znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 383/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Dr. Marka Andersa, trvale bytom S., V. B., toho času v B., zastúpeného advokátom JUDr. O. M., B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   Bratislava   III sp. zn. Tp 27/04   z   28. apríla 2004   a   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   10 Tpo 112/04 z 9. júla 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Dr. Marka Andersa o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. augusta 2004 doručená sťažnosť Dr. Marka Andersa (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta   porušenie   jeho   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami   Okresného   súdu   Bratislava   III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 27/04 z 28. apríla 2004 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Tpo 112/04 z 9. júla 2004.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28. 4. 2004, sp. zn. Tp 27/04 som bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm.   a),   c)   Trestného   poriadku,   na   základe   vzneseného   obvinenia   pre   trestný   čin sexuálneho   zneužívania   podľa   §   242   ods.   1,   2   Trestného   zákona.   Väzba   začala   dňom 24. 4. 2004. Sťažnosť, ktorú som proti uzneseniu o vzatí do väzby podal, bola uznesením Krajského súdu v Bratislave dňa 9. 7. 2004, v konaní č. 10 Tpo 112/04 zamietnutá (...). K porušeniu   základnej   ľudskej   slobody   garantovanej   v čl.   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   došlo   uznesením   Okresného   súdu Bratislava III   zo   dňa   28. 04. 2004,   ako   aj   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave z 09. 07. 2004. Na základe týchto rozhodnutí som naďalej držaný vo väzbe a to napriek tomu,   že   tieto   rozhodnutia   nie   sú   založené   na   konkrétnych   skutočnostiach,   ktoré by odôvodňovali obavu, že ujdem alebo sa budem skrývať, aby som sa tak vyhol trestnému stíhaniu   alebo   trestu,   najmä   ak   nemožno   moju   totožnosť   hneď   zistiť,   ak   nemám   stále bydlisko, tak ako to vyžaduje § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, resp. že budem pokračovať v trestnej činnosti, dokonám trestný čin, o ktorý som sa pokúsil, alebo vykonám trestný čin, ktorý som pripravoval alebo ktorým som hrozil, tak ako to vyžaduje § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

V uznesení Krajského súdu v Bratislave z 09. 07. 2004, ktorým súd zamietol moju sťažnosť,   sa súd   zaoberal   dôvodmi väzby veľmi   povrchne,   ale   predovšetkým nesprávne posúdil dôvody trvania väzby pri mojej osobe. Trvalé bydlisko mám vo V. B., ktorej som aj občanom,   ale   na   území   Slovenskej   republiky   mám   prechodné   bydlisko   v B.,   z toho dôvodu, že som zamestnaný v spoločnosti United Oil Product, ktorá ma vyslala na územie Slovenskej republiky (...)“.

Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, ako aj na zásady formulované ústavným súdom, keď uvádza, že:

«- k výkladu pojmu „stále bydlisko“ v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. Pojem „stále bydlisko“ podľa citovaného zák. ustanovenia je širším pojmom ako „trvalý pobyt“. Môže ísť aj o miesto, kde je obvinený prihlásený na prechodný pobyt, pokiaľ v tomto mieste skutočne a stále býva. (Uznesenie NS SR, sp. zn. 2 Ntv 349/1993)

- označená   možnosť   bez   jej   preskúmania   v kontexte   s ďalšími   významnými skutočnosťami dôležitými pre posúdenie útekovej väzby nie je konkrétnou skutočnosťou, ale iba abstraktnou úvahou, zjavne nedostatočnou, ako dôvod na väzbu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, (sp. zn. III. ÚS 38/01 z 11. 10. 2001) (...).»

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   okrem   iného   k postupu   vyšetrovateľa   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III, Úradu justičnej a kriminálnej polície uviedol nasledovné: «Do   dnešného   dňa   bolo   vykonaných   len   niekoľko   procesných   úkonov, a to konkrétne výsluch môjho maloletého syna Michaela, mojej manželky a mojej osoby, to všetko dňa 26. 4. 2004. (...) Vyšetrovateľka od 26. 4. 2004 neurobila žiaden procesný úkon   a samotné   konanie   nevybavuje   s náležitou   starostlivosťou   vzhľadom   na   to,   že   ide o väzobnú   vec.   (...)   Doteraz   vykonanými   dôkazmi,   ktoré   som   vyššie   spomenul, je preukázané, že všetky obvinenia voči mojej osobe sú produkované, len zo strany mojej manželky. (...)

