znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 381/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 C 247/2005   a   jeho rozsudkom   z 10.   decembra   2007,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 72/2008 a jeho rozsudkom z 18. marca 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2009 doručená sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   17 C 247/2005   a   jeho   rozsudkom   z 10.   decembra   2007   (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Co 72/2008   a   jeho   rozsudkom z 18. marca 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom z 19. júla 2005 podaným proti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N. (ďalej len „žalovaný“), domáhal zaplatenia sumy 186 850 Sk s prísl. z titulu odmeny za 1850 ks plynomerov, a to na základe ním   získanej   objednávky   od   firmy G.,   P.   (ďalej   len   „objednávateľ“).   Okresný   súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že „nedošlo k predaju   1850 kusov   plynomerov,   a teda žalovanému z ich predaja   nevznikol žiaden zisk a z dôvodu, že žalovaný vzniesol námietku premlčania“. Okresný súd súčasne rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 58 229 Sk [v ktorej   bola   započítaná   aj   daň   z pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“),   keďže   advokát žalovaného bol platcom DPH ].

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   v zákonnej   lehote   odvolanie,   o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom z 18. marca 2009 tak, že z dôvodu vznesenej námietky premlčania žalovaným potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej a preukazovaním ďalších skutočností sa už ani nezaoberal. V časti náhrady trov konania odvolací   súd   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   tak,   že   pôvodne   priznanú   sumu   znížil o 6 777 Sk,   pričom   v priznanej   sume   trov   konania,   ktorá   predstavovala   po znížení a prepočte konverzným kurzom 1 707,89 €, bola opäť započítaná aj DPH.

Podľa   názoru   sťažovateľa   oba   súdy „vec   nesprávne   právne   posúdili   a ich rozhodnutia   nemajú   oporu   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky“,   čo odôvodňuje takto:

„Odvolací súd a tiež OS sa podľa môjho názoru nesprávne právne vysporiadali s predmetom tohto konania – žalobným petitom.

Najprv chcem upozorniť na tú právne relevantnú skutočnosť, že v konaní pred OS a odvolacím súdom som nebol právne zastúpený advokátom. Som toho názoru, že obidva súdy a to OS a odvolací ma mali prípadne poučiť, že je treba presne špecifikovať žalobný petit, ktorý som síce označil po uznesení OS po pripustení zmeny žalobného petitu dňa 26. 3. 2007 tak, že sa domáham zaplatenia sumy 195.250,- Sk (bez toho, aby som bližšie uviedol titul, na základe ktorého som žiadal uvedené zaplatenie sumy 195.250,- Sk a OS ma ani nevyzval, aby som určil tento titul). Súčasne som v priebehu konania toto zaplatenie dôvodil   z   titulu   vedome   spôsobenej   mi   škody   žalovaným   s   poukázaním   na   ust.   § 187 Zákonníka práce a teda, že na uvedený prípad sa vzťahuje 10 ročná premlčacia lehota a nie 3 ročná.

V tomto vyjadrení zo dna 30. 3. 2007 doslovne uvádzam, že odporca sa na môj úkor vedome obohatil, čím mi spôsobil škodu v sume 195.250,- Sk a že na toto jeho konanie sa vzťahuje ust. § 187 Zákonníka práce a teda došlo ku škode na môj úkor podľa ust. § 263 ods. 3 Zákonníka práce, a v takom prípade je lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody 10 rokov.

V   týchto   súvislostiach   som   toho   názoru,   že   žalobný   petit, teda   to,   čoho   som   sa domáhal v konaní pred OS a odvolacím súdom, je nutné brať aj podľa obsahu týchto mojich vyjadrení, z ktorých je nepochybné, že som sa v konaní domáhal náhrady škody a teda mám za   to,   že   názor   odvolacieho   súdu   už   uvedený,   že   predmetom   tohoto   konania   nebolo uplatnenie náhrady škody nie je dôvodné.

