znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 381/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2009 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   v   konaní   o sťažnosti   Dr.   P.   P.,   Spolková   republika   Nemecko,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   D.   S.,   K.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/2003, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Dr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Dr.   P.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   650 €   [slovom šesťstopäťdesiat   eur   (19 582   Sk), ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť Dr. P. P. trovy konania v sume 223,46   €   [slovom   dvestodvadsaťtri   eur   a štyridsaťšesť   centov   (6   732   Sk)]   na účet   jeho právnej zástupkyne JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS   381/08   zo   16.   decembra   2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Dr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   15 C 45/2003   (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 26. septembra 2002 bola doručená okresnému súdu žaloba o neplatnosť závetu, pričom sťažovateľ má v označenom konaní postavenie žalovaného.Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

V sťažnosti   sa   sťažovateľ   okrem   toho,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, domáhal aj toho, aby ústavný súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   v napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1SprV/713/08 doručeným ústavnému súdu 9. januára 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Návrh   na   začatie   konania   bol   síce   podaný   dňa   26. 9. 2002,   avšak   na   miestne nepríslušnom Okresnom súde Košice I, ktorý ho dňa 4. 12. 2002 postúpil tunajšiemu súdu. Keďže   sa   jednalo   o   neúplný   návrh,   bol   zapísaný   do   registra   NcC.   Žalobca   bol   dňa 19. 12. 2002   predvolaný   na   informatívny   výsluch,   na   ktorý   sa   dostavil   dňa   10. 1. 2003 a na ktorom bol poučený o nutnosti podať vo veci riadny návrh.

Doplnený   návrh   bol   súdu   doručený   22. 1. 2003   a   následne   bol   spis   prevedený do registra C, kde je evidovaný pod sp. zn. 15 C 45/2003.

Výzvou zo dňa 24. 4. 2003 boli žalobcovia vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh, ktorý uhradili dňa 9. 5. 2003.

Po opakovaných výzvach súdu predložil dňa 4. 8. 2003 žalobca v 1. rade plnú moc na zastupovanie žalobcu v 3. rade v danom konaní.

Dňa   11. 8. 2003   bola   žaloba   zasielaná   na   vyjadrenie   žalovanému,   a   to prostredníctvom jeho právnej zástupkyne.

Dňa   8. 9. 2003   oznámila   právna   zástupkyňa   žalovaného   (sťažovateľa),   že   ho   v danom   konaní   ďalej   nezastupuje   a   dňa   18. 9. 2003   predložil   novú   plnú   moc   na   svoje zastupovanie v tomto konaní. Vyjadrenie k žalobe bolo novozvolenou právnou zástupkyňou doručené súdu až 16. 2. 2004 a v mesiacoch júl a august 2004 doručené žalobcom, ktorí sa k nemu vyjadrili v septembri 2004.

Dňa   3. 12. 2004   bolo   určené   pojednávanie   na   21. 1. 2005,   ktoré   sa   uskutočnilo. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 30. 3. 2005 a 1. 6. 2005.

Dňa 9. 12. 2005 boli zasielané výzvy účastníkom konania a dňa 11. 12. 2005 žiadaná správa v súlade s uznesením z posledného uskutočneného pojednávania.

V   apríli   2006   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   deň   10. 5. 2006.   Na   uvedenom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok.

Dňa 13. 7. 2006 podala právna zástupkyňa sťažovateľa proti vyhlásenému rozsudku odvolanie,   preto   bol   spis   dňa   18. 7. 2006   predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Košiciach,   na   ktorom   sa   nachádzal   do   28. 5. 2007,   kedy   bol   vrátený   s   rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Po   vrátení   spisu   odvolacím   súdom   bolo   uznesením   zo   dňa   9. 8. 2007   nariadené znalecké dokazovanie. Znalecký posudok bol ustanovenou znalkyňou súdu doručený dňa 19. 12. 2007 a následne zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania. V uvedený deň bolo rozhodnuté aj o znalečnom.

