znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 382/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. O., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. O. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2010   faxom   a   25.   novembra   2010   poštou   doručená   sťažnosť   M.   O.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného pred najvyšším súdom ako odvolacím súdom pod sp. zn. 6 Sžo 93/2010 bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti   rozsudku   Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp.   zn. 3 S 41/2008 z 18.   decembra   2009.   Krajský   súd označeným rozsudkom   zamietol   žalobu sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   Inšpektorátu   práce Prešov (ďalej len „žalovaný“), č. OČ 25/2008 z 15. októbra 2008; týmto rozhodnutím bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie vedúceho služobného úradu Inšpektorátu práce Prešov č. OČ 25/2005 z 21. decembra 2005 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. mája 2006 (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s výkladom a aplikáciou § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe zo strany označených všeobecných súdov. Podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe (v znení relevantnom na vec sťažovateľa,   pozn.)   podmienkou   zrušenia   štátnozamestnaneckého   pomeru   odvolaním v dôsledku zrušenia príslušného miesta v systematizácii je vyslovenie nesúhlasu štátneho zamestnanca   s   trvalým   preložením   podľa   §   29   ods.   4   zákona   o   štátnej   službe.   Podľa sťažovateľa   sa   však   ponuka   trvalého   preloženia   nemá   vzťahovať   len   na   iné štátnozamestnanecké miesta v rámci služobného úradu, v ktorom vykonával štátnu službu, ale s ohľadom na znenie § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe tiež na štátnozamestnanecké miesta v iných služobných úradoch. Práve neaplikovaním § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s alternatívami obsiahnutými v § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe mali všeobecné súdy porušiť jeho označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   rozhodnutie   žalovaného   č.   OČ 25/2008 „bolo   už druhým   rozhodnutím   žalovaného   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   žalovaného č. OČ 25/2005, nakoľko predchádzajúce druhostupňové rozhodnutie žalovaného Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 27. 5. 2008, č. k. 1 Sžo 100107 zrušil. Najvyšší súd vo svojom rozsudku prikázal   žalovanému,   aby   v ďalšom konaní doplnil   dokazovanie zamerané na preukázanie   skutočnosti,   že   nemal   možnosť   žalobcu   trvale   preložiť   a/   v   tom   istom služobnom úrade do iného odboru štátnej služby; b/ v inom služobnom úrade toho istého odboru štátnej služby; c/ v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby, ak sa mu zmení opis štátnozamestnaneckého miesta; d/ v inom služobnom úrade v inom odbore štátnej služby.“.

Podľa sťažovateľa krajský súd odôvodnil zamietnutie jeho žaloby (v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 3 S 41/2008 z 18. decembra 2009) tým, že „doložením systematizácie schválenej Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky dňa 29. 11. 2005 žalovaný preukázal, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť v tom istom služobnom úrade do iného odboru, ani v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby, ak sa mu zmenil opis štátnozamestnaneckého miesta, pretože s účinnosťou od 1. 1. 2006 nedisponoval žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom. Doplneným dokazovaním preukázal aj to, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť ani v inom služobnom úrade toho istého odboru štátnej služby, čo vyplýva zo systematizácie schválenej Ministerstvom práce, sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej   republiky   dňa   29.   11.   2005   u   ďalších   siedmich služobných úradov inšpektorátov práce v rámci Slovenskej republiky (Inšpektoráty práce Košice,   Trenčín,   Nitra,   Banská   Bystrica,   Žilina,   Trnava,   Bratislava),   ktoré   buď   nemali voľné štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore - v platobnej triede 8 (Inšpektoráty práce Nitra, Trnava, Bratislava), alebo aj u týchto služobných úradov došlo k 1. 1. 2006 k zníženiu   štátnozamestnaneckých   miest   v   tom   istom   odbore   (Inšpektorát   práce   Košice, Trenčín, Žilina, Banská Bystrica), a teda nedisponovali voľnými štátnozamestnaneckými miestami v tom istom odbore.

