znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 382/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 4768/2012 a sp. zn. Rvp 4769/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v bližšie neoznačených konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 4768/2012 a sp. zn. Rvp 4769/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4768/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v bližšie neoznačených konaniach (súdnym exekútorom vedených pod sp. zn. EX 77252011 a sp. zn. EX 51282011, pozn.).

Zo sťažností (s takmer identickým obsahom, s rozdielom len v označení povinného, čísla   zmluvy   o úvere   a spisových   značiek   uvedených   konaní,   pod   ktorými   sú   konania vedené   súdnym   exekútorom,   pozn.)   vyplýva,   že   sťažovateľka   v predmetných   veciach osobitne   podanými   návrhmi   požiadala   súdneho   exekútora   o vykonanie   exekúcie.   Súdny exekútor následne požiadal okresný súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čím došlo   k zákonnému   založeniu   jeho   povinnosti   rozhodnúť   o nich   v rámci   priznanej právomoci v zákonom ustanovených lehotách.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   okresný   súd   o   žiadostiach   súdneho   exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci podľa   jej   názoru   nevykazujú   prvky   mimoriadnej   právnej   zložitosti   a nevyžadujú   takú spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť ich posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto veciach. Sťažovateľka poukazuje aj na, že jej dosiaľ neboli zo strany okresného súdu oznámené ani spisové značky, pod ktorými sú napadnuté exekučné   konania   vedené,   preto   ich   identifikovala   len   pomocou   označenia   účastníkov a údajov, ktoré sú jej známe.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   vzhľadom   na   z jej   pohľadu   neodôvodnenú   nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu podala 25. mája 2011 v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach a že na tieto svoje sťažnosti nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu   a tiež   k porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14   dohovoru   upravujúcich   zákaz diskriminácie.

V petite sťažností   sťažovateľka navrhuje,   aby ústavný   súd vyslovil,   že   postupom okresného súdu v konaniach (bližšie nekonkretizovaných spisovou značkou) boli porušené ňou označené práva, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby jej bol okresný súd zaviazaný zaplatiť finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 4768/2012   a   sp. zn. Rvp 4769/2012   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na totožnosť   v   osobe sťažovateľky   a okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd o spojení   sťažností   na   spoločné   konanie   tak,   ako   to   je   uvedené   v   bode   l   výroku   tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   postupom okresného súdu v bližšie neoznačených konaniach

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... ak tento zákon neustanovuje inak.

V zmysle   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Citované ustanovenia § 20   ods. 1   až ods. 3 zákona o   ústavnom   súde   sa   v celom rozsahu vzťahujú aj na sťažnosti podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   čo   osobitne   platí   v   prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu (ktorý zrejme koncipoval samotné znenie sťažností, pozn.) v texte sťažností ani v ich petitoch neuviedla spisovú značku, pod ktorou sú ňou namietané konania pred okresným súdom vedené.

Sťažovateľka tiež, napriek tomu, že na úvodnej strane sťažností uvádza ako prílohy „listiny podľa textu“, ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) v prílohe nedoručila žiadne písomné podklady.

Uvedené nedostatky podaní indikujú v prvom prípade taký stupeň neurčitosti petitu, že   ho   treba   považovať   za   nevykonateľný,   a v druhom   prípade   (absencia   príloh)   zase neumožňujú ústavnému súdu náležite preskúmať prípustnosť sťažností podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V tomto prípade je prípustnosť sťažnosti viazaná na vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľka   oprávnená   podľa   § 62   ods. 1   zákona o súdoch.

Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde)   a s ním   spojené   náležitosti,   ktoré   musí   každý   návrh obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV. ÚS 409/04,   IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky konštatuje, že jej sťažnosti vykazujú také nedostatky zákonom predpísaných náležitostí, že nemožno   preskúmať   splnenie   hoci   len   procesných   podmienok   konania   pred   ústavným súdom. Na uvedenom nič nemení ani sťažovateľkino tvrdenie, že jej dosiaľ neboli zo strany okresného súdu oznámené spisové značky konaní, pod ktorými sa jej exekučné konania vedú. Sťažovateľka totiž žiadnym dôkazom nepreukázala, že by tieto údaje žiadala oznámiť a že by jej ich okresný súd odmietol sprístupniť. Preto uvedené dôvody považoval ústavný súd   za   postačujúce   na   odmietnutie   sťažností   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri ich predbežnom prerokovaní. Ústavný súd v súvislosti s tým poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia, ktorými už odmietol z obdobných dôvodov v zásade identické sťažnosti sťažovateľky (pozri napr. uznesenia   I. ÚS 283/1012,   I. ÚS 284/2012,   I. ÚS 306/2012,   III. ÚS 263/2012, III. ÚS 275/2012, III. ÚS 282/2012).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   uvádzané,   ale nepreukázané podanie   sťažností   na prieťahy   v bližšie   neoznačených   konaniach   25.   mája 2011 predsedovi okresného súdu (ďalej len „sťažnosť na prieťahy“), ide o tvrdenia sčasti tendenčné,   pretože   z podaní   sťažovateľky   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. Rvp 4768/2012   malo   dôjsť   k podaniu   sťažnosti   na   prieťahy   v   deň   spísania   návrhu na vykonanie   exekúcie   a   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. Rvp 4769/2012   malo   dôjsť k podaniu   sťažnosti   na   prieťahy   ani   nie   dva   mesiace   potom,   ako   bol   spísaný   návrh na vykonanie exekúcie.

V súvislosti s tým ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že údajné (nepreukázané) podanie   sťažností   na   prieťahy   predsedovi   okresného   súdu   25.   mája   2011,   t.   j   súčasne s podaním návrhu na vykonanie exekúcie, resp. v pomerne krátkom čase po jeho podaní, sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by orgánu štátnej správy súdu bola poskytnutá primeraná lehota na prijatie   opatrení   proti   nečinnosti.   Vo   vzťahu   k uvedeným   konaniam   prichádza   preto do úvahy odmietnutie sťažností aj pre ich neprípustnosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších procesných návrhoch, keďže tomu bráni nemožnosť konania vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. augusta 2012