znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 380/08-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. F. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Poprad   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 193/2004, za účasti Okresného súdu Poprad, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu   Poprad v konaní vedenom   pod sp. zn. 10 C 193/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Poprad p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 193/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. L. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 700 € [slovom sedemsto eur (21 088,20 Sk)], ktoré mu   j e   Okresný súd Poprad p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Poprad j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. F. L. trovy konania v sume 265,92 € [slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov (8 011,08 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 380/08   zo   16.   decembra   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C 193/2004   (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľ vo svojom   mene,   a zároveň aj   ako   zástupca obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., B. (ďalej aj „žalobca v 2. rade“), a zástupca P. S. podal 24. februára 2004 Okresnému súdu Kežmarok žalobu o náhradu škody spôsobenej nezákonným   a nesprávnym   úradným   postupom   s prísl.   proti   Obci   S.,   proti   Slovenskej republike   (zastúpenej   piatimi   ministerstvami   a   Úradom   geodézie,   kartografie   a katastra Slovenskej republiky) a proti R. K., S. Zároveň sťažovateľ ako zástupca všetkých žalobcov vzniesol   námietku   zaujatosti   všetkých   sudcov   Okresného   súdu   Kežmarok.   Na   základe rozhodnutia   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   2 NcC 3/2004 z 28. mája 2004 bola vec prikázaná na prerokovanie okresnému súdu, kde je od 18. júla 2004 vedená pod sp. zn. 10 C 193/2004.

Keďže podľa vyjadrenia sťažovateľa sa v jeho právnej veci nekonalo, podal viacero sťažností   predsedovi   okresného súdu   na prieťahy v konaní, ktoré boli vyhodnotené ako čiastočne dôvodné, čo bolo zdôvodňované dočasným pridelením zákonného sudcu na výkon funkcie   na krajskom   súde.   Zároveň   predseda   okresného súdu   sťažovateľovi oznámil, že zo strany súdu boli prijaté opatrenia na zabezpečenie plynulosti ďalšieho priebehu konania.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a   domáhal   sa   aj   uloženia   príkazu okresnému   súdu   konať   v napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov   a priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 659,70 € (50 000 Sk), ako aj úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 7/ÚS/2008 doručeným ústavnému súdu 9. januára 2009, v ktorom okrem chronológie procesných úkonov uviedol:

„Ide o značne komplikovanú vec tak po skutkovej stránke, ako aj po právnej stránke. Žalobcovia 1/ až 3/, pričom za žalobcov 2/ a 3/ navonok koná žalobca 1/ Ing. F. L. podali spoločnú   žalobu,   obsahujúcu   6   žalobných   návrhov,   a   to   jednak   voči   orgánu   územnej samosprávy (žalovaný 1/), jednak voči štátu (žalovaný 2/) a jednak voči fyzickej osobe (teraz   zomrelý   žalovaný   3/).   Jednotlivé   žalobné   návrhy   sú   uplatňované   voči   každému zo žalovaných z rôznych dôvodov a aj podľa rozdielnej právnej úpravy, vrátane rozdielnej časovej   pôsobnosti   do   úvahy   prichádzajúcich   hmotnoprávnych   predpisov.   Odôvodnenie žaloby a pripojené listinné dôkazy sú spoločné pre všetkých žalovaných, čím sa značne komplikuje jasné posúdenie každého žalovaného nároku buď len voči jednému, niektorým alebo všetkým žalovaným. Na druhej strane aj samotní žalovaní namietajú nezrozumiteľnosť a   zmätočnosť   žaloby   napriek   jej   oprave   a   takisto   bude   potrebné   sa   vysporiadať aj s námietkami žalovaných o nedostatku právomoci, resp. príslušnosti súdu pri niektorých žalovaných nárokoch. Žalobcovia takto zbytočne skomplikovali súdne konanie, hoci mohli podať samostatné žaloby o samostatných nárokoch voči jednotlivým žalovaným, čím by sa iste urýchlilo konanie o každej veci.   Za procesnej situácie,   keď sa na ich návrh vedie konanie   o   spoločných   6-tich   žalovaných   nárokoch   proti   žalovaným   1/   až   3/   a   keď žalobcovia prednášajú ku všetkým žalovaným nárokom a ku všetkým žalovaným spoločné dôkazy, za rešpektovania zásady hospodárnosti konania sa tieto spoločné dôkazy nedajú oddeliť vo vzťahu k jednotlivým žalovaným nárokom, a preto ani nie je vhodné, aby sa vylúčili niektoré žalované nároky a voči niektorým žalovaným na samostatné konania tak, ako   to   žalobcovia   po   prvýkrát   uviedli   vo   svojom   odvolaní   zo   dňa   27. 10. 2008   voči uzneseniu o prerušení konania do skončenia dedičského konania po nebohom žalovanom 3/ R. K.“

Okresný   súd   k prekážkam   konania   uviedol,   že „žalovaný   3/   R.   K.   zomrel   dňa 25. 7. 2007,   čím   stratil spôsobilosť   byť   riadnym   účastníkom   konania.   Dedičské konanie po ňom,   vedené   na   Okresnom   súde   Kežmarok   pod   sp. zn.   4D/367/2007,   doteraz   nie   je právoplatne skončené, a preto s prihliadnutím aj na vyslovený právny názor odvolacieho Krajského   súdu   v   Prešove   v   jeho   uznesení   z   29. 5. 2008   bolo   potrebné   rozhodnúť o prerušení konania až do právoplatného skončenia dedičskej veci po ňom s tým, že potom budú   splnené   procesné   podmienky,   aby   súd   pokračoval   v   konaní   s   jeho   právnymi nástupcami – dedičmi.“.