Za účelom preskúmania možnosti trvalého preloženia žalobcu v inom služobnom úrade v inom odbore štátnej služby žalovaný doplnil dokazovanie a vyžiadal stanoviská od Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   v   Prešove   (z   9.   septembra   2008)   a   Okresného   súdu v Prešove   (z   8.   septembra   2008),   z   ktorých   vyplýva,   že   k   1.   1.   2006   voľným štátnozamestnaneckým   miestom   nedisponovali.   Podľa   názoru   súdu   tak   žalovaný   doplnil dokazovanie v Najvyšším súdom požadovanom rozsahu.

V   napadnutom   rozhodnutí   sa   žalovaný   v   potrebnom   rozsahu   vysporiadal   aj s námietkou týkajúcou sa nepreukázania, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta hlavný radca - inšpektor práce v stálej štátnej službe a k zníženiu mzdových prostriedkov, či skutočnosti, že žalobca nevykonával funkciu hlavný radca z dôvodu, že bol postavený mimo činnú štátnu službu.“.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v predmetnej veci ako odvolací súd potvrdením prvostupňového rozsudku „pochybil ústavne neprípustným spôsobom hneď niekoľkokrát“.

Predovšetkým   sťažovateľ   tvrdí,   že „...   napadnuté   rozhodnutie   NS   SR   je nepreskúmateľné...   Odvolací   súd   sa   nijakým   spôsobom   nevyporiadal   s   námietkou sťažovateľa uvedenou v odvolaní pod bodom 2/. Odvolací súd uviedol argumenty (i keď nesprávne) vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu ohľadom voľných štátnozamestnaneckých miest na iných úradoch, námietky v tejto otázke však boli v odvolaní uvedené pod bodom 1/. Námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní pod bodom 2/ smerovali k tej skutočnosti, že žalovaný mal predovšetkým skúmať, či pri vydaní prvostupňového rozhodnutia žalovaný existenciu   týchto   miest   zisťoval.   Z   vykonaného   dokazovania   a   vyjadrení   žalovaného   je dostatočne zrejmé, že tomu tak nebolo. Pritom iba také rozhodnutie, ktorému predchádzal riadny   zákonný   postup   možno   považovať   za   zákonné   -   preto   aj   keby   iné   voľné   miesta neexistovali, mohol by tento argument zavážiť až potom, ako sa zistí, že žalovaný tieto miesta riadne zisťoval (čo však neurobil).“.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd „sa riadne, v súlade s ústavnými a zákonnými požiadavkami,   nevysporiadal   ani   s argumentmi   sťažovateľa,   ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia spomenul.

Predovšetkým   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   rozhodnutí   zo   dňa   27.   5.   2008, č. k. 1 Sžo 100/07 (prvé rozh. NS SR vo veci, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného zrušené) uložil žalovanému, aby doplnil dokazovanie zamerané na preukázanie skutočnosti, že nemal možnosť sťažovateľa trvale preložiť

a/ v tom istom služobnom úrade do iného odboru štátnej služby; b/ v inom služobnom úrade toho istého odboru štátnej služby; c/ v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby, ak sa mu zmení opis štátnozamestnaneckého miesta;

d/ v inom služobnom úrade v inom odbore štátnej služby. Svoju   povinnosť   si   však   žalovaný   nesplnil   a   dokazovanie   v   potrebnom   rozsahu nevykonal. Žalovaný síce čiastočne doplnil dokazovanie v naznačenom smere, avšak iba dopytom   na   Slovenskú   obchodnú   inšpekciu   v   Prešove   a   Okresný   súd   Prešov.   Ostatné služobné   úrady,   ktoré   v   zmysle   rozhodnutia   NS   SR   prichádzali   do   úvahy,   žalovaný neoslovil.“.

Sťažovateľ nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že „na základe logického výkladu v intenciách rozumného myslenia z ust. § 29 ods. 4 a § 40 ods. 2 písm. b) zák. o štátnej službe nevyplýva povinnosť pre služobný úrad hľadať voľné štátnozamestnanecké miesto na všetkých   úradoch   v   rámci   celej   Slovenskej   republiky.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu, povinnosť služobného úradu ponúknuť štátnemu zamestnancovi voľné štátnozamestnanecké miesto je limitovaná na miesta v služobnom úrade podliehajúcom jeho kompetencii.“.

