znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 382/04-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   Ľ.   B. - Kovoslužby,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Š.   M.,   B.,   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 422/99, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ľ.   B. - Kovoslužby   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 422/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 422/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ.   B. - Kovoslužby p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 25 000   Sk   (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu je Okresný   súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ľ.   B. -Kovoslužby   trovy konania v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. Š. M., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS   382/04   z 25. novembra 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ľ.   B. - Kovoslužby,   H.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 422/99.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy okrem vyslovenia porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   prikázal   okresnému   súdu   v napadnutom   konaní   konať   bez zbytočných prieťahov a tiež, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 350 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn.   Spr.   2051/01   doručeným   ústavnému   súdu   4. januára 2005,   v ktorom sa okrem iného uvádza, že: „Ide o skutkovo i právne zložitý spor zo zmluvy o dielo, kde bolo potrebné   ustanoviť   znalca.   (...)   Z predloženej   faktografie   vyplýva,   že   zákonní   sudcovia v čase, keď mali spis pridelený vo veci konali plynulo, a to i napriek tomu, že v oddelení poslednej zákonnej sudkyne je 1 035 sporov.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 27. decembra 1999 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na zaplatenie 457 620 Sk,

- 24. januára 2000 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu o listinné dôkazy, na ktoré sa v návrhu odvoláva,

- 3. februára 2000 sťažovateľ doručil okresnému súdu požadované doklady,

- 28. marca 2000   bola   právnemu   zástupcovi   doručená   výzva   okresného   súdu na zaplatenie súdneho poplatku,

- zo záznamu o zaplatení z 5. apríla 2000 vyplýva, že súdny poplatok bol uvedeného dňa v plnej výške uhradený,

- 11. apríla 2000 okresný súd vydal platobný rozkaz sp. zn. 26 Cb 422/99, ktorým bol odporca zaviazaný na zaplatenie žalovanej sumy,

- 28. apríla 2000 bol okresnému súdu doručený odpor proti uvedenému platobnému rozkazu,

- 25. mája 2000 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k podanému odporu,

- 20. apríla 2001 okresný súd nariadil termín pojednávania na 29. jún 2001,

- 22. júna 2001   okresný   súd   oznámil   právnym   zástupcom   účastníkov,   že pojednávanie   nariadené   na   29. jún 2001   sa   odročuje   (bližšie   dôvody   odročenia   neboli uvedené),

- 30. októbra 2001 okresný súd nariadil termín pojednávania na 30. november 2001,

- pojednávanie   nariadené   na   30. november 2001   bolo   odročené   na   12. apríl 2002 z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti účastníkov konania (sťažovateľ uviedol ako dôvod neúčasti na pojednávaní „prekážky pracovného charakteru“),

- pojednávanie nariadené na 24. jún 2002 bolo odročené pre neprítomnosť odporcu a jeho právneho zástupcu na 23. september 2002,

- 22. júla 2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   neúčasti   konateľa odporcu   na pojednávaní   nariadenom   na   24. jún 2002   pre „chronické   ochorenie komplikované nutnosťou chirurgickej liečby“,

- pojednávanie   uskutočnené   23. septembra 2002   bolo   okresným   súdom   odročené na neurčito   za   účelom   predloženia   ďalších   dokladov   sťažovateľom.   Na   pojednávaní sa zúčastnili všetci účastníci a ich právni zástupcovia,

- 7. októbra 2002   boli   okresnému   súdu   doručené   požadované   doklady od sťažovateľa,

- 6. marca 2003   okresný   súd   vyzval   odporcu,   aby   sa   v lehote   15   dní   vyjadril k listinným dôkazom predloženým sťažovateľom,

- 27. marca 2003 bolo okresnému súdu doručené stanovisko odporcu k predloženým listinným dôkazom,

- 10. apríla 2003 okresný súd nariadil pojednávanie na 19. máj 2003,

- pojednávanie nariadené na 19. máj 2003 okresný súd odročil   na neurčito s tým, že uložil sporovým stranám na základe ich návrhu odsúhlasiť predmet sporu a doručiť zápis z odsúhlasenia v lehote 30 dní,

- 2. júna 2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   sťažovateľa   o tom, že k uzavretiu mimosúdnej dohody nedošlo a že zotrváva na podanom návrhu,

- 15. decembra 2003 okresný súd nariadil pojednávanie na 6. február 2004,

- pojednávanie   uskutočnené   6. februára 2004   okresný   súd   odročil   na   neurčito „za účelom zváženia znaleckého dokazovania a ďalšieho dokazovania formou svedeckých výpovedí navrhnutých svedkov“,

- uznesením   sp. zn.   26 Cb 422/99   z 25. marca 2004   okresný   súd   ustanovil   znalca „z odboru oceňovanie stavebných prác“ a zaviazal ho predložiť znalecký posudok v lehote 30 dní,

- 1. apríla 2004   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania   na   zaplatenie   preddavku na znalecké dokazovanie,

