ak   v danom   prípade   nenariadil vo veci pojednávanie, nemohol porušiť základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že identickou námietkou sťažovateľky sa zaoberal už aj najvyšší súd ako dovolací súd, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 Cdo 8/2011 z 29. apríla 2011, ktorým dovolanie odmietol, uviedol, že dôležitosť verejného   záujmu „nie   je   daná   iba   tým,   že   v   osobe   účastníka   (žalobkyne)   ide o verejnoprávnu inštitúciu“.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky aj vo vzťahu k tejto jej námietke podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez už právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011