znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 382/08-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. marca 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Ladislava Orosza v   konaní o sťažnosti   Ing.   F.   N.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   A.,   K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 127/2002, za účasti Okresného súdu Bardejov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 127/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bardejov   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 127/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. N. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € [slovom tisíc eur (30 126   Sk)],   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Bardejov   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bardejov   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. F. N. trovy konania v sume 265,92 € [slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov (8 011,08 Sk)] na účet jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   K.   A.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 382/08   zo   16.   decembra   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   3 C 127/2002   (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou   okresnému   súdu 8. februára 2002 domáhal zaplatenia dlžnej mzdy a diét.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

V sťažnosti   sa   sťažovateľ   okrem   toho,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, domáhal aj toho, aby ústavný súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   v označenom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 € (100 000 Sk), ako aj úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr.   1177/08   doručeným   ústavnému   súdu   21.   januára   2009,   v ktorom   okrem chronológie procesných úkonov uviedol:

„I. Sťažovateľ Ing. F. N. sa v konaní, v ktorom podľa jeho tvrdenia malo dôjsť postupom súdu k porušeniu jeho základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, domáha voči žalovanému B., a. s., B. zaplatenia mzdy a diét z pracovného pomeru založeného účastníkmi uzavretou pracovnou   zmluvou.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   sťažovateľ   práce   mal   vykonávať v zahraničí   (...)   a   tiež   vzhľadom   na okolnosti   prípadu   tak,   ako   vyplývajú   z   doteraz vykonaného   dokazovania   i   zložitými   podmienkami   pri   zabezpečovaní   dôkazov   v   mieste pracoviska sťažovateľa, je treba tento spor považovať za skutkovo, ale aj právne veľmi zložitý .

III. Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku v konaní nenastali.

IV. Sťažovateľ nespôsobil prieťahy v konaní. V. Z chronológie úkonov uvedených v bode II. vyjadrenia nemožno vyvodiť prieťahy, ktoré by spôsobil súd, lebo jednotlivé úkony súdu boli vykonávané v primeranej časovej následnosti   a   zamerané   na   meritórne   vybavenie   veci.   Rovnaké   stanovisko   som   zaujal aj k sťažnostiam sťažovateľa adresovaným predsedovi okresného súdu.

VI. Ako vyplýva z bodu V. vyjadrenia k prieťahom v konaní nedošlo.

VII. Celková dĺžka konania bola nesporne ovplyvnená opakovanou zmenou zákonnej sudkyne, ku ktorej došlo v súlade s ustanovením § 51 ods. 4 písm. b/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. K zmenám v osobe zákonnej sudkyne však došlo z objektívnych dôvodov (odchod zákonnej sudkyne do dôchodku a príchod novej sudkyne), čo nemožno pričítať na ťarchu konajúceho súdu.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 2. februára 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

«Nesúhlasím s názorom predsedu Okresného súdu Bardejov, že v konaní vedenom na Okresnom súde pod sp. zn. 3C/127/2002 nedošlo k prieťahom, ktoré by spôsobil súd. Odvolávam sa v plnom rozsahu na zdôvodnenie sťažnosti.

Považujem však za potrebné zdôrazniť niektoré skutočnosti. Celkovú dĺžku konania odôvodnil predseda súdu „opakovanou zmenou zákonnej sudkyne“. Podľa môjho názoru predseda   súdu   nemá   povinnosť   meniť   zákonného   sudcu   v   prípade   akejkoľvek   zmeny obsadenia súdu sudcami. V posudzovanej veci došlo k zmene zákonného sudcu dvakrát. Prvýkrát 4. 7. 2006 a druhýkrát 28. 6. 2007, teda ani nie po roku. Takýto postup nebol správny a najmä nie v posudzovanom prípade, keď žaloba bola podaná 8. 2. 2002, a teda k zmene zákonného sudcu došlo po niekoľkoročnom konaní. Postup predsedu súdu mal za následok,   že   nový   zákonný   sudca   vykonával   dôkazy   opätovne,   čo   spôsobilo,   že do dnešného dňa nebolo o veci rozhodnuté. Organizácia práce súdu nemôže byť dôvodom na prieťahy v konaní (nález sp. zn. I. ÚS 47/96). Postup predsedu súdu (zmena zákonného sudcu) spôsobil prieťahy v konaní.

