znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 383/09-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. S., T., zastúpeného advokátom JUDr. G. S., T., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva   Policajného zboru   v Trnave, úradu   justičnej a kriminálnej polície,   postupom Krajskej prokuratúry v Trnave, postupom Okresného súdu Trnava, postupom Krajského súdu v Trnave, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt 9/2009 a jeho uznesením z 13. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2009 doručená sťažnosť R. S. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaniami doručenými 15. júna 2009 a 20. októbra 2009, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a namietaného porušenia čl. 49 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   (ďalej   len   „úrad   justičnej   a kriminálnej   polície“) spočívajúcim   v „použití   protiprávne   získaných   nezákonných   telefónnych   odposluchov“, postupom Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) spočívajúcom v „podaní obžaloby... na základe nezákonne získaných dôkazov v prípravnom konaní a bez usvedčujúcich   dôkazov“,   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   aj   „okresný   súd“) spočívajúcim v „prijatí nezákonnej obžaloby na predbežnom prerokovaní obžaloby a bez dostatočných dôkazov“, ako aj v „nezákonnom držaní mojej osoby vo vyšetrovacej väzbe“, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) spočívajúcom v „porušovaní zákona   v môj   neprospech   a nedostatočne   vykonávanou   kontrolnou   činnosťou   nad rozhodnutiami Okresného súdu v Trnave“, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 3 Ndt 9/2009 a jeho uznesením z 13. mája 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol väzobne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné.

Sťažovateľ poukazuje na to, že „bol... obvinený bez riadnych dôkazov... vinný... bol len preto, že býva v jednej domácnosti s... matkou, ktorá je podľa polície podozrivá z tejto trestnej   činnosti“. Ďalej   uvádza,   že   pri   jeho „obvinení   a súdení   boli   použité   telefónne hovory   (odposluchy),   na   ktoré   nevydal   príkaz   žiaden   súd,   čiže   sú   nezákonné.   Napriek nezákonnosti dôkazov v prípr. konaní krajský prokurátor v Trnave podal na mňa obžalobu... Moje sťažnosti proti obvineniu boli stále zamietané a Okresný súd v Trnave obžalobu prijal a odsúdil ma na nepodmienečný trest odňatia slobody...

Ani Krajský súd v Trnave nebral moje odvolania a sťažnosti v úvahu a tieto mi tiež zamietal.

Podľa   celkového   priebehu   a správania   sa   orgánov   činných   v predmetnej   veci“ nadobudol sťažovateľ presvedčenie, že je diskriminovaný, a to z dôvodu, že je „Róm“.

Z uvedených   dôvodov   sťažovateľ   podal   na   okresnom   súde   žalobu   o ochranu osobnosti proti sudcom krajského súdu a zároveň vzniesol proti nim námietku zaujatosti, ktorú odôvodnil tým, že je „so sudcami KS Trnava v súdnom spore s poukazom na § 31 ods. 1 Trestného poriadku“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ndt 9/2009 z 13. mája 2009 rozhodol, že predmetná trestná vec sa krajskému súdu neodníma dôvodiac, že «skutočnosť, že som so sudcami Krajského súdu v súdnom spore, nie je dôkazom, že títo sú kvôli tomu voči mne zaujatí..., že moja žaloba o ochranu osobnosti môže byť účelová a „je otázne či ten súd vyhrám“».

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím uznesením „prejudikoval výsledok procesu ešte predtým, než by vo veci rozhodol príslušný súd v občiansko právnom konaní“, čím podľa jeho názoru porušil jeho označené práva.

Sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol o jeho návrhu „za necelé dva dni“, preto je podľa jeho názoru „nepravdepodobné, aby v rozsahu jedného – alebo dvoch dní čo i len povrchne preštudoval 2000 stranový trestný spis“.

