znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 381/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 229/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2010 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“) z 12. septembra 2010 označená ako „Návrh   na   konanie   o ústavnej   sťažnosti“,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 229/03.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«Vediem tento dôležitý súdny spor o “strechu nad hlavou“, v ktorom naše všeobecné súdy od samého počiatku veľmi lavírovali a až okate intrigovali s cieľavedomým zámerom mojej žalobe o bezplatný prevod družstevného bytu na mňa do vlastníctva fyzickej osoby nevyhovieť.»

Sťažovateľ ďalej uvádza, že vzniesol proti konajúcej sudkyni námietku zaujatosti ,,... lenže   to   nepomohlo,   pretože   bardejovský   súd   sa   do   dnešného   dňa   s touto   mojou námietkou   ani   po   takmer   4-och   rokoch   vôbec   nevysporiadal   a nepredložil   vec nadriadenému súdu na jej rozhodnutie.

Zákon stanovuje, že povinnosťou súdu je bez meškania predložiť námietku zaujatosti sudcu /do 10 dní/ a za taký istý čas je povinný o nej rozhodnúť nadriadený súd, a to so všetkým čo s tým súvisí. Bol porušený zákon, ústava i Dohovor.“.

Sťažovateľ preto   žiada, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a aby nálezom takto rozhodol:

,,1.   Vyslovuje,   že   základné   a ľudské   práva   I.   K.   K.   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu v Bardejove vo veci vznesenej námietky zaujatosti voči sudkyni, zo dňa 13. 11. 2006 a súdnom konaní vedenom u neho pod č. k. 3 C 229/03 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   2.000   EUR /slovom dvetisíc eur/, ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove zaplatiť najneskôr do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

3. Ukladá Okresnému súdu v Bardejove uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to v lehote najneskôr do 15 –tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Súčasťou sťažnosti sťažovateľa je aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Ústavný súd lustráciou konaní v registri zistil, že 12. marca 2010 mu bola doručená sťažnosť sťažovateľa z 9. marca 2010, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 C 229/03. Predmetná sťažnosť bola podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu odmietnutá   uznesením   č.   k.   I. ÚS 144/2010-8   z 22. apríla   2010   (ďalej   aj   „uznesenie ústavného súdu z 22. apríla 2010“) ako neprípustná z dôvodu nepodania sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   v namietanom   konaní. Predmetné uznesenie ústavného súdu bolo sťažovateľovi doručené 1. júna 2010. Sťažovateľ si   preto   musel   byť   vedomý   toho,   že   opakované   doručenie   sťažnosti   ústavnému   súdu s obdobným   nedostatkom   bude   mať   za   následok   odmietnutie   jeho   sťažnosti.   V danom prípade   preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   ide   o zbytočné   zaťažovanie   ústavného   súdu podaním,   ktorým   sťažovateľ,   vedomý   si   jeho   nedostatku,   nemá   šancu   byť   úspešný v uplatňovaní ochrany svojich práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   považuje   ústavný   súd   za   takýto   prostriedok   s   účinnosťou   od   1.   apríla   2005 sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona o súdoch.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označený   právny   prostriedok,   ktorý   má   k   dispozícii   podľa   zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu   zodpovednosť.   Podobne   aj   zákon   o   súdoch   v   §   64 ods.   1   ustanovuje,   že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“. V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie   opatrení   na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je to potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   síce   v petite   sťažnosti   uviedol   porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, avšak z kontextu a obsahu sťažnosti vyplýva, že ide o zrejmú chybu v písaní a že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou opätovne domáha   vyslovenia   porušenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   to v namietanom konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 3 C 229/03, v ktorom vystupuje ako navrhovateľ.

Ústavný súd po vykonanom zisťovaní na okresnom súde (11. októbra 2010) zistil, že od   rozhodnutia   o   jeho   skoršej   sťažnosti   (o ktorej   ústavný   súd   rozhodol   uznesením z 22. apríla 2010 a ktorej dôvodom odmietnutia bolo nepodanie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi okresného súdu, pozn.) sťažovateľ dosiaľ nepodal predsedovi okresného súdu sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch ako iný právny prostriedok na ochranu jeho základných práv alebo slobôd, ktorý mu zákon účinne poskytuje a na ktorý je sťažovateľ podľa uvedeného osobitného predpisu oprávnený.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   tento   právny   prostriedok   nevyužil,   nevyčerpal dostupné právne prostriedky podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami, ktoré sťažovateľ v sťažnosti uviedol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010