Rovnako však boli prieťahy v konaní spôsobené zákonnými sudcami, ktorým bola vec pridelená,   a   to   z   dôvodu   nesprávneho   procesného   postupu,   najmä   opakovaného vykonávania   dôkazov   (opätovné   vypočúvanie   navrhovateľa),   vykonávania   neúčelných dôkazov   (dožiadanie...   súdu   o   výsluch   svedka),   nedostatočné   využitie   procesných prostriedkov na zabezpečenie konania pojednávania (opätovné žiadosti právneho zástupcu odporcu o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov).»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 3 C 127/2002 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- konanie na okresnom súde začalo 8. februára 2002, keď mu bol doručený návrh sťažovateľa, ktorý   sa   v pracovnoprávnej veci   domáhal zaplatenia „mzdy a diét“ v sume 865 397,75 Sk s prísl.,

- v období od 18. apríla 2002, keď bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, do 18. mája 2004, keď bolo právoplatne rozhodnuté vo veci predbežného opatrenia, okresný súd a v rámci odvolacieho konania aj Krajský súd v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“   alebo „odvolací   súd“)   rozhodovali okrem   vznesenej námietky   zaujatosti   voči   všetkým   sudcom   okresného   súdu   a žiadosti   o oslobodenie od súdneho poplatku výlučne o návrhu na vydanie predbežného opatrenia,

- krajský súd uzneseniami z 31. januára 2003 a 13. októbra 2003 zrušil uznesenia okresného   súdu   z 3.   júna   2002   a 27.   mája   2003,   ktorými   boli   návrhy   na   vydanie predbežného opatrenia zamietnuté, a až uznesením sp. zn. 4 Co 31/04 z 18. marca 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. mája 2004, potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 C 127/2002   zo   17.   decembra   2003   o nariadení   predbežného   opatrenia,   ktorým „prvostupňový súd uložil žalovanému poskytnúť žalobcovi časť mzdy vo výške 250 000 Sk“,

- 23. júna 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. október 2004,

- 1. októbra 2004 bolo okresnému súdu doručené písomné ospravedlnenie neúčasti sťažovateľa na pojednávaní nariadenom na 27. október 2004, pričom jeho právny zástupca navrhol, aby okresný súd vo veci pojednával bez účasti právnych zástupcov účastníkov konania, a tiež poukázal na to, že sťažovateľ „vykonáva činnosť vedúceho baliacej stanice“ v zahraničí a že „existujúce obchodné, pracovné zvyklosti a prírodné podmienky umožňujú navrhovateľovi vycestovať na územie Slovenskej republiky len jedenkrát za rok, a to len počas leta“,

- pojednávanie uskutočnené 27. októbra 2004 bolo odročené na neurčito „z dôvodu ďalšieho dokazovania a to vypočutia navrhovateľa a svedkov“,

- právny zástupca sťažovateľa podaním zo 16. novembra 2004 navrhol okresnému súdu konať o mzdovom nároku „k dátumu 10. 06. 2001“ bez účasti sťažovateľa a uviedol, že sťažovateľ sa na území Slovenskej republiky bude zdržiavať od 7. júla 2005 do 19. júla 2005,

- okresný súd prípisom z 3. marca 2005 vyžiadal písomné podklady na rozhodnutie vo veci,

-   okresný   súd   po   zohľadnení   návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľa   odročil pojednávanie uskutočnené 25. mája 2005 na 7. júl 2005 a následne nariadil pojednávanie na 13. júl 2005,