Napokon sťažovateľ predložil ústavnému súdu fotokópiu uznesenia krajského súdu sp. zn. 10 NcC/22/2009 z 11. mája 2009 vo veci účastníka konania J. H., ktorým krajský súd rozhodol   o vylúčení   sudcov   Okresného   súdu   Galanta   a prikázaní   veci   Okresnému   súdu Trnava   v konaní   o ochrane   osobnosti   proti   sudkyni   Okresného   súdu   Galanta,   ako   aj fotokópiu   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Nc 23/2009   z 1.   októbra   2009,   ktorým najvyšší súd rozhodol o vylúčení sudcov krajského súdu   z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 23 NcC 32/2009, v ktorej mali sudcovia krajského súdu rozhodnúť o oznámení   sudcov   Okresného   súdu   Trnava,   že   sú   u nich   dané   dôvody,   pre ktoré   sú vylúčení z pojednávania vo veci sťažovateľovej žaloby o ochranu osobnosti podanej proti sudcom krajského súdu.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie, a vo veci samej vydal tento nález:

„1. Krajské riaditeľstvo PZ v Trnave, úrad justičnej a Kriminálnej polície použitím protiprávne   získaných   –   nezákonných   –   telefónnych   odposluchov   pri   mojom   trestnom stíhaní.

2.   Krajská   prokuratúra   Trnava   podaním   obžaloby   na   moju   osobu   na   základe nezákonne získaných dôkazov v prípravnom konaní a bez usvedčujúcich dôkazov.

3. Okresný súd Trnava prijatím nezákonnej obžaloby na predbežnom prerokovaní obžaloby a bez dostatočných dôkazov.

Nezákonným držaním mojej osoby vo vyšetrovacej väzbe – vyšetrovacia väzba mi skončila   dňa   01.   12.   2006   a   o   jej   ďalšom   trvaní   sa   rozhodlo   až   dňa   19.   12.   2006 na predbežnom   prejednaní   obžaloby   –   Okresný   súd   Trnava   nereagoval   na   rozhodnutie Ústavného   súdu   /I. ÚS 6/02/,   podľa   ktorého   v   zmysle   čl. 17   ods. 5   Ústavy   Slovenskej republiky,   resp.   čl. 5   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo.

4. Krajský súd v Trnave v postavení Krajských sudcov a predsedkyne Krajského súdu /pri všetkej úcte a rešpektovaní práva sudcov na ich právny názor/ vedomým porušovaním zákona   v   môj   neprospech   a   nedostatočne   vykonávanou   kontrolnou   činnosťou   nad rozhodnutiami Okresného súdu v Trnave.

5. Najvyšší súd SR svojím nesprávnym a proti právnym rozhodnutím porušil právo sťažovateľa R. S. na stíhanie a pozbavenie slobody iba v súlade so zákonom a z dôvodov ustanovených zákonom garantované čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, stíhanie len zo zákonných dôvodov [čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (správne má byť čl. 17)] a inej ujmy na právach alebo majetku, garantované čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, a preto sa citované uznesenia a rozsudky v celom rozsahu zrušujú a zároveň sa uvedeným orgánom prikazuje vo veci opätovne konať a rozhodnúť.

6.   Sťažovateľovi   R.   S.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 euro, ktoré sú porušovatelia povinní spoločne a nerozdielne mu vyplatiť v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

7. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej   osoby   na   konanie   pred   ústavným   súdom   je   podanie   sťažnosti   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,   pričom   táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania, a preto môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2   ods. 2   ústavy);   navyše   sťažovateľ   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený advokátom.   Keďže   petit   sťažnosti   nebol   dostatočne   jasný   a zrozumiteľný,   ústavný   súd vychádzal aj z jej odôvodnenia, z ktorého vyplýva, že sťažnosť smeruje proti:

- postupu krajského riaditeľstva spočívajúcemu v „použití protiprávne získaných – nezákonných – telefónnych odposluchov pri mojom trestnom stíhaní“,

- postupu krajskej prokuratúry spočívajúcemu v „podaní obžaloby na moju osobu na základe   nezákonne   získaných   dôkazov   v prípravnom   konaní   a bez   usvedčujúcich dôkazov“,

