znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 382/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. R., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoP/215/2011-932 z 29. marca 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2012 faxom   a 5.   júna   2012   v origináli   doručená   sťažnosť   P.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   ako   aj   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len   „krajský   súd“)   č. k.   7 CoP/215/2011-932   z 29.   marca   2012   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok   krajského   súdu“)   a postupom,   ktorý   mu   predchádzal   (ďalej   len   „napadnutý postup“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako účastníčka súdneho konania (v   procesnom   postavení   navrhovateľky)   sa   návrhom   na   začatie   konania   doručeným Okresnému   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   1.   februára   2005   domáhala,   aby rozsudkom uložil odporcovi povinnosť platiť jej výživné v sume 995,82 € (30 000 Sk) vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc dňom podania návrhu do budúcnosti.

Okresný súd návrh sťažovateľky rozsudkom č. k. 13 C/46/2005-882 z 20. apríla 2011 zamietol, dôvodiac, že priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi, v „časti o určenie manželského výživného“ za obdobie po 27. júli 2008 konanie zastavil a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, a to proti výroku o zamietnutí návrhu a o trovách konania. Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom č.   k.   7 CoP/215/2011-932   z 29.   marca   2012   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutých výrokoch potvrdil a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Konaniu o vyživovacej povinnosti medzi manželmi predchádzalo konanie o rozvod manželstva   medzi   sťažovateľkou   (v procesnom   postavení   navrhovateľky)   a odporcom okresným   súdom   vedené   pod   sp. zn.   20 C 23/2006. Okresný   súd   o návrhu   na   rozvod manželstva rozhodol rozsudkom z 19. mája 2008 tak, že manželstvo sťažovateľky a odporcu rozviedol. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 25. júla 2008.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta   porušenie   označených   práv   napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal.

Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že „Ako   už   bolo   vyššie   uvedené, sťažovateľka   je   presvedčená   o   tom,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ktorý   potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   z   dôvodu   uvedených v ustanovení   § 75   ods. 2   Zákona   o   rodine   je   rozhodnutím,   ktoré   porušuje   práva sťažovateľky   uvedené   v   úvode   tejto   časti   sťažnosti,   keďže   v   rámci   svojej   prieskumnej činnosti podľa ustanovenia § 212 až § 223 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a to napriek tomu, že tento aplikoval ustanovenie § 75 ods. 2 Zákona o rodine tak, že táto aplikácia zasiahla do základných práv sťažovateľky.

Predovšetkým súd prvého stupňa, a s týmto rozhodnutím sa stotožnil aj súd odvolací súd,   vo   svojom   rozsudku   nahrádzal   činnosť   súdu   konajúceho   o   rozvode   manželstva účastníkov   konania,   a   dokonca   v   rozpore   so   závermi   o   príčinách   rozvratu   manželstva účastníkov   konania   označil   sťažovateľkino   správanie   za   také,   ktoré   spôsobilo   rozvrat manželstva účastníkov konania.

V súdnej praxi je jednoznačne ustálený právny názor, podľa ktorého príčiny rozvratu manželstva je oprávnený hodnotiť súd, ktorý o rozvode manželstva účastníkov rozhoduje. V iných konaniach, v ktorých je otázka príčin rozvratu manželstva skutočnosťou, na ktorú je súd   povinný   brať   zreteľ,   je   súd   viazaný   dôvodmi,   pre   ktoré   rozvodový   súd   manželstvo účastníkov rozviedol a tie nemôže hodnotiť inak.“.

Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že „Samotná skutočnosť, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd nerešpektovali príčiny rozvratu manželstva účastníkov konania zistené rozvodovým   súdom,   ale   tieto   nad   rámec   týchto   zistení   účelovo   pripisovali   na   ťarchu sťažovateľky,   je   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   práva   domáhať   sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde.

Naznačené   skutočnosti   však   nie   sú   jediným   aspektom,   z   hľadiska   ktorého prvostupňový aj odvolací súd zasiahli do práv sťažovateľky.

Javí   sa   ako   znepokojujúcejšou   skutočnosť,   že   oba   súdy   videli   rozpor   s   dobrými mravmi   v   takom   konaní   sťažovateľky,   keď   podala   návrh   na   úpravu   práv   a   povinností rodičov k maloletým deťom,   keď oznamovala konanie odporcu smerujúce k jej fyzickej integrite   a   jej   dôstojnosti   orgánom   polície.   Takéto   rozhodnutie   súdu,   ktoré   zakladá zamietnutie návrhu sťažovateľky pre rozpor s dobrými mravmi na konštatovaní, že začatie súdnych   konaní   a   oznamovanie   konania   odporcu   smerujúce   voči   jej   telesnej   alebo osobnostnej integrite, je konaním, ktoré narušilo rodinné vzťahy, je záverom nielen krajne arbitrárnym,   ale   takým,   ktorý využívanie   právnych prostriedkov,   ktoré   sťažovateľka   má k dispozícii na svoju ochranu podľa právneho poriadku, jej upiera.“.