-   na   pojednávaní   uskutočnenom   13.   júla   2005   bol   vypočutý   sťažovateľ   a traja svedkovia, pričom okresný súd odročil pojednávanie z dôvodu ďalšieho dokazovania,

- prípisom zo 4. augusta 2005 okresný súd vyzval odporcu, aby v lehote 10 dní predložil vyúčtovanie záloh na diéty, ktoré sťažovateľovi boli poskytnuté v roku 2001,

- prípisom z 15. decembra 2005 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 10 dní predložil vyúčtovanie poskytnutých záloh na diéty,

- 27. marca 2006 okresný súd nariadil pojednávanie na 11. máj 2006, avšak toto pojednávanie sa neuskutočnilo z dôvodu lekárskeho vyšetrenia zákonnej sudkyne,

- 4. júla 2006 bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi,

- 25. októbra 2006 okresný súd nariadil pojednávanie na 16. január 2007 a neskôr na 30.   január   2007,   avšak   toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu rozhodnutia o nutnosti opätovného vypočutia sťažovateľa,

- 26. februára 2007 okresný súd nariadil pojednávanie na 9. máj 2007, ktoré bolo odročené na 17. júl 2007 z rovnakého dôvodu, ako v predošlom prípade,

-   28.   júna 2007   bola   vec   pridelená   na   prerokovanie   a rozhodnutie   inej   zákonnej sudkyni,

-   pojednávanie   nariadené   na   17.   júl   2007   sa   neuskutočnilo   z dôvodu   neúčasti účastníkov konania a bolo odročené na neurčito,

- 17. júla 2007 okresný súd nariadil pojednávanie na 3. august 2007,

- na pojednávaní uskutočnenom 3. augusta 2007 bol opätovne vypočutý sťažovateľ a pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu ďalšieho dokazovania,

- 7.   decembra   2007   okresný   súd   vypracoval   návrh   dožiadania   adresovaný „príslušnému súdu pre obec A.“ z dôvodu výsluchu sťažovateľa,

- podaním doručeným okresnému súdu 12. decembra 2007 právny zástupca namietal neúčelnosť žiadosti okresného súdu o vypočutie sťažovateľa dožiadaným... súdom,

-   podaním   zo 16. januára 2008 okresný súd požiadal   Ministerstvo   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) o „vybavenie dožiadania“,

-   21.   apríla   2008   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   9.   máj   2008   a neskôr na 29. máj 2008, avšak ani toto pojednávanie sa neuskutočnilo, a to pre neúčasť právneho zástupcu odporcu, ktorý sa zo zdravotných dôvodov vopred ospravedlnil, a pojednávanie bolo odročené na 17. jún 2008,

- okresný súd na žiadosť právneho zástupcu odporcu nariadil pojednávanie na 23. júl 2008, toto pojednávanie sa neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito z dôvodu „zistenia, kedy sa právny zástupca odporcu bude môcť zúčastniť na pojednávaní“,

- 27. septembra 2008 okresný súd nariadil pojednávanie na 15. október 2008, ktoré sa však neuskutočnilo z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania a predvolaných svedkov, u ktorých doručenie predvolania nebolo vykázané, pojednávanie bolo následne odročené na 21.   november   2008,   avšak   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   sa neuskutočnilo,

- 31. októbra 2008 bola okresnému súdu doručená správa ministerstva spravodlivosti o dôvodoch nevybavenia dožiadania výsluchu sťažovateľa, ktorý mal byť realizovaný súdmi v...

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu   (povaha   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory, v ktorých účastníci   uplatňujú   mzdové   a iné   nároky   vyplývajúce   z pracovného   pomeru   voči zamestnávateľom, tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej stránke hodnotiť ako zložité.