Z vyššie uvedených dôvodov podľa môjho názoru tu nie sú dané ani dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Mám   za   to,   že   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   a   Krajského   súdu v Bratislave   boli   porušené   moje   ústavné   práva   a byť   vo   väzbe   môže   byť   obvinený   len zo zákonného dôvodu ktorý pretrváva (§ 17 ods. 2 Ústavy SR), a právo byť vo väzbe držaný na základe rozhodnutí založených na konkrétnych skutočnostiach a nie na abstraktnej úvahe (§ 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky).

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý kto je   pozbavený   slobody   má   právo   byť   prepustený   počas   konania.   Som   presvedčený, že v napádaných uzneseniach súdov uvádzané dôvody útekovej väzby a pokračovacej väzby nie   sú   opreté   o konkrétne   a hodnoverné   skutočnosti,   a   ako   také   nie   sú   relevantné a dostačujúce.

V judikatúre   Európskeho   súdu   bolo   v takýchto   prípadoch   viackrát   konštatované porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práve z tých dôvodov, že držanie podozrivého vo väzbe nepostačuje, len na základe určitého podozrenia a po určitom čase je nevyhnutné odôvodniť ďalšie trvanie väzby. „Existencia dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin je conditio sine gua non zákonnosti držania osoby vo väzbe, ale po určitom čase už nestačí. Súd musí zistiť, či iné dôvody uvedené súdnymi orgánmi odôvodňujú ďalšie trvanie väzby.“ (Letellier c. Francúzsko – rozhodnutie   z 26.   06.   1991,   séria   A,   č.   207,   Stögmüller   c.   Rakúsko   –   rozhodnutie z 10. 11. 1969, séria A, č. 9) (...).»

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný súd Bratislava III rozhodnutím o vzatí do väzby obv. Dr. Marka Andersa zo dňa 28. 04. 2004 sp. zn. Tp 27/04 porušil jeho právo podľa čl. 17 ods. 2, podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa 09. 07. 2004 sp. zn. 10 Tpo 112/04 o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III z 28. 04. 2002 sp. zn. Tp 27/04 porušil jeho právo podľa čl. 17 ods. 2, podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o väzobné   súdy   rozhodujúce   v trestnom   prípravnom   konaní)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uzneseniami okresného súdu sp. zn. Tp 27/04 z 28. apríla 2004 a krajského súdu sp. zn. 10 Tpo 112/04 z 9. júla 2004.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy k obmedzeniu osobnej slobody nemôže dôjsť inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Zákonom,   ktorý   ustanovuje   predpoklady   na   uplatnenie   týchto   ústavnoprocesných princípov, je Trestný poriadok [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov].

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec bola   prejednaná   v primeranej   lehote,   alebo   byť   prepustený   počas   konania.   Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   okresného   súdu sp. zn. Tp 27/04 z 28. apríla 2004 vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov   uvedených   v   § 67   ods. 1   písm. a)   a   c)   Trestného   poriadku.   Okresný   súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „súd preštudovaním spisového materiálu ako i samotným výsluchom obvineného zistil, že obv. Anders na území SR nemá ani trvalý ani prechodný   pobyt.   Je   stíhaný   pre   závažnú   trestnú   činnosť   a je   dôvodná   obava,   že   pri ponechaní   na   slobode   bude   pokračovať   v   predmetnej   trestnej   činnosti,   pretože   podľa doteraz zadovážených dôkazov sa trestnej činnosti dopúšťa dlhšie časové obdobie“.

Proti   predmetnému   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   hneď   po   vyhlásení uznesenia,   ktorú   písomne   neodôvodnil.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   10 Tpo 112/04 z 9. júla 2004 sťažnosť sťažovateľa zamietol. V ňom okrem iného uviedol: „Krajský súd podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti   ktorým   sťažovateľ   mohol   podať   sťažnosť,   i správnosť   postupu   konania,   ktoré uzneseniu predchádzalo a zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Zákonná   podmienka   podľa   §   68   ods.   1   Tr.   por.   bola   splnená.   Uznesením vyšetrovateľa   ORPZ   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Bratislava   III., sp.   zn.   ORP – 626/1 – OVK – B3 – 2004 zo dňa   26. 4. 2004 bolo   začaté trestné   stíhanie a vznesené obvinenie podľa § 160 ods. 1 a podľa § 163 ods. 1 Tr. por. proti obvinenému Dr. Mark Andersovi, pre trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

Zákonné lehoty podľa § 77 ods. 1, 2 Tr. por. boli dodržané. Krajský súd po preskúmaní dôvodov, pre ktoré bol obvinený vzatý do väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. a, c Tr. por. dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že by obvinený mohol ujsť, alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko, ako aj obavu, že by mohol pokračovať   v   trestnej   činnosti   sú   dané   a   okresný   súd   na   tieto   dostatočne   poukázal v dôvodoch svojho rozhodnutia.

