znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 382/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., T., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/134/2008   a postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   sp. zn. 3 Co 70/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2009 doručená sťažnosť Ing. P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom sp. zn. 10 C/134/2008 (ďalej aj „napadnutý postup okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 70/2009 (ďalej aj „napadnutý postup krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu   domáhal   obnovy   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn.   10 C 237/2004, v ktorom bol povinný zaviazaný zaplatiť V., a. s., K., sumu 586,30 Sk s prísl. a nahradiť jej trovy konania. Okresný súd uznesením sp. zn. 10 C/134/2008 z 9. februára 2009 zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania, pričom najmä skonštatoval, že z jeho strany neboli predložené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by nemohol použiť v predchádzajúcom konaní. Poukázal tiež na to, že sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa k svedeckej výpovedi ním spochybňovaného svedka a na vyvrátenie jeho tvrdenia zabezpečiť dôkazy, čo však nevykonal. Uvedené uznesenie okresného súdu sťažovateľ napadol odvolaním. Krajský súd však   uznesením   sp. zn.   3 Co 70/2009   z 3.   júna   2009   potvrdil   prvostupňové   uznesenie, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na obnovu konania, a to potom, ako preskúmal, či sú v okolnostiach daného prípadu splnené podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 228   ods. 1   písm.   a)   a b)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Krajský   súd   sa   stotožnil s názorom okresného súdu, že sťažovateľ nepreukázal žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli viesť k povoleniu obnovy konania, preto nesplnil zákonom požadované podmienky na to, aby jeho návrhu mohlo byť vyhovené.

Podľa   sťažovateľa   opísaným postupom   oboch   súdov   v konaní o povolení   obnovy konania bolo porušené jeho „právo na spravodlivý proces“. Spravodlivosť bola podľa jeho názoru   porušená   najmä   nerešpektovaním   základných   pravidiel   konania   pred   súdom, ignorovaním   zjavných   dôkazov   a faktov,   nerešpektovaním   zákonnej   úpravy   vo   veci dodávky   a   fakturácie   za   vodu   ustanovenej   vyhláškou   a   nesprávnym   vyhodnotením skutkového stavu. Za porušenie pravidiel spravodlivého procesu považuje sťažovateľ aj to, že „súd   procesne   neumožnil   mi   konať   pred   súdom,   lebo   neuznal   mi   moje   dôvodné ospravedlnenie   na konanie   z   titulu   konania   pred   iným   štátnym   orgánom   –   a to zdôvodnením, že vraj skoršie predvolanie súdu má prednosť pred predvolaním iného št. orgánu...   ďalej   ignoroval   jednoznačné   dôkazy   vyvracajúce   dôkazy   a   tvrdenia   žaloby   – dôkazy,   ktoré   preukazujú,   že   tvrdená   skutočnosť   /nulový   stav/   nie   je   ani   len   technicky možná“.

Na základe uvedeného sťažovateľ vyslovil názor, že „Konaním súdu bolo porušené moje právo na spravodlivosť a spravodlivý súdny proces spočívajúci v právnej ochrane ústavou slovenskej republiky tak, že mám právo na spravodlivosť – tak aby súd vyhodnotil všetky dôkazy, ako aj aby súd prihliadal na zákonnú úpravu a dobré mravy.“.

Sťažovateľ   napokon   uviedol,   že „má   právo   na   spravodlivosť“,   teda   aby „súd vyhodnotil všetky dôkazy ako aj aby súd prihliadol na zákonnú úpravu a dobré mravy“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „vyriekol rozhodnutie, že v danom prípade došlo postupom   súdu   v   konaní   súdu   k   porušeniu   zákona   a   priznal   mi   primerané   finančné zadosťučinenie spočívajúce v nahradení mnou vynaložených nákladov na vedenie sporu, súdnych poplatkov, trov konania a exekúcie, ako aj náhradu teraz zastúpenia pred súdom a ďalšej ujmy 1 000 eur za príkoria, ktoré som musel znášať touto nespravodlivosťou“.

Pokiaľ ide o dodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti, sťažovateľ uviedol, že táto   lehota   je   zachovaná,   pretože   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   prevzala   jeho manželka 14. augusta 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C/134/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom sp. zn. 3 Co 70/2009.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd zistil, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 C/134/2008 z 9. februára 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 70/2009 z 3. júna 2009 nadobudlo právoplatnosť 16. júla 2009. Zákonom ustanovená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému postupu okresného súdu, ako aj proti napadnutému postupu krajského súdu   začala   preto   sťažovateľovi   plynúť   16.   júla   2009,   teda   dňom,   keď   bolo   označené konanie právoplatne skončené. Sťažovateľ však odovzdal sťažnosť na poštovú prepravu až 12. októbra 2009 a ústavnému súdu bola doručená 14. októbra 2009. Z toho vyplýva, že sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená   po   uplynutí   (kogentnej)   lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Tvrdenie sťažovateľa o dodržaní zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti s poukazom na to, že „moja manželka prevzala rozhodnutie súdu 14. 8. 2009 a ja pracujem na týždňovky v B. tak som sa s ním oboznámil až   následne“, preto   nemohol ústavný   súd akceptovať. Dvojmesačná   lehota   podľa   § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo skončené   napadnuté   konanie   (m. m.   I. ÚS 38/98,   IV. ÚS 14/03,   III. ÚS 124/04, IV. ÚS 129/07).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vo vzťahu k okresnému súdu   ústavný   súd   uvádza, že   sťažnosť sťažovateľa   bolo možné odmietnuť aj z dôvodu nedostatku právomoci s poukazom na subsidiárnu právomoc ústavného súdu, podľa ktorej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V danom prípade bol týmto súdom krajský súd a sťažovateľ ochranu svojich práv uplatnil podaním odvolania proti označenému uzneseniu okresného súdu.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba   bezpochyby   považovať   aj   obnovu   konania   (m.   m.   I. ÚS 5/02,   A. B.   v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia,   ktoré   priamo   nesúvisia   s rozhodnutím   o právach   a   záväzkoch občianskoprávneho   charakteru.   Článok   6   ods. 1   dohovoru   neobsahuje   právo   na   revíziu súdneho konania (bližšie Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Poradca podnikateľa, Žilina, 2003, s. 369-370).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa   nezaoberal   a ani   ho   nevyzýval   na   predloženie   splnomocnenia   pre   advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009