Podľa názoru sťažovateľa «uvedený právny názor, je nielen v rozpore s uvedenými zákonnými ustanoveniami, ale predovšetkým so závermi Najvyššieho súdu SR uvedenými v jeho skoršom rozhodnutí v tej istej veci (č. k. 1 Sžo 100/07). V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd SR naopak kladie dôraz na exaktný, nezužujúci výklad sporných zákonných ustanovení, pretože iba ten môže garantovať ich využiteľnosť v praxi: „Názor zastávaný žalovaným (podľa ktorého vedúci služobného úradu nie je oprávnený a ani služobnému úradu   neprináleží   sprostredkovať   voľné   štátnozamestnanecké   miesto   v   inom   služobnom úrade, ani ponúknuť štátnozamestnanecké miesto na trvalé preloženie podľa § 29 ods. 4 zákona   o   štátnej   službe   v   inom   služobnom   úrade)   a   jeho   zužujúci   výklad   nemá   oporu v zákone a znižuje význam ustanovenia § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe natoľko, že jeho význam a zmysel v podstate anuluje“.

...   S   poukazom   na   vyššie   uvádzaný   záväzný   právny   názor   NS   SR   definujúceho predpoklady zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu o odvolaní štátneho zamestnanca, možno považovať za platné len také rozhodnutie žalovaného, ktorému predchádzalo riadne zistenie   existencie   voľných   štátnozamestnaneckých   miest   zodpovedajúcich   požiadavkám ustanovenia § 29 ods. 4 zák. o štátnej službe.

Je   teda   až   v   druhom   rade   relevantné,   či   v   čase   odvolania   sťažovateľa   zo štátnozamestnaneckého miesta mohol žalovaný ponúknuť sťažovateľovi vhodné miesto na jeho   preloženie,   pretože   pre   posúdenie   zákonnosti   rozhodnutia   o   skončení štátnozamestnaneckého   pomeru   sťažovateľa   je   rozhodujúca   otázka,   či   žalovaný   pred vydaním   rozhodnutia   skúmal   existenciu   voľných   miest,   teda   či   naplnil   zákonný   postup, ktorého dodržanie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti rozhodnutia žalovaného... Z uvedeného je zrejmé, že už samotné v konaní preukázané pochybenie žalovaného, ktorý   nezisťoval   existenciu   voľných   štátnozamestnaneckých   miest,   má   za   následok nezákonnosť jeho rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, či voľné štátnozamestnanecké miesto bolo k dispozícii, alebo nie. Preto pochybil žalovaný ako odvolací orgán, keď potvrdil svoje prvostupňové   rozhodnutie   s   poukazom   na   neexistenciu   zodpovedajúcich   voľných   miest v rozhodnom   období   a   rovnako   aj   oba   súdy,   ktoré   toto   druhostupňové   rozhodnutie žalovaného nezrušili.».

V   závere   svojej   argumentácie   sťažovateľ   dodal,   že „v   čase   skončenia štátnozamestnaneckého   pomeru   nevykonával   funkciu   hlavný   radca,   inšpektor   práce a nevykonával ani žiadnu činnosť v zmysle opisu činností štátnozamestnaneckého miesta, pretože rozhodnutím vedúceho služobného úradu bol zaradený mimo činnú štátnu službu... Do funkcie je štátny zamestnanec ustanovený až po odpadnutí dôvodov, pre ktoré bol zaradený   mimo   štátnu   službu,   nemožno   teda   prisvedčiť   súdu,   že   zaradenie   štátneho zamestnanca mimo štátnu službu by nemalo na jeho funkciu vplyv.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010, zrušil rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   93/2010   z   18.   augusta   2010   a   vec   vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Súčasne sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil   vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a priznal mu úhradu trov konania v sume 303,31 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   V   súvislosti   so   svojím   ústavným postavením   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I. ÚS   27/04, I. ÚS 74/05).   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je umožniť každému reálny prístup k   súdu,   pričom   tomuto   základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie   v   súdnom   konaní.   Analogicky   je základnou   súčasťou   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 2 ústavy umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   k   súdnemu   prieskumu   takéhoto rozhodnutia. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46 ods. 2) ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa   toho,   aby všeobecné   súdy   preberali alebo sa   riadili   výkladom   všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie sťažnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ tvrdí, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010, najmä s tým, že najvyšší súd podľa jeho názoru