Po   skutkovej   stránke v zhode   s názorom   uvedeným   vo vyjadrení   okresného   súdu k sťažnosti   ústavný   súd   pripúšťa   určitú   mieru   zložitosti   najmä   v súvislosti   s tým,   že sťažovateľ   vykonáva   práce   v zahraničí,   kde   sa   aj   zdržiava,   čo   dosiaľ   komplikovalo a v súčasnosti stále sťažuje možnosť jeho opätovného vypočutia.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom   pri rozhodovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd nezistil také skutočnosti,   ktoré   by   v súvislosti   s prieťahmi   v konaní   mali   byť   pripísané   na   ťarchu sťažovateľa.   Aj   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   uviedol,   že „sťažovateľ nespôsobil prieťahy v konaní“.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Z predloženého spisu ústavný súd zistil, že okresný súd v tomto konaní postupoval v zásade plynulo bez toho, aby toto konanie bolo poznačené nečinnosťou.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   uviedol,   že   k zbytočným   prieťahom   v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj nesprávnou (neefektívnou) a nesústredenou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (m. m. II. ÚS 2/01).

Okresný   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupoval   v napadnutom   konaní neefektívne na jeho začiatku od momentu, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia (18. apríl 2002), ktorým sa domáhal zaplatenia „aspoň časti mzdy a diét“, až do 18. mája 2004, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu   sp. zn.   4 Co 31/04,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   sp. zn. 3 C 127/2002 zo 17. decembra 2003 o nariadení predbežného opatrenia, na základe ktorého okresný súd „uložil žalovanému poskytnúť žalobcovi časť mzdy vo výške 250 000 Sk“.

Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   4 Co 542/02   z 31.   januára   2003   zrušil   uznesenie okresného   súdu   z 3.   júna   2002   o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia a v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Treba   prisvedčiť   žalovanému,   že prvostupňové rozhodnutie   je   logicky   rozporné, ak sa   porovná   s rozhodnutím   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov.   Uznesením   zo   dňa 3. 6. 2002, č. k. 3 C 127/02-41 bolo priznané oslobodenie žalobcovi od súdnych poplatkov a súd prvého stupňa tu uviedol, že zistil, že žalobca nemá žiaden príjem a jeho osobné a majetkové pomery sú zlé. Ďalej treba uviesť, že žalobca tvrdí, že pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Na druhej strane v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza súd prvého stupňa, že pracovný pomer sa skončil a má teda za preukázané a nie je splnená podmienka, že zo závažných dôvodov žalobca nepracuje, resp. súd prvého stupňa priamo uvádza, že v spoločnosti s. r. o. E. bol žalobca určený ako spolusprávca vo vzťahu k tretej osobe.

Za daného stavu veci je preto rozhodnutie o predbežnom opatrení nepreskúmateľné, a preto   ho   odvolací   súd   podľa   § 221   ods. 1   písm. c/   OSP   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“

V ďalšom priebehu konania krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 325/03 z 13. októbra 2003   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   z 29.   mája   2003,   ktorým   okresný   súd   opätovne zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:

„Uznesenie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Pri skúmaní   podmienok   dôvodnosti   súd   prvého   stupňa   vôbec   nehodnotil   tvrdenia   a dôkazy, ktoré   predložil   žalobca   ohľadne   ďalšieho   trvania   pracovného   pomeru.   Hodnotenie neuskutočnil   ani   skutkovo   a ani   právne.   Treba   zdôrazniť,   že   otázku   pravdepodobnosti existencie práva je načim hodnotiť vo všetkých súvislostiach. Konanie v otázke hodnotenia ponúknutých dôkazov trpí preto medzerou, ktorú nemôže vyplniť odvolací súd bez ujmy na právach účastníkov.“

Okresný súd až uznesením zo 17. decembra 2003 návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného   opatrenia   vyhovel,   pričom   po   odvolaní   toto   uznesenie   bolo   právoplatne potvrdené krajským súdom 18. mája 2004.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ak   v okolnostiach   daného   prípadu   okresný   súd po podaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia nekonal vo veci samej, nemožno takýto priebeh   konania   považovať   za   efektívny   postup   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty sťažovateľa   (napr.   IV. ÚS 233/04).   Pri   posudzovaní,   či   došlo   k   zbytočným   prieťahom v namietanom konaní z hľadiska postupu okresného súdu, vychádzal ústavný súd zo svojej stabilnej judikatúry, podľa ktorej rozhodovanie o predbežnom opatrení nie je zákonnou prekážkou v konaní súdu o samotnej veci (II. ÚS 66/02, IV. ÚS 42/04).