- postupu   okresného   súdu   spočívajúcemu   v „prijatí   nezákonnej   obžaloby na predbežnom prerokovaní obžaloby a bez dostatočných dôkazov“, ako aj „nezákonným držaním   mojej   osoby   vo   vyšetrovacej   väzbe   –   vyšetrovacia   väzba   mi   skončila   dňa 01. 12. 2006   a o jej   ďalšom   trvaní   sa   rozhodlo   až   dňa   19. 12. 2006   na   predbežnom prejednaní obžaloby“,

- postupu   krajského súdu   spočívajúcemu   vo „vedomom   porušovaní zákona   v môj neprospech   a nedostatočne   vykonávanou   kontrolnou   činnosťou   nad   rozhodnutiami Okresného súdu v Trnave“,

- postupu   a uzneseniu   najvyššiemu   súdu   sp. zn.   3 Ndt 9/2009   z 13.   mája   2009 o rozhodovaní o vznesenej námietke zaujatosti proti sudcom krajského súdu, ktoré je podľa sťažovateľa „nesprávnym a proti právnym rozhodnutím“.

1. K namietanému postupu krajského riaditeľstva a krajskej prokuratúry

Trestná vec sťažovateľa, ktorej sa okrem iného týka jeho sťažnosť, je v čase jej predbežného prerokovania v štádiu odvolacieho konania na krajskom súde, kde je vedená pod sp. zn. 6 To 42/2008, pričom termín verejného zasadnutia je nariadený na 26. november 2009.

Preto,   ak   sťažovateľ   tvrdí,   že   v jeho   trestnej   veci   boli   úkony   vykonávané nezákonným   spôsobom,   môže   tento   argument   predniesť   v rámci   odvolacieho   konania (v rámci svojej obhajoby), prípadne následne aj v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku   –   dovolaní   (za   predpokladu,   že   budú   splnené podmienky   prípustnosti   tohto mimoriadneho opravného prostriedku). Bude vecou všeobecného súdu, aby posúdil túto argumentáciu   sťažovateľa   a vyvodil   z   nej   závery.   Závažné   procesné   chyby   v   konaní, na ktoré sťažovateľ poukazuje, môžu byť dôvodom na zrušenie prvostupňového rozsudku odvolacím   súdom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, pričom dovolací súd má oprávnenie podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušiť napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (alebo jeho časť,   alebo   aj chybné   konanie,   ktoré   napadnutému   rozhodnutiu   predchádzalo) a podľa okolností prípadu i predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 365/08).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   má v prebiehajúcom trestnom konaní k dispozícii právne prostriedky, ktorými sa môže v rámci uplatnenia   svojho   práva   na   obhajobu   účinne   domáhať   ochrany   namietaného   porušenia svojich základných práv na nezávislom a nestrannom súde v prebiehajúcom konaní v jeho trestnej   veci.   Nevyužitie   uvedených   možností   ochrany   základných   práv   sťažovateľa nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   pri   jej   predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému postupu okresného súdu

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   postupom okresného súdu, ku ktorému malo podľa neho dôjsť „nezákonným držaním mojej osoby vo vyšetrovacej väzbe – vyšetrovacia väzba mi skončila dňa 01. 12. 2006 a o jej ďalšom trvaní sa rozhodlo až dňa 19. 12. 2006 na predbežnom prejednaní obžaloby“, ústavný súd poukazuje   na   skutočnosť,   že   k namietanému   postupu   okresného   súdu   malo   dôjsť   ešte v decembri 2006, teda dva a pol roka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu doručenej v júni 2009.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   s poukazom   na   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre oneskorenosť.