- nesprávne interpretoval a aplikoval § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe vo vzťahu k ponukovej povinnosti žalovaného voči sťažovateľovi ako štátnemu zamestnancovi,

- odôvodnenie jeho rozhodnutia vo vzťahu k uplatneným námietkam sťažovateľa je nepreskúmateľné.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia a postupu   žalovaného   správneho   orgánu   č.   OČ   25/2008   z   15.   októbra   2008   rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 S 41/2008 z 18. decembra 2009 (v poradí druhému) tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah rozsudku krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu   mal   preukázané,   že   žalovaný   preskúmavaným   rozhodnutím   zamietol   odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Vedúceho služobného úradu Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 21.   12.   2005   č.   OČ   25/2005,   ktorým   rozhodnutím   bol   so   žalobcom   skončený štátnozamestnanecký   pomer   podľa   §   40   ods.   2   písm.   b/   zákona   o   štátnej   službe a rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu   potvrdil;   predchádzajúce   rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu - Generálny inšpektor práce Národného inšpektorátu práce Košice   zo   dňa   13.   3.   2006   č.   S/2006/00262   bolo   na   základe   žaloby   žalobou   zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Sžo 100/2007 zo dňa 27. 5. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 89/2006-29 zo dňa 17. 4. 2007 a vec bola vrátená odvolaciemu správnemu orgánu na ďalšie konanie; žalovaný správny orgán ako odvolací doplnil dokazovanie v intenciách názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to doložil systematizáciu schválenú MPSVaR SR zo dňa 29. 11. 2005, podľa ktorej   pre   služobný   úrad   -   Inšpektorát   práce   Prešov,   od   1.   1.   2006   došlo   k   zníženiu celkového   počtu   štátnozamestnaneckých   miest   o   11,   pričom   došlo   k   zrušeniu 2 štátnozamestnaneckých miest v platovej triede 8 - hlavný radca, krajský radca a od 1. 1. 2006 nedisponoval tento služobný úrad žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom, ďalej si vyžiadal stanoviská od ďalších 7 služobných úradov inšpektorátov práce v rámci Slovenskej republiky k možnosti zamestnať žalobcu trvalým preložením, z ktorých vyplýva, že v dôsledku zníženia štátnozamestnaneckých miest v ich služobných úradoch, nemôže ani takto realizovať u žalobcu trvalé preloženie v inom služobnom úrade toho istého odboru štátnej služby, vyžiadal si stanovisko od služobného úradu - Slovenská obchodná inšpekcia a zo stanoviska ústrednej riaditeľky, vedúcej služobného úradu Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave zo dňa 9. 9. 2008 zistil, že trvalé preloženie   štátneho   zamestnanca   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o   štátnej   službe s účinnosťou   od   1.   1.   2006   nebolo   možné   z   dôvodu   obsadenia   všetkých štátnozamestnaneckých miest, ďalej požiadal listom zo dňa 8. 9. 2008 o stanovisko služobný úrad Okresný súd v Prešove v odbore 2.06 justícia, z ktorého stanoviska vyplýva, že od 1. 1. 2006 tento služobný úrad nedisponoval žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom; žalovaný správny orgán po doplnení dokazovania v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu SR odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Prešov zo   dňa   21.   12.   2005   potvrdil;   z   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   vyplýva,   že   žalovaný opätovne   dospel   k   názoru,   že   boli   splnené   zákonné   podmienky   pre   zrušenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom podľa § 40 ods. 2, písm. b/ zákona o štátnej službe z dôvodu, že v dôsledku systematizácie MPSVaR SR z 29. 11. 2005 došlo k zníženiu štátnozamestnaneckých miest v služobnom úrade a pre nedostatok voľných miest nebolo možné ho zamestnať v služobnom úrade ani v inom služobnom úrade, neprihliadol ani na námietku žalobcu, že v čase od 7. 5. 2004 bol zaradený mimo činnej štátnej služby z dôvodu uvedeného v § 27 písm. i/ zákona o štátnej službe, pretože zaradením zamestnanca mimo činnú   štátnu   službu   sa   nemení   druh   štátnej   služby   ani   jeho   funkcia   a   na   štátneho zamestnanca   zaradeného   mimo   činnú   štátnu   službu   podľa   §   27   písm.   i/   sa   nevzťahuje osobitná   ochrana   pred   skončením   štátnozamestnaneckého   pomeru   podľa   §   40   ods.   2 písm. b/ tohto zákona, keďže právna skutočnosť, zrušenie štátnozamestnaneckého miesta, nastala   skôr   ako   pominul   dôvod   zaradenia   štátneho   zamestnanca   mimo   činnej   štátnej služby, resp. ako vznikol dôvod pre skončenie štátnozarnestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 5 uvedeného zákona a právny dôvod pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2, písm. b/ bol daný a takéto skončenie nemožno považovať za predčasné. Podľa   názoru   krajského   súdu   doložením   systematizácie   schválenej   Ministerstvom práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej   republiky   zo   dňa   29.   11.   2005   žalovaný preukázal, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť v tom istom služobnom úrade do iného odboru, ani v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby, ak sa mu zmenil opis štátnozamestnaneckého miesta, pretože od 1. 1. 2006 nedisponoval žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom a doplnením dokazovania, vyžiadaním si stanoviska od ďalších 7 služobných úradov inšpektorátu práce v rámci Slovenskej republiky preukázal aj to, že nemal možnosť žalobcu preložiť ani v inom služobnom úrade toho istého odboru štátnej služby, pretože nedisponovali voľným štátnozamestnaneckým miestom v tom istom odbore   a   vyžiadaním   si   stanoviska   od   Slovenskej   obchodnej   inšpekcii   v   Prešove a Okresného súdu v Prešove, mal preukázané, že nebolo možné žalobcu preložiť v inom služobnom úrade v inom odbore štátnej služby. Na námietky žalobcu uvedené v žalobe neprihliadol.

Krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   žalovaný   sa   dôsledne   riadil   záväzným   právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a doplnil dokazovanie v naznačenom smere v súlade s § 138 ods. 5 zákona o štátnej službe v znení účinnom k vydaniu rozhodnutia, v napadnutom   rozhodnutí   sa   v   potrebnom   rozsahu   vyporiadal   s   námietkou   žalobcu týkajúcou   sa   nepreukázania,   že   došlo   k   zrušeniu   štátnozamestnaneckého   miesta   hlavný radca - inšpektor práce v stálej štátnej službe a k zníženiu mzdových prostriedkov, ako aj že žalobca nevykonával funkciu hlavný radca z dôvodu, že bol postavený mimo činnú štátnu službu, s ktorou argumentáciou žalovaného sa v celom rozsahu stotožnil. Mal za to, že žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, ak po doplnení dokazovania odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie zo dňa 21. 12. 2005 potvrdil.“

Najvyšší súd v namietanom rozsudku ďalej cituje relevantné ustanovenia (§ 246c a § 211) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), zákona o štátnej službe [§ 12 ods. 1, § 13 ods. 1, § 28 ods. 3, § 29 ods. 4, § 40 ods. 2 písm. b), § 125 ods. 1 a 2, § 126 a § 138 ods. 1], ktorých interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci) vykonal.

Po oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa najvyšší súd   zaoberal   skutkovým   základom   prerokovávanej   veci,   jeho   právnym   posúdením a skúmaním, pričom dospel k záveru, že „žalovaný správny orgán v preskúmavanej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, jeho rozhodnutie je skutkovo správne a v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa rozhodol v danej veci skutkovo a právne správne, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol“.

