znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 380/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   M.   S.,   C.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 141   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo/188/2010 a jeho uznesením z 25. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2011 doručená sťažnosť MUDr. M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl. 141   ods. 1   ústavy   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 Sžo/188/2010   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“   alebo   „namietané   konanie“)   a jeho uznesením z 25. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo „namietané uznesenie“). Týmto uznesením najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S/1062009-160 z 3. novembra 2009 podľa § 218   ods. 1   písm. a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   ako   podané oneskorene.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Dňa 28. 6. 11 mi bolo doručené uznesenie č. 6 Sžo/188/2010 z 25. 5. 2011, ktorým NS   SR   odmietol   odvolanie   žalobcu   bez   opr.   prostriedku!...   /1/   NS   SR   tak   uzavrel,   že: odvolanie žalobcu bolo podané oneskorene, lebo zmeškanie lehoty na podanie odvolania ’nebolo’ žalobcovi odpustené, preto NS SR „odmietol odvolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1 písm. a OSP, v spojení s § 246c ods. 1 v.1. OSP“, v rozpore s § 58 ods. 1 OSP!

NSo pred uzn. č. 6 Sžo/188/2010 nevydal uzn. č. 6 Sžo/189/2010 z 25. 5. 11, inak rozhodnutím   o odvolaní   pred   rozhodnutím   o odpustení   zmeškania,   teda   odňal   možnosť konať, čím porušil § 221 ods. 1 písm. f OSP!

V uznesení č. k. 6 Sžo/189/2010 z 25. 5. 2011 NS SR zistil, že zástupkyňa, ustanovená uzn. 5 C/192/2008-120 z 24. 2. 09 OSNMnV, odvolanie nepodala, vylúčila klienta z úkonu odvolania, čo je kolaboráciou s KS ex offo, porušením: § 18 ods. 1, § 18 ods. 2, § 26 ods. 1 z. č. 586/03 Zb., tým dôvod ospravedlňujúci a ospravedlniteľný, v záujme spravodlivosti! Samotné uznesenie č. k. 13 S/106/2009-160 z 3. 11. 2009 KS je nezákonné, KS konal s odporcom OÚ Myjava bez rozšírenia, ako zistil NS!

Konanie na KS Trenčín je nespochybniteľne procesnou komanipuláciou, KS nezrušil „ustanovenie“   zástupkyne,   zástupkyňa   nepodala   odvolanie,   KS   neodpustil   „zmeškanie“ lehoty, zmanipulované zástupkyňou!“»

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„ÚS   určuje,   že   procesným   postupom   v konaní   č. k.   6 Sžo/188/2010   NS   porušil základné práva MUDr. M. S., garantované čl. 48 ods. 2 ÚSR a čl. 46 ods. 3 ÚSR, aj čl. 141 ods. 1 Ústavy SR;

ÚS zrušuje nezákonné uznesenie zn. 6 Sžo/188/2010 z 25. 5. 2011 NS SR v plnom rozsahu a vracia NS SR, podľa čl. 127 ods. 2 ÚSR;

ÚS priznáva MUDr. M. S. aj primerané finančné zadosťučinenie za porušenie práv NS – čl. 127 ods. 3 Ústavy SR.“

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

II.1. Napriek tomu, že sťažovateľ podľa označenia v petite sťažnosti namieta okrem iného porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy namietaným postupom a rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   z obsahu   sťažnosti,   najmä   z uplatnenej   argumentácie podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ de facto namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   napadnuté   konanie   a uznesenie   najvyššieho   súdu aj z toho hľadiska, či ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie veci najvyšším súdom oproti   právnemu   názoru,   ktorý   zastáva   sťažovateľ.   Sťažovateľ   konkrétne   odmieta akceptovať   názor   najvyššieho   súdu,   že   lehota   na   podanie   odvolania   proti   uzneseniu krajského   súdu   č. k.   13 S/106/2009-160   z   3.   novembra   2009   začala   plynúť   dňom 25. novembra   2009,   t. j.   dňom   nasledujúcim   po   doručení   predmetného   uznesenia   jeho právnej zástupkyni, ktorá mu na zastupovanie v konaní vedenom pod uvedenou spisovou značkou bola súdom ustanovená. Okrem toho sťažovateľ namieta a považuje za porušenie svojich v sťažnosti označených práv aj to, že najvyšší súd potvrdil ďalším samostatným uznesením z 25. mája 2011 uznesenie krajského súdu č. k. 13 S/106/2009-174 z 27. mája 2010, ktorým o jeho návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania podľa § 58 ods. 1 OSP rozhodol tak, že mu zmeškanie lehoty neodpustil.