3. K namietanému postupu krajského súdu

Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   sťažovateľom   označených   práv   postupom krajského   súdu,   sťažovateľ   v   texte   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadne argumenty, ktorými by konkretizoval, v čom má podľa neho spočívať namietané porušenie jeho práv. Iba v petite sťažnosti v bode 4 žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že jeho označené práva   boli   porušené   aj „Krajským   súdom   v Trnave   v postavení   Krajských   sudcov a predsedkyne Krajského súdu /pri všetkej úcte a rešpektovaní práva sudcov na ich právny názor/   vedomým   porušovaním   zákona   v môj   neprospech   a nedostatočne   vykonávanou kontrolnou   činnosťou   nad   rozhodnutiami   Okresného   súdu   v Trnave“. Argumentácia sťažovateľa   sa   teda   zúžila   iba   na   samotné   všeobecné   konštatovanie   o   porušení   jeho označených práv bez zdôvodnenia, v čom má podľa neho toto porušenie spočívať. Keďže sťažovateľ neuvádza žiadne konkrétne výhrady voči namietanému postupu krajského súdu, nemožno sa nimi zaoberať ani mu oponovať konkrétnymi argumentmi.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Pretože   sťažovateľ   okrem   strohej   konštatácie   o nepochybnom   porušení   jeho   práv postupom krajského súdu nijako neodôvodnil, v čom konkrétne spočívajú jeho výhrady voči tomuto postupu, nepreukázal tým ani existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a namietaným porušením označených práv.   Už z tohto samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti v tejto časti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   má   nedostatok   odôvodnenia   významné   procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania   skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok sťažnosť sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu,   neobsahuje   kvalifikované odôvodnenie,   a preto   nespĺňa   ani   podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosť   ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ, ako už bolo uvedené, je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Pretože   bez   spojenia   s adekvátnym   odôvodnením   neprichádzalo   do   úvahy preskúmavať   námietky   sťažovateľa   vo   vzťahu   k namietanému   postupu   krajského   súdu, ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti,   ako   aj   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

4.   K namietanému   postupu   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Ndt 9/2009 a jeho uzneseniu z 13. mája 2009

Sťažovateľ   napokon   namietal   porušenie   svojich   označených   práv   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt 9/2009 a jeho uznesením z 13. mája 2009, ktorým nebolo vyhovené jeho návrhu na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ 8. apríla 2009, teda v čase, keď bolo proti nemu vedené trestné stíhanie v štádiu odvolacieho konania pred krajským súdom (vec bola predložená krajskému súdu 9. júna 2008), podal na okresnom súde žalobu o ochranu osobnosti proti všetkým sudcom krajského súdu, ktorú odôvodnil takto: „Krajská prokuratúra v Trnave dňa 27. 11. 2006 podala na mňa obžalobu za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby psychotropných látok,   jedov   a prekurzorov...   Bol   som   daný   do   väzby   uznesením   OS   Trnava...   zo   dňa 21. 04. 2006...   následne   obžalovaný   a odsúdený   bez   jediného   dôkazu   len   na   základe údajných telefonických kontaktov medzi mnou a E. B.... Som nevinný, žalovaného skutku som   sa   nedopustil,   z toho   dôvodu   som   neustále   podával   ja   a môj   obhajca   žiadosti o prepustenie z väzby a takisto sme neustále podávali návrhy na vykonanie dôkazov... Keď mi OS v Trnave moje neustále žiadosti o prepustenie z väzby a iné... zamietal, obracal som sa so sťažnosťou na Krajský súd v Trnave, a aj priamo na predsedkyňu Krajského súdu v Trnave... Aj tieto sťažnosti mi sudcovia Krajského súdu... a predsedníčka... zamietli. Mám   zato,   že   týmto   spôsobom   žalovaný   v postavení   krajských   sudcov a predsedkyne...   vedome   porušovali   zákon   v môj   neprospech   a nedostatočne   vykonávali kontrolnú činnosť nad rozhodnutiami Okresného súdu v Trnave, čím spôsobili, že aj keď som sa skutku nedopustil, bol som vo väzbe až od: 21. 04. 2006 do 19. 10. 2008.

Žalovaní   sudcovia   Krajského   súdu   a predsedkyňa   nerešpektovali   moje   ústavné, ľudské   a občianske   práva   a rozhodnutia   a vedome   ma   držali   vo   väzbe   na   základe protiprávne získaných dôkazov – telefónnych odposluchov a tak neoprávnene obmedzovali moju osobnú slobodu.