Žalobcovia   písomným   podaním   zo   dňa   16. 1. 2008   oznámili,   že   s   predloženým znaleckým   posudkom   nesúhlasia   a   zároveň   navrhli   vykonať   kontrolné   znalecké dokazovanie.   Z   uvedeného   dôvodu   bola   uznesením   zo   dňa   28. 2. 2008   ustanovená   iná znalkyňa, ktorá znalecký posudok podala dňa 21. 5. 2008.

Po   rozhodnutí   o   znalečnom   uznesením   zo   dňa   26. 5. 2008,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   27. 6. 2008,   bol   v   auguste   2008   určený   termín   pojednávania   na   deň 10. 9. 2008. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 24. 9. 2008.

Na   žiadosť   právneho   zástupcu   žalobcu   v   2. rade   bolo   pojednávanie   odročené na neurčito.   Dňa   10. 10. 2008   predložil   tento   právny   zástupca   ďalší   znalecký   posudok, ktorý bol ešte v uvedený deň zasielaný právnej zástupkyni sťažovateľa.

V období od 6. 11. 2008 do 22. 12. 2008 sa predmetný spis nachádzal na Vašom súde. Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že súd vo veci koná, pričom v prebiehajúcom konaní sa nevyskytli dlhšie obdobia nečinnosti. Kratšie obdobia, keď súd vo veci nekonal, nemožno z tohto pohľadu hodnotiť ako zbytočné prieťahy. Konanie súdu pritom nespočíva len v nariadených a uskutočnených pojednávaniach, pretože úkony súd vykonáva a dôkazy zabezpečuje i mimo vytýčených pojednávaní. Ak súd neurčil vo veci viac pojednávaní, ako je vyššie uvedené, neznamená to, že vo veci nekonal.“

Sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   19.   januára   2009   zaujal k vyjadreniu okresného súdu stanovisko, v ktorom okrem iného uviedol:

„V   čase   od   04. 12. 2002   do   04. 08. 2003   súd   administratívnymi   prostriedkami odstraňoval vady podania žalobcov, čo nemožno pričítať na úkor správania sa sťažovateľa. Rozsudok   vyniesol   po   3   rokoch   a   5   mesiacoch   od   začatia   súdneho   procesu.   Ten   však odvolací súd pre jeho nesprávnosť dňa 28. 05. 2007 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie dokazovanie   a rozhodnutie.   Súdne   konanie,   vzhľadom   na   vytýčený   termín   súdneho pojednávania na 18.   februára   2009,   bude   trvať viac   ako   6   rokov,   1   mesiac   a   18   dní, to za predpokladu, že v deň pojednávania súd aj rozhodne a za ďalšieho predpokladu, že sa účastníci konania proti rozsudku neodvolajú.

Doba, po ktorú súdny proces, v relatívne jednoduchej dedičskej veci stále prebieha, nie je   súladná   s   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, ani s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva o primeranosti súdneho konania a ani s čl. 48, ods. 2 Ústavy SR. Z postupu súdu vyplýva, že v priebehu 3 rokov a 5 mesiacov   súd   nekonal   ani   efektívne,   ale   ani   v   súlade   s O. s. p.   a   Ústavou   SR   tak, aby záležitosť právoplatne rozhodol čo najskôr. Dobu, po ktorú sa súdny spis nachádzal na odvolacom súde, nemožno podľa mienky navrhovateľa pripočítať na vrub tohto súdu, lebo ten musel vykonať nápravu nesprávneho rozsudku odporcu. Napadnutý postup súdu nezaručil navrhovateľovi riadnu ochranu jeho práv.“

Zo   stanoviska   sťažovateľa   k vyjadreniu   okresného   súdu   k sťažnosti   vyplýva,   že ostatným úkonom v konaní je nariadenie termínu pojednávania na 18. február 2009.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 5. januára 2009, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že rozhodovanie sporov o neplatnosť závetu tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno hodnotiť po stránke právnej ani skutkovej ako spory zložité. Určitý stupeň skutkovej zložitosti je potrebné pripustiť v prípade nutnosti nariadenia znaleckého dokazovania, ako to bolo aj v danom prípade, pričom možno konštatovať, že táto okolnosť, aj keď len v malej miere, prispela k predĺženiu posudzovaného konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom   pri rozhodovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu v sťažnosti označených práv.

