znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 383/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod spisovými   značkami:   Rvp 13977/2012,   Rvp 13978/2012,   Rvp 13979/2012, Rvp 13980/2012,   Rvp 13981/2012,   Rvp 13982/2012,   Rvp 13984/2012,   Rvp 14093/2012, Rvp 14094/2012,   Rvp 14095/2012,   Rvp 14096/2012,   Rvp 14098/2012,   Rvp 14099/2012 a Rvp 14100/2012, ktorými namieta porušenie:

- svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Lučenec v konaniach vedených pod spisovými značkami: 8 Er 635/2008, 9 Er 445/2010, 6 Er 1058/2009, 6 Er 201/2008 a 6 Er 989/2008 a postupom Krajského súdu v Banskej   Bystrici   v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   14 CoE 256/2012 a uznesením   z 13.   augusta   2012,   15 CoE 156/2012   a   uznesením   zo   4.   septembra   2012, 41 CoE 187/2012   a   uznesením   z   8.   augusta   2012,   41 CoE 195/2012   a   uznesením z 8. augusta 2012 a 41 CoE 193/2012 a uznesením z 8. augusta 2012,

-   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Lučenec v konaniach vedených pod spisovými značkami: 6 Er 115/2009 a uznesením zo 17. februára 2012,   14 Er 451/2011   a   uznesením   z   27.   decembra   2011,   6 Er 442/2010   a uznesením zo 17. februára   2012,   21 Er 43/2011   a uznesením   z 19.   decembra   2011,   9 Er 40/2011 a uznesením   z 21.   decembra   2011,   5 Er 997/2010   a   uznesením   z 13. decembra   2011, 21 Er 60/2011   a   uznesením   z 22.   decembra   2011,   21 Er 403/2010   a uznesením z 22. decembra 2011 a 6 Er 1058/2009 a uznesením zo 17. februára 2012 a

-   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými značkami:   14 CoE 262/2012   a   uznesením   z 9.   júla   2012,   2 CoE 126/2012   a   uznesením z 31. júla   2012,   14 CoE 257/2012   a   uznesením   z 13.   júla   2012,   2 CoE 294/2012 a uznesením z 31. júla 2012, 2 CoE 132/2012 a uznesením z 31. júla 2012, 16 CoE 77/2012 a   uznesením   z 31.   mája   2012,   41 CoE 65/2012   a   uznesením   z 27.   augusta   2012, 2 CoE 174/2012   a   uznesením   z 31.   augusta   2012,   41   CoE 187/2012   a   uznesením z 8. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 13977/2012,   Rvp 13978/2012,   Rvp 13979/2012,   Rvp 13980/2012,   Rvp 13981/2012, Rvp 13982/2012,   Rvp 13984/2012,   Rvp 14093/2012,   Rvp 14094/2012,   Rvp 14095/2012, Rvp 14096/2012,   Rvp 14098/2012,   Rvp 14099/2012   a   Rvp 14100/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13977/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. novembra 2012 a 27. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie:

- svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   8 Er 635/2008,   9 Er 445/2010, 6 Er 1058/2009, 6 Er 201/2008 a 6 Er 989/2008 (ďalej len „napadnuté konania okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených   pod   spisovými   značkami:   14 CoE 256/2012   a   uznesením   z 13. augusta   2012, 15 CoE 156/2012   a   uznesením   zo   4.   septembra   2012,   41 CoE 187/2012   a   uznesením z 8. augusta   2012, 41 CoE 195/2012 a uznesením   z   8.   augusta   2012 a 41 CoE 193/2012 a uznesením   z   8.   augusta   2012   (ďalej   spolu   len   „napadnuté   konania   krajského   súdu“ a „napadnuté uznesenia krajského súdu“),

- svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod   spisovými značkami: 6 Er 115/2009 a uznesením zo 17. februára 2012, 14 Er 451/2011 a uznesením z 27.   decembra   2011,   6 Er 442/2010   a   uznesením   zo 17. februára   2012,   21 Er 43/2011 a uznesením   z 19.   decembra   2011,   9 Er 40/2011   a uznesením   z 21.   decembra   2011, 5 Er 997/2010   a   uznesením   z 13.   decembra   2011,   21 Er 60/2011   a   uznesením z 22. decembra 2011, 21 Er 403/2010 a uznesením z 22. decembra 2011 a 6 Er 1058/2009 a uznesením zo 17. februára 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania okresného súdu“ a „napadnuté uznesenia okresného súdu“) a

- svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaniach vedených   pod   spisovými   značkami:   14 CoE 262/2012   a   uznesením   z 9.   júla   2012, 2 CoE 126/2012 a uznesením z 31. júla 2012, 14 CoE 257/2012 a uznesením z 13 júla 2012, 2 CoE 294/2012 a uznesením z 31. júla 2012, 2 CoE 132/2012 a uznesením z 31. júla 2012, 16 CoE 77/2012 a uznesením z 31. mája 2012, 41 CoE 65/2012 a uznesením z 27. augusta 2012,   2 CoE 174/2012 a uznesením   z 31.   augusta   2012,   41 CoE 187/2012   a uznesením z 8. augusta   2012   (ďalej   spolu   len   „napadnuté   konania   krajského   súdu“   a   „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode k uzavretiu rozhodcovských doložiek, resp.   rozhodcovských   zmlúv,   ktorými   bola   založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu   zriadeného   S.,   a. s.,   B.   Z   dôvodu   nesplnenia   povinností   zo strany   dlžníkov   bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (rozsudkov rozhodcovského súdu). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie napadnutými uzneseniami vyhlásil za neprípustné a zastavil ich; na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   formuluje   výhrady   voči   právnym   záverom vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetné   právne   veci,   a   zároveň podáva vlastnú   interpretáciu   príslušných právnych   predpisov   aplikovateľných   na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu nutnosti podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   v   jej   veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach sťažovateľka   osobitne   v časti   sťažností   zdôrazňuje,   že   k   namietanému   porušeniu   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný... a... neprihliadol   k odvolacím   dôvodom,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní... prakticky   prevzal   závery   a nadväznú   argumentáciu   súdu   prvého   stupňa,   pričom   však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v napadnutých   konaniach   a jeho napadnutými uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   prerokúvaných   sťažností   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu právnu   a skutkovú   súvislosť,   a taktiež   prihliadajúc na totožnosť   v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,   aplikujúc   označené   právne   normy,   tak,   že   predmetné   sťažnosti   spojil   na   spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K postupu   okresného   súdu   a krajského   súdu   v napadnutých   konaniach a k ich napadnutým uzneseniam

II.2.1   K postupu okresného súdu v napadnutých konaniach a k jeho uzneseniam Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (m. m.   IV. ÚS 236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia, ktorými okresný súd vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému   postupu   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   a   jeho   napadnutým uzneseniami   odvolania,   o   ktorých   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.3.2   K postupu krajského súdu v napadnutých konaniach a k jeho uzneseniam

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutým uzneseniam krajského súdu podala sťažovateľka dovolania (rôzne od septembra 2012 do konca roka 2012), o ktorých do dňa predbežného prerokovania sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri   posudzovaní   sťažností   v   tejto   časti   ústavný   súd   taktiež   vychádzal z   princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd síce akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolania ešte predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom. V okolnostiach daných prípadov sťažovateľka podaním dovolaní, ako aj   podaním   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   vedome   vytvorila   stav,   keď   by   o   jej veciach mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty   prijateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a   súbežne podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   je takáto   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09,   I. ÚS 237/09,   I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľka   v   prípade   podania   dovolania   podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu, ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľka v petite sťažnosti vedenej pod sp. zn.   Rvp 13979/2012   týkajúcej   sa   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 6 Er 115/2009   nesprávne uviedla   dátum   vydania napadnutého uznesenia   krajského   súdu (13. september 2012), pričom z k sťažnosti pripojeného napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že toto bolo vydané 9. júla 2012. Uvedenú skutočnosť ústavný súd považoval za pisársku chybu, a preto pri rozhodovaní vychádzal z pripojeného uznesenia.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis ako neprípustné podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na celkové odmietnutie sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu v nich obsiahnutou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013