Žalovaní   týmto   svojím   konaním   porušili   zásadu   prezumpcie   neviny   a významným spôsobom porušili základné zásady trestného konania..., ako i ľudské a občianske práva žalobcu...

Rovnako   žalovaní   týmto   konaním   porušili   moje   všeobecné   práva   spočívajúce v duševnej a telesnej integrite mojej osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti... Preto som sa rozhodol iniciovať konanie pred všeobecnými súdmi na ochranu svojej osobnosti touto žalobou.“

Sťažovateľ v závere žaloby navrhol okresnému súdu, aby vydal rozsudok, ktorým by bolo   žalovaným   uložené „zdržať   sa   v budúcnosti   takéhoto   konania...   po   právoplatnosti tohto   rozhodnutia   sa...   ospravedlniť,...   zaplatiť...   spoločne   nemajetkovú   ujmu   v sume 25 000 Sk a nahradiť... trovy konania...“.

V ten   istý   deň,   ako   sťažovateľ   podal   žalobu   o   ochranu   osobnosti   proti   sudcom krajského súdu (teda aj proti tým, ktorí mali rozhodovať v jeho trestnej veci ako členovia odvolacieho   senátu),   vzniesol   aj   námietku   zaujatosti   a žiadal   s poukazom   na   judikatúru „Rč. 101/2000-I.,   II.“ (mohlo   by   ísť   pravdepodobne   o   judikát   najvyššieho   súdu   sp. zn. Rt 4 Tz 12/2000, pozn.) postupovať podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku (delegácia veci), a to z dôvodu, že je so sudcami krajského súdu v súdnom spore.

Po   vyjadrení   všetkých   sudcov   krajského   súdu   (že   sa   necítia   byť zaujatí,   nemajú žiadny   vzťah   k účastníkom   konania   a obžalovaných   nepoznajú)   bola   vec   predložená najvyššiemu súdu na rozhodnutie, ktorý v napadnutom uznesení uviedol, že „nie je daný dôvod na odňatie trestnej veci obžalovaného R. S. a spol. Krajskému súdu v Trnave a jej prikázanie inému krajskému súdu“.

Najvyšší súd uvedený záver odôvodnil takto:

«Z obsahu spisu vyplýva, že vec napadla na Krajský súd v Trnave ešte 9. júna 2008. Predsedníčka senátu určila termíny verejných zasadnutí na dni 17. júla 2008, 1. októbra 2008, 29. januára 2009 a 16. apríla 2009. Všetky tieto termíny museli byť zrušené z dôvodu, že   všetci   obžalovaní   postupne   vznášali   generálne   námietky   zaujatosti   voči   sudcom Krajského   súdu   v   Trnave   a   domáhali   sa   odňatia   veci   tomuto   krajskému   súdu   a   jej prikázania   inému   krajskému   súdu.   O   návrhoch   obžalovaných   rozhodol   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   uzneseniami,   sp. zn.   1 Ndt 10/2008,   z   30.   júla   2008   (námietka obžalovaného R. S.), sp. zn. 6 Ndt 10/2008, z 19. novembra 2008 (námietka obžalovaného J. S.) a sp. zn. 4 Ndt 2/2009, zo 16. apríla 2009 (námietka obžalovanej R. S.) vždy tak, že trestnú vec obžalovaných S. Krajskému súdu v Trnave neodníma, pretože pre takýto postup nebol zistený zákonný dôvod.

Podľa existujúcej súdnej praxe námietka zaujatosti vznesená procesnou stranou proti všetkým   sudcom   konkrétneho   súdu,   v   danom   prípade   proti   sudcom   Krajského   súdu v Trnave, sa považuje za návrh na delegáciu v zmysle ustanovenia § 23 ods. 1 Tr. por. Podľa § 23 ods. 1 Tr. por., z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Z dikcie vyššie citovaného ustanovenia § 23 ods. 1 Tr. por. jasne vyplýva, že odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého stupňa je prípustné len za podmienok, že existujú na to dôležité dôvody.

