znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 383/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. S., B., ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 224/1998   a jeho   rozsudkom   z 12.   februára   2009   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 87/2009 a jeho rozsudkom z 31. marca 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010 doručená   sťažnosť   Ľ.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 224/1998   (ďalej   len   „napadnuté   konanie okresného súdu“) a jeho rozsudkom z 12. februára 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného   súdu“)   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 Co 87/2009   (ďalej   len   „napadnuté   konanie   krajského súdu“)   a jeho   rozsudkom   z 31.   marca   2010   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   krajského súdu“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:„K porušovaniu ústavných práv sťažovateľa na súdu ochranu a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov došlo postupom Okresného súdu Bratislava II ako aj následne postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   právnej   veci   navrhovateľa:   P.   B.   proti   Ľ.   T. o zaplatenie   1.846,91   €   s   prísl.   vedenej   Okresným   súdom   Bratislava   II   pod   sp. zn. 12 C/224/1998 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 7 Co 87/2009...

Navrhovateľ   sa   v   konaní   dožadoval   od   odporcu   (sťažovateľa)   zaplatenia   sumy 55.640,- Sk/1.846,91 € s príslušenstvom, a to z dôvodu, že u odporcu ako fyzickej osoby podnikajúcej na základe živnostenského oprávnenia v oblasti cestovného ruchu si objednal a zaplatil pre seba a skupinu svojich známych spolu s deťmi /v celkovom počte 14 dospelých osôb + 11 detí/ pobyt s polpenziou v trvaní od 27. 12. 1996 až 02. 01. 1997 na horskej chate G. Za ubytovanie s polpenziou na základe fkt. vystavenej odporcom uhradili celkovo sumu 55.640,- Sk/1.846,91 € (t. j. 370,90 Sk/12,31 €/osoba/noc).

Dňa 27. 12. 1996 sa dostavil navrhovateľ spolu so známymi za účelom ubytovania počas   zimnej   dovolenky   do   ubytovacieho   zariadenia   Chaty   G.   Po   príchode   im   bolo oznámené, že v ubytovacom zariadení došlo ku krátkodobému výpadku elektrickej energie, z ktorého dôvodu je teplota v ubytovacom zariadení dočasne znížená. V tom čase sa teplota v   zariadení   (aj   podľa   pôvodného   tvrdenia   navrhovateľa)   pohybovala   v   rozpätí   10°C v spoločenskej miestnosti po 18°C v izbách ubytovaných.

V   ubytovacom   zariadení   bola   v   tom   čase   okrem   skupiny   okolo   navrhovateľa ubytovaná aj iná skupina dospelých ľudí vrátane jedného 6-ročného dieťaťa.

Po príchode navrhovateľa do ubytovacieho zariadenia sa podarilo závadu odstrániť a počas noci sa začalo v ubytovacom zariadení riadne kúriť. Z uvedeného vyplýva, že závada bola skutočne len dočasného charakteru, ktorú sa podarilo urýchlene odstrániť, a preto navrhovateľ spolu so svojimi známymi mohli zaplatené služby plnohodnotne využiť, tak ako to bolo v prípade druhej ubytovanej skupiny.

Nasledujúci deň, t. j. 28. 12. 1996 sa navrhovateľ spolu s celou svojou skupinou rozhodli   ubytovacie   zariadenie   opustiť,   pričom   ako   príčinu   uviedli,   že   v   chate   boli neznesiteľné   teploty,   voda   bola   zamrznutá   a   zariadenie   sa   nedalo   využiť   v   súlade s predpokladaným zámerom.

Na   opačnej   strane   však   stoja   tvrdenia   odporcu,   prevádzkovateľa   chaty,   ako aj svedkyne z radov skupiny, ktorá zostala v ubytovacom zariadení ubytovaná bez toho, aby podávala akékoľvek sťažnosti.

Odporca počas konania tvrdil, že nie je možné vykúriť chatu pri vonkajšej teplote

-27° C za pár hodín na teplotu 10-18° C, a preto neobstoja dohady a vykonštruované teórie navrhovateľa,   podľa   ktorých   chata   nebola   dlhodobo   vykurovaná   a   že   príčina   výpadku elektrickej energie bola spôsobená samotným prevádzkovateľom chaty z dôvodu, aby zakryl nedostatočnosť vykúrenia chaty.

Súd nedostatočne zistil, čo bolo skutočným dôvodom, že navrhovateľ so skupinou známych opustil ubytovacie zariadenia z dôvodu, ktorý sa javí z výpovedí viacerých svedkov ako neopodstatnený.

