znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 381/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o.,   B.,   konajúcej   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. B.   F.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 4651/2012, sp. zn. Rvp 4655/2012 a sp. zn. Rvp 4658/2012 vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky, práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Lučenec v bližšie neoznačených konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 4651/2012, sp. zn. Rvp 4655/2012 a sp. zn. Rvp 4658/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4651/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   bližšie   neoznačených   konaniach (súdnym exekútorom boli veci vedené pod sp. zn. EX 51872011, sp. zn. EX 125352011, sp. zn. EX 125802011, pozn.).

Zo   sťažností   (s   takmer   identickým   obsahom   odlišujúcim   sa   len   v označení povinného, čísla zmluvy o úvere a spisových značiek uvedených konaní, pod ktorými sú konania   vedené   súdnym   exekútorom)   vyplýva,   že   sťažovateľka   v predmetných   veciach osobitne podanými návrhmi požiadala súdneho exekútora o vykonanie exekúcie. Súdny exekútor   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy   obsiahnutej   v   zákone   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   následne   požiadal   okresný   súd   o udelenie   poverení na vykonanie exekúcií, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovených lehotách.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci nevykazujú znaky   mimoriadnej   právnej   zložitosti   a nevyžadujú   takú   spoluprácu   okresného   súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto   veciach.   Sťažovateľka   uvádza,   že   jej   dosiaľ   neboli   zo   strany   okresného   súdu oznámené ani spisové značky, pod ktorými sa napádané exekučné konania vedú, preto ich identifikovala len pomocou označenia účastníkov a údajov, ktoré sú jej známe.

Vzhľadom   na   podľa   sťažovateľky   neodôvodnenú   nečinnosť   a neefektívny   postup okresného súdu sťažovateľka podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   predsedovi okresného   súdu   sťažnosti   na   prieťahy   v ňou   iniciovaných   exekučných   konaniach. V sťažnostiach   uvádza,   že   na   svoje   sťažnosti   orgánu   štátnej   správy   okresného   súdu z 25. mája 2011 nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu   a tiež   k porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14   dohovoru   upravujúcich   zákaz diskriminácie.

V petite sťažností   sťažovateľka navrhuje,   aby ústavný   súd vyslovil,   že   postupom okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   boli   porušené   ňou   označené   práva,   aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby bol okresný súd zaviazaný zaplatiť jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 4651/2012,   sp. zn. Rvp 4655/2012   a sp. zn. Rvp 4658/2012   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú, rozhodol   ústavný   súd   o spojení   sťažností   na   spoločné   konanie   tak,   ako   to   je   uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   postupom okresného súdu v bližšie neoznačených konaniach

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon neustanovuje inak.

V zmysle   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Citované ustanovenia § 20   ods. 1   až ods. 3 zákona o   ústavnom   súde   sa   v celom rozsahu vzťahujú aj na sťažnosti podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   čo   osobitne   platí   v   prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v texte sťažností podaných sťažovateľkou prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu, ale ani v ich petite neuviedla spisové značky,   pod   ktorými   sú   ňou   namietané   konania   vedené   okresným   súdom,   a   taktiež ústavnému súdu so sťažnosťami nedoručila relevantné (na návrh sa vzťahujúce) písomné podklady, hoci na prvom liste sťažností uvádza, že tvoria ich prílohu (s označením „listiny podľa textu“, pozn.).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV. ÚS 409/04,   IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tejto súvislosti naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky konštatuje,   že   sťažnosti   vykazujú také   nedostatky   náležitostí   predpísaných   zákonom,   že nemožno   preskúmať   splnenie   hoci   len   procesných   podmienok   konania   pred   ústavným súdom. Na uvedenom nič nemení ani sťažovateľkino tvrdenie, že jej dosiaľ neboli zo strany okresného súdu oznámené spisové značky konaní, pod ktorými sa jej exekučné konania vedú. Sťažovateľka totiž žiadnym dôkazom nepreukázala, že by tieto údaje žiadala oznámiť a že by jej ich okresný súd odmietol sprístupniť. Ústavný súd preto považoval opísaný dôvod   za   dostatočný   na   odmietnutie   sťažností   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri ich predbežnom prerokovaní.

V súvislosti s tým ústavný súd poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia, ktorými už odmietol z obdobných dôvodov v zásade identické sťažnosti sťažovateľky (pozri napr. uznesenia sp. zn. I. ÚS 283/1012, I. ÚS 284/2012, I. ÚS 306/2012, III. ÚS 263/2012, III. ÚS 275/2012 a sp. zn. III. ÚS 282/2012).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   uvádzané,   ale nepreukázané podanie   sťažností   na prieťahy   v bližšie   neoznačených   konaniach   25.   mája 2011 predsedovi okresného súdu (ďalej len „sťažnosť na prieťahy“), ide o tvrdenia sčasti tendenčné, pretože z podaní sťažovateľky vyplýva, že v konaniach vedených pod sp. zn. Rvp 4655/2012   a sp. zn. Rvp 4658/2012   malo   dôjsť   k podaniu   sťažností   na prieťahy   len jeden deň potom, ako boli spísané návrhy na vykonanie exekúcie. V konaní vedenom pod sp. zn.   Rvp 4651/2012   malo   dôjsť   k podaniu   sťažnosti   na   prieťahy   necelé   dva   mesiace potom,   ako   bol   spísaný   návrh   na   vykonanie   exekúcie,   ktorý   bol   predložený   súdnemu exekútorovi,   ktorý   následne   požiadal   exekučný   súd   o vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie. Preto ústavný súd vyhodnotil podanie sťažností iba ako formálny úkon, keďže okresnému súdu nebola poskytnutá primeraná lehota na prijatie opatrení na zabezpečenie bezprieťahového postupu   v týchto veciach.   Vo   vzťahu k uvedeným   konaniam prichádza preto do úvahy odmietnutie sťažností aj pre ich neprípustnosť.

Ústavný súd už o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky nerozhodoval, pretože vzhľadom   na   opísané   okolnosti   prípadu   a ustálené   právne   závery   to   bolo   v danej   veci bezpredmetné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. augusta 2012