Podľa názoru ústavného súdu vysloveného v predchádzajúcej judikatúre rozhodnutie o predbežnom opatrení neodstraňuje stav právnej neistoty, odstránenie ktorého je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto obdobie, v ktorom súd konal len o predbežnom opatrení, je dobou zbytočných prieťahov vo veci samej (III. ÚS 42/02). Neefektívna   činnosť   okresného   počas   rozhodovania   o predbežnom   opatrení   predĺžila v danom prípade konanie vo veci samej o viac ako dva roky.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   taktiež   vyslovil,   že   konanie a rozhodovanie   odvolacieho   súdu   o odvolaní   proti   uzneseniu   o vydaní   predbežného opatrenia   nepredstavuje   zákonnú   prekážku   postupu   vo   veci   samej   toho   súdu,   ktorý predbežné opatrenie vydal (m. m. II. ÚS 214/02).

Obranu okresného súdu poukazujúcu na časté zmeny sudcov, ktorí vec prerokúvali, ústavný súd neakceptoval, pričom v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uviedol, že v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 172/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu pracovných vecí či námietka častých personálnych zmien obsadenia tohto úseku a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Pokiaľ   sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   z 2.   februára   2009   namietal   podľa   jeho názoru nesprávny procesný postup okresného súdu, ako napríklad „opakované vykonávanie dôkazov“ a „vykonávanie   neúčelných   dôkazov“,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy) vyplýva aj zásada voľného hodnotenia   dôkazov   (§ 132   OSP).   Preto,   ak   všeobecný   súd   pri   svojom   rozhodovaní postupoval   podľa   citovaného   zákonného   ustanovenia,   nespadá   do   právomoci   ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenia ním vykonaných dôkazov.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   poznamenáva,   že   sa   detailnejšie   nezaoberal postupom   okresného   súdu   pri   hodnotení   dôkazov,   najmä   pokiaľ   ide   o nariaďovanie opakovaných   výsluchov   sťažovateľa,   rešpektujúc   skutočnosť,   že   hodnotenie   dôkazov   je podľa § 132 OSP výlučnou záležitosťou všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 92/03).

Napokon súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. m. m. II. ÚS 291/06), že takýto zdĺhavý a neefektívny priebeh konania, ako ho vyhodnotil ústavný súd, pokiaľ ide o postup okresného súdu v právnej veci sťažovateľa o zaplatenie mzdy a diét, ktorý neviedol ani po viac ako siedmich rokoch k odstráneniu jeho právnej neistoty, je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľný.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 127/2002 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 1 000 000 Sk (3 319,39 €) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „ide   o   vec,   ktorá   má   zásadný   a podstatný   vplyv   na   samotnú   sociálnu   existenciu sťažovateľa   a priznanie   primeraného   zadosťučinenia   Ústavným   súdom   SR   je   plne namieste“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 3 C 127/2002 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä význam sporu pre sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € (30 126 Sk) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou JUDr. K. A. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2007,   ktorá   bola 632,54 € (19 056 Sk).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   105,42 €   (3 176 Sk),   t. j.   spolu   210,85 €   (6 352 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,31 € (190 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 223,46 €   (6 732 Sk).   Keďže   advokátka   je   platcom   dane   z pridanej   hodnoty   (ďalej   len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa   § 27   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 265,92 € (8 011,08 Sk).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2009