Za podstatné je treba považovať najmä tie skutočnosti, že obvinený je občanom V. B., ktorý nemá na území Slovenskej republiky trvalý, ani prechodný pobyt a trestnú činnosť, pre ktorú je stíhaný, mal páchať dlhšiu dobu.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   všeobecné   súdy   (okresný   súd   a   krajský   súd) postupovali   v tomto   prípade   pri   uvaľovaní   väzby   na   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými   princípmi   a   ustálenou   súdnou   praxou   všeobecných   súdov   a   ich rozhodnutia vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a nevykazujú znaky arbitrárnosti, sú odôvodnené, a nie sú v žiadnej reálnej spojitosti s tvrdeným porušením čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležito   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, III. ÚS 108/03).Ústavný súd preto preskúmal obsah oboch rozhodnutí väzobných súdov z hľadiska ústavných   kritérií   a dospel   k názoru,   že   okresný   súd   rozhodoval   o   väzbe   sťažovateľa na základe existencie skutkových zistení a konkrétnych skutočností postačujúcich pre záver, že je daný jeden z dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) alebo c) Trestného poriadku.

V tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal,   že   všeobecné   súdy   nesprávne posúdili a aplikovali dôvody trvania jeho väzby podľa   § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, i keby ústavný súd zistil isté pochybnosti v ich postupe v tom, že sa podrobne nezaoberali zisťovaním jeho prechodného pobytu na území Slovenskej republiky, nemohol sa ale stotožniť s názorom sťažovateľa, že „tu nie sú dané ani dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku“.

Okresný   súd   podľa   ústavného   súdu   odôvodnil   svoje   uznesenie   konkrétnymi dôvodmi,   a nielen   abstraktnými   úvahami,   čím   nemohol   porušiť   podstatu   označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. Vyplýva to z odôvodnenia jeho uznesenia, podľa ktorého sťažovateľ „Je stíhaný pre závažnú   trestnú   činnosť   a je   dôvodná   obava,   že   pri   ponechaní   na   slobodu   bude pokračovať v predmetnej trestnej činnosti, pretože podľa doteraz zadovážených dôkazov sa trestnej činnosti dopúšťa dlhšie časové obdobie“.

Tieto   skutkové   zistenia   v spojení   s konkrétnymi   skutočnosťami,   ako   aj   zákonný dôvod väzby podľa § 67 ods.   1 písm. c)   Trestného poriadku   je uvedený v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu spôsobom, ktorý sa nedá označiť ako vnútorne rozporný alebo odporujúci požiadavkám Trestného poriadku na odôvodnenie uznesení.

Podobne postupoval aj sťažnostný súd (krajský súd), ktorý si v celom rozsahu osvojil závery uvádzané v napadnutom uznesení okresného súdu, čo možno považovať v tomto štádiu trestného stíhania za postačujúce.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že existenciu zákonného dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku všeobecné súdy riadne odôvodnili vychádzajúc z konkrétnych faktov, pričom ich právne závery neodporujú zásadám   právnej   a   formálnej   logiky   a nevykazujú   znaky   zjavnej   jednostrannosti, arbitrárnosti a svojvôle.

Prípadný   odlišný   právny   názor   ústavného   súdu   na   existenciu   zákonného   dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nemôže ovplyvniť v danom prípade záver o existencii zákonného dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že by účinky napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov mohli byť v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru.

K ďalšej   časti   sťažnosti   vo   vzťahu   k dôvodnému   podozreniu   ako   materiálnej podmienky uvalenia väzby ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že pri porušení čl. 5 ods. 3 dohovoru (a tým aj čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorý naň odkazuje) v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov   alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok   o tom, že konkrétna   osoba   mohla   spáchať   trestný   čin,   pričom   jeho   „dôvodnosť“   závisí   vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

Trestný   poriadok   (ako   zákon,   na   ktorý   poukazuje   ústava   vo   svojom   čl.   17) nevyžaduje,   aby   existencia   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   bola podložená   aj   zodpovedajúcimi   dôkazmi   proti   obvinenému.   Pri   rozhodovaní   o   väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je naopak potrebné zdôrazniť,   že   až   po   vznesení   obvinenia   sa   v rozhodujúcej   miere   otvára   priestor pre dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) alebo c) Trestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania.

Ústavný   súd   na   základe   obsahu   sťažnosti,   odôvodnení   napadnutých   rozhodnutí a vymedzených ústavnoprocesných princípov vyjadrených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a tiež čl. 5 ods. 3 dohovoru dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   tak,   ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004