- 28. apríla 2004   okresný   súd   zaslal   znalcovi   spis   na   vypracovanie   znaleckého posudku,

- 8. novembra 2004 bol okresnému súdu doručený vypracovaný znalecký posudok vrátane vyúčtovania odmeny znalca,

- 12. novembra 2004 okresný súd vyzval účastníkov konania, aby sa v lehote 15 dní vyjadrili k vypracovanému znaleckému posudku,

- 9. decembra 2004 bolo okresnému súdu doručené stanovisko odporcu k znaleckému posudku a 23. decembra 2004 mu bolo doručené stanovisko sťažovateľa.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre neho vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je nárok na zaplatenie sumy   457 620 Sk   vyplývajúci   z obchodnoprávneho   vzťahu.   Právny   rámec   sporu je upravený   v Obchodnom   zákonníku   a existuje   k nemu   aj   pomerne   rozsiahla a stabilizovaná   judikatúra   všeobecných   súdov.   Z obsahu   súdneho   spisu   ani   z vyjadrenia účastníkov   konania   nevyplývajú   také   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné hodnotiť   posudzovanú   vec   ako   právne   alebo   skutkovo   zložitú.   Za   takúto   skutočnosť nemožno bez ďalšieho považovať ani potrebu ustanoviť v konaní znalca, čím okresný súd vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti   okrem   iného   zdôvodňoval   skutkovú   a právnu   zložitosť sporu.

2. Pokiaľ ide o druhé kritérium, t. j. správanie sťažovateľa, ústavný súd nezistil také skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o tom,   že   by   sťažovateľ   zásadnejším   spôsobom   prispel k vzniku prieťahov alebo k spomaleniu postupu okresného súdu.

Považuje   však   za   potrebné   zmieniť   sa   o tom,   že sťažovateľ pri   podaní   žaloby nezaplatil súdny poplatok, čím nesplnil poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ktorá im vznikla v zmysle citovaného ustanovenia podaním žaloby. Súdny poplatok zaplatili až po výzve okresného súdu 5. apríla 2000. Sťažovateľ taktiež dodatočne predložil listinné doklady dôležité pre zistenie stavu veci až na výzvu súdu (3. februára 2000 a 7. októbra 2002) a v jednom prípade sa nezúčastnil na pojednávaní (30. novembra 2000), avšak jeho neúčasť, ako aj neprítomnosť jeho právneho zástupcu bola vopred ospravedlnená.

Ústavný   súd   však   v súvislosti   so správaním   sťažovateľa   po   zohľadnení   celkovej doterajšej   dĺžky   konania   poukazuje   na   podstatný   nepomer,   ktorý   predstavuje   podiel sťažovateľa   na   predlžení   konania   vo   vzťahu   k prieťahom   zapríčineným   nečinnosťou okresného súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.

Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a doterajšieho priebehu   konania,   vyplýva,   že   v predmetnej   veci   došlo   k viacerým   niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti bez akejkoľvek zákonnej prekážky, čím vznikli v konaní zbytočné prieťahy. Je to obdobie od 25. mája 2000, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k podanému odporu proti vydanému platobnému rozkazu, do 20. apríla 2001, keď okresný súd takmer po roku nariadil pojednávanie, obdobie od 7. októbra 2002, keď boli okresnému súdu doručené písomné doklady od sťažovateľa, do 6. marca 2003, keď okresný súd doručoval odporcovi výzvu na vyjadrenie k predloženým listinným dôkazom, ďalej obdobie od 2. júna 2003, keď sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že k mimosúdnej dohode nedošlo, do 15. decembra 2003, keď okresný súd nariadil pojednávanie na 6. marec 2004,   a napokon   bol   okresný   súd   nečinný   aj v období   od   25. marca 2004,   keď   nariadil znalecké dokazovanie   s tým,   že znalec je povinný predložiť znalecký   posudok   v lehote 30 dní,   do 8. novembra 2004,   keď   bol   okresnému   súdu   znalecký   posudok   doručený   bez toho, že by okresný súd jeho predloženie urgoval alebo využil zákonné právne prostriedky voči   znalcovi   na   urýchlené   splnenie   uloženej   povinnosti.   Celkovo   obdobie   zbytočných prieťahov v konaní poznačené nečinnosťou predstavuje takmer 2,5 roka.

Ústavný súd nemohol akceptovať obranu okresného súdu spočívajúcu v odvolávaní sa na vysoký počet pridelených veci „... v oddelení poslednej zákonnej sudkyne...“. Podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 127/04)   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ani skutočnosť, že v konaní sa vystriedalo viacero sudcov, nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa, ani nezakladá dôvod vylúčenia zbytočných prieťahov v súdnom konaní.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   26 Cb 422/99,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 350 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 422/99, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 25 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. Š.   M. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“).   Ústavný   súd   pri priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk za 2 úkony po 4 534 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky). Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia nevyhovel.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2005