znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 381/04-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Heleny Hrkútovej, bytom D. K., zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 304/00, za účasti Okresného súdu Poprad, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Heleny Hrkútovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 304/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Poprad p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 304/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Helene Hrkútovej   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Poprad   j e   p o v i n n ý   uhradiť Helene Hrkútovej trovy právneho zastúpenia v sume 7 920 Sk (slovom sedemtisídeväťstodvadsať slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. R. B., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS   381/04   z   25. novembra 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť Heleny Hrkútovej, bytom   D. K. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 304/00.

Zo spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   konanie   pred   okresným   súdom   začalo 29. marca 2000, keď právna predchodkyňa sťažovateľky podala na okresnom súde návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr.: 14/ÚS/04 z 1. februára 2005, v ktorom uvádza:

„Návrh na začatie konania podala právna predchodkyňa sťažovateľky A. F. proti odporcom o zrušenie podielového spoluvlastníctva dňa 29. 3. 2000 (...) Dňa 3. 4. 2000 súd vytýčil termín pojednávania na deň 19. 4. 2000 a zároveň bol urobený dotaz na Obecný úrad v J. ohľadne ceny pozemku a vyrubil súdny poplatok za podaný návrh.

Na pojednávaní dňa 19. 4. 2000 žiadali obe strany poskytnutie dvojmesačnej lehoty na   mimosúdne   usporiadanie   sporu,   ktorú   skutočnosť   súd   akceptoval   a   pojednávanie za účelom poskytnutia lehoty na mimosúdne usporiadanie sporu bolo odročené. (...) Dňa 23. 5. 2000 pôvodná žalobkyňa rozšírila žalobný návrh o ďalšie nehnuteľnosti (...),   avšak   bez   konkrétneho   návrhu   na   rozdelenie   s   tým,   aby   rozdelenie   nariadil   súd na základe znaleckého posudku, žiadala zriadiť vecné bremeno bez uvedenia, ku ktorej parcele sa má toto vecné bremeno zriadiť.

Dňa   24. 5. 2000   súd   nariadil   pojednávanie   na   deň   16. 6. 2000.   Na   tomto pojednávaní sa nezúčastnila ani jedna zo strán a pojednávanie bolo odročené pre neúčasť účastníkov   konania.   Právny   zástupca   odporcu   písomne   ospravedlnil   neúčasť   z   dôvodu kolízie pojednávaní. Žalobkyňa, ani jej právny zástupca sa na pojednávanie nedostavili a pojednávanie muselo byť odročené.

Dňa   20. 6. 2000   žalobkyňa   opätovne   rozšírila   žalobný   návrh,   a   žiadala   zrušiť podielové   spoluvlastníctvo   k   ďalším   nehnuteľnostiam   bez   pripojenia   dôkazov.   Tento rozšírený   návrh   súd   doručil   žalovaným   na   vyjadrenie,   ktoré   vyjadrenie   zaslali   dňa 21. 7. 2000. Žalovaní nesúhlasili s návrhom a navrhovali zrušiť spoluvlastníctvo tak, že podiel odporkyne bude prikázaný do ich výlučného vlastníctva za náhradu so zohľadnením investícií ich, ako aj ich rodičov. Nespracovali a nepredložili súdu protinávrh.

Dňa 25. 9. 2000 súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 10. 11. 2000. Na tomto pojednávaní   účastníci   navrhli   ohliadku   na   mieste   samom   v J.   a   z   tohto   dôvodu   bolo pojednávanie odročené na deň 20. 11. 2000. Ohliadka sa v uvedený deň nevykonala pre ochorenie predsedníčky senátu.

Dňa   15. 1. 2001   bol   vytýčený   nový   termín   ohliadky   na   mieste   samom   na   deň 1. 2. 2001. Ohliadka na mieste samom bola vykonaná a bol vyhotovený situačný náčrt. Z výsledkov ohliadky vyplynulo, že v mieste starého dvojdomu, ku ktorému bola žalobkyňa podielovou spoluvlastníčkou, stojí nový dom odporcov, že prístup k domom je cez spoločný dvor,   že   v   zadnej   časti   sú   hospodárske   budovy,   o   rozsahu   ktorých   dochádza   medzi účastníkmi   k   sporom.   Na   ohliadke   bolo   uložené   navrhovateľke   predložiť   súdu   návrh na zrušenie spoluvlastníctva ku všetkým nehnuteľnostiam s návrhom, ktoré nehnuteľnosti komu   majú   pripadnúť   vzhľadom   k   tomu,   že   niektoré   boli   prestavané.   Dňa   15. 4. 2001 navrhovateľka   A.   F.   zomrela   a   jej   právny   zástupca   požiadal   o   prerušenie   konania   do skončenia dedičskej veci. Podaním zo dňa 10. 7. 2001 oznámil mená troch potencionálnych dedičov.