Samotné   výpovede   svedkov,   ktorí   sa   zúčastnili   plánovaného   pobytu   spolu s navrhovateľom si v niektorých tvrdeniach protirečia, čo aj v priebehu konania odporca tak   ústne   ako   aj   písomne   súdu   predložil,   avšak   súd   sa   s   uvedenými   skutočnosťami nezaoberal ani v smere odstránenia rozporov ani samotným zdôvodnením v rozhodnutí samom.“

Sťažovateľ poukázal aj na to, že „Prvostupňový ako aj odvolací súd na základe vykonaných   dôkazov   dospel   k   nesprávnym   záverom,   čo   bolo   podkladom   pre   následné nesprávne právne posúdenie veci.   Odporca v konaní   pred oboma súdmi tak doložením podrobnej   analýzy   výpovedí   svedkov,   ako   aj   navrhovateľa   upozorňoval   na   nedostatky výpovedí,   hlavne   na   rozporuplné   tvrdenia   týkajúce   sa   teploty   v   chate   v   čase   príchodu rovnako ako aj v čase odchodu (t. j. 28. 12. 1996).

Nie je úlohou ústavného súdnictva preskúmavať právny názor všeobecných súdov a ani   skutkové   zistenia   daných   súdov,   pokiaľ   sa   nejedná   o   zrejmú   nesprávnosť a arbitrárnosť   rozhodnutia.   Pod   arbitrárnosťou   rozhodnutia   vo   veci   sťažovateľa   treba vidieť   prístup   všeobecných   súdov,   ktoré   sa   odmietli   vysporiadať   s   dôkazmi,   ktoré   boli v súdnom   konaní   riadne   vykonané   (výsluch   vedúceho   chaty   a   svedkyne   p.   S.   a   čestné prehlásenie   pána   S.,   ubytovaných   na   chate).   Uvedení   svedkovia   uviedli,   že   podmienky na chate   v   čase   odchodu   navrhovateľa   už   boli   vyhovujúce,   závada   odstránená.   Bolo minimálne povinnosťou všeobecných súdov uviesť, prečo ich tvrdenia považuje za účelové a prečo sa stotožňuje s opisom skutkového stavu podaného navrhovateľom. Vo výpovediach navrhovateľa a svedkov na jeho podporu pritom poukázal odporca na rozpory, čo súd nijak nezdôvodnil.“.

Ďalej sťažovateľ uviedol:„Rovnako poukazujeme na skutočnosť,   že ubytovanie pri príchode skupiny okolo navrhovateľa   trpelo   závadou   dočasného   charakteru,   ktorá   bola   v   priebehu   niekoľkých hodín urgentne odstránená. Túto skutočnosť potvrdzuje aj správanie sa druhej skupiny osôb ubytovaných v rovnakom zariadení v rovnakom čase, ktorí zotrvali v tomto zariadení po celý   dojednaný   čas   a   svedkyňa,   ktorá   bola   účastníčkou   tohto   zájazdu   vypovedala,   že podmienky boli prijateľné, že rovnako ich skupina mala so sebou malé dieťa a keby boli podmienky neprijateľné, rovnako by zariadenie opustili, avšak závada bola odstránená a chatu bolo možné užívať v súlade s objednávkou.

Sťažovateľ má za to, že prvostupňový súd nesprávne aplikoval zásadu hodnotenia dôkazov   na vykonané dôkazy   v konaní pred   súdom   a pri   samotnom   hodnotení   sa plne stotožnil s verziou skutkových okolností predloženou navrhovateľom a osobami záujmovo stotožnenými s navrhovateľom,   pričom súd vôbec nezdôvodnil,   prečo považuje tvrdenia odporcu a svedkov, ktorí vyvrátili tvrdenia navrhovateľa za nepravdivé. Uvedenú vadu, ktorá   vznikla   jednostranným   vyhodnotením   dôkazov,   napriek   viacerým   nezrovnalostiam, na ktoré bol súd počas konania opakovane upozorňovaný, neodstránil svojím rozhodnutím ani odvolací súd, ktorý rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Krajský súd v Bratislave v konaní   o   podanom   odvolaní   vychádzal   zo   skutkového   stavu   zisteného   prvostupňovým súdom,   pričom rovnako nezdôvodnil, v čom spočíva vada alebo nedostatočnosť tvrdení odporcu, ktoré boli podporené nezávislými osobami.

