znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 383/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. J. D., L., a S. A., L., zastúpených advokátkou JUDr. R. E., L., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoZm 5/2010 z 28. septembra 2010 a jeho rozsudkom sp. zn. 41 CoZm 4/2010 zo 6. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. J. D. a S. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011 elektronickou poštou a následne 10. januára 2011 poštou doručená sťažnosť Ing. arch. J. D., L., a S. A., L. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. R. E., L., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoZm 5/2010 z 28. septembra 2010 a jeho rozsudkom sp. zn. 41 CoZm 4/2010 zo 6. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 63 Zm 57/2005 sa obchodná spoločnosť F., s. r. o., B. (ďalej len „žalobca“), domáhala proti JUDr. M. B., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z., akciová spoločnosť v konkurze, L. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a sťažovateľom (ako žalovaným v 2. a 3. rade) vydania zmenkového platobného rozkazu na sumu 177 587,46 € s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že „súdu predložil zmenku zo dňa 25. 05. 2005, ktorú mal vystaviť odporca 1) Z., akciová spoločnosť, t. č. v konkurze, s tým, že zmenka mala byť splatná dňa 30. 09. 2005, pričom vystaviteľ zmenky ju pri jej predložení neuhradil a neurobil tak ani do dňa podania návrhu navrhovateľa na vydanie zmenkového platobného rozkazu. V priebehu konania žiadali odporcovia 2 a 3 o prerušenie súdneho konania z dôvodu   prebiehajúceho   trestného   konania,   vedeného   v   danej   veci   pre   podozrenie   zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 140 ods. 2, ods. 4 písm. b) Tr. zákona č. 140/1961 Z. z., pretože existuje dôvodná obava, že podpis štatutárneho zástupcu Z., akciovej spoločnosti, Ing. J. P. na zmenke bol vyhotovený bez jeho vedomia, pričom on takúto zmenku nikdy nepodpísal. Pokiaľ by zmenka bola teda vyhotovená   nekalým   spôsobom,   napĺňajúcim   skutkovú   podstatu   niektorého   z trestných činov,   nemohla   by   byť   považovaná   za   platnú   a   posúdenie   tejto   okolnosti   považujú odporcovia 2 a 3 za tak závažné, že do doby právoplatného ukončenia trestného konania, v ktorom má byť o tejto otázke rozhodnuté, žiadali konanie vedené pred Okresným súdom v Banskej Bystrici pod č. k. 63 Zm 57/05 prerušiť. Pre prebiehajúce konkurzné konanie súd prerušil konanie voči odporcovi 1 a voči odporcom 2 a 3 návrh na prerušenie konania zamietol.“.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   63   Zm   57/2005   zo   7.   decembra   2009   ponechal v platnosti v celom rozsahu zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 63 Zm 57/2005 z 26. januára 2006 voči sťažovateľom a uložil im povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy vzniknuté v námietkovom konaní v sume 2 584,23 €.

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu,   ako   aj proti   jeho   uzneseniu   sp.   zn. 63 Zm 57/2005 z 24. februára 2010 o zamietnutí ich návrhu na prerušenie konania podali sťažovatelia odvolanie.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   41   CoZm   5/2010   z   28.   septembra   2010   potvrdil uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   63   Zm   57/2005   z   24.   februára   2010,   ktorým   bol zamietnutý   návrh   sťažovateľov   na   prerušenie   konania,   a   následne   rozsudkom   sp.   zn. 41 CoZm   4/2010   zo   6.   októbra   2010   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 63 Zm 57/2005 zo 7. decembra 2009, ktorým okresný súd ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 63 Zm 57/2005 z 26. januára 2006 voči sťažovateľom.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov „právoplatným   rozhodnutím   súdu   boli   zaviazaní k plneniu, ktoré má základ v protiprávnom, teda neplatnom úkone. Majú za to, že ak podpis jedného zo štatutárnych zástupcov vystaviteľa zmenky, na základe ktorej boli oni zaviazaní k plneniu v prospech navrhovateľa, bol vyhotovený bez jeho vedomia, teda je sfalšovaný, ide o listinu, ktorá bola vyhotovená protiprávnym spôsobom a keďže nespĺňa formálne náležitosti   platného   právneho   úkonu,   je   neplatná.   Nemožno   s   ňou   potom   spájať   vznik akýchkoľvek práv a posúdenie tejto otázky považovali v konaní za podstatné, pričom ak im súd v konaní svojim postupom znemožnil dokázať neplatnosť tohto právneho úkonu, porušil tým ich základné práva garantované Ústavou SR a Dohovorom o základných ľudských právach.“.