Súd uznesením zo dňa 13. 7. 2001 konanie prerušil do skončenia dedičskej veci, vedenej u Okresného súdu v Poprade pod 5 D 649/01 po neb. A. F.

Dňa 4. 12. 2001 predložila Helena Hrkútová osvedčenie o dedičstve s tým, že je jedinou dedičkou po neb. navrhovateľke a žiadala pokračovať v konaní.

Dňa 6. 12. 2001 súd vytýčil termín pojednávania na deň 14. 1. 2002. Pojednávanie 14. 1. 2002 bolo odročené na neurčito za účelom vykonania dokazovania podľa návrhu účastníkov   a   vyžiadania   stanoviska   od   stavebného   úradu   k   možnej   reálnej   deľbe nehnuteľnosti.

Dňa 25. 2. 2002 boli predložené zástupcom žalobkyne nové dôkazy, a to pôvodná kúpna   zmluvu   o   nadobudnutí   spoluvlastníckeho   podielu   neb.   A.   F.,   dohoda   zo dňa 28. 8. 1997 o rekonštrukčných prácach v časti bývania pre neb. navrhovateľku a jej otca, záznamy o jestvujúcich sporoch medzi neb. navrhovateľkou a žalovanými riešené Obecným úradom   v J.,   grafické   znázornenie   užívania   nehnuteľností   v prechádzajúcich   rokoch. Po urgencii stanoviska stavebného úradu toto došlo až dňa 23. 9. 2002. (...)

Dňa 26. 8. 2003 súd vytýčil nový termín pojednávania na deň 8. 10. 2003, ktorého sa nezúčastnil nikto z účastníkov. Pojednávanie bolo odročené pre neúčasť účastníkov. Dňa 3. 11. 2003 bol vytýčený termín pojednávania na deň 24. 11. 2003, na ktoré sa opätovne   nedostavili   účastníci   a   pojednávanie   bolo   odročené   pre   neúčasť   účastníkov konania. Žalobkyňa faxovým podaním zo dňa 24. 11. 2003 oznámila, že sa pojednávania nezúčastní a požiadala o nový termín.

Dňa 25. 11. 2003 bol vytýčený termín pojednávania na deň 15. 12. 2003, na ktorom pojednávaní   sa   zúčastnili   účastníci.   Zástupca   navrhovateľky   znovu   navrhol   rozdeliť nehnuteľnosti bez bližšej špecifikácie s tým, že presný návrh predloží dodatočne a žiadal vykonať znalecké dokazovanie.

Od   1. 1. 2004   zákonná   sudkyňa   JUDr. M. K.   bola   dočasne   pridelená   na výkon funkcie na Krajský súd v Prešove na dobu jedného roka. Z uvedeného dôvodu vec bola elektronickou   podateľňou   pridelená   do   senátu   zastupujúcej   sudkyne   JUDr. D. S. Zastupujúci sudca mohol pokračovať v konaní až po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami doposiaľ vykonaného dokazovania a procesnými návrhmi účastníkov.

Dňa   13. 2. 2004   upresnila   navrhovateľka   žalobný   návrh   na   reálnu   deľbu nehnuteľností a žiadala vykonať znalecké dokazovanie. Tento návrh súd 7. 4. 2004 doručil žalovaným, ktorí sa majú právo vyjadrovať ku všetkým navrhovaným dôkazom.

Dňa 26. 10. 2004 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie, ktorým bol poverený súdny znalec Ing. J. P. a v súčasnej dobe je vec v štádiu znaleckého dokazovania.