V relevantnej   časti   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č. k.   13 S/1062009-160 z 3. novembra 2009 ako podané oneskorene, sa okrem iného uvádza:

„Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že uznesením Okresného súdu Nové Mesto   nad   Váhom   č. k.   5 C/192/2008-120   zo   dňa   24.   februára   2009   bola   žalobcovi na ochranu   jeho   záujmov,   v   súlade   s   ustanovením   § 30   OSP   v   znení   účinnom do 31. decembra 2009, ustanovená zástupkyňa z radov advokátov JUDr. H. B., ktorej bolo dňa 24. novembra 2009 podľa § 49 ods. 1 OSP doručené napadnuté uznesenie krajského súdu. Táto skutočnosť mala za následok plynutie odvolacej lehoty žalobcu stým, že táto márne   uplynula   dňom   9.   decembra   2009.   Dňa   23.   apríla   2010   podal   žalobca   proti uzneseniu   krajského   súdu   č. k.   13 S/106/2009-160   zo   dňa   3.   novembra   2009   odvolanie spolu   so   žiadosťou   o   odpustenie   zmeškania   lehoty.   Prvostupňový   súd   uznesením   č. k. 13 S/106/2009-174   zo   dňa   27.   mája   2010   rozhodol   o   návrhu   žalobcu   o   odpustenie zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania   tak,   že   návrh   žalobcu   zamietol.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   žalobcom   odvolaním   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   č. k. 13 S/106/2009-174   zo   dňa   27.   mája   2010   svojím   rozhodnutím   vydaným   pod   sp. zn. 6 Sžo/189/2010 potvrdil.

Podľa § 49 ods. 1 OSP, ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku sa doručuje iba zástupcovi.

Podľa   § 57   ods. 1   OSP   do   plynutia   lehoty   sa   nezapočítava   deň,   keď   došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.

Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,   proti   rozhodnutiu   ktorého   smeruje.   Ak   bolo   vydané   opravné   uznesenie,   lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmajúc, či doručenie napadnutého uznesenia prvostupňového súdu len súdom ustanovenej právnej zástupkyni žalobcu bolo vykonané v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 OSP, konštatuje, že krajský súd nepochybil, keď doručil uznesenie,   neukladajúce   žalobcovi   povinnosť   v   konaní   niečo   osobne   vykonať,   len   jeho zástupkyni disponujúcej plnomocenstvom pre celé konanie (§ 25 ods. 1 OSP).

Lehota na podanie odvolania proti napadnutému uzneseniu začala v danom prípade u   žalobcu   plynúť   dňom   25.   novembra   2009,   t. j.   dňom   nasledujúcim   po   jeho   doručení právnej zástupkyni žalobcu, a uplynula dňom 9. decembra 2009.

Podľa   § 218   ods. 1   písm. a)   OSP   odvolací   súd   odmietne   odvolanie,   ktoré   bolo podané oneskorene.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospejúc   k   záveru,   že   odvolanie   žalobcu   bolo podané oneskorene, poukazujúc zároveň na skutočnosť, že zmeškanie lehoty na podanie odvolania   nebolo   žalobcovi   odpustené,   odmietol   odvolanie   žalobcu   podľa   § 218   ods. 1 písm. a) OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti konštatuje, že nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by umožňovali prijatie záveru, že ním, resp. postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a v spojitosti s tým ani k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   poukazuje   aj   na svoju   predchádzajúcu judikatúru (napr. I. ÚS 82/04), podľa ktorej právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa smerujúcim proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 6 Sžo/1289/2010-189 z 25. mája 2011, ktorým potvrdil ako vecne správne uznesenie krajského   súdu   č. k.   13 S/106/2009-174   z 27.   mája   2010,   ústavný   súd   uvádza,   že   bolo vo výlučnej   právomoci   krajského   súdu   rozhodovať   o   návrhu   sťažovateľa   na   odpustenie zmeškania   lehoty   na   podanie   opravného   prostriedku   proti   jeho   uzneseniu   č. k. 13 S/106/2009-160 z 3. novembra 2009, pričom uznesenie, ktorým neodpustil sťažovateľovi zmeškanie lehoty, preskúmal v odvolacom   konaní najvyšší   súd   a ako vecne   správne   ho potvrdil.