Sťažovatelia   zastávajú   názor,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu z 28. septembra   2010,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 63 Zm 57/2005 z 24. februára 2010 o zamietnutí ich návrhu na prerušenie konania, im bolo znemožnené „v konaní predložiť dôkaz o tom, že úkon na základe ktorého boli zaviazaní k plneniu bol vyhotovený protiprávne a teda je neplatný. Následne potom aj rozhodnutie vo veci samej vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoZm/5/2010 zo dňa 28. 09. 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoZm/4/2010 zo dňa 06. 10. 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoZm/5/2010 zo dňa 28. 09. 2010 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoZm/4/2010 zo dňa 06. 10. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia   v   sume   410,02   Eur   (slovom   štyristodesať   euro,   0/02   centov)   na   účet   ich právneho zástupcu JUDr. R. E., vedený v..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označili   sťažovatelia,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo rozhodnutia   orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   veci   vôbec   nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľov, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

Sťažovatelia v prvom rade namietajú, že krajský súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 41 CoZm 5/2010 z 28. septembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 63 Zm 57/2005 z 24. februára 2010 o zamietnutí ich návrhu na prerušenie konania (vo   veci   uplatňovania   pohľadávky   žalobcu   zo   zmenky),   a   tiež   rozsudkom   sp.   zn. 41   CoZm   4/2010   zo 6. októbra   2010 potvrdzujúcim   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 63   Zm   57/2005   zo   7.   decembra   2009,   ktorým   ponechal   v   platnosti   v   celom   rozsahu zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 63 Zm 57/2005 z 26. januára 2006 voči sťažovateľom, porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľov im bolo všeobecnými súdmi znemožnené dokázať v konaní, že „úkon, na základe ktorého boli zaviazaní k plneniu bol vyhotovený protiprávne a teda je neplatný“. Následne sťažovatelia namietali, že „rozhodnutie vo veci samej vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu“.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť príslušného súdu   nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú. Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka   konania   vyplývajúceho   z   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ochranu   základným   právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) dosiahne takú intenzitu, že ho možno súčasne považovať aj za porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd upravených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 54/97, IV. ÚS 192/08).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež zdôrazňuje, že predpokladom uplatnenia práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére ochrany základného práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Podstata sťažnosti sťažovateľov je založená na ich argumentácii, že existuje dôvodná obava, že zmenka vystavená obchodnou spoločnosťou Z., akciová spoločnosť, L. (ďalej len „vystaviteľ zmenky“), bola vyhotovená nekalým spôsobom (na zmenke mal chýbať podpis druhého   člena   predstavenstva   vystaviteľa   zmenky   Ing. J.   P.).   Z   uvedeného   dôvodu považovali zmenku za neplatnú, čo namietali už v námietkach podaných proti zmenkovému platobnému   rozkazu   a   táto   skutočnosť   bola   aj   predmetom   ich   trestného   oznámenia   na neznámeho páchateľa o podozrení zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 140 ods. 2 a ods. 4 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 a následne aj ich   žiadosti   o „obnovu   trestného   oznámenia   na   neznámeho   páchateľa“ pred   Krajským riaditeľstvom Policajného zboru, Úradom justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru v Banskej Bystrici (ďalej len „krajské riaditeľstvo PZ“) vedeného pod sp. zn. ČVS: KRP-31/OEK-BB-2007. Preto až do doby právoplatného skončenia trestného konania návrhom z 28. decembra 2009 žiadali okresný súd o prerušenie súdneho konania v predmetnej veci (z listín priložených k sťažnosti vyplýva, že medzičasom krajské riaditeľstvo PZ uznesením sp. zn. ČVS: KRP-34/OEK-BB-2010 z 19. apríla 2010 začalo trestné stíhanie v uvedenej trestnej veci na podnet sťažovateľov ako oznamovateľov). Tým, že všeobecné súdy vo veci vedenej   proti   sťažovateľom   ďalej   konali   a   rozhodli,   znemožnili   im   podľa   ich   tvrdenia dokázať   neplatnosť   zmenky,   a   tým   aj   nemožnosť   vzniku   ich   ručiteľského   záväzku   za dlžníka (vystaviteľa zmenky).