K   námietke   nepreukázania   zrušenia   štátnozamestnaneckého   miesta   sťažovateľa podľa   systematizácie   a   zníženia   mzdových   prostriedkov   určených   pre   štátnych zamestnancov najvyšší súd v odôvodnení uviedol:

„Náležitosti systematizácie ustanovuje § 12 zákona o štátnej službe a v zmysle § 13 ods. 1 tohto zákona vedúci úradu je povinný sledovať, zabezpečiť a dodržiavať plnenie schválenej   systematizácie.   Pri   rozhodovaní   o   skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru podľa   §   40   ods.   2   písm.   b/   uvedeného   zákona   je   vedúci   služobného   úradu   povinný prihliadať na tú časť schválenej systematizácie, ktorou boli zrušené štátnozamestnanecké miesta. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že schválenou systematizáciou boli zrušené dve štátnozamestnanecké miesta hlavný radca, inšpektor práce. Z uvedeného teda vyplýva, že schválená systematizácia je pre vedúceho úradu záväzná a pri rozhodovaní o skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b/ uvedeného zákona je povinný prihliadať   len na tú jej   časť,   ktorou boli zrušené   štátnozamestnanecké   miesta, pričom v danom prípade bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto, na ktoré bol zaradený žalobca.“

Najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   vyjadril   aj   k   námietke sťažovateľa, že neboli splnené zákonné podmienky podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe v spojení s § 29 ods. 4 citovaného zákona, ktorá tvorí aj podstatnú súčasť námietok sťažovateľa formulovaných v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Vo vzťahu k tejto námietke najvyšší súd uviedol:

„Vôľou   zákonodarcu   ustanovením   hmotnoprávnej   podmienky   -   možnosť   trvalého preloženia   štátneho   zamestnanca   podľa   §   29   ods.   4,   pre   platné   skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so štátnym zamestnancom odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b/, bolo zabezpečiť ochranu štátnemu zamestnancovi pred svojvoľným skončením jeho štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu, avšak na základe logického výkladu v intenciách rozumného myslenia z uvedenej právnej normy nevyplýva povinnosť pre služobný úrad hľadať voľné štátnozamestnanecké miesto pre štátneho zamestnanca, ktorého   miesto   bolo   zrušené,   na   všetkých   úradoch   v   rámci   celej   Slovenskej   republiky. Výkladom právnej normy ustanovenej v § 40 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe vyplýva služobnému úradu povinnosť ponúknuť štátnemu zamestnancovi, ktorého   miesto   bolo   zrušené,   voľné   štátnozamestnanecké   miesto   v   služobnom   úrade podliehajúce jeho kompetencii.

Podľa názoru odvolacieho súdu doložením systematizácie schválenej Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa 29. 11. 2005 žalovaný v danom prípade preukázal, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť na iné štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade podliehajúce jeho kompetencii. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že bolo povinnosťou služobného úradu, resp. žalovaného správneho orgánu si vyžiadať stanoviská od služobných úradov, ktoré navrhoval, jednak z dôvodu, že v odvolaní zo dňa 12. 1. 2006 proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu nevzniesol žiadne návrhy, týkajúce sa zisťovania možnosti jeho preloženia a súčasne v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že aplikácia § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe vzhľadom na uvedené u ďalších   služobných úradov,   by   v skutočnosti v danej   veci   nebola ani   možná,   pretože nebolo   v   kompetencii   služobného   úradu   žalovaného   správneho   orgánu   rozhodovať o personálnych   otázkach v týchto služobných úradoch a   preto ani   by nemohol žalobcu trvale preložiť na štátnozamestnanecké miesto v týchto úradoch.“

K   námietke   sťažovateľa,   že   v   čase   skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru nevykonával   funkciu   hlavný   radca,   inšpektor   práce   a   nevykonával   ani   žiadnu   činnosť v zmysle   opisu   činností   štátnozamestnaneckého   miesta,   pretože   rozhodnutím   vedúceho služobného úradu bol zaradený mimo činnú štátnu službu, najvyšší súd uviedol:

