znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 380/09-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosti   K.   A.,   Mgr.   S.   A.   a Ing.   E.   A.,   všetky   bytom   B., zastúpených advokátom JUDr. G. B., B., ktorými namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 314/2006, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti K. A., Mgr. S. A. a Ing. E. A. vedené pod sp. zn. Rvp 1434/09, sp. zn. Rvp 1435/09 a sp. zn. Rvp 1436/09   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1434/09.

2. Sťažnosti K. A., Mgr. S. A. a Ing. E. A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. augusta 2009 doručené sťažnosti K. A., Mgr. S. A. a Ing. E. A. (ďalej len „sťažovateľky“) vedené pod   sp. zn.   Rvp 1434/09,   sp. zn.   Rvp 1435/09   a sp. zn.   Rvp 1436/09,   ktorými   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 314/2006.

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že 3. júna 2005 začalo na Okresnom súde Bratislava II konanie proti nečinnosti Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II vo veci trestného stíhania pre trestný čin krádeže, v ktorom sú sťažovateľky poškodenými, vedené pod sp. zn. 9 C 134/2005. Okresný súd uznesením z 10. júla 2006 rozhodol o svojej vecnej nepríslušnosti a vec bola 18. augusta 2006 predložená príslušnému krajskému súdu, kde mu bola pridelená spisová značka 1 S 314/2006.

Sťažovateľky   vyslovili   názor,   že   prerokúvaná   vec   je   právne   zložitá,   ale   súčasne poukázali na nečinnosť okresného súdu a neskôr krajského súdu, ktorá podľa nich mala za následok   spomalenie   priebehu   konania,   a v prípade   krajského   súdu   dosahuje   až   takú intenzitu,   že   zasahuje   už   samotnú   podstatu   a účel   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Aj keď sťažovateľky pripustili právnu zložitosť prerokúvanej veci, súčasne poukázali na nečinnosť krajského súdu a na dôvody, ktoré podľa ich subjektívneho názoru spôsobili spomalenie postupu   krajského   súdu   v konaní v   takej   intenzite,   že   zasahuje už samotnú podstatu a účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateliek   nedošlo   ani   po   podaní   ich sťažností adresovaných predsedníčke krajského súdu doručených 30. júla 2009, navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 314/06 porušil základné právo K. A., Mgr. S. A., Ing. E. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj ich právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ich základné   právo   na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. K. A., Mgr. S. A., Ing. E. A. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každej v sume 1 000 eur (slovom jedentisíc eur), ktoré im je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľky okrem uvedeného požadovali, aby im bola priznaná aj úhrada trov konania.

Predsedníčka   krajského   súdu   v odpovedi   na   výzvu   ústavného   súdu   z 24.   augusta 2009 okrem iného k sťažnosti uviedla:

„Pokiaľ ide o vec sp. zn. 1 S 314/2006, zákonná sudkyňa uviedla, že túto rozhodla uznesením dňa 08. 09. 2009 tak, že konajúci súd pribral na základe návrhov do konania ďalšie fyzické osoby. Momentálne v predmetnej veci toto rozhodnutie sudkyňa vyhotovuje. Krajský   súd   rozhodnutie   predloží   pre   potreby ÚS SR   v prípade,   ak   bude   o   to   dopytom požiadaný.

Vo veci sp. zn. 1 S 314/2006 krajský súd vykonal nasledovné procesné úkony:

- vec bola predložená na KS BA dňa 18. 08. 2006 (č. 1. 72),

- dňa 03. 10. 2009 bol daný dopyt sudkyne adresovaný trestnému oddeleniu (č. l. 96),

- pokyn sudkyne zo dňa 03. 11. 2006 (č. l. 97),

- výzva sudkyne zo dňa 11. 06. 2007 na doloženie administratívneho spisu (č. l. 130),

- žiadosť sudkyne zo dňa 23. 03. 2009 adresovaná pre pána Š. A. (č. l. 136). Čo sa týka sťažností, podaných samotným sťažovateľom v súlade s ustanovením § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v platnom znení, si dovolím oznámiť Vám, že od roku   2006,   kedy   bola   vec   sp. zn.   1 S 314/2006   predložená   správnym   orgánom na rozhodnutie tunajšiemu súdu, vedie súd v oddelení sťažností jednu sťažnosť samotného sťažovateľa a tri sťažnosti ostatných fyzických osôb, Vami uvedených v záhlaví výzvy zo dňa 24.   08.   2009,   pričom   obsahom   týchto   sťažností   sú   zbytočné   prieťahy   v   konaní   sp. zn. 1 S 314/2006, riešené v rámci správneho denníka oddelenia sťažností pod Spr. 2151/2009.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v   súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde však možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

Zo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn. Rvp 1434/09, sp. zn. Rvp 1435/09 a sp. zn. Rvp 1436/09 vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo súvisia, pretože predmetom uvedených sťažností je namietané porušenie nimi označených práv postupom krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 S 314/2006.   Navyše,   všetky   tri   sťažovateľky   sú zastúpené   tým   istým   právnym   zástupcom   a ich   sťažnosti   sú   po   formálnej   aj   obsahovej stránke celkom identické.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd v záujme hospodárnosti   konania podľa   § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Zo sťažností, z ich príloh, ako aj z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľky v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (19. august 2009) ešte   neboli   účastníčkami   napadnutého   konania,   pretože   krajský   súd   až   uznesením z 8. septembra   2009   pripustil,   aby   pristúpili   do   konania   na   strane   žalobcu   v 2.,   3. a vo 4. rade. Berúc do úvahy samostatne bez širšieho kontextu iba uvedený fakt ústavný súd by musel sťažnosti sťažovateliek odmietnuť ako sťažnosti podané neoprávnenou osobou. Takýto   rigorózny   prístup   by   však   bol   voči   nim,   zohľadniac   skutočnosť,   že   o vstup do konania požiadali krajský súd už podaním doručeným 16. novembra 2006, podľa názoru ústavného súdu nespravodlivý.