Ústavný súd dospel k záveru, že aj sťažovateľ určitou mierou prispel k spomaleniu priebehu   konania,   a to   tým,   že   po   výzve   okresného   súdu   na   vyjadrenie   k žalobe z 11. augusta 2003 bolo požadované vyjadrenie okresnému súdu prostredníctvom právnej zástupkyne doručené až 16. februára 2004, teda po takmer piatich mesiacoch.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   súhlasí   s tou   časťou   vyjadrenia   okresného   súdu,   v ktorej   poukazuje na to, že „v prebiehajúcom konaní sa nevyskytli dlhšie obdobia nečinnosti“.

Na druhej strane však ústavný súd zistil, že vyjadrenie sťažovateľa k žalobe doručené 16. februára 2004 okresný súd doručoval žalobcom na zaujatie stanoviska až po piatich, resp.   šiestich   mesiacoch   (júl - august   2004).   Obdobne   okresný   súd   po   uskutočnenom pojednávaní 1. júna 2005 zasielal výzvy účastníkom konania až 9. decembra 2005, teda po viac   ako   šiestich   mesiacoch.   Vzhľadom   na   jednoduchosť   realizovaných   procesných úkonov považuje ústavný súd časové intervaly medzi týmito úkonmi za neprimerane dlhé. Tieto skutočnosti podľa názoru ústavného súdu prispeli k spomaleniu priebehu napadnutého konania.

Ústavný   súd   z predloženého   spisu   zistil,   že   postup   okresného   súdu   v konaní   bol aj nesústredený a neefektívny.

Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   sp. zn.   9 CoD/76/2006   z 23.   apríla   2007 rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   15 C 45/2003   z 10.   mája   2006   zrušil   a vec   mu   vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení rozhodnutia najmä podrobne vysvetlil, na základe čoho dospel k záveru, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, a zároveň mu vytkol, že „nevykonal vo veci ďalšie dôkazy za účelom zistenia, či poručiteľka skutočne v čase   spísania   závetu   nevedela   posúdiť   následky   svojho   konania,   tak   ako   to   tvrdia žalobcovia“.

Nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   okresným   súdom   možno   podľa   názoru ústavného súdu vyhodnotiť ako postup, ktorý nesie znaky neefektívneho a nesústredeného konania,   čo   v konečnom   dôsledku   malo   popri   nesprávnom   právnom   posúdení   veci za následok zrušenie prvostupňového rozsudku a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové   rozhodnutie.   Vychádzajúc z uvedeného   ústavný súd   dospel   k záveru,   že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/2003 došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že dlhodobo žije v právnej neistote, pretože konanie prebieha už viac ako šesť rokov a podľa jeho názoru „reálne   sa   dá   predvídať,   že   jeho   trvanie   sa   predĺži   o   dobu   odvolacieho   konania po rozhodnutí súdu prvého stupňa“. Ďalej sťažovateľ uviedol: „Stav právnej neistoty trvá neprimerane dlho a poskytovanie takejto súdnej ochrany v relatívne jednoduchej právnej záležitosti oslabila do veľkej miery jeho dôveru v súdnu moc v Slovenskej republike a tejto stav vplýva nepriaznivo aj na jeho súkromný život, majetkové a osobné pomery.

Domnieva sa, že v časoch obrovského kolísania ceny nehnuteľností ho súd svojím postupom odporujúcim aj ust. § 6 Občianskeho súdneho poriadku vystavuje ďalším vážnym rizikám   a ujmám   a   na   jeho   majetkových   a nemajetkových   právach.   Pripomína,   že právoplatným ukončením súdneho konania dedičské konanie len začína.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 15 C 45/2003, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 650 € (19 582 Sk) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou   JUDr. D.   S.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 632,54 € (19 056 Sk).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   105,42   €   (3 176 Sk),   t. j.   spolu   210,85   €   (6   352 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,31 € (190 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 223,46 € (6 732 Sk).

Podanie právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu 19. januára 2009 ústavný súd nevyhodnotil   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 5. februára 2009