Sťažovateľ má za to, že súd sa mal vysporiadať aj so skutočným motívom odchodu navrhovateľa spolu so skupinou známych z ubytovacieho zariadenia v čase, keď podmienky v zariadení boli vyhovujúce a súčasne za situácie, kedy druhá skupina ubytovacích tieto služby v plnom rozsahu využila, bez akýchkoľvek sťažností.

Na základe vykonaných dôkazov súd vždy dospeje k určitým skutkovým zisteniam, ktoré sa viac menej prikláňajú k jednému z viacerých stranami prezentovaných reálnych priebehov celej situácie. Súčasne je však súd povinný odôvodniť, z akého dôvodu sa mu javia skutočnosti a predkladané dôkazy druhej strany ako nedostatočné, ako sa vysporiadal s   dôkazmi   v   prospech   druhej   strany,   prečo   ich   neakceptoval.   Ani   jeden   zo   súdov v odôvodnení   neuviedli,   prečo   akceptovali   tvrdenie   navrhovateľa,   že   podmienky   boli nevyhovujúce a nezdôvodnil, ako sa vysporiadal s dôkazmi o opaku. Je právo všeobecných súdov dôjsť k istým skutkovým záverom, no arbitrárnosť a jednostrannosť rozhodnutia je daná práve v tom, že strana súdneho konania sa nedozvie, prečo dôkazy v jej prospech súd nebral do úvahy, prečo sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia a pri ustálení skutkového stavu nevysporiadal.

Uvedené neuskutočnil ani súd prvého, ani druhého stupňa.“

Napokon sťažovateľ uviedol:„Rovnako   si   dovoľujeme   poukázať   na   jednostranný   postup   súdu   pri   vykonaní dôkazov   výsluchom   svedkov,   kedy   svedkovia   navrhovateľa   boli   vypočutí   v   priebehu pojednávaní   konaných   ako   prvých   v   poradí,   t. j.   dňa   03. 05. 2000   a   dňa   19. 09. 2001 a svedok odporcu p. S. až dňa 08. 07. 2008, t. j. po uplynutí viac ako 11 rokov po udalosti! Aj uvedená skutočnosť, teda značný časový odstup výpovede svedka od udalosti spôsobilo, že pre súd mala uvedená výpoveď menšiu výpovednú hodnotu a súd sa s ňou vo svojom rozhodnutí nevysporiadal.

Rovnako   pri   rozhodovaní   súdu   o   výške   sumy,   ktorú   má   odporca   navrhovateľovi uhradiť sa súd nevysporiadal so skutočnosťou, že celková suma zaplatená navrhovateľom zahŕňala ubytovanie a polpenziu a skupina okolo navrhovateľa dostala pri prenocovaní v ubytovacom   zariadení   tak   večeru   ako   aj   raňajky.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   súd neoprávnene priznal navrhovateľovi vrátenie finančnej hotovosti aj za služby, ktoré im boli riadne poskytnuté a oni tieto riadne využili. V časti poskytnutej náhrady, ktoré pripadá na poskytnutie stravy by zo strany navrhovateľa o bezdôvodné obohatenie, nakoľko by išlo o plnenie bez právneho dôvodu.

Sťažovateľ   bol   na   strane   odporcu   účastníkom   konania   vedenom   v   prvom   stupni Okresným   súdom   Bratislava   II   pod   sp. zn.   12 C 224/1998,   a   to   od   podania   Návrhu na zaplatenie   55.640,-   Sk   dňa   19. 08. 1998   do   prijatia   rozhodnutia   dňa   12. 02. 2009 (t. j. 8 a 1/2 roka). V rámci odvolacieho konania prijal rozhodnutie Krajský súd v Bratislave dňa 31. 03. 2010 (t. j. spolu 9 a 1/2 roka). Konaním pred súdom, vzhľadom na dĺžku jeho konania, bolo porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a to   právo   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov.   Neúspech v súdnom konaní v spojení so súdnymi prieťahmi viedli k tomu, že odporca musel uhradiť sumu, kde príslušenstvo (úroky z omeškania) výrazne prevyšovali samotnú istinu nároku. Sťažovateľ rovnako napáda rozhodnutia tak prvostupňového ako aj druhostupňového súdu z dôvodu, že tieto nie sú v súladu s procesnými zásadami ústavného práva, a to najmä z toho dôvodu, že v rozhodnutí oboch súdov ide o zjavnú nedôvodnosť a arbitrárnosť ich rozhodnutí, a to z dôvodu, že tak v konaní pred prvostupňovým ako aj pred druhostupňovým súdom boli interpretované a aplikované právne normy spôsobom, ktorý zásadne popiera účel a význam aplikovaných noriem. Rovnako má sťažovateľ za to, že dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, sú zjavne protirečivé a zjavne jednostranné.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Základné právo Ľ. T... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava II, pod sp. zn. 12 C 224/08 a Krajského súdu v Bratislave, pod sp. zn. 7 Co 87/2009.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 87/2009-142 zo dňa 31. 03. 2010 sa zrušuje.

Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp. zn.   12 C 224/1998-128   zo   dňa 12. 02. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva Ľ. T... primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- €...“

Okrem uvedeného sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemohlo dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva   podľa   čl. 6   dohovoru   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu v napadnutých konaniach

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konania boli právoplatne skončené 6. mája 2010, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 87/2009 z 31. marca 2010, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 224/1998 z 12. februára 2009.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu   v napadnutých   konaniach   až   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   2.   júla   2010 (na poštovú prepravu podanou 29. júna 2010), t. j. v čase, keď k porušovaniu označeného práva už nemohlo dochádzať a jeho právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v tejto   časti   v súlade   s § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 224/1998 a jeho rozsudkom z 12. februára 2009

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).

Proti   namietanému   uzneseniu   okresného   súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie   (čo   aj   využil),   o ktorom   bol   oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu,   ktorý   vo   veci   rozhodol v rámci odvolacieho konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 87/2009 a jeho rozsudkom z 31. marca 2010

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podstatou   tejto   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v napadnutom konaní, sú výhrady k právnemu posúdeniu veci, ale aj k hodnoteniu dôkazov, ktoré tvoria súčasť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bola   potvrdená správnosť   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu.   Ako   už   bolo   uvedené,   podľa   názoru sťažovateľa „Prvostupňový, ako aj odvolací súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym záverom, čo bolo podkladom pre následné nesprávne právne posúdenie veci.“. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľ považoval za nedostatočné a arbitrárne, pretože krajský súd dôkazy v prospech sťažovateľa podľa jeho názoru nebral do úvahy a pri ustálení skutkového stavu sa s nimi ani nevysporiadal.

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je aj právny   názor,   podľa   ktorého „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane   (m. m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 350/09),   pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok“. Keďže krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ústavný súd   považuje   za   dôvodné   citovať   relevantnú   časť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku okresného súdu, v ktorej sa uvádza:

«Súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom účastníkov ako i svedkov. Na základe   vykonaného   dokazovania   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   v   deň   nástupu na pobyt celej skupiny dňa 27. 12. 1996 boli extrémne nízke teploty. V dôsledku výpadku elektrickej energie chata G. nebola vykurovaná a ani na druhý deň 28. 12. 1996 nebola užívania schopná. Izby neboli vykúrené, dokonca v sprche bol ľad. O skutočnosti, že sa na chate nekúrilo bol do súdneho spisu doložený doklad od V., S. zo dňa 13. 2. 1997, ktorý bol adresovaný   na svedka   Ing.   P.   V.;   prevádzkovateľa   objektu   G.   Z   potvrdenia   VSE jednoznačne   vyplýva,   že   pracovníci   elektrární   na   tvári   miesta   zistili,   že:   citujem „v trafostanici bol vypnutý delonový istič na vývode pre Váš objekt. Ide o tzv. inštalačný vývod   a   prípojku,   ktorá   je   Vaším   majetkom   a   preto   nemôžeme   určiť   príčinu   tohto výpadku.“. Oprava zariadenia bola vykonaná až popoludňajších hodinách, čo potvrdili i VSE. Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že chata G. pred nástupom účastníkov rekreácie nebola obývaná a odporca nemal vedomosť o tom, kedy presne nastal výpadok elektrickej energie. Porucha na elektrickom vedení /výpadok elektrického prúdu/ spôsobil stav,   že   chata   nebola   užívania   schopná   ani   na   druhý   deň.   I   po   odstránení   poruchy na elektrickom zariadení nebolo možné,   aby sa na chate G.   už večer   dňa   28. 12. 1996 kúrilo, pretože akumulačné kachle boli napojené na nočný prúd a teda nemohli vydávať teplo naakumulované z predchádzajúcej noci, keďže objekt bol bez elektrickej energie. Odporca nezabezpečil navrhovateľovi náhradné priestory na ubytovanie účastníkov rekreácie, neodstránil vady poskytnutých služieb účastníkom rekreácie a preto títo, spolu 25 ľudí   /14   dospelých   a   11   detí/,   boli   nútení   chatu   G.   opustiť   napriek   mimoriadne nepriaznivým poveternostným podmienkam. Navrhovateľ podal písomnú reklamáciu, ktorú odporca prijal, uznal nedostatky, o čom svedčí i tá skutočnosť, že poskytol navrhovateľovi zľavu z ceny, čo však navrhovateľ neprijal i vzhľadom na tú skutočnosť, že pre nedodržanie zmluvných   podmienok,   nedošlo   k   odrekreovaniu   účastníkov   a   teda   k   predčasnému ukončeniu rekreácie na chate G.

