znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 382/2010-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I., a. s. „v likvidácii“, B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom   pod   sp. zn. 16 C 97/1996   a jeho rozsudkom   č. k.   16 C 97/96-208   z 19. októbra 2004 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/40/2005 a jeho rozsudkom č. k. 8 Co/40/2005-313 z 19. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   I.,   a. s.   „v   likvidácii“,   o d m i e t a   ako   podanú   zjavne   neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2009 doručená faxom a 14. júla 2009 poštou sťažnosť, ktorou I., a. s. „v likvidácii“ (ďalej len „sťažovateľ“), namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 97/1996 a jeho rozsudkom   č. k.   16 C 97/96-208   z   19.   októbra   2004   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok okresného   súdu“)   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej len   „krajský   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Co/40/2005   a jeho   rozsudkom   č. k.   8 Co/40/2005-313 z 19. februára 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“). Sťažovateľ navrhol, aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutými   postupmi   a rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského   súdu   boli   porušené   jeho   označené   základné   práva,   a zároveň   navrhol, aby ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušil a priznal mu úhradu trov konania v sume 4 013,90 €.

Sťažovateľ   je   investičným   fondom   a v minulosti   vykonával   činnosť   na   základe povolenia   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“) č. 099/1993 IF   z 25.   januára 1993   (ďalej len „povolenie“) udeleného podľa   § 8 zákona č. 248/1992 Zb. o investičných   spoločnostiach a investičných fondoch (ďalej len „zákon č. 248/1992 Zb.“).

Zo   sťažnosti   a z písomností   k nej   pripojených   ústavný   súd   zistil,   že   rozhodnutím ministerstva financií č. 002/1994/SAN z 19. septembra 1994 bolo sťažovateľovi podľa § 37 ods. 2 písm. c) zákona č. 248/1992 Zb. pozastavené nakladanie s majetkom v celom rozsahu na dobu šiestich mesiacov a na čas pozastavenia mu bol určený správca majetku T., s. r. o., B.   Proti   uvedenému   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad   a po   jeho   zamietnutí podal správnu žalobu, ktorej bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž 186/94 z 29. septembra 1995 vyhovené a obe rozhodnutia boli zrušené. Súčasne bola vec vrátená ministerstvu financií na ďalšie konanie. Medzičasom bolo rozhodnutím ministerstva financií č. 001/1995/SAN z 3. marca 1995 podľa § 37 ods. 1 a 2 písm. d)   zákona č. 248/1992 Zb. odňaté sťažovateľovi povolenie vykonávať činnosť investičného fondu. V ďalšom konaní po rozhodnutí najvyššieho súdu tak už s ohľadom na odňatie povolenia neprichádzalo do úvahy opätovne rozhodnúť o odňatí povolenia, a preto ministerstvo financií svojím rozhodnutím č. 56/3450/1995 zo 17. novembra 1995 konanie zastavilo.

Sťažovateľ   podal   rozklad   taktiež   proti   rozhodnutiu   ministerstva   financií   o odňatí povolenia   z   29.   septembra   1995.   Uvedené   rozhodnutie,   ako   aj   následné   zamietavé rozhodnutie   o rozklade   boli   zrušené   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 Sž 105/95 z 10. októbra   1995   a vec   bola,   obdobne   ako   v prípade   prvého   rozhodnutia,   vrátená ministerstvu financií na ďalšie konanie. Ministerstvo financií vo veci opätovne rozhodlo rozhodnutím z 15. januára 1996 tak, že podľa § 37 ods. 2 a 3 písm. e) zákona č. 248/1992 Zb. odňalo sťažovateľovi povolenie na vznik investičného fondu. Podľa § 34 ods. 2 zákona č. 248/1992 Zb. určilo sťažovateľovi až do jeho zrušenia správcu majetku, a to H., a. s., B. (ďalej aj „správca“). Vo výroku rozhodnutia bolo ďalej výslovne uvedené, že „zavedením dočasnej správy prechádza pôsobnosť štatutárneho orgánu a dozornej rady“ na správcu. Proti tomuto rozhodnutiu síce sťažovateľ tiež podal rozklad, ale urobil tak až po uplynutí príslušnej zákonom ustanovenej lehoty. Rozklad bol z tohto dôvodu zamietnutý ministrom financií ako oneskorene podaný. Táto skutočnosť bola súčasne dôvodom, pre ktorý najvyšší súd zamietol žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiu o rozklade potom, ako dospel k záveru, že rozklad bol podaný oneskorene.

