znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 381/2011-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti V. V., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava III p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V.   V.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   15 000   €   (slovom pätnásťtisíc eur), ktoré mu   j e   Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý uhradiť V. V. trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho zástupcu JUDr. M. R., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 381/2011   z 8.   septembra   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   V.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ   okrem   stručnej   chronológie   procesných   úkonov   doterajšieho   priebehu napadnutého konania ďalej uviedol, že podľa jeho názoru to, že za 23 rokov trvania konania okresný súd nevykonal dostatok úkonov, spôsobenými prieťahmi porušil jeho ústavné právo na spravodlivý   proces   bez zbytočných   prieťahov.   Keďže   ani po   tak   dlhej   dobe   nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené, žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa, a to právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v   konaní   vedenom   pod   č. k. V-2 13 C 3/1989...

Z   týchto   dôvodov   žiadam   Ústavný   súd   SR,   aby   po   oboznámení   sa   so   spisom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod č. k. V-2 13 C 3/1989 podľa článku 56 ods. 3   písm. a)   zák.   č. 38/93   Z. z.   tejto   sťažnosti   vyhovel   a   prikázal   Okresnému   súdu Bratislava III, ktorý podľa môjho posúdenia porušil moje základné práva a slobody svojou nečinnosťou, aby vo veci konal a aby mi bola podľa § 56 ods. 4 cit. zák. priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 36 800,- EUR platná do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

Okrem iného sťažovateľ žiada, aby mu bola priznaná aj úhrada trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3454/2011 z 3. augusta 2011 doručeným ústavnému súdu 17. augusta 2011, v ktorom sa podpredsedníčka v plnej miere stotožnila s vyjadrením zákonnej sudkyne, ktorá okrem iného uviedla:

„Vec sp. zn. V-2-13 C/3/1989 mi bola pridelená do oddelenia v roku 2000, vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia pobytu žalovaného, ktoré bolo časovo náročné z hľadiska vykonávania tlmočníckych úkonov. A až v roku 2010 sa súdu podarilo   zistiť,   že   odporca   dňa   07. 11. 2002   zomrel.   V   zmysle   zrušujúceho   uznesenia Krajského súdu v Bratislave prvostupňový súd postupom v zmysle § 109 O. s. p. konanie prerušil pre účely ustanovenia opatrovníka ako procesného nástupcu žalovaného v konaní; a následne preverovať možnosti prípadného opatrovníctva zo strany príbuzných domnelého otca.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   V-2 13 C 3/1989 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Sťažovateľ   (v čase   začatia   konania   maloletý   V.   V...),   zastúpený   zákonnou zástupkyňou – matkou Z. M., sa návrhom z 19. decembra 1988 doručeným Okresnému súdu Bratislava-vidiek   domáhal   určenia   otcovstva,   zverenia   do   výchovy   matky   a priznania výživného. Označeným odporcom bol rakúsky štátny občan P. S. Konaniu bola pridelená sp. zn. 13 C 3/89.

Po vykonaní informatívneho výsluchu zákonnej zástupkyne maloletého 18. januára 1989   Okresný   súd   Bratislava-vidiek v ďalšom   období   až   do   augusta   2001   vykonával procesné   úkony   spojené   so   zisťovaním   miesta   pobytu   odporcu,   zasielaním   predvolaní na nariadené pojednávania, ako aj úkony, ktorými ustanovoval tlmočníkov z nemeckého jazyka na preklady požadovaných dokumentov. Keďže návrh ani predvolania na nariadené pojednávania sa nepodarilo odporcovi doručiť, neuskutočnili sa pojednávania Okresného súdu   Bratislava-vidiek nariadené   na   29.   august   1991   a 24.   október   1991.   K výsluchu odporcu došlo 22. januára 1992 na dožiadanom súde v I. Okresný súd Bratislava-vidiek v ďalšom   období   nariadil   pojednávania   až   na   23.   január   1995   a 29.   november   1995. Pojednávanie nariadené na 23. január 1995 sa neuskutočnilo, pretože okrem odporcu sa nedostavil ani kolízny opatrovník, a pojednávanie nariadené na 29. november 1995 bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva a hematológie.