Súd mal za to, že odporca ako majiteľ cestovnej kancelárie a teda sprostredkovateľ rekreácie pre skupinu ľudí okolo navrhovateľa, postupoval neprofesionálne, nezabezpečil osobne a ani prostredníctvom poverených osôb vyriešenie problému na mieste samom a ani nedostatky pri ubytovaní navrhovateľa nijakým spôsobom nezabezpečil...

Z   vykonaného   dokazovania   mal   súd   preukázané,   že   odporca   ako   poskytovateľ zájazdu   porušil   ustanovenia   § 756   Občianskeho   zákonníka,   keďže   priestory   vyhradené na ubytovanie neboli navrhovateľovi odovzdané v stave spôsobilom na riadne užívanie. Odporca vadu neodstránil a nezabezpečil navrhovateľovi a celej skupine nerušený výkon práv spojených s ubytovaním. Pod zabezpečením riadneho výkonu práv treba rozumieť takú činnosť   ubytovateľa,   ktorá   je   zameraná   na   to,   aby   ubytovaný   mohol   počas   celej   doby trvania prechodného užívania riadne užívať vyhradené priestory a využívať služby, ktoré sú s užívaním nevyhnutne spojené, ako aj služby, ktoré boli dohodnuté. Ak ubytovateľ tieto svoje povinnosti plní nedostatočne alebo ich porušuje a ak sa v dôsledku toho znížila kvalita ubytovania,   vznikne   mu   zodpovednosť   za   vady.   Ubytovaný   má   právo   na   odstúpenie od zmluvy   o   ubytovaní.   V   prípade   odstúpenia   od   zmluvy   sa   zmluva   zrušuje   od začiatku /§ 48 ods. 2 OZ/...

Pretože   odporca   sa   od   6. 1. 1997   s   plnením   dlhu   dostal   do   omeškania,   súd   ho v súlade s § 517 ods. 2. Občianskeho zákonníka zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % sumy 1.846,91 Eur od 6. 1. 1997 do zaplatenia. Výška uplatnených úrokov z   omeškania   neprevyšuje   úrokovú   sadzbu   stanovenú   v   § 3   vyhl. č. 87/1995   Z. z., dvojnásobok   diskontnej   sadzby   určenej   Národnou   bankou   Slovenska,   platnej   ku   dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.»

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v celom rozsahu potvrdil správnosť prvostupňového rozsudku, sa okrem iného uvádza:

„Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním rozsudku, ako správnymi dôvodnú, rozsudok odvolacieho súdu už iné dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1. ods. 2 O. s. p.); s tým, že uviedol presne, že odporca je povinný zaplatiť 17.6 % úroky z omeškania ročne zo sumy 1.846,91 € od 6. 1. 1997 do zaplatenia. Ako vecne správny teda potvrdil aj výrok o náhrade trov konania.

Pre   správnosť   dôvodov   napadnutého   rozsudku   odvolací   súd   poznamenáva,   že z obsahu   spisu   je   nepochybné,   že   vada   v   chate   G.   spočívajúca   vo   výpadku   elektrickej energie a z tohto dôvodu nevykúrenia chaty, bola preukázateľne spôsobená na majetku patriacemu   ku   chate,   a   preto   elektrárne   nemohli   určiť   presnú   príčinu   tohto   výpadku. Opačné tvrdenie odporcu, že vada bola spôsobená na strane elektrární, odporca ničím nepreukázal, rovnako nepreukázal, vôbec netvrdil, ani to, kedy presne sa na mieste samom zúčastnil, či mal vedomosť o kvalite poskytovanej služby bezprostredne pred začatím pobytu navrhovateľa   a   jeho   skupiny   a   bezprostredne   po   nahlásení   vady.   Vzhľadom   na   čas objednaného   pobytu   (december,   január)   medzi   základné   požiadavky   poskytnutej   služby patrilo teplo, a práve táto podmienka splnená nebola. Ak aj odporca namietal nedostatok náležitostí reklamácie, neuviedol aké náležitosti reklamácia mala mať a nemala. Neobstojí odvolací dôvod spočívajúci v tom, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože bol na pojednávaní, oboznámil sa s vykonaným dokazovaním súdom prvého stupňa a sám nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Odporca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne dôvody, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie odvolacieho   súdu.   Súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie   správnym   smerom,   z vykonaného   dokazovania   vyvodil   správne   skutkové   závery   a   vec   rozhodol   aj   právne správne. Neobstojí tak ani odvolací dôvod vyplývajúci z ustanovenia § 205 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