Sťažovateľ   sa   domáhal   od   Slovenskej   republiky   –   ministerstva   financií   náhrady škody vo výške 3 400 802 000 Sk podľa § 9 a § 10 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ministerstvo   financií   však   jeho   návrhu   nevyhovelo.   Škoda   mala   byť   sťažovateľovi spôsobená   práve   uvedenými   rozhodnutiami   ministerstva   financií   z   19.   septembra   1994 a 3. marca 1995, ktoré s ohľadom na ich zrušenie rozsudkami najvyššieho súdu považoval za nezákonné. Sťažovateľ sa preto svojho nároku domáhal žalobou, ktorá bola bývalému Obvodnému súdu Bratislava I doručená 25. apríla 1996.

Okresný   súd   napadnutým   rozsudkom   z   19.   októbra   2004   žalobu   sťažovateľa zamietol.

V priebehu konania pred okresným súdom bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 51-24 K 83/2000 zo 14. apríla 2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. mája 2000,   vyhlásený konkurz   na majetok sťažovateľa   a za   správcu   konkurznej   podstaty   bol ustanovený advokát JUDr. M. H. Uvedený správca konkurznej podstaty od tohto momentu vystupoval v danom spore ako žalobca, pričom následne podal odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu z 19. októbra 2004.

Odvolací   súd   napadnutým   rozsudkom   z 19. februára   2009   potvrdil   rozhodnutie prvostupňového súdu.

Proti   obom   uvedeným   rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   ako   aj   postupu predchádzajúcemu ich vydaniu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

V   závere   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   v konaní   v   jeho   právnej   veci   došlo k neprimeraným   prieťahom,   súdy   nepostupovali   s náležitou   usilovnosťou   vec   rýchlo vybaviť a celkové trvanie konania do vydania právoplatného rozsudku bolo neprimerane dlhé. Tým bolo porušené základné právo sťažovateľa na vydanie rozhodnutia v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   prerokuje   každý   návrh predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo   zhrnutia   dosiaľ   uvedených   relevantných   skutočností   vyplýva,   že   uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 51-24 K 83/00 zo 14. apríla 2000 bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľa a bol ustanovený správca konkurznej podstaty. Uvedený stav pritom, ako to vyplýva zo zistení ústavného súdu, trval i v čase, keď mu bola doručená sťažnosť.

Účinkom vyhlásenia konkurzu podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 328/1991 Zb.“) je, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu konkurznej podstaty. Podľa § 14 ods. 1 písm. l) tohto zákona je správca oprávnený robiť za úpadcu právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku. Napokon podľa § 14 ods. 1 písm. c) tohto zákona možno začať súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do konkurznej   podstaty,   alebo   konania   o nárokoch,   ktoré   majú   byť   uspokojené   z tohto majetku, na návrh správcu alebo podaním návrhu proti správcovi.

V danej   veci   podala   sťažnosť   právnická   osoba,   na   ktorú   bol   vyhlásený   konkurz, pričom   za ňu konal likvidátor Ing.   J. Š. K 10. júlu 2009, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, pritom konkurz stále trval. Z § 13a zákona č. 328/1991 Zb. vyplýva, že likvidátor   počas   trvania   konkurzu   vykonáva   svoju   pôsobnosť   iba   v rozsahu,   v akom neprešla   na   správcu.   Keďže   dňom   vyhlásenia   konkurzu   prešlo   oprávnenie   konať za sťažovateľa   (ako   úpadcu)   vrátane   práva   podávať   návrhy   na   začatie   konania   podľa osobitného   predpisu   na   správcu   konkurznej   podstaty,   nemohol   sťažnosť,   resp. splnomocnenie   právnemu   zástupcovi   na   zastupovanie   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy podpísať v mene sťažovateľa likvidátor, ale sťažnosť mala byť podaná správcom konkurznej podstaty (porov. mutatis mutandis III. ÚS 141/03).

Z tohto   dôvodu   preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako podanú neoprávnenou osobou.

Po   odmietnutí   sťažnosti   nebol   už   právny   dôvod   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi uplatnenými sťažovateľom v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010