V súvislosti s tým považuje ústavný súd upriamiť pozornosť na tú časť odôvodnenia potvrdzujúceho uznesenia najvyššieho súdu č. k. 6 Sžo/1289/2010-189 z 25. mája 2011, v ktorej   sa   uvádza,   že „predpokladom   na   odpustenie   zmeškania   lehoty   je   jednak ospravedlniteľný   dôvod   na   strane   účastníka,   prípadne   jeho   zástupcu,   pričom   dôkazné bremeno   leží   na   navrhovateľovi   tohto   procesného   úkonu   a jednak,   že   tento   návrh   je potrebné podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky v dôsledku ktorej bol účastník, resp. Jeho zástupca v omeškaní. V danom prípade, pokiaľ by skutočne došlo k zmeškaniu lehoty   na   podanie   odvolania   z ospravedlniteľného   dôvodu   (k uvedenému   však   nedošlo) žalobca nepodal návrh na odpustenie zmeškania lehoty do pätnástich dní po odpadnutí prekážky, ale až dňa 23. apríla 2010, teda po uplynutí viac ako dvoch mesiacov odo dňa 29. januára   2010,   kedy   sa   dozvedel,   že   jeho   právna   zástupkyňa   odvolanie   proti zastavujúcemu uzneseniu nepodala.“.

Pokiaľ najvyšší súd posúdil   obsah sťažovateľovho odvolania na základe určitých logických   úvah, ktoré   v odôvodnení svojho   rozhodnutia   riadne vyložil   a vysporiadal   sa s nimi, nemá ústavný súd dôvod do tohto procesu vstupovať.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2. Pokiaľ sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v napadnutom konaní, ústavný súd už opakovane vyslovil, že o nárokoch na náhradu škody   nerozhoduje.   O náhrade   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu   alebo iného orgánu verejnej moci rozhodujú v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov orgány uvedené v § 4 tohto zákona, avšak nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Takýto   postup   zodpovedá   doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.3. Sťažovateľ napokon namietal aj porušenie čl. 141 ods. 1 ústavy. Podľa čl. 141 ods. 1   ústavy   v Slovenskej   republike   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé   a nestranné   súdy. Ústavný súd zastáva názor, že toto ustanovenie ústavy určuje právny základ rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nie je v ňom obsiahnuté žiadne základné právo alebo sloboda. Preto   ho nemožno   samostatne   aplikovať (a   teda   ani namietať jeho   porušenie)   v konaní o namietanom   porušení   individuálnych   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb   prostredníctvom   a na   základe   sťažnosti   pred   ústavným   súdom (m. m. II. ÚS 810/00).

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

II.4. Vychádzajúc z obsahu predloženej sťažnosti a jej príloh ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mimo petitu namieta aj údajné pochybenie krajského súdu pri jeho postupe v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 S/106/2009   a   v na   neho   nadväzujúcom   uznesení z 3. novembra   2009,   ktoré   označuje   za   nezákonné.   Uvedeným   uznesením   krajský   súd nezrušil   uznesenie   Okresného   súdu   Nové   Mesto   na   Váhom   č. k.   5 C 192/2008-120 z 24. februára 2009 o ustanovení advokáta sťažovateľovi a zároveň podľa § 104 ods. 1 prvej vety   OSP   zastavil   konanie   proti   Obvodnému   úradu   M.   a mestu   B,   z dôvodu,   že „V prejednávanej   veci   neboli   splnené   podmienky   na   konanie   o preskúmanie   postupu žalovaných 1/ a 2/ vo veci žiadosti odporcu (t. j. sťažovateľa, pozn.) o pracovné miesto praktického lekára o prenájom ambulancie.“.

Ústavný súd zastáva v nadväznosti na túto námietku sťažovateľa názor, že krajský súd   postupoval   v súlade   s platnými   právnymi   predpismi   a ním   prijaté   závery   sú   riadne odôvodnené a ako také ich treba považovať za súčasť nezávislého súdneho rozhodovania, ktoré je v celom rozsahu v medziach ústavnosti.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003   Z. z.   o advokácii   a o zmene   a doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Preto,   pokiaľ výhrady   sťažovateľa smerujú   voči   advokátke,   ktorá   ho zastupovala v konaní pred všeobecným súdom ako osoba znalá práva, bolo jej základnou povinnosťou využívať v záujme sťažovateľa všetky právne prostriedky a v ich rámci uplatniť všetko, čo v súlade so svojím presvedčením považovala za potrebné. Ak tak advokátka nepostupovala, prichádza   do   úvahy možnosť zvažovať jej prípadnú   zodpovednosť   za škodu   spôsobenú sťažovateľovi v dôsledku nekvalifikovanej služby, ktorú sťažovateľ mohol od nej ako jej poskytovateľky opodstatnene očakávať.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   považoval za bezpredmetné vyzývať sťažovateľa na odstránenie jej nedostatkov, ako aj rozhodovať o ďalších návrhoch v nej uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011