Na základe uvedeného som toho názoru, že odvolací súd mal skúmať tie skutočnosti, ktoré svedčili o tom, že žalovaný mi vedome spôsobil škodu tak, ako som to podrobne popísal vo svojom odvolaní zo dňa 10. marca 2008 proti rozsudku OS zo dňa 10. 12. 2007.“

Sťažovateľ svoj názor, že „rozhodnutia nemajú oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky“, odôvodnil takto:

«Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd vo svojom hore uvedenom rozsudku v sume 1.707,89 Eur, ktorým priznal trovy konania, v tejto sume zahŕňa aj sumu 308,60 Eur ako DPH. V   tejto   súvislosti   poukazujem   na   platnú   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky R. č. 70/1996, ktorú cit. „Ak je advokát, ktorý poskytuje právnu pomoc platiteľom dane z pridanej hodnoty (DPH) ako osoba vykonávajúca zdaniteľné plnenie, sumu ktorú vynaloží na úhradu dane z pridanej hodnoty nemôže zahrnúť do trov konania“...

Na základe uvedeného je zrejmé, že ak odvolací súd priznal advokátovi žalovaného úhradu   dane   z   pridanej   hodnoty   v sume 307,60 Eur   v   sume   1.707,89   Eur, takéto rozhodnutie nemá oporu v platnej judikatúre NS SR.»

Sťažovateľ doslova tými istými argumentmi odôvodňuje aj dovolanie, ktoré podal súčasne so sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu. O dovolaní sťažovateľa však ku dňu vydania tohto rozhodnutia nebolo rozhodnuté.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo Ing.   J.   J.   na súdnu ochranu na domáhame   sa svojho   práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   zákonom   ustanoveným   postupom   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva, aby moja vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o základných právach a ľudských slobodách v znení protokolu č. 1 postupom a rozhodnutím Okresného súd Nitra vo veci vedenej pod sp. zn. 17C/247/2005 a následne vo veci Krajského súdu v Nitre vedenej pod sp. zn. 5 Co/72/2008 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co/72/2008 zo   dňa   10.   decembra   2007   v celom   rozsahu   a   súčasne zrušuje   rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 17 C/247/2005-175 zo dňa 18. marca 2009 v celom rozsahu.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Okresnému   súdu   v   Nitre   prejednať a rozhodnúť   o   veci   vedenej   na   tomto   súde   pod   sp. zn.   17 C/247/2005   bez   zbytočných prieťahov.

4. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť Ing. J. J. trovy konania v sume 245,70 Eur... na účet jeho právneho zástupcu advokáta...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   zamietnutím   jeho   návrhu na zaplatenie   finančnej   sumy   (odmeny)   okresným   súdom   a potvrdením   tohto   rozsudku odvolacím   súdom   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom...

1. Ústavný súd s ohľadom na sťažovateľom namietané porušenie jeho označených práv   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 C 247/2005   a   jeho rozsudkom z 10. decembra 2007 konštatuje, že pre nedostatok právomoci nie je príslušný na rozhodnutie   o tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa.   Článok 127   ods. 1   ústavy   zakotvuje zásadu   subsidiarity,   podľa   ktorej   je   ústavný   súd   oprávnený   rozhodovať   o ochrane základných   práv   a slobôd,   iba ak o ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd.   V danom   prípade o rozsudku   okresného   súdu   rozhodoval   krajský   súd   ako   súd   odvolací,   a z tohto   dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   namietajúcej   porušenie sťažovateľom označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 72/2008 a jeho rozsudkom z 18. marca 2009 najprv skúmal jej opodstatnenosť, t. j. či uvedeným postupom a rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu ním označených práv.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že sťažovateľ sa žalobným   návrhom „o   vyplatenie   odmeny“ podaným   21.   júla   2005   proti   žalovanému domáhal zaplatenia sumy 186 850 Sk s 22 % úrokom z omeškania od 1. decembra 1995 do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnil tým, že rozsudkom okresného súdu vydaným v inom konaní vedenom   pod   sp. zn. 19 C 32/1997   mu bola priznaná odmena za   predaj   150   ks z celkového počtu 2000 ks plynomerov v sume 6 900 Sk (teda 46 Sk za jeden odpredaný plynomer v súlade zo žalobným petitom) na základe ním získanej objednávky na 2000 ks plynomerov   pre   firmu   objednávateľa.   V tomto   konaní   sťažovateľ   zistil,   že   žalovaný dosiahol zisk 202 Sk za jeden kus plynomeru, z čoho mu patrila odmena vo výške 50 %, teda   101   Sk.   Novým návrhom   (podaným   v konaní   napadnutom   pred   ústavným   súdom) sťažovateľ žiadal priznať odmenu aj za ďalších 1850 ks plynomerov, predaj ktorých sa však z dôvodu neodobratia plynomerov zo strany objednávateľa neuskutočnil. Ďalším podaním z 21.   septembra   2005   sťažovateľ   rozšíril   žalobný   návrh   o   sumu   8   400   Sk,   ktorá predstavovala doplatenie odmeny, teda rozdielu medzi 101 Sk (suma, na vyplatenie ktorej mal nárok za 1 ks predaného plynomeru) a 46 Sk (suma, ktorú si uplatnil ako odmenu za 1 ks predaného plynomeru v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 32/1997).