Podľa   oznámenia   znalca,   tento   na   posudku   pracuje   a   vykonal   už   aj   ohliadku na mieste samom dňa 25. 1. 2005. Vzhľadom k náročnosti posudku požiadal o predĺženie lehoty na jeho podanie do 28. 2. 2005.

Po návrate zákonnej sudkyne JUDr. K. zo stáže z Krajského súdu v Prešove, je vec opätovne pridelená do jej senátu.

Vec čo do svojho obsahu nie je nadmieru právne zložitá. Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je predmetom judikatúry Najvyššieho súdu SR v dostatočnom rozsahu.   Vec   je   však   skutkovo   zložitou   najmä   čo   do   rozsahu   dokazovania,   kde   mimo listinných   dôkazov   a   vypočutia   svedkov   bolo   potrebné   na   posúdenie   odborných   otázok nariadiť znalecké dokazovanie.

Zdĺhavosť   konania   je   zapríčinená   najmä   správaním   žalobkyne,   resp.   jej   právnej predchodkyne. Strana žalobcov opakovane menila - rozširovala pôvodný návrh na začatie konania, nepredkladala k tomu aj príslušné doklady, súd ju musel vyzývať na ich doloženie. Po jej úmrtí muselo byť konanie prerušené do skončenia dedičského konania, aby sa mohlo v   konaní   pokračovať   s   dedičom,   ktorý   zdedil   sporný   spoluvlastnícky   podiel.   Účastníci nespolupracovali   so   súdom,   nedostavovali   sa   na   pojednávania,   z   ktorého   dôvodu   tieto museli   byť   odročované.   Navrhovateľka   a   jej   právna   nástupkyňa   si   neplnila   povinnosti účastníka konania tak, ako jej to ukladá ustanovenie § 120 ods. 1 O. s. p. Dôkazy boli predkladané s časovým odstupom. Posledná zmena návrhu bola predložená až 13. 2. 2004. K predĺženiu konania došlo aj z dôvodu, že zákonná sudkyňa nastúpila stáž na vyššom súde, a vec musela byť znovu naštudovaná sudkyňou, ktorej bola vec pridelená po jej odchode. Jednotlivé úkony boli vykonávané v primeraných lehotách zodpovedajúcich stavu agend ako v senáte JUDr. K., tak aj v senáte JUDr. S. Po predložení znaleckého posudku je predpoklad meritórneho rozhodnutia vo veci, a tým odstránenia právnej neistoty medzi účastníkmi konania.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   18. februára 2005   sa   právny   zástupca sťažovateľky vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že:

„Sťažovateľka   trvá   na   svojom   vyjadrení,   že   sa   v   priebehu   súdneho   konania správala   aktívne   a   súčinnostne,   bez   zbytočného   odkladu   predkladala   súdu   všetky požadované dokumenty a zúčastňovala sa na súdom nariadených pojednávaniach. V   čase   od   podania   žaloby   dňa   29. 3. 2000 do   dňa   15. 4. 2001,   t. j.   do   dňa smrti právneho predchodcu   sťažovateľky,   boli   súdom   nariadené   3   pojednávania na 19. 4. 2000,   16. 6. 2000 a   10. 11. 2000.   Pojednávaní   dňa   19. 4. 2000   a   dňa 10. 11. 2000   sa   právna   predchodkyňa sťažovateľky   zúčastnila,   pojednávania   dňa 16. 6. 2000   sa   nezúčastnila   z   dôvodu,   že   jej   bolo   doručené   ospravedlnenie   neúčasti na pojednávaní žalovaných a ich právneho zástupcu.

Po   skončení   dedičského   konania,   ktorá   skutočnosť   bola   okresnému   súdu sťažovateľkou   oznámená   dňa   3. 10. 2001,   t. j.   ešte   v   deň   nadobudnutia   právoplatnosti osvedčenia o dedičstve, boli súdom nariadené pojednávania na 6. 12. 2001, 8. 10. 2003 a 24. 11. 2003. Svoju neúčasť na pojednávaní   dňa   24. 11. 2003   sťažovateľka   písomne ospravedlnila.   Pojednávania   dňa 8. 10. 2003   sa   nezúčastnila   z   dôvodu,   že   jej   bola opätovne oznámená ospravedlnená neúčasť žalovaných na pojednávaní. (...)