Napokon   sťažovateľka   argumentuje   tým,   že „Rovnako   sa   súd   oboznámil aj s rozsudkom o rozvode manželstva účastníkov konania, v ktorom je konštatovaná hlboká rozvrátenosť vzťahu medzi účastníkmi, ako aj príčiny tohto stavu. Ani z odôvodnenia tohto rozhodnutia   nevyplýva,   že   by   to   bol   prejav   sťažovateľkinho   rozmaru,   ktorý   ju   viedol k podaniu   návrhu   na rozvod   manželstva,   ale   dôsledok   a   nie   príčina   hlbokého   a   už existujúceho rozvratu.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že súd posúdil oznámenie sťažovateľky zo dňa 31. 3. 2006 na OO PZ, Sídlisko... o fyzickom napadnutí zo strany odporcu, ako jedno z čiastkových konaní, ktorým porušila dobré mravy, nemožno takýto úsudok súdu považovať za iný ako taký, ktorý sťažovateľke upiera právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky a upiera jej toto právo z dôvodu jej postavenia manželky.

Súd   považoval   v   tejto   súvislosti   za   významné,   že   priestupkové   konanie   bolo zastavené, pretože spáchanie priestupku, teda fyzické napadnutie navrhovateľky odporcom nebolo v konaní preukázané.

Tento   záver   súdu,   ktorým   na   ťarchu   sťažovateľky   posúdil   nielen   jej   oznámenie fyzického napadnutia odporcom, ale aj jeho nepreukázanie a následný odchod zo spoločnej domácnosti, je mimoriadne signifikantným prípadom upierania základných ľudských práv, akým je právo na ľudskú dôstojnosť obetiam domáceho násilia z dôvodu ich postavenia. Je potrebné konštatovať, že napriek tomu, že Slovenská republika je signatárom viacerých dohovorov o ľudských právach, ako aj viacerých dokumentov zaoberajúcimi sa otázkami domáceho násilia a ochranou jeho obetí, v rozhodovacej činnosti nielen súdov, ale ani iných orgánov verejnej moci,   nie je možné vypozorovať,   že by tieto aktivity Slovenskej republiky mali svoj dosah na rozhodovanie týchto orgánov. V prípade sťažovateľky je jej oznámenie skutku domáceho násilia fyzického napadnutia zo strany odporcu kvalifikované ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a bezprostredne po ňom nasledujúci odchod zo spoločnej domácnosti kvalifikovaný ako svojvoľný odchod, odchod z vlastnej iniciatívy. V tejto súvislosti je potrebné poukázať nielen na skutočnosť, že práva zakotvené v Ústave SR   a   v   Dohovore   sa   vzťahujú   na   každého   bez   ohľadu   na   jeho   postavenie,   vrátane postavenia manželky.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky P. R.

-domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde Slovenskej republiky v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy SR zakotvujúcim rovnosť v dôstojnosti a právach   a   s   článkom   12   ods. 2   Ústavy   SR   zakotvujúcim   zákaz   poškodzovať a znevýhodňovať osobu na základe jej postavenia a v spojení s článkom 19 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

-na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru,

- nebyť diskriminovaný pre svoje postavenie zakotvené v článku 14 Dohovoru bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/215/2011-932 zo dňa 29. 3. 2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 7 CoP/215/2011-932 zo dňa 29. 3. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného   súdu   alebo   jeho   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl. 46   až   čl. 50   ústavy).   Z týchto   hľadísk   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:„Odvolací   súd   preskúmal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti aj s konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   podľa   § 212   ods. 1   O. s. p.   vo   vzťahu   k   výroku o zamietnutí návrhu a trovách prvostupňového konania bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne   zistil   skutkový   stav,   posúdil   ho   podľa   správnych   zákonných   ustanovení   Zákona o rodine, zákonne rozhodol o zamietnutí návrhu a trovách konania, preto odvolací súd napadnuté výroky rozsudku podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Súd prvého stupňa v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho,   čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého   výroku   rozsudku   presvedčivé   a   s   jeho   závermi   sa   odvolací   súd   v   celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Súd prvého stupňa sa dôsledne vysporiadal s námietkami   navrhovateľky   uplatnenými   už   počas   konania   na   súde   prvého   stupňa   a navrhovateľka ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie vo veci samej.