Žalovaný v konaní pred všeobecnými súdmi namietal, že k predaju ďalších 1850 ks plynomerov nikdy nedošlo, nevznikol mu z predaja žiaden zisk (skôr strata, pretože tieto plynomery   museli   byť   z dôvodu   ich   neodobratia   objednávateľom   zošrotované),   a   preto nemohol   sťažovateľovi   vyplatiť   50 %   zo   zisku.   Žalovaný   taktiež   vzniesol   námietku premlčania.

Okresný súd rozsudkom z 10. decembra 2007 žalobu sťažovateľa v plnom rozsahu zamietol stotožňujúc sa s argumentáciou žalovaného, že k odpredaju 1850 ks plynomerov nedošlo, a preto na jeho strane nedošlo ani k zisku (ktorý vzniká až po odpredaji výrobku), a z tohto   dôvodu   nevznikol   sťažovateľovi   nárok   na   vyplatenie   50 %   odmeny   zo zisku. Druhým   dôvodom   zamietnutia   sťažovateľovho   žalobného   návrhu   bolo   akceptovanie žalovaným vznesenej námietky premlčania (3-ročnej).

Proti   rozsudku okresného súdu   z 10. decembra 2007 podal sťažovateľ odvolanie, ktorým žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť, pretože nemá oporu v skutkovom stave a spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Krajský   súd   rozsudkom   z 18.   marca   2009   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu vo výroku vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa trov konania zmenil (znížil).

Sťažovateľ predovšetkým uviedol, že oba súdy sa „nesprávne právne vysporiadali s predmetom tohoto konania – žalobným petitom“, pretože ho mali „poučiť, že je treba presne špecifikovať žalobný petit“, keďže v konaní pred všeobecnými súdmi nebol právne zastúpený. Podľa názoru sťažovateľa žalobný petit (teda to, čoho sa domáhal v konaní pred všeobecnými súdmi, bolo nutné vykladať aj podľa obsahu jeho vyjadrení), z ktorých bolo nepochybné, že sa od žalovaného domáhal náhrady škody.

K   poučovacej   (manudukčnej)   povinnosti   krajského   súdu   podľa   § 5   ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd uvádza, že táto platí iba v rozsahu procesných práv   a   povinností   (teda   takých,   ktoré   sú   obsahom   procesnoprávnych   vzťahov,   ktoré vznikajú po začatí občianskeho súdneho konania). O právach a povinnostiach, ktoré pre účastníka vyplývajú z hmotného práva, súd nepoučuje, v opačnom prípade by išlo zo strany všeobecného súdu o návod, ako by mal účastník postupovať, aby bol v konaní úspešný. Tieto práva a povinnosti určujú vecnú legitimáciu účastníka a tá sa prejaví až vo výsledku sporu.   V   tejto   súvislosti   vzniká   otázka   poučenia   účastníka   o   formulácii   takej   žalobnej žiadosti,   ktorá   má   oporu   nielen   v procesných   predpisoch   upravujúcich   nútený   výkon súdnych a iných rozhodnutí, ale aj v hmotnom práve. Žalobná žiadosť (petit) je náležitosťou žaloby a jej formulovanie je procesnou povinnosťou účastníka. Z tohto hľadiska je súd povinný poučiť účastníka o správnom znení petitu. Poučenie má však obmedzenie v tom, že obsahuje iba   upozornenie,   že   žalobná   žiadosť   nemá   oporu   v   hmotnom   práve,   prípadne neumožňuje   nútený   výkon,   ak   sa   uložená   povinnosť   nesplní   dobrovoľne   (pozri   ASPI, Komentár k Občianskemu súdnemu poriadku, J. Mazák).