Krajský   súd v   relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn. 41   CoZm   5/2010 z 28. septembra 2010, ktorým rozhodol o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 63 Zm 57/2005 z 24. februára 2010, uviedol:

„Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol návrh odporcu 2/ a odporcu 3/ na prerušenie konania zo dňa 28. 12. 2009.

Odvolací súd zo spisu zistil, že odporca 2/ a odporca 3/ podaním zo dňa 28. 12. 2009 podali na okresnom súde návrh na prerušenie konania z dôvodu,   že požiadali Krajské riaditeľstvo   Policajného   zboru   v   Banskej   Bystrici,   úrad   justičnej   a   kriminálnej   polície policajného zboru o obnovenie procesu vyšetrovania spisu č. ČVS: KRP-31/0EK-BB-2007 a jeho doplnenie o podklady, ktoré podľa ich názoru sú dôležité pre prebiehajúce konanie. Navrhovateľ vo vyjadrení k návrhu odporcu 2/ a odporcu 3/ na prerušenie konania zo dňa 03. 02. 2010 vyjadril svoj nesúhlas s prerušením konania. Okresný súd uznesením zo dňa 24. 04. 2010 návrh odporcu 2/ a odporcu 3/ na prerušenie konania zo dňa 28. 12. 2009 zamietol.

Podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mat' význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Citované ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. umožňuje súdu podľa vlastnej úvahy   rozhodnúť   o   prerušení   konania   až   do   právoplatného   skončenia   iného   konania, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, že v prípade, ak by sa aj pri vyšetrovaní skutočnosti zistilo, že za odporcu 1/ podpísal zmenku len odporca 2/, táto skutočnosť nemá vplyv na povinnosť zmenečného ručiteľa zaplatiť zmenku. Uvedené vyplýva z ustanovenia § 32   ods.   2   zákona   č.   191/1950   Zb.   o   zmenkách   a   šekoch,   podľa   ktorého   záväzok zmenečného ručiteľa je platný i vtedy, ak záväzok, za ktorý sa zaručil, je neplatný z iného dôvodu než pre vadu formy. Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní o žiadosti o obnovu trestného oznámenia na neznámeho páchateľa pred Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Banskej Bystrici, úrad justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru vedeného pod ČVS: KRP-31/0EKBB2007 sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu   v   tejto   veci.   Keďže   okresný   súd   vec   správne   právne   posúdil   a   pri   rozhodovaní vychádzal   zo   správne   zisteného   skutkového   stavu,   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal tiež odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 41 CoZm 4/2010 zo 6. októbra 2010, v ktorého relevantnej časti sa okrem iného uvádza:

„Zmenkové ručenie je zabezpečovacím vzťahom, v ktorom zmenkový ručiteľ vyznačí svoj   záväzok   popri   niektorej   inej   zmenkovo   zaviazanej   osobe.   Záväzok   ručiteľa   je akcesorický ku zmenke ako listine a je nezávislý na záväzku dlžníka. Ak by sa aj dlžník zbavil záväzku zo zmenky preukázaním námietok, zmenkový veriteľ sa môže úspešne domôcť plnenia voči ručiteľovi, pretože avalista nemôže proti majiteľovi zmenky uplatniť námietky zmenkového   dlžníka,   ale   len   námietky   vyplývajúce   z   ich   vlastných   mimozmenkových vzťahov.

V danom prípade odporca II. a III. prevzali ručenie za splnenie záväzku odporcu I. vyplývajúceho zo zmluvy o použití zmenky zo dňa 25. 05. 2005. Zo zmluvy vyplynul záväzok pre odporcu I. uhradiť navrhovateľovi 5.500.000,- Sk najneskôr do 15. 08. 2005 s tým, že aspoň suma 150.000,- Sk bude zaplatená do 03. 06. 2005. Dlžník - odporca I. sa zaviazal splnenie záväzku zabezpečiť veriteľovi - navrhovateľovi zmenkou. V súlade so zmluvou dňa 25. 05. 2005 vystavil odporca I. - vystaviteľ zmenky vlastnú zmenku na sumu 5.500.000,- Sk bez protestu tak, že sa zaviazal túto sumu zaplatiť dňa 30. 09. 2005. Za vystaviteľa zmenku vystavili   a   podpísali   Ing.   J.   P.,   predseda   predstavenstva   a S.   A.,   člen   predstavenstva. Zaplatenie   zmenky   bolo   v   zmysle   §   30   Zákona   zmenkového   a   šekového   zabezpečené zmenečným ručením a zmenkovými ručiteľmi sa stali odporca II. a odporca III...