Znalecké dokazovanie na možné reálne rozdelenie nehnuteľnosti za dodržania zásad stavebného   poriadku   žiadal   zástupca sťažovateľky vykonať   už   na pojednávaní   dňa 15. 12. 2003. Znalecké dokazovanie bolo vo veci nariadené až dňa 26. 10. 2004, t. j. viac ako 10 mesiacov odo dňa návrhu na znalecké dokazovanie a viac ako 8 mesiacov odo dňa upresnenia žalobného   návrhu   na   reálnu   deľbu   nehnuteľnosti   sťažovateľkou   dňa 13. 12. 2004.“

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony okresného súdu uvedené vo vyjadrení predsedu okresného súdu, a preto ústavný súdu poukazuje len na úkony v ňom uvedené, ktoré považuje za preukázané. Pri celkovom posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a zohľadnil ďalšie okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je podľa   §   117   ods.   1   OSP povinný   robiť vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posudzovaného občianskoprávneho konania je nárok sťažovateľky na zrušenie a vyporiadanie podielového vlastníctva k nehnuteľnostiam. Ústavný súd sa stotožňuje s vyjadrením predsedu okresného súdu uvedeným vo vyjadrení z 1. februára 2005, podľa ktorého „vec čo do svojho obsahu nie je nadmieru právne zložitá. Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je predmetom   judikatúry   Najvyššieho   súdu   SR   v   dostatočnom   rozsahu“. S   vyjadrením predsedu okresného súdu, že „vec je (...) skutkovo zložitou čo do rozsahu dokazovania, kde mimo listinných dôkazov a vypočutia svedkov bolo potrebné na posúdenie odborných otázok nariadiť   znalecké   dokazovanie“, ústavný   súd   súhlasí,   ale poukazuje na   to,   že   znalecké dokazovanie nariadil okresný súd až koncom októbra 2004, t. j. po viac ako 4 a pol roku od podania žaloby a v čase podania sťažnosti sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia namietaného porušenia práva postupom okresného súdu v predmetnej veci. Preto prípadná faktická zložitosť veci nemohla výrazným spôsobom ovplyvniť celkovú dobu trvania tohto konania a nie je ani dostačujúca na ospravedlnenie doterajšej jeho dĺžky.

2. Druhým   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 8 C 304/00, bolo správanie sťažovateľky ako jeho účastníčky, ktorá   vstúpila   do   konania   po   právnej   predchodkyni   3. októbra 2001,   keď   nadobudlo právoplatnosť osvedčenie o dedičstve, podľa ktorého je sťažovateľka výlučnou dedičkou po poručiteľke.

K   uvedenému   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   prípade   sťažovateľky   došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na   strane   žalobcu,   a   to   na   základe   univerzálnej   sukcesie   (dedením),   ktorá   vyvoláva automaticky aj takéto nástupníctvo.

V posudzovanom konaní ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. Súd v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy, najmä nahradzovať úkony účastníkov pri uplatňovaní ich nárokov, plnení procesných povinností a využívaní procesných práv (IV. ÚS 24/03).

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV. ÚS 22/03,   IV. ÚS 125/04) ústavný súd pripomína, že v sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci   samej,   predkladanie   dôkazov   a   iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu takého konania vo výraznej miere účastník (najmä § 6, § 101 a § 120 ods. 1 OSP).

Hoci   ústavný   súd   na   jednej   strane   konštatuje,   že   sťažovateľka   (resp.   jej   právna predchodkyňa) aktívne pristupovala k súdnemu konaniu a mala záujem oň, o čom svedčí aj to, že od začiatku súdneho konania bola zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, na pojednávaniach sa v zásade zúčastňovala (ak sa niektorých nezúčastnila, tak z dôvodu, že jej   bola   vopred   oznámená   ospravedlnená   neúčasť   žalovaných),   urýchlenie   priebehu súdneho konania urgovala, nahliadala do súdneho spisu, súdny poplatok za podanú žalobu (síce až po výzve okresného súdu aj napriek dvom žiadostiam o oslobodenie od súdnych poplatkov,   o   ktorých   okresný   súd   nerozhodol)   a   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania zaplatila, na druhej strane ústavný súd zistil, že k vzniku zbytočných prieťahov v konaní prispela určitým podielom aj samotná sťažovateľka.