Preto   cieľom   poučovacej   povinnosti   súdu   je   to,   aby   účastník,   ktorý   si   neosvojil procedurálne pravidlá, vedel, aké má v procese práva a povinnosti, aby mohol pred súdom svoje   zámery   vyjadrovať takým   spôsobom,   že   ním   vykonané procesné   úkony   vyvolajú sledované účinky, a aby mohol splniť svoje procesné povinnosti. Do poučovacej povinnosti patrí   taká   pomoc,   aby   účastník   mohol   zákonom   ustanoveným   spôsobom   vyjadriť,   čo v konaní sám chce urobiť (I. ÚS 120/09).

Obmedzenie   poučovacej   povinnosti   súdu   na   procesné   práva   a povinnosti   však neznamená, že by účastníkom konania nebolo zabezpečené už od začiatku konania právo na právnu   pomoc   v konaní   pred   súdom.   Účastník,   ktorému   pomery   nedovoľujú,   aby   si zvolil zástupcu advokáta, a u ktorého sú splnené i ostatné predpoklady na oslobodenie od súdnych   poplatkov,   môže   požiadať   súd,   aby   mu   bol   ustanovený   zástupca   z radov advokátov.

Sťažovateľ   ďalej   vytýka   krajskému   súdu,   že „mal   skúmať   tie   skutočnosti,   ktoré svedčili o tom, že žalovaný... vedome spôsobil škodu, ako... to podrobne opísal vo svojom odvolaní   zo   dňa   10.   marca   2008“. V podstate   vytýka   súdom   to,   že   na   jeho   prípad   sa vzťahuje 10-ročná premlčacia lehota (a nie 3-ročná), pretože nezaplatením žalovanej sumy mu vznikla škoda.

Ústavný súd preskúmal postup a rozsudok krajského súdu a dôvody, pre ktoré tento potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení krajský súd uviedol:

„Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 186.850.- Sk s príslušenstvom titulom dohodnutej odmeny za 1850 ks plynomerov v jednotkovej cene 101,- Sk/ks a zaplatenia sumy 8.400,- Sk s príslušenstvom titulom dohodnutej odmeny za 150 ks plynomerov pri odmene 56 Sk/ks. Žalobca v návrhu uviedol, že rozsudkom Okresného súdu v Nitre zo dňa 29. júna 2000 č. k. 19 C 32/97   bol   žalovaný   zaviazaný   zaplatiť   mu   sumu   6.900,-   Sk   (za   predaj   150   ks plynomerov pri odmene 46,- Sk), pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že medzi ním a žalovaným   bolo   ústne   dohodnuté,   že   žalovaný   mu   vyplatí   50 %   zo   zisku   za   každý zrealizovaný   obchod.   Súd   prvého   stupňa   považoval   z   vykonaného   dokazovania za preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným začiatkom roku 1995 dohodu o vykonaní práce, pričom úlohou žalobcu bolo zabezpečovať odbyt meracej a regulačnej techniky, vykonávať   marketingové   práce   a   prieskum   trhu,   pričom   tieto   práce   mal   vykonávať až do 31. 12. 1995 v rozsahu 100 hodín a mala mu byť vyplatená odmena 50 % zo zisku za každý   zrealizovaný   obchod,   pričom   táto   dohoda   bola   medzi   účastníkmi   konania uzatvorená   ústne.   K   rovnakému   záveru   dospel   aj   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 19 C 32/97, v ktorom už bola právoplatne žalobcovi priznaná časť odmeny za získanie objednávky   pre   žalovaného   a   s   týmto   záverom   súdu   prvého   stupňa   sa   odvolací   súd stotožňuje.   Žalobca   tento   záver   súdu   prvého   stupňa   v   konaní   žiadnym   spôsobom nespochybňoval, až v odvolaní uviedol, že objednávku získal počas pracovného pomeru so žalovaným, čo by však na splatnosť mzdy a začatie premlčacej doby nemalo žiaden vplyv, pretože splatnosť mzdy na základe pracovnej zmluvy a odmeny na základe dohody o vykonaní práce je rovnaká, čo potom nemá vplyv ani na posúdenie námietky premlčania. Keďže   žalobca   v   odvolaní   napádal   tiež   posúdenie   námietky   premlčania   súdom   prvého stupňa,   predmetom   posúdenia   odvolacieho   súdu   bola   aj   žalovaným   vznesená   námietka premlčania.