Podľa   §   32   ods.   2   zák.   č.   191/1950   Zb.   (zákon   zmenkový   a   šekový),   záväzok zmenkového ručiteľa je platný aj vtedy, ak záväzok, za ktorý sa zaručil, je neplatný z iného dôvodu, než pre vadu formy.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že záväzok zmenkového ručiteľa je nezávislý na záväzku dlžníka.   Aj v prípade, ak by sa dlžník zbavil svojej povinnosti vyplývajúcej zo zmenky preukázaním námietok, môže sa zmenkový veriteľ úspešne domôcť plnenia voči ručiteľovi. Zmenkový ručiteľ (aval) môže podľa § 17 Zmenkového a šekového zákona robiť majiteľovi zmenky námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k majiteľovi zmenky, nie však na vzťahoch zmenkovo zaviazanej osoby, za ktorú bolo ručenie prevzaté k majiteľovi zmenky.

Podľa § 7 Zmenkového a šekového zákona, ak sú na zmenke podpisy osôb, ktoré sa nemôžu zmenečne zaväzovať, podpisy nepravé, podpisy vymyslených osôb alebo podpisy, ktoré z nejakého iného dôvodu nezaväzuj osoby, ktoré sa na zmenku podpísali alebo v mene ktorých bola zmenka podpísaná, nemá to vplyv na platnosť záväzkov ostatných osôb na nej podpísaných. Ručiteľský záväzok je platný aj vtedy, ak záväzok toho, za koho sa zaručil je neplatný z iného dôvodu, než pre vadu formy. Záväzok zmenkového ručiteľa sa pridržuje záväzku hlavného dlžníka len čo do jeho formálnej platnosti, inak sa však proti tomuto záväzku osamostatňuje. Ak je záväzok hlavného dlžníka neplatný z iného dôvodu, než pre vadu   formy,   nedotýka   sa   to   platnosti   avalistu.   Zo   zásady   samostatnosti   zmenkových podpisov a záväzkov vyplýva tiež zásada,   že avalista   sa nemôže dovolávať   materiálnej neplatnosti podpisu vystaviteľa a naopak.

Námietky   odporcu   II.   a   III.,   týkajúce   sa   podpisu   na   zmenke   Ing.   J.   P.,   člena predstavenstva spoločnosti odporcu I. pre posúdenie existencie ich ručiteľského záväzku nemajú žiadny právny význam...

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.“

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza z toho, že jeho primárnou úlohou   v   konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je podávať výklad právnych predpisov,   ktoré   všeobecný   súd   v   dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,   či   príslušný   výklad   právnej   normy   aplikovanej   v   konkrétnych   okolnostiach prípadu [v danej veci išlo o právne normy obsiahnuté v zákone č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový   a   šekový   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zmenkový   zákon“) a Občianskom súdnom poriadku] nie je svojvoľný, t. j. či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu, je racionálny, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 28. septembra 2010, ako aj jeho rozsudku zo   6.   októbra   2010   opodstatňuje   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu k sťažovateľmi formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu nimi označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   namietaného   uznesenia   a   namietaného   rozsudku krajského súdu (s prihliadnutím k obsahu rozhodnutí okresného súdu v predmetnej veci) dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   závery   krajského   súdu   v   sťažovateľmi   napádaných rozhodnutiach   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné vo   vzťahu   k   nimi   označenému základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné konštatovať, že právnu úpravu regulujúcu viazanosť účastníkov zmenkovoprávnych vzťahov v súvislosti s plnením zmenkových   záväzkov   upravuje   viacero   ustanovení   zmenkového   zákona   (predovšetkým § 9, § 15, § 17, § 28, § 30, § 32, § 49, § 50 a § 63 zmenkového zákona). Z príslušných ustanovení zmenkového zákona vyplýva, že zmenka je cenný papier vydaný v zákonom predpísanej   forme   a   obsahu.   Podstatou   zmenky   je   záväzok   určitých   osôb   zaplatiť   jej majiteľovi v mieste a čase vyplývajúcom   z listiny sumu určenú zmenkou. Zmenka má v zásade povahu abstraktného a nesporného záväzku s dôsledkom, že jej majiteľ nemusí preukazovať existenciu a výšku zmenkového dlhu.