Ústavný súd v správaní sťažovateľky (resp. jej právnej predchodkyne) zistil tieto skutočnosti,   ktoré   možno   pripísať   na jej   ťarchu   v   súvislosti   so   vznikom   zbytočných prieťahov v konaní:

- podaním   z 19. mája 2000   právna   predchodkyňa   sťažovateľky   rozšírila   pôvodný žalobný   návrh,   ale   toto   podanie   neobsahovalo   petit,   preto   prípisom   okresného   súdu z 24. mája 2000   bola   vyzvaná   na   jeho   doplnenie,   čo   urobila   podaním   z   19. júna 2000 (ktoré okresný   súd   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   označil   nesprávne   za   opätovné   rozšírenie návrhu),

- ako uvádza okresný súd vo vyjadrení z 1. februára 2005, „navrhovateľka a jej právna   nástupkyňa   si   neplnila   povinnosti   účastníka   konania   tak,   ako   jej   to   ukladá ustanovenie § 120 ods. 1 O. s. p. Dôkazy boli predkladané s časovým odstupom“,

- reálne   rozdelenie   nehnuteľnosti   (a   tým   aj   zmenu   žalobného   návrhu)   navrhla sťažovateľka   až na   pojednávaní   15. decembra 2003,   čo   následne   špecifikovala   návrhom predloženým okresnému súdu.

Takéto správanie sťažovateľky nezodpovedá jej postaveniu účastníka v sporovom konaní a nie je v súlade s citovaným § 6 a § 120 OSP a podľa názoru ústavného súdu ovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania.

3. Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k   zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že konanie v predmetnej veci trvá takmer 5 rokov a prihliada na skutočnosť, že od 31. augusta 2001 do 3. októbra 2001 bolo konanie vo veci prerušené z dôvodu úmrtia pôvodnej žalobkyne. Vzhľadom na krátkosť doby prerušenia konania táto okolnosť však nemala podstatný vplyv na celkovú dobu jeho trvania.

Ústavný súd pri vyhodnocovaní postupu okresného súdu zistil tieto dlhšie obdobia nečinnosti, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania:

- od   1. februára 2001,   keď   sa   uskutočnila   ohliadka   na mieste   samom,   do 13. júla 2001, keď okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 304/00 konanie z dôvodu úmrtia pôvodnej žalobkyne prerušil, t. j. 5 a pol mesiaca,

- od   14. januára 2002,   keď   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito,   za   účelom „vyžiadania stanoviska od stavebného úradu k možnej reálnej deľbe nehnuteľnosti (...)“, do 27. augusta 2002,   keď   okresný   súd   prípisom   takéto   stanovisko   vyžiadal,   t.   j.   takmer 7 a pol mesiaca (vo vyjadrení okresného súdu sa síce uvádza, že „po urgencii stanoviska stavebného úradu toto došlo až 23. septembra 2002“, ale v súdnom spise sa žiaden dôkaz o urgencii okresného súdu nenachádza),

- od 23. septembra 2002, keď bolo okresnému súdu doručené stanovisko Okresného úradu Levoča, odboru životného prostredia, do 26. augusta 2003, keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 8. október 2003, t. j. 11 mesiacov,

- od   7. apríla 2004,   keď   okresný   súd   dal   doručiť   žalovaným   špecifikáciu   návrhu na rozdelenie   nehnuteľnosti,   do   26. októbra 2004,   keď   okresný   súd   uznesením   č. k. 8 C 304/2000-79 nariadil znalecké dokazovanie, t. j. 7 a pol mesiaca.

Aj inak činnosť okresného súdu bola nesústredená a neefektívna. Už v pôvodnej žalobe žiadala právna predchodkyňa sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd o jej žiadosti nerozhodol a 4. apríla 2000 ju vyzval na zaplatenie súdneho poplatku „za podaný návrh“. Právna predchodkyňa sťažovateľky súdny poplatok zaplatila (v kolkových známkach na výzve doručenej okresnému súdu 12. apríla 2000), ale opätovne požiadala okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Ani o tejto opakovanej žiadosti sťažovateľky okresný súd nerozhodol.

Ústavný súd vidí nesprávnu činnosť okresného súdu aj v tom, že odpis žalobného návrhu žalovaným síce zaslal, ale nevyzval ich zároveň na písomné vyjadrenie k nemu, tak ako to ukladal § 114 ods. 2 písm. a) OSP v znení platnom v čase začatia konania.