Čo sa týka námietky odporcu,   že výrok o príslušenstve pohľadávky je zmätočný, nepreskúmateľný,   odvolací   súd   poznamenáva,   že   súd   prvého   stupňa   vychádzal z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ustanovenia čl. 3 vyhlášky č. 87/1995 Z. z., čo aj v dôvodoch rozsudku uviedol. Odvolací súd má však za to, že vo výroku rozsudku pre jeho presnosť, prehľadnosť, malo byť uvedené aj to, že ide o úroky ročné a z akej istiny sú rátané. Takéto pochybenie súdu prvého stupňa však nemalo vplyv na správnosť jeho rozhodnutia,   a   tak   naň   odvolací   súd   neprihliadal;   sám   odvolací   súd   danú   nepresnosť odstránil   spôsobom   uvedeným   vo   výroku   tohto   rozsudku.   Ako   už   bolo   uvedené   vyššie, odporca nenamietal výšku istiny, výšku úrokov z omeškania ani čas omeškania. Vyplýva z toho,   že   v   tejto   časti   nároky   navrhovateľa   sporné   neboli   (§ 211   ods. 2,   § 153   ods. 1 O. s. p.) a z tejto skutočnosti aj odvolací súd vychádzal. Na tomto mieste odvolací súd ešte pripomína,   že   ide   o   konanie,   v   ktorom   je   súd   viazaný   návrhom,   a   teda   aj   rozsahom a dôvodmi   odvolania   (§ 212   ods. 1   O. s. p.;   § 517   ods. 2   Občianskeho   zákonníka,   § 3 nariadenia   vlády   Slovenskej   republiky   č. 87/1995   Z. z.   v   znení   účinnom   v   čase   vzniku omeškania   /6. 1. 1997/,   § zákon   č. 566/1992   Zb.   o   Národnej   banke   Slovenska   v   znení neskorších predpisov v znení účinnom dňa 6. 1. 1997, § 10a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 1. 1. 2009). Výšku úrokov z omeškania pri omeškaní   s   plnením   peňažného   dlhu   určuje   nariadenie   vlády   Slovenskej   republiky č. 87/1995 Z. z. a v čase vzniku omeškania predstavovala ročne dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska a splatnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného   dlhu.   Táto   výška   sa   počas   doby   omeškanie   dlžníka   nemení;   v   čase   vzniku omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby bol 17,6 % (á 8,80 %) ročne.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje,   že   v okolnostiach   danej   veci   nedospel   k záveru,   že   by   tento   rozsudok   bol svojvoľný a že by zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46   ods. 1 ústavy   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo prijaté v rozpore s platnou právnou úpravou, naopak, ústavný súd je toho názoru, že krajský súd komplexne a dostatočne vyhodnotil všetky skutkové okolnosti, najmä všetky predložené dôkazy, na základe ktorých dospel aj k zodpovedajúcim právnym záverom.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj celkom   legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   za   legitímny   s ústavne   korešpondujúcou   mierou interpretácie   na   vec   použitých   zákonných   ustanovení vylučujúcich   možnosť   porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom krajského   súdu   ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť   zásadnú   odlišnosť   (IV. ÚS 195/07),   a tak   závery   ústavného   súdu   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd na základe uvedeného odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   odôvodnenia   poznamenáva,   že   k zhodným záverom ako ústavný súd pri posúdení veci dospela aj Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) poverená generálnym prokurátorom Slovenskej republiky vybavením   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu sťažovateľa doručeného 13. júla 2010. Uvedené vyplýva z kópie prípisu krajskej   prokuratúry   č. 211/10-10   z 30. augusta   2010,   ktorým   bol   podnet   sťažovateľa odložený.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010