V zmysle ustanovenia § 23 ods. 1 Tr. por. za dôležité dôvody je potrebné považovať také okolnosti, ktoré umožnia celkovo lepšie uplatniť základné zásady trestného konania a splnenie účelu trestného konania iným súdom ako súdom miestne príslušným. Dôležitými dôvodmi sú okolnosti, ktoré zabezpečia zistenie skutkového stavu veci, dodržanie zásady ústnosti   a   bezprostrednosti,   výchovné   pôsobenie   trestného   konania   na   obžalovaného i na ostatných   občanov   a   zabezpečia   najmä   dôveru   občanov   v   nestranné,   objektívne a spravodlivé rozhodnutie súdu.

Z   článku   38 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd a   článku   48 ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   vyplýva,   že   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Pre zmenu príslušnosti súdu určenej zákonom, a teda pre rozhodnutie o odňatí veci a jej prikázaní inému súdu toho istého druhu a stupňa musia existovať závažné „dôležité dôvody“. V predmetnej veci obžalovaný uviedol ako dôvod vznesenej námietky skutočnosť, že na Okresný súd v Trnave podal občiansko-právnu žalobu na ochranu osobnosti, pričom sudcovia Krajského súdu v Trnave vystupujú v tomto spore v pozícii žalovaných.

Z kópie žaloby, ktorú obžalovaný pripojil k námietke zaujatosti ako dôkaz o tom, že je v súdnom spore so sudcami krajského súdu, však nevyplýva, že táto bola na Okresnom súde v Trnave skutočne aj podaná, chýba na nej prezentačná pečiatka súdu. V prípade, že by   aj takáto   žaloba   na   súd   bola   skutočne   podaná,   vzhľadom   na   dispozičné   právo obžalovaného s touto žalobou a jeho právo vziať ju v ktoromkoľvek štádiu späť, ako aj vzhľadom   na predchádzajúci   postup   obžalovaných   pri   podávaní   námietok   zaujatosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky vníma konanie obžalovaného skôr ako snahu oddialiť konečné rozhodnutie v predmetnej trestnej veci a prípadné potvrdenie uložených vysokých nepodmienečných trestov odňatia slobody.

Pri posudzovaní, či v konkrétnej trestnej veci existujú dôležité dôvody na delegáciu, nemožno   vychádzať len   z jedného   hľadiska,   ale vo   vzájomnej   súvislosti treba hodnotiť všetky okolnosti prípadu, ktoré prichádzajú do úvahy. Súd musí posudzovať, či návrh strany na delegáciu obsahuje dôležitý dôvod v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por. a či nie je len účelovým krokom smerujúcim k predĺženiu konania.

Z obsahu predloženého spisového materiálu nevyplývajú žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 23 ods. 1 Tr. por. Dôležitým dôvodom odňatia a prikázania veci nemôže byť skutočnosť, že obžalovaný sa nestotožní s vecným rozhodnutím súdu. Na   nápravu   prípadných   pochybení   v   rozhodovacej   činnosti   súdov   slúžia   výlučne riadne   a   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktorými   sa   obžalovaný   môže   domáhať preskúmania jednotlivých rozhodnutí v jeho trestnej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto môže konštatovať, že v posudzovanom prípade neboli splnené zákonné podmienky tak, ako ich má na mysli ustanovenie § 23 ods. 1 Tr. por., a preto rozhodol tak, že trestnú vec obžalovaného R. S. a spol. Krajskému súdu v Trnave neodníma.»