Okresný súd (Okresný súd Bratislava-vidiek zanikol 22. novembra 1996 na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 328/1996 Z. z., ktorým sa ustanovujú nové sídla   a   obvody   súdov,   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov, zlúčením   s Okresným   súdom   Bratislava III,   pozn.)   13.   júna   1997   požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o právnu pomoc, resp. o sprostredkovanie doručenia príslušných dokumentov týkajúcich sa krvnej skúšky odporcu prostredníctvom príslušného súdu v Rakúsku. Výsledok vybavenia dožiadania príslušným rakúskym súdom bol okresnému súdu doručený 18. augusta 1998. Okresný súd v ďalšom priebehu konania uznesením   zo 4. októbra   1999   ustanovil   tlmočníčku   z nemeckého   jazyka   na   preklad z nemeckého jazyka do slovenského jazyka a naopak znaleckého posudku týkajúceho sa krvnej   skúšky   odporcu   vykonanej   v Rakúsku   a   uznesením   z   28.   februára   2001   priznal znalečné za tento úkon. Keďže v nasledujúcom období nebola platba priznaného znalečného do Rakúska realizovaná, okresný súd uznesením z 27. februára 2003 upozornil učtáreň, aby realizovala príslušnú platbu.

Okresný súd uznesením z 3. apríla 2003 opätovne ustanovil tlmočníčku z nemeckého jazyka na preklad do slovenského jazyka znaleckého posudku vypracovaného v Rakúsku ešte v roku 1997, pričom tento preklad bol okresnému súdu predložený 24. septembra 2003.Okresnému   súdu   bol   6.   augusta   2004   predložený   aj   znalecký   posudok   znalkyne z odboru zdravotníctva a hematológie MUDr. E. S., ktorý bol po preložení do nemeckého jazyka odporcovi opakovane bezúspešne doručovaný.

Z uvedeného   dôvodu   okresný   súd   uznesením   z 13.   januára   2006   ustanovil „tajomníčku senátu tunajšieho súdu“ za opatrovníčku odporcu. Okresný súd na pojednávaní nariadenom za 7. marec 2006 zobral na vedomie, že sťažovateľ nadobudol plnoletosť, ako aj   jeho   vyjadrenie,   že   predloží   návrh   na   úpravu   výživného,   pričom   na   nasledujúcom pojednávaní nariadenom na 30. máj 2006 sťažovateľ a jeho matka vyhlásili, „že sa pokúsia svojimi dostupnými prostriedkami zistiť adresu odporcu a v prípade neúspechu požiadajú okresný súd o pomoc“. Sťažovateľ listom doručeným okresnému súdu 31. augusta 2006 oznámil, že adresu odporcu nezistil a ako fyzická osoba nemá možnosť iného zisťovania.Okresný   súd   na   pojednávaní   uskutočnenom   12.   júla   2007   bez   účasti   účastníkov konania, ktorí okrem odporcu mali doručenie predvolania riadne vykázané a neospravedlnili sa,   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   určil, „že   odporca   P.   S...,   je   otcom   V.   V...   z tela   matky Z. M...“.   Okresný   súd   v uvedenom   rozsudku   okrem   iného   zaviazal   odporcu   na úhradu výživného,   dlžného   výživného,   poplatku   za   návrh na   začatie   konania   a trov   konania. Okresnému   súdu   bolo   8.   októbra   2007   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku v časti priznaného nároku na výživné. Rozsudok okresného súdu prevzala 15. októbra 2007 aj kolízna opatrovníčka. Súdny spis spolu s odvolaním sťažovateľa bol Krajskému súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   predložený   13.   novembra   2007.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 3 Co 467/07 z 30. júna 2009 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd uznesením z 15. decembra 2009 pripustil zmenu návrhu sťažovateľa na začatie   konania o výchove   a výžive.   Okresný   súd   prostredníctvom   dožiadaného   súdu v Rakúsku   chcel   u zamestnávateľa   odporcu   zistiť   informácie   o jeho   mzde,   pričom dožiadaný rakúsky súd v odpovedi doručenej okresnému súdu 16. marca 2010 oznámil, že bez súhlasu odporcu uvedenú informáciu nie je možné poskytnúť. Dožiadaný rakúsky súd prípisom doručeným okresnému súdu 7. októbra 2010 oznámil, že odporca 7. novembra 2002   v L.   zomrel,   pričom   okresný   súd   následne   vyzval   sťažovateľa   a jeho   matku,   aby v lehote 60 dní od doručenia výzvy z 31. januára 2011 oznámili, či žiadajú o ustanovenie opatrovníka s upozornením na možnosť zastavenia konania. Právny zástupca sťažovateľa a jeho   matky   listom   doručeným   okresnému   súdu   11.   marca   2011   oznámil,   že   žiadajú o ustanovenie opatrovníka odporcovi v tomto konaní.

Okresný súd uznesením z 22. marca 2011 konanie zastavil, pričom v odôvodnení okrem   iného   uviedol,   že „právny   zástupca   navrhovateľa   síce   súdu   oznámil,   že   žiada ustanoviť opatrovníka, avšak bez označenia konkrétnej osoby, čím súd vo veci nemohol konať...“.