Odvolací   súd   dospel   k   rovnakému   právnemu   záveru   ako   súd   prvého   stupňa,   že v tomto   prípade   nie   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   vyhovenie   návrhu.   Vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a trvá až do jeho zániku. Manželia, ako to vyplýva z ust. § 71 ods. 1, 2 Zákona o rodine, majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť bez ohľadu na to, či žijú spolu alebo nežijú a ich hmotná a kultúrna úroveň má byť v zásade rovnaká. Táto skutočnosť je odôvodnená ich rovnakým postavením v rodine a vyplýva z ich rovnakých práv a povinností v manželstve. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Podľa § 73 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi je súčasťou   ich   vzájomného   vzťahu,   v   dôsledku   čoho   je   nevyhnutné   na   túto   vzájomnú povinnosť aplikovať princípy, ktorými je charakterizované manželstvo a ktoré sú výslovne uvedené   v   Zákone   o rodine.   Ide   najmä   o   ust.   § 18   Zákona   o   rodine,   ktoré   určuje,   že obidvaja manželia majú rovnaké práva a povinnosti a sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Z ust. § 19 Zákona o rodine vyplýva, že o uspokojovanie potrieb rodiny   založenej   manželstvom   sú   povinní   starať   sa   obidvaja   manželia   podľa   svojich schopností, možností a majetkových pomerov a spokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť   o deti   a   domácnosť.   Vyživovacia   povinnosť   medzi   manželmi   je   právna povinnosť a nemožno ju považovať za príkaz morálky. Do zákonnej úpravy sa premietajú aj morálne   princípy   a sú   dôležitým   korektorom   aplikácie   ustanovení,   ktorým   je   vzájomná vyživovacia povinnosť manželov upravený. Z hľadiska § 75 ods. 2 Zákona o rodine nebude bez   významu   ani   okolnosť,   z   akého   dôvodu   došlo   k   neplneniu   vyživovacej   povinnosti, pretože práve dôvod neplnenia vyživovacej povinnosti môže poukázať na to, či poskytnutie výživného je alebo nie je rozpore s dobrými mravmi. Je povinnosťou súdu zisťovať dôvody neplnenia vyživovacej povinnosti medzi manželmi, pretože práve na tomto základe bude možno posúdiť,   či sú splnené všetky podmienky pre určenie vyživovacej   povinnosti.   Vo všeobecnosti   možno   hovoriť   o   pravidlách   morálneho   charakteru   všeobecne   platných   v demokratickej   spoločnosti,   v   ktorej   sa   uplatňuje   a   presadzuje   vzájomná   slušnosť, ohľaduplnosť   a vzájomné   rešpektovanie.   Je   to   súhrn   určitých   etických   a   kultúrnych pravidiel (noriem) spoločnosti, všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom (contra bonus mores).“

K hlavnej námietke sťažovateľky, že okresný súd aj krajský súd podľa jej názoru na jej   ťarchu   vyhodnotili   podávanie   jej   návrhov   na   manželské   výživné,   na   rozdelenie bezpodielového   spoluvlastníctva   počas   trvania   manželstva,   odsťahovanie   zo   spoločnej domácnosti a iniciovanie priestupkových konaní voči odporcovi prostredníctvom orgánov polície ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Konajúci   súd   správne   vyhodnotil konanie   navrhovateľky   požadujúcej   manželské výživné od odporcu za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože napriek tvrdenej odvolacej námietke, že chcela zachrániť manželstvo za okolností ňou vyvolaných ako   ukončenie   pracovného   pomeru   vo   februári 2006, odsťahovanie   sa   zo   spoločnej domácnosti a iniciovanie priestupkových konaní voči odporcovi, ktoré prispeli k úplnému narušeniu   ich   vzájomných   vzťahov.   Nemožno   sa   stotožniť   s   odvolacou   námietkou navrhovateľky, že pokiaľ podala návrh na zrušenie BSM (za trvania manželstva, pozn.) bolo to z dôvodu, že odporca sa k nej správal čudne, o ničom s ňou nehovoril a jej obavy sa potvrdili, keď začali vznikať rôzne pôžičky, o ktorých nemala vedomosť, pričom ju odporca stále napádal, že s ním žije len pre peniaze, tak podaním takého návrhu chcela preukázať, že s ním pre peniaze nežije, aby mali oddelený majetok.“

Krajský súd v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:„Vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že   odporca   finančne   zabezpečoval odôvodnené   potreby   navrhovateľky   aj   maloletých   detí   vzhľadom   na   navrhovateľkou zabezpečovanú   osobnú   starostlivosť   o ne   a financoval   aj   stavbu   spoločného   rodinného domu, uhrádzal náklady spojené s užívaním bytu, ako aj náklady súvisiace s prevádzkou motorového   vozidla,   ktoré   zakúpil   výlučne   v prospech   navrhovateľky   vrátane   poistiek a nákladov na pohonné hmoty, ako aj úhrady na kúpu, rekonštrukciu a zariadenie jej bytu na... ulici a týmito výdavkami nezaťažoval navrhovateľku a znášal ich s úmyslom vytvárania finančného a majetkového zázemia aj pre navrhovateľku rovnakým dielom, preto nemožno v danom   prípade   hovoriť   o disproporcii   celkovej   životnej   úrovne   účastníkom   a navyše navrhovateľka   v konaní   nepreukázala   odporcov   nadštandardný   spôsob   života,   ktorý   ani s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania nemožno konštatovať.“