„Podľa § 28 ods. 3 zákona o štátnej službe v čase zaradenia mimo činnej štátnej služby je štátny zamestnanec povinný dodržiavať povinnosti štátneho zamestnanca okrem povinnosti vykonávať štátnu službu. Rozhodnutím o zaradení štátneho zamestnanca mimo činnú štátnu službu sa nemení druh jeho štátnej služby a ani jeho funkcia, na ktoré bol zaradený.   Z   právnej   úpravy   týkajúcej   sa   skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru odvolaním   podľa   §   40   ods.   2   zákona   o   štátnej   službe   nevyplýva   osobitná   úprava ustanovujúca   právne   postavenie   štátneho   zamestnanca   zaradeného   mimo   činnú   štátnu službu (a ani podľa § 27 písm. i/). Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že skutočnosť,   že   žalobca   nevykonával   v   čase   skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru funkciu hlavný radca, inšpektor práce a nevykonával ani žiadnu činnosť v zmysle opisu činností štátnozamestnaneckého miesta, pretože bol zaradený mimo činnú štátnu službu, pre posúdenie dôvodov skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2, písm. b/, je právne irelevantná.“

Najvyšší   súd   sa   nestotožnil   ani   s   námietkou   nevysporiadania   sa   s   tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní v bodoch 2 až 4 a tvrdenou nepreskúmateľnosťou namietaného rozhodnutia. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol:

„Súd   prvého   stupňa   správne   zameral   svoju   pozornosť   pri   súdnom   prieskume napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   na   splnenie   zákonných   podmienok   skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2, písm. b/ zákona o štátnej službe,   spočívajúcich   v   existencii   dôvodu   skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru a v možnosti resp. nemožnosti žalobcu trvale preložiť na iné štátnozamestnanecké miesto podľa   §   29   ods.   4,   v   dôsledku   čoho   bolo   predchádzajúce   rozhodnutie   odvolacieho správneho orgánu zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Skutočnosť, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu uvedenými aj v odvolaní pod bodmi 2/ až 4/ nemá za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia.“

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na skutočnosť, že v súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010, ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, treba   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci   správneho   súdnictva   súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba teda vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vychádzajúc   z   týchto   špecifických   čŕt   správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodom   na podanie   žaloby   sťažovateľa   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu (o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd, pozn.), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa   názoru   ústavného   súdu   je   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   ústavne akceptovateľným   a udržateľným   spôsobom   odôvodnený,   a   preto   nesignalizuje   možnosť vysloviť   porušenie   sťažovateľom   označených   práv   podľa   ústavy,   listiny   a   dohovoru. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa, pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi, ktoré podľa názoru ústavného   súdu   korešpondujú   právnym   normám,   ktoré   mali   byť   v   danom   prípade aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymi úvahami sa spravoval pri rozhodovaní a aj to, ako právne posúdil kľúčové   sťažovateľove   námietky   [týkajúce   sa   predovšetkým   ním   tvrdeného   nesplnenia zákonných   podmienok   na   skončenie   štátnozamestnaneckého   pomeru   s   ním   podľa   §   40 ods. 2   písm.   b)   v   spojení   s   §   29   ods.   4   zákona   o   štátnej   službe   (rozsahu   ponukovej povinnosti)].

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový   stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   III.   ÚS   209/04,   I.   ÚS   117/05). V odôvodnení súdneho rozhodnutia v opravnom konaní sa nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uplatnený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam na rozhodnutie o   odvolaní, zostali sporné alebo sú   nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (napr. IV. ÚS 358/08).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.   Kritériom   na rozhodovanie ústavného súdu   musí byť najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá   už naznačuje, že   nimi došlo   k neprípustnému   zásahu do   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom chránenej   sféry   sťažovateľa,   ktorý   predstavuje   neprípustné   obmedzenie,   resp.   odopretie základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti odôvodnenia   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   naopak   potvrdzujú,   že   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010 obsahuje ústavne akceptovateľné a   udržateľné   odôvodnenie,   ktoré   vychádza   z   právnych   názorov   krajského   súdu   ako prvostupňového súdu (po doplnení dokazovania v intenciách v poradí prvého – zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 100/2007 z 27. mája 2008, pozn.), ktoré sú navyše primeraným spôsobom rozvinuté a doplnené. Za daných okolností sťažovateľom v sťažnosti uplatnené námietky   nie   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   spôsobilé   spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 93/2010 z 18. augusta 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011