Ústavný   súd   uvádza,   že   príslušný   všeobecný   súd   môže   rozhodnúť   o odňatí a prikázaní   veci   v rámci   trestného   konania   na   základe   relevantného   návrhu,   pričom výsledok rozhodovacej činnosti musí mať oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na postup podľa   § 23   ods. 1   Trestného   poriadku,   ktorý   umožňuje   súdu   z dôležitých   dôvodov delegovať vec inému súdu toho istého druhu a stupňa. Ústavný súd v týchto súvislostiach upriamuje pozornosť na pojem „z dôležitých dôvodov“. Niet pochýb o tom, že Trestný poriadok taxatívne nevymedzuje predpoklady, na základe ktorých možno realizovať daný postup. Je preto na úvahe všeobecného súdu ustáliť, ktoré dôvody považuje za dôležité. Samozrejme, v takýchto prípadoch nemôže ísť o ničím neodôvodnenú úvahu súdu, pretože aj   v rámci   takejto   úvahy   je   súd   povinný   rešpektovať   princípy   spravodlivého   procesu a v neposlednom rade aj ustálenú súdnu prax.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dostatočne   ozrejmil   dôvody nevyhovenia návrhu sťažovateľa na delegáciu veci podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku, keď   poukázal   aj   na   postup   sťažovateľa   a ďalších   dvoch   spoluobžalovaných   spočívajúci v postupnom   vznášaní   námietok   zaujatosti   voči   sudcom   krajského   súdu   a domáhaní   sa delegácie veci (z dôvodu ktorého museli byť zrušené už štyri nariadené termíny verejných zasadnutí), ktorým nebolo ani v jednom prípade vyhovené, pretože nebol zistený zákonný dôvod   na   takýto   postup.   Najvyšší   súd   sa   oboznámil   so   žalobou   sťažovateľa   o ochranu osobnosti   (založenou   na   jeho   výhradách   vo   vzťahu   k tvrdeným   pochybeniam   sudcov krajského súdu   pri rozhodovaní v jeho trestnej veci,   z čoho sťažovateľ usúdil, že došlo k zásahu   do   jeho   osobnosti,   občianskej   cti   a ľudskej   dôstojnosti)   a   uviedol,   že   pri posudzovaní,   či   v konkrétnej   trestnej   veci   existujú   dôležité   dôvody   na   delegáciu,   treba hodnotiť   všetky   okolnosti   daného   prípadu   v ich   vzájomnej   súvislosti,   a nie   jednotlivo. Taktiež je podľa názoru najvyššieho súdu potrebné posúdiť, či takýto návrh na delegáciu nebol   len   zámerom,   ktorý   mal   viesť   iba   k   predĺženiu   konania   a oddialeniu   konečného rozhodnutia. V tejto súvislosti argumentoval aj tým, že na nápravu procesných pochybení, ktoré   vytýka   sťažovateľ   v podanej   žalobe   o   ochranu   osobnosti,   slúžia   výlučne   riadne a mimoriadne opravné prostriedky.

Ústavný   súd   uvádza,   že   nemá   pozíciu   opravnej   inštancie   voči   rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr. III. ÚS 238/08).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   postupu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu nezistil   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   hodnotiť   vyvodené   závery   ako zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a ktoré by mali zároveň za následok porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd za dva dni nemohol dôkladne preštudovať jeho trestný spis, ktorý má viac ako 2000 strán, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd nerozhodoval o vine a treste sťažovateľa, ale o námietke zaujatosti, keď podstatný pre rozhodnutie bol obsah žaloby sťažovateľa o ochranu osobnosti, jeho návrhu na delegáciu, ako aj vyjadrenia sudcov o ich zaujatosti.

Čo sa týka predložených fotokópií uznesení všeobecných súdov, ktorými boli civilné veci sťažovateľa, ako aj inej fyzickej osoby prikázané (delegované) inému všeobecnému súdu, ústavný súd poukazuje na inú procesnú situáciu, keď v uvedených prípadoch samotní sudcovia všeobecných súdov oznámili skutočnosti, pre ktoré sú vylúčení pri rozhodovaní o námietke zaujatosti iných sudcov, resp. v konaní o ochrane osobnosti smerujúcej proti ich kolegyni.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti už   pri   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ napokon namieta okrem iného aj porušenie čl. 49 ústavy. Tento článok je ústavným príkazom pre zákonodarcu upraviť zákonom, čo je trestný čin, a tiež tresty a iné ujmy na právach alebo majetku, ktoré môžu byť uložené za spáchanie trestného činu.

Tento ústavný článok nie je sám osebe priamo aplikovateľný v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto nie je daná ani príčinná súvislosť medzi týmto článkom ústavy a namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 29. októbra 2009