III.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   preskúmal predovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom krajského   súdu   v odvolacom   konaní   (vrátane   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu) a základným   právom   upraveným   v čl. 46   ods. 1   ústavy   a právom   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01)   vrátane   návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa subjektívnych názorov sťažovateľky. Sťažovateľkina nespokojnosť s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a preto   je podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Aj   keby   ústavný   súd   prisvedčil   stanovisku   sťažovateľky,   že   niektoré   z dôvodov, ktoré   považoval   okresný   súd   za   kolidujúce   s dobrými   mravmi   (ňou   iniciované   konania o určenie   vyživovacej   povinnosti   odporcu   voči   nej   a mal.   deťom),   nemôžu   vytvárať dostatočný základ na rozhodnutie o zamietnutí jej návrhu na určenie vyživovacej povinnosti pre   ňu,   avšak   na   druhej   strane   vyjadruje   názor,   že   rozhodnutie   krajského   súdu č. k. 7 CoP/215/2011-932   z 29.   marca   2012   ako   celok   obsahuje   dostatok   skutkových a právnych   záverov   na   jeho   potvrdzujúci   výrok.   Ústavný   súd   nezistil   nič,   čo   by signalizovalo   možnosť   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   krajským súdom   podľa   čl. 46   až   čl. 50   ústavy,   a   tiež   nezistil,   že   by   závery   krajského   súdu, rozhodujúceho   o odvolaní   sťažovateľky   proti   zamietajúcemu   prvostupňovému   rozsudku v konaní o určenie manželského výživného, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,   či   urobené   v zrejmom   omyle,   prípadne v nesúlade   s platnou   právnou   úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s názorom   sťažovateľky,   že   krajský   súd   arbitrárne vyhodnotil jej konanie spočívajúce v podávaní návrhov, ktorými sa domáhala svojich práv a v iniciovaní priestupkových konaní prostredníctvom orgánov Policajného zboru. Ústavný súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   v uvedenej   súvislosti   argumentoval   dostatočne a aj ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aplikoval   § 75   ods. 2   zákona   č. 36/2005   Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bez toho, aby uvedenou aplikáciou došlo k zásahu do sťažovateľkou označených práv.

Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu argumentáciou uvedenou v odôvodnení napadnutého   rozsudku   nedostal   do rozporu   s príčinami   rozvratu   manželstva   účastníkov konania   uvedenými   v odôvodnení   v rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   20 C 23/2006 z 19. mája   2008,   ktorým   bolo   manželstvo   rozvedené,   iba   poukázal   na   ďalšie   okolnosti týkajúce sa vzťahov účastníkov konania, ktoré zobral do úvahy pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky.

Ústavný   súd   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným   súdom   úspešný,   z   čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka vrátane jeho dôvodov a námietok. Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   implikovať   povinnosť   všeobecného súdu akceptovať všetky jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní   tohto   druhu   civilného   procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. II. ÚS 98/06).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, konštatuje, že krajský súd rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby sa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k záveru o porušení obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. m. m. I. ÚS 143/2010 a IV. ÚS 118/08) poukazuje   na   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ku ktorým patria aj označené základné práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 19 ústavy by vzhľadom na uvedené bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením, čo, ako už bolo uvedené, v okolnostiach danej veci nezistil.

Ústavný   súd,   aplikujúc   uvedený   právny   názor   v právnej   veci   sťažovateľky, konštatuje, že sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 19 ústavy je zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   čl. 14   dohovoru,   ústavný   súd konštatuje,   že   tu   ide   o pozitívny   záväzok   štátu   premietnuť   do   právneho   poriadku   tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný   orgánmi   verejnej   moci   Slovenskej   republiky   v individuálnych   prípadoch (III. ÚS 51/08, IV. ÚS 118/2012). Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   musel odmietnuť sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, keďže závery prijaté   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   časti   namietajúcej   porušenie   základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súde konanie) sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k označeným článkom ústavy, ktoré   už   preto   nie   je   potrebné   podrobnejšie   odôvodňovať.   Ak   totiž   nič   nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súde konanie),   potom   sa   krajský   súd   nemohol   dopustiť   ani   porušenia   predmetných   článkov ústavy.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013