znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 384/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/51/2010 a sp. zn 5 Co/52/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2010 doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/51/2010 a sp. zn. 5 Co/52/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Sťažnosť podávam na: Krajský súd v Žiline pre spôsobenie prieťahov v odvolacom konaní vedenom na krajskom súde so sp. zn. 5 Co 51 a 52/2010 o mojom návrhu – žalobe vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 9 C 1993/1998.

Listom   zo   dňa   15.   júna   2010   Spr.   11 050/10   odpovedal   predseda   dotknutého odvolacieho súdu na moju sťažnosť na prieťahy v konaní odvolacieho súdu zo dňa 19. mája 2010.   Predseda   krajského   súdu...   vyhodnotil   moju   sťažnosť   ako   oprávnenú   a za vznik prieťahov v odvolacom konaní sa mi v mene súdu ospravedlnil.

Na druhej strane v uvedenom liste vyvinul predseda krajského súdu snahu predsa len ospravedlniť krajský súd s tým, že sa zjavne snažil dokázať, že boli objektívne a subjektívne dôvody, pre ktoré došlo k prieťahom v odvolacom konaní, čím chcel top manažér krajského súdu zmierniť negatívny dopad prieťahov na mňa ako sťažovateľa v tejto veci.

Žiaľ,   predseda   krajského   súdu   použil   na   bránenie   súdu   argumentáciu,   ktorá neobstojí   ani   podľa   zákona   o súdoch,   ale   ani   podľa   vzťahujúcich   sa   článkov   Ústavy Slovenskej   republiky,   neobstojí   podľa   vnútrorezortných   predpisov   rezortu   justície, ministerstva   spravodlivosti   a iných.   Neprijateľná   je   v tejto   súvislosti   hlavne   konštatácia predsedu   dotknutého   krajského   súdu   v tom   zmysle,   ako   uvádza   vo   svojom   liste,   že   pri posudzovaní veci orgánmi správy súdov je nutné rešpektovať aj objektívny stav v obsadení súdu a z toho vyplývajúci počet prejednávaných vecí konkrétnym sudcom a tiež existenciu už vytýčených termínov v iných konaniach a potrebu dodržania poradia došlých vecí. Toto zaťaženie   súdu   uznávam,   ale,   žiaľ,   ani   tieto   a iné   skutočnosti   uvedené   v liste   nie   sú ospravedlnením vzniku prieťahov v konaní...

Odvolanie   voči   nesprávnemu   rozsudku   Okresného   súdu   v Žiline   vo   veci 9 C 1993/1998-383 (žaloba na Ing. A. F. pre neoprávnené rozviazanie pracovného pomeru a o náhradu   mzdy)   podal   som   podľa   O. s. p.   prostredníctvom   súdu   prvého   stupňa (Okresného súdu v Žiline) odvolaciemu Krajskému súdu listom zo dňa 19. novembra 2009. Do podania tejto sťažnosti na prieťahy Ústavnému súdu Slovenskej republiky nie je mi známe,   či   odvolací   súd   a to   Krajský   súd   v Žiline   o mojom   odvolaní   pre   nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa už rozhodol, pretože takúto informáciu mi ani súd prvého stupňa,   ale ani odvolací súd doposiaľ nedoručil. Samozrejme,   vzhľadom na to, že som nedostal   predvolanie   na   pojednávanie   dotknutého   krajského   súdu   o mojom   odvolaní, odvolací súd o mojom odvolaní ešte zrejme nepojednával a ani o ňom zjavne predbežne nerozhodol. Tvrdím to preto, lebo mi nebol doručený doposiaľ, do odoslania tejto sťažnosti ústavnému súdu rozsudok ani iná forma rozhodnutia odvolacieho súdu o mojom odvolaní pre   nesprávnosť   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Píše   sa   1.   júl   2010,   čiže   od   podania odvolania 19. novembra 2009 uplynulo takmer 7 mesiacov, opravujem sa, takmer osem mesiacov a vo veci o mojom odvolaní zrejme nie je rozhodnuté, pretože rozhodnutie mi doručené   nebolo.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu,   za   prieťah   v konaní   sa   považuje nečinnosť súdu po dobu šesť mesiacov a viac. Prieťahy sú teda preukázateľné.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na svoje zdravotné ťažkosti, ktoré podľa jeho názoru súvisia s celkovou dĺžkou konania vedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   9 C 1993/1998,   pričom   porušenie   svojich   práv   vo vzťahu ku konaniu   pred   prvostupňovým   súdom   v sťažnosti   nenamietal.   Na   zlý   zdravotný   stav a pocit právnej neistoty však sťažovateľ poukázal v súvislosti s prieťahmi, ktoré podľa jeho názoru mali vzniknúť v sťažnosťou napadnutom konaní pred krajským súdom v odvolacom konaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   č. k.   9 C 1993/1998-383   zo   6.   októbra   2009. V závere   sťažnosti   požaduje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   v napadnutom   konaní   došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