Ústavný súd však zistil iné nie nepodstatné pochybenie sťažovateliek v súvislosti s uplatením   ich   sťažností   na   prieťahy   v namietanom   konaní   adresovaných   predsedníčke krajského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnostiach, ktorými je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil, a to nielen pro forma, označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody v danej veci sťažovateľky neuviedli ani ústavný súd ich nezistil.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62   a   nasl.   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o súdoch „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.

V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   riadne   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa osobitných   predpisov,   je jedným   z   atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd nespochybňuje, že predsedníčka krajského súdu uznala v liste sp. zn. sp. zn. Spr. 2151/09 z 24. augusta 2009, ktorý bol doručený sťažovateľkám 28. augusta 2009, že v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 314/2006 došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň však predsedníčka krajského   súdu   prijala   aj   konkrétne   opatrenia   na   nápravu   spočívajúce   v upozornení zákonného   sudcu   na   potrebu   plynulého   konania   a   zároveň   oznámila,   že „priebežnosť“ súdneho konania bude sledovať do právoplatného skončenia predmetnej veci.

Ústavný súd však nemohol neprihliadnuť na to, že jemu adresované sťažnosti podali sťažovateľky 19. augusta 2009 a predsedníčke krajského súdu boli 30. júla 2009 doručené ich sťažnosti na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 314/2006. Podanie sťažnosti orgánu štátnej správy krajského súdu podľa zákona o súdoch (iba s odstupom 19 dní pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu)   posúdil   ústavný   súd   v intenciách   svojej   stabilnej judikatúry iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť   mohla   mať,   ak   by   predsedníčka   krajského   súdu   dostala   primeranú   (rozumnú) lehotu   na   prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   vo   veci   samej   (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06).

Postup sťažovateliek v okolnostiach daného prípadu nemožno podľa ústavného súdu považovať za splnenie požiadavky riadneho namietania prieťahov pred orgánom štátnej správy súdu v označenom konaní pred orgánom štátnej správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje,   aby   sťažovateľ   konal   v   súlade   s pravidlami,   ktoré   s   uplatnením   daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný súd na základe týchto zistení dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosti   sťažovateliek,   ktorými   napádajú   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nie   sú   prípustné,   a   preto   ich   z uvedeného   dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľky zdôvodňujú porušenie označených článkov tým, že „od prevzatia veci súdom 3. júna 2005 (z vyjadrenia krajského súdu vyplýva, že vec mu bola predložená 18. augusta   2006,   pozn.) uplynula   doba   4   rokov   a 2   mesiacov“,   čo   podľa   ich   názoru zasahuje už samotnú podstatu a účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1   ústavy,   čím   je   v konečnom   dôsledku   zmarená   ich   možnosť   poskytnutia   účinnej a efektívnej ochrany práv, ktorých sa v konaní domáhajú.

Možno   prisvedčiť   sťažovateľkám,   že   krajský   súd   od   prevzatia   veci   (18.   augusta 2006) v priebehu napadnutého konania vykonal iba jednoduché procesné úkony, ktoré sa netýkali   merita   veci,   na   strane   druhej   ústavný   súd   bez   toho,   aby   zaujímal   stanovisko k prípadnej   skutkovej   a právnej   zložitosti   veci,   zdôrazňuje,   že   doterajšiu   dĺžku   konania vedeného krajským súdom v rozsahu presahujúcom 3 roky nepovažuje za takú, ktorá by mohla   signalizovať   odmietnutie   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae)   a nadväzne   na   to príčinnú   súvislosť   s   namietaným porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto konštatovanie ústavného súdu vychádza aj zo zistenia, že po podaní sťažností sťažovateliek predsedníčke krajského súdu na prieťahy v napadnutom konaní 30. júla 2009, sa im predsedníčka vo svojej odpovedi, ktorú sťažovateľky prevzali 28. augusta 2009, za nečinnosť krajského súdu ospravedlnila a najmä oznámila: „... vyzvem predsedníčku konajúceho senátu, aby prijala ďalšie opatrenia na odstránenie prieťahov. Súčasne   uvádzam,   že   vec   sp. zn.   1 S 31/2006   bude   prevedená   do režimu   sledovania predsedníčkou krajského súdu, za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní.“Na   základe   uvedeného   časť   sťažností,   ktorou   sťažovateľky   namietajú   porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, ústavný   súd   v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd   odmietol   sťažnosti   sťažovateliek   ako celok,   ďalšími   návrhmi uvedenými v sťažnostiach sa už nezaoberal.

Ústavný   súd   v závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej   v zmysle   § 24   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde,   a preto   nebráni   tomu, aby po splnení   všetkých   náležitostí   sťažovateľky   v tejto   veci   v prípade,   že   zotrvajú na stanovisku   namietajúcom   prieťahy   v ďalšom   priebehu   konania,   predložili   ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009