Krajský   súd   po   podaní   odvolania   právnym   zástupcom   sťažovateľa   a jeho   matky uznesením   sp. zn. 9 Co 178/2011 z 31.   mája 2011 napadnuté   uznesenie okresného   súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení vyslovil aj právny názor, „že ani   výrok   prvostupňového   rozsudku   zo   dňa   12. 7. 2007   č. k.   V-2-13 C/3/1989-311 v časti   o určení   otcovstva   doposiaľ   nenadobudol   právoplatnosť,   pretože   nebol   doposiaľ riadne doručený“.

Ostatným procesným úkonom v napadnutom konaní je uznesenie okresného súdu z 24.   júna   2011,   ktorým   prerušil   konanie   do   právoplatnosti   uznesenia   o procesnom nástupníctve odporcu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Sťažovateľ   v sťažnosti   predovšetkým   zdôraznil,   že   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom argumentoval predovšetkým poukázaním na to, „že   za   23   rokov   trvania   tohto   konania   súd   nevykonal   dostatok   úkonov   a spôsobenými prieťahmi   boli   porušené   jeho   ústavné   práva   na   spravodlivý   proces   bez   zbytočných prieťahov“.

Hoci sťažovateľ v petite sťažnosti nenamieta súčasne s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj porušenie základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   je nepochybné,   že   namietané   konanie   je   potrebné   podrobiť   preskúmaniu   podľa   troch základných   kritérií,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   posudzovaní   prieťahov   v súdnom konaní.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   práva na prejednanie záležitosti účastníka konania v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom tohto práva je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu vo všeobecnosti nie sú po právnej stránke zložité a patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, no na druhej strane   možno najmä vzhľadom na nutnosť vykonania znaleckého dokazovania hodnotiť preskúmavané konanie ako fakticky zložité, čo však v okolnostiach danej veci v žiadnom prípade nemôže ospravedlniť skutočnosť, že nebolo ani po takmer 23 rokoch jeho trvania právoplatne skončené. Tento záver ústavného súdu platí o to viac, že z pohľadu sťažovateľa ide o citlivú vec majúcu pre jeho osobný status mimoriadny význam, čo vyžaduje zo strany všeobecného súdu osobitný prístup.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, podľa ktorého ústavný súd   z pohľadu   prieťahov   posudzuje   priebeh   napadnutého konania. Ústavný   súd zo zapožičaného   súdneho   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť   spôsobenú   sťažovateľom,   resp. do nadobudnutia   jeho   plnoletosti   jeho   zákonnou   zástupkyňou,   ktorú   by   v súvislosti s prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na ich ťarchu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   bol   samotný   postup okresného súdu.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („ratione   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993, teda od nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde. Bez zreteľa na vznik   právomoci   ústavného   súdu   v rámci   posúdenia   základnej   otázky,   či   sa   vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15. februára 1993 (m. m. IV. ÚS 47/03).

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z vykonaných   procesných   úkonov   okresného   súdu   vyplýva,   že   jeho   postup v prevažnej časti trvania napadnutého konania charakterizovala nečinnosť a neefektívnosť. Neefektívnosť postupu okresného súdu je charakteristickou črtou pre takmer celý priebeh napadnutého konania, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné vymedzovať obdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony okresného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola odstránená ani po uplynutí takmer 23 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové postavenie medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho ochrana v zásade predchádza ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele ústavy.   Na   základe   vzájomnej   súvsťažnosti   medzi   týmito   základnými   právami   možno dospieť v konkrétnom prípade aj k záveru, podľa ktorého závažné porušenie niektorého zo základných práv ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy má za následok aj porušenie iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Osobitne tento záver podľa názoru ústavného súdu platí o potenciálnom porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to vzhľadom na jeho spomínané kľúčové postavenie v tejto skupine základných práv, a preto ak napr. porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   (resp.   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy) prekročí   takú   intenzitu,   že   to   signalizuje   zo strany   príslušného   všeobecného   súdu odmietnutie   možnosti   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   tak možno urobiť záver o tom, že takýmto postupom súdu došlo, resp. dochádza aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Opierajúc sa o uvedené a berúc do úvahy doterajší priebeh napadnutého konania, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani po takmer 23 rokoch od jeho začatia, ústavný súd uzavrel, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré svojou intenzitou nadobudlo aj charakter porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 36 800 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že jeho právna neistota nebola odstránená ani po takmer 23 rokoch od začiatku napadnutého konania.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. M. R. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a spísanie   sťažnosti   a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) v sume   247   €   (za   dva   úkony   právnej   služby)   a 2   x   7,41   €   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 261,82 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011