III.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní   bez označenia   konkrétneho   článku   ústavy,   ktorý   mal   byť   porušený.   Keďže   bolo   bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že ide o čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd nepovažoval za potrebné sťažovateľa vyzývať na odstránenie tohto nedostatku.

Podstatou   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa   o porušení   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/51/2010 a sp. zn. 5 Co/52/2010.

Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie začalo 11. februára 2010, keď okresný súd predložil krajskému súdu súdny spis sp. zn. 9 C 1993/1998 spolu s odvolaním sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zo 6. októbra 2009, ako aj jeho uzneseniu z toho istého dňa, ktorým nepripustil návrh na zámenu účastníkov konania na strane odporcu.

Na sťažnosť sťažovateľa namietajúceho prieťahy doručenú krajskému súdu 21. mája 2010 predseda krajského súdu vo svojej odpovedi z 15. júna 2010 okrem iného uviedol, že „prešetrením   potrebných   skutočností,   v rovine   sťažnostného   konania,   v   zmysle   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, konštatujeme určité prieťahy, resp. neprimerane predĺženú dobu konania   z pohľadu   celkovej   dĺžky   konania   pred   súdmi   SR...“.   Ústavný   súd   vo   svojej predchádzajúcej   judikatúre   v súvislosti   so   sťažnosťami   na   prieťahy   podanými   orgánom štátnej správy všeobecných súdov uviedol, že skutočnosť, že ak orgán štátnej správy súdu uzná sťažnosť na prieťahy za dôvodnú, nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na   to   podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   na   ďalšie   konanie,   pretože   ústavný   súd pridržiavajúc   sa   doterajšej   stabilizovanej   judikatúry   považuje   za   potrebné   poskytnúť všeobecnému súdu časový priestor na prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho   stavu   zapríčineného   jeho   nečinnosťou   alebo   neefektívnou   činnosťou (m. m. IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08).

Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že napadnuté konanie skončilo rozsudkom krajského   súdu   č. k.   5 Co/51/2010-424   z 31.   augusta   2010   a uznesením   krajského   súdu č. k. 5 Co/52/2010-429 z toho istého dňa. Obe rozhodnutia potvrdili správnosť rozhodnutí okresného súdu napadnutých odvolaním sťažovateľa, pričom súdny spis spolu s uvedenými rozhodnutiami   krajského   súdu,   proti   ktorým   nie   je   prípustný   ďalší   riadny   opravný prostriedok, bol okresnému súdu vrátený 24. septembra 2010.

Berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   pred   krajským   súdom   začalo 11. februára   2010   a bolo   skončené   31.   augusta   2010,   teda   už   6   a pol   mesiaca   od   jeho začatia, ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania zjavne nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   nad   rámec   odôvodnenia   poukazuje   na   to,   že   pokiaľ   by   sťažovateľ v sťažnosti namietal aj zbytočné prieťahy v súvislosti s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 9 C 1993/1998,   tak vzhľadom   na to, že už v tejto veci rozhodol   uznesením sp. zn.   III. ÚS 22/2010   z 20. januára   2010,   ktorým   sťažnosť   odmietol   jednak   pre   jej neprípustnosť a jednak aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť, by rozhodovaniu ústavného súdu bránila   v súlade   s § 24   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde   prekážka   veci   rozhodnutej (res iudicata), a takúto sťažnosť by bolo nutné odmietnuť pre jej neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010