Podľa § 236 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia dohody   o   vykonaní   práce   medzi   účastníkmi   konania,   dohodu   o   vykonaní   práce   môže organizácia   s   občanom   uzavrieť,   ak   predpokladaný   rozsah   práce   (pracovnej   úlohy), na ktorý sa dohoda uzaviera, nie je vyšší ako 100 hodín. Do predpokladaného rozsahu práce sa započítava aj doba práce vykonávanej pracovníkom pre organizáciu v tom istom kalendárom roku na základe inej dohody o vykonaní práce; vláda Slovenskej republiky môže   ustanoviť   nariadením,   v   ktorých   výnimočných   prípadoch   sa   do   predpokladaného rozsahu práce táto doba nezapočítava.

Podľa § 236 ods. 2 Zákonníka práce dohoda o vykonaní práce sa uzaviera písomne alebo   ústne.   V   dohode   musí   byť vymedzená pracovná   úloha,   dojednaná   odmena   za jej vykonanie a spravidla sa v nej dojednáva aj doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať; v písomnej   dohode,   prípadne   v   písomnom   zázname   o   ústne   uzavretej   dohode.   má organizácia   okrem   toho   uviesť   predpokladaný   rozsah   práce   podľa   predchádzajúceho odseku, pokiaľ jej rozsah nevyplýva priamo z vymedzenia pracovnej úlohy.

Podľa   § 236   ods. 4   Zákonníka   práce   odmena   za   vykonanie   pracovnej   úlohy   je splatná   po   dokončení   a   odovzdaní   práce.   Medzi   účastníkmi   možno   dohodnúť,   že   časť odmeny   bude   splatná   už   po   vykonaní   určitej   časti   pracovnej   úlohy.   Organizácia   môže odmenu po prerokovaní s pracovníkom primerane znížiť, ak vykonaná práca nezodpovedá dojednaným podmienkam.

Podľa § 119 ods. 1 prvej vety Zákonníka práce mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje.

Podľa § 261 ods. 1 Zákonníka práce nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči ktorému   sa   nárok   uplatňuje,   premlčania   dovolá;   v   takom   prípade   nemožno   premlčaný nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.

Podľa   § 261   ods. 2   Zákonníka   práce   nepremlčujú   sa   nároky   zamestnanca   na náhradu za stratu na zárobku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania (§ 194 a   195)   alebo   inej   škody   na   zdraví   (§ 187)   a   nároky   na   náhradu   nákladov   na   výživu pozostalých (§ 199). Nároky na jednotlivé plnenia z nich vyplývajúce sa však premlčujú. Podľa   § 261   ods. 3   Zákonníka   práce   ak   účastník   uplatní   na   súde   svoj   nárok a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia lehota po dobu konania neplynie. To isté platí o nároku, ktorý bol právoplatne priznaný a pre ktorý bol na súde navrhnutý výkon rozhodnutia.

Podľa § 262 ods. I Zákonníka práce lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz.

Podľa § 263 ods. 1 Zákonníka práce ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je lehota na uplatnenie peňažných nárokov tri roky.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť námietkou premlčania. Premlčanie je uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt   môže   čeliť   súdnemu uplatneniu   práva   námietkou   premlčania.   Použitie   námietky premlčania má za následok zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo   nemožno   oprávnenému   súdne   priznať.   Premlčaním   právo   samo   osebe   nezaniká, ak však povinný vznesie námietku, nárok zaniká a subjektívne právo trvá naďalej vo forme naturálneho   záväzku,   teda   jeho   uplatniteľnosť   je   obmedzená   na   dobrovoľné   splnenie zo strany povinného subjektu.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že Ing. J. G. si na základe objednávky č. 30/9 zo dňa 30. 9. 1995 záväzne objednal u žalovaného plynomery s predpokladaným odberom 2000 kusov, pričom objednávku sprostredkoval žalobca. Týždenný odber bol dohodnutý 100-150   kusov,   pričom   dodacia   lehota   prvej   dodávky   bola   dohodnutá   záväzne do 11. 10. 1995.