Zmenkové   konanie   je   zvláštnym   typom   konania,   ktorého   charakter   je   daný predovšetkým   jeho špecifickým   predmetom,   ktorým   sú   nároky   zo zmeniek.   Záujmu na rýchlom rozhodovaní o nárokoch vyplývajúcich so zmenky zodpovedá špecifická úprava zmenkového   konania,   jeho   podmienky   a   formy   rozhodovania.   Ide   o   skrátené   konanie, v ktorom možno uplatňovať len nároky zo zmenkových záväzkov, ktoré majú nesporný, abstraktný a priamy charakter. Jedným z osobitných znakov uvedeného konania je dôsledne uplatnený koncentračný princíp, ktorý sa prejavuje v tom, že určité procesné úkony možno účinne urobiť len vo vymedzenom procesnom štádiu.

Osobitným zmenkovoprávnym prostriedkom na zabezpečenie záväzkov zmenkovým dlžníkom je zmenečné ručenie, tzv. aval. Ručiteľské vyhlásenie sa napíše na zmenku alebo na jej prívesok doložkou „ako ručiteľ“ alebo „per aval“ (§ 30 a nasl. zmenkového zákona).

Záväzok ručiteľa je akcesorický ku zmenke ako listine a je nezávislý na záväzku dlžníka (napr. na vznik ručiteľského záväzku nemá vplyv skutočnosť, že zabezpečovaný záväzok je neplatný z iného dôvodu než pre vadu formy). Ak by sa aj dlžník zbavil záväzku zo zmenky preukázaním námietok, zmenkový veriteľ sa môže úspešne domôcť plnenia voči ručiteľovi, pretože avalista nemôže proti majiteľovi zmenky uplatniť námietky zmenkového dlžníka, ale len námietky vyplývajúce z ich vlastných mimozmenkových vzťahov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 362/2005 z 1. novembra 2008).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom uznesení z 28. septembra 2010 konštatujúc, že vyšetrovanie právnej relevantnosti podpisu zmenky za jej vystaviteľa v trestnom   konaní   nemá   vplyv   na   povinnosť   sťažovateľov   (ako   zmenečných   ručiteľov) zaplatiť   zmenku,   interpretoval   §   32   ods.   2   zmenkového   zákona   v   kontexte   s   právnou úpravou postavenia zmenečného ručiteľa v citovanom zákone.

Následne v rámci posudzovania zisteného a ustáleného skutkového stavu krajský súd v namietanom rozsudku zo 6. októbra 2010 na základe príslušných ustanovení zmenkového zákona (§ 7, § 17 a § 32 ods. 2 zmenkového zákona) zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj záver o právnej irelevantnosti námietok sťažovateľov týkajúcich sa podpisu   na   zmenke Ing.   J.   P.,   člena predstavenstva   vystaviteľa   zmenky,   pre   posúdenie existencie ich ručiteľského záväzku. Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci nemožno podľa názoru ústavného súdu výklad príslušných právnych noriem, ktoré krajský   súd v danom   prípade   uplatnil, považovať za arbitrárny, teda   za taký,   ktorý   by zásadným spôsobom popieral znenie a účel právnych noriem aplikovaných v danej veci.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti zastáva názor, že závery krajského súdu   ako   odvolacieho   súdu   v   predmetnej   veci   (uvedené   v   namietanom   uznesení z 28. septembra 2010, ako aj v rozsudku zo 6. októbra 2010) nemožno kvalifikovať ako zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   so   sťažovateľmi   označeným článkom ústavy a dohovoru. Naopak, ústavný súd ich považuje z ústavného hľadiska za udržateľné a akceptovateľné.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľov   s   namietaným   uznesením a namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ sťažovatelia namietali aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ústavný súd   iba   konštatuje,   že ak nezistil   zjavnú neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   namietaných   rozhodnutí   krajského   súdu   v   súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak to isté platí aj vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu ich základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným uznesením krajského súdu sp. zn. 41 CoZm 5/2010 z 28. septembra 2010 a jeho rozsudkom sp. zn. 41 CoZm 4/2010 zo 6. októbra 2010 a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľmi neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011