Ďalej   ústavný   súd   konštatuje,   že   1. februára 2001   sa   uskutočnila   ohliadka nehnuteľnosti   na   mieste   samom.   Z   tejto   ohliadky   sa   v   spise   okresného   súdu   nachádza nezažurnalizovaný „záznam z ohliadky“ s náčrtom pôdorysu domu a označením izieb spolu s poznámkami.   Podľa   ústavného   súdu   na   ohliadku,   ktorá   sa   vykonáva   na   mieste, t. j. v mieste,   kde   je   nehnuteľnosť,   treba   predvolať   tých,   ktorí   sa   predvolávajú na pojednávanie   (čo okresný   súd   urobil)   a   dodržať   všetky   pravidlá,   ktoré   sa   vzťahujú na priebeh a záznam pojednávania (napr. zapísanie vyjadrení účastníkov, svedkov a iných osôb). A navyše, obsah procesných úkonov súdu (ohliadka ním nesporne je) sa zapisuje do súdnych zápisníc. Takýto dôkaz o priebehu ohliadky však v spise okresného súdu chýba, preto   nie   je   možné   považovať   vyjadrenie   okresného   súdu,   v   ktorom   sa   uvádza,   že „na ohliadke bolo uložené navrhovateľke predložiť súdu návrh na zrušenie spoluvlastníctva ku   všetkým   nehnuteľnostiam   s   návrhom,   ktoré   nehnuteľnosti   komu   majú   pripadnúť, vzhľadom k tomu, že niektoré boli prestavané“, za súladné s obsahom súdneho spisu.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesprávna   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadom   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (IV. ÚS 148/03).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   nemohol   akceptovať zdôvodnenie   predsedu   okresného   súdu   vo   vyjadrení   z   1. februára 2005,   podľa   ktorého „k predĺženiu konania došlo aj z dôvodu, že zákonná sudkyňa nastúpila na stáž na vyššom súde,   a vec   musela byť   znovu naštudovaná sudkyňou,   ktorej   bola vec   pridelená po   jej odchode“. Ústavný súd konštatuje, že skutočnosti okresným súdom uvedené ako príčiny prieťahov   v označenom   konaní   (stáž   zákonného   sudcu   na   vyššom   súde)   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní, a preto ich akceptovať nemohol. Ústavný súd   vychádzal   pritom   z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   v súlade   s medzinárodným štandardom   uplatňovania   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd,   podľa   ktorých   také   skutočnosti   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   8 C 304/00,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 60 000 Sk, ktoré odôvodňovala „vysokou mierou právnej neistoty“. Ďalej   v   sťažnosti   uvádza,   že   jej „nie   je   umožnené   vstúpiť   na   pozemky,   ktorých   je spoluvlastníčkou,   a   je   značným   spôsobom   obmedzené   jej   právo   užívať   a   nakladať s predmetom vlastníctva“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neprichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   aj   samotná   sťažovateľka   (resp.   jej   právna predchodkyňa) svojím správaním prispela k predĺženiu celkovej dĺžky predmetného konania (ako je konkrétnejšie uvedené v čl. II bode 2 tohto nálezu), ústavný súd považoval v tomto prípade výrok o porušení základného práva sťažovateľky v spojení s uložením povinnosti okresnému   súdu   konať   a   priznaním   úhrady   trov   konania   za   dostatočnú   ochranu   jej základného práva.

K   tomuto ústavný   súd dodáva,   že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu nijakým spôsobom nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v   konaní o namietanom porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným ústavný súd považuje za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v   konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   ale   má   len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie   je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany,   ani   akýmsi   paralelným   titulom   pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľa   a   prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 211/03, IV. ÚS 87/04, IV. ÚS 125/04).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže ústavný súd v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. R. B. Sťažovateľka v podaní zo 16. februára 2005 požadovala úhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 920 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia neodporuje vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   platnej   do 31. decembra 2004   a vyhláške Ministerstva Spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   účinnej   od   1.   januára   2005,   a   preto sťažovateľke priznal úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške za tri úkony právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia, podanie sťažnosti   a písomné vyjadrenie zo 16. februára 2005).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2005