Následne   došlo   k   odberu   150   ks,   žalobcovi   vznikol   odberom   plynomerov   nárok na vyplatenie   odmeny,   pričom   splatnosť   odmeny   žalobcu   potom   bola   posledným   dňom nasledujúceho mesiaca, teda 30. novembra 1995. Žalobca si preto právo na zaplatenie odmeny mohol prvýkrát uplatniť 1. decembra 1995, kedy začala plynúť premlčacia doba, ktorá uplynula 1. decembra 1998. Keďže žalobca si nárok na vyplatenie odmeny za 1850 ks plynomerov uplatnil na súde až dňa 21.   júla 2005 a na doplatenie odmeny za 150 ks plynomerov až dňa 21. septembra 2005, je jeho nárok premlčaný, a pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa z tohto dôvodu zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Správny je aj záver súdu prvého stupňa, že premlčacia doba na doplatok odmeny 56 Sk za 150 ks plynomerov v priebehu konania vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19 C 32/97   plynula,   pretože   v   konaní   19 C 32/97   bola   uplatnená   odmena   46   Sk/ks a predmetom tohto konania je doplatok 56 Sk/ks, teda iné nároky. Súd prvého stupňa sa správne   vyporiadal   aj   s   tvrdením   žalobcu,   že   v   danej   veci   je   potrebné   pri   premlčaní vychádzať   z   10-ročnej   premlčacej   doby,   pretože   vykonaným   dokazovaním   nebolo preukázané,   že   by   žalovaný   nárok   žalobcu   uznal   písomne   čo   do   základu   a   výšky a predmetom tohto konania nebolo uplatnenie náhrady škody, pri ktorej by v prípade, ak by bola spôsobená úmyselne, bola premlčacia doba 10 rokov. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh žalobcu zamietnutý, podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil z dôvodu vznesenej námietky premlčania a preukazovaním ďalších skutočností sa už ani nezaoberal.“

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilnej   judikatúre   uvádza,   že   postup   súdu   vychádzajúci z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný súd   v prípadoch,   keď   sa   zaoberal   možným porušením   základného práva podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (i   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru),   vyslovil,   že   právo na spravodlivý   súdny   proces   neznamená   právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie je   arbitrárny   a je   náležite zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (obdobne   napr.   I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 59/09).

Ako   vyplýva   z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   odvolací   súd   v ňom zrozumiteľne prezentoval svoje názory odvolávajúc sa na príslušné zákonné ustanovenia účinné v relevantnom čase, teda ustanovenia zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších   predpisov.   Poukázal   na   to,   že   vzhľadom   na   vznesenú   námietku   premlčania žalovaným   premlčacia   doba   na   uplatnenie   daného   nároku   (teda   vyplatenia   odmeny) uplynula 1. decembra 1998. Okrem toho krajský súd reagoval aj na námietku sťažovateľa, že na jeho nárok sa nevzťahuje 10-ročná premlčacia lehota, keď sa stotožnil s názorom prvostupňového   súdu,   pretože   nárok   sťažovateľa   nebol   žalovaným   uznaný   a   nešlo   ani o náhradu   škody,   na   ktorú,   ak   by   bola   spôsobená   úmyselne,   sa   vzťahuje   10-ročná premlčacia doba.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného zastáva názor, že z hľadiska sťažovateľom nastolených   námietok   je   potrebné   závery   krajského   súdu   považovať   za   ústavne akceptovateľné a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím   na odôvodnenosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu, ako aj s poukazom   na to,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   ďalej   namieta   protizákonnosť   priznania   DPH   k   odmene   advokáta za poskytovanie právnych služieb s poukazom na judikatúru – R 70/1996, podľa ktorej, ak je   advokát,   ktorý   poskytuje   právnu   pomoc,   platiteľom   DPH   ako   osoba   vykonávajúca zdaniteľné plnenie, sumu, ktorú vynaloží na úhradu DPH, nemôže zahrnúť do trov konania.

Ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že sťažovateľ uvedenú námietku neuplatnil v odvolacom konaní (kde namietal iba duplicitné priznanie prevzatia a prípravy právneho zastúpenia, ako aj skutočnosť, že trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené advokátom, a nie žalovaným), a zároveň dáva do sťažovateľovej pozornosti § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov účinnej od 1. januára 2005, podľa ktorej ak je advokát platiteľom DPH, zvyšuje sa odmena a náhrady o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu. Vzhľadom na to je judikát   z   roku   1996,   na   ktorý   sa   odvoláva   sťažovateľ,   od účinnosti   citovanej   vyhlášky neaktuálny a nepoužiteľný.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009