Podľa vyjadrenia okresného súdu aj sťažovateľ spôsobil prieťahy, pretože „súd sa opakovane   zaoberal   odstraňovaním   vád   žaloby   a   upresňovaním   pasívnej   legitimácie účastníkov.   Tým   došlo   k   zbytočnému   predlžovaniu   konania   do   prípravy   jednotlivých pojednávaní.   Tieto   prieťahy   spôsobili   žalobcovia   svojimi   nezrozumiteľnými   a zbytočne komplikovanými   návrhmi,   ktoré   boli   opravované   jednak   písomne   a   jednak aj na pojednávaniach súdu.   K ďalším prieťahom   zo strany žalobcov došlo podaním ich procesného   návrhu   na   vstup   nového   žalobcu   2/   do   konania.   Tým   sa   opätovne   zdržalo nariadenie ďalšieho pojednávania vo veci. I keď žalobcovia majú právo podať opravné prostriedky, k ďalšiemu predlžovaniu konania dochádza aj nimi podanými odvolaniami, o ktorých zakaždým musí rozhodnúť odvolací súd, pričom opakované odvolacie konania si zakaždým vyžadujú istý čas, po ktorý sa v merite veci ďalej nepokračuje v konaní“.

K otázke, či v konaní došlo k prieťahom, ktoré boli spôsobené súdom, sa okresný súd vyjadril takto:

„Tak, ako to vyplýva z už spomínanej chronológie doteraz vykonaných procesných úkonov vo veci, k subjektívnym prieťahom zo strany súdu v priebehu konania nedošlo. Jediný čas, kedy nebol dlhšie vykonaný úkon, a to v 4. štvrťroku 2005 až v 1. polroku 2006, súvisí s potrebou zákonného sudcu riešiť ďalšie naliehavé, zdĺhavé alebo neodkladné kauzy po návrate z polročnej stáže na nadriadenom súde.“

V závere vyjadrenia okresný súd vyhodnotil napadnuté konanie takto:

„Zo strany žalobcov išlo o zbytočné prieťahy, ktoré spôsobili tým, že ich pôvodná žaloba mala viac vád, ktoré súd opakovane opravoval a dopĺňal. Pokiaľ by žalobcovia využili svoje právo a podali niekoľko samostatných žalôb, iste by tým urýchlili konanie o každej z nich. Hoci je súd v zmysle O. s. p. povinný vysporiadať sa s vadami žaloby, resp. s akýmikoľvek procesnými návrhmi účastníkov, takýto postoj žalobcov značne zaťažuje súd tak po časovej stránke, ako aj po pracovnej stránke v súvislosti so štúdiom rozsiahleho spisu a náročnejšej prípravy jednotlivých pojednávaní. Prieťahy spôsobené súdom uvedené v predchádzajúcej stati nie sú zbytočné, ale sú objektívne. Povinnosťou súdu je rovnako postupovať a v primeraných lehotách vybavovať všetky pridelené kauzy bez ohľadu na to, či sú skutkovo a právne jednoduchšie alebo zložitejšie. Súd nemôže dávať prednosť zložitejšej kauze pred inými prejednávanými kauzami a takto postupoval aj v kauze sťažovateľa. Objektívne predĺženie konania súviselo s dlhším onemocnením zákonného sudcu. V prípade, ak by súd dospel k záveru, že v určitom štádiu konania súd v primeraných lehotách nekonal, navrhujeme zamietnuť jeho návrh na primerané finančné zadosťučinenie, pretože sťažovateľ tento svoj nárok nijakým spôsobom nepreukázal.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 26. januára 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

«Sťažovateľ   nesúhlasí   s   tvrdeniami   Okresného   súdu   Poprad   uvedenými v predmetnom vyjadrení, v zmysle ktorých Okresný súd Poprad označuje konanie vedené na tamojšom   súde   pod   sp. zn.   10C/193/2004   ako   skutkovo   a   právne   zložité   a   značne komplikované. Skutočnosť,   že   na   strane   žalovaných   vystupuje   viac   subjektov,   v   danom prípade 6 žalovaných, nespôsobuje v priamej príčinnej súvislosti komplikovanosť sporu. Sťažovateľ   nemôže   súhlasiť   ani   s   ďalšími   skutočnosťami   tvrdenými   Okresným   súdom Poprad, ktoré uvádzajú, že k prieťahom dochádzalo v dôsledku konania sťažovateľa, ktorý niekoľkokrát   menil   žalobný   návrh.   Sťažovateľ   v   podaní   nazvanom   „oprava   návrhu“ v skutočnosti len doplnil ďalšie skutočnosti na objasnenie skutkového stavu veci,   petitu návrhu sa však predmetné podania netýkali.

Naďalej   mám   za   to,   že konanie   o   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym a nezákonným úradným postupom, nie je právne ani skutkovo zložitým konaním a spadá do bežnej súčasti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Hoci v konaní vystupuje väčší počet účastníkov na strane žalovaných, sťažovateľ z dôvodu, že tieto veci spolu skutkovo súvisia   a   týkajú   sa   tých   istých   účastníkov,   podal   jeden   návrh   na   náhradu   škody   proti všetkým týmto účastníkom. V zmysle § 112 ods. 2 O. s. p. ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil,   môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.   Okresný súd Poprad tak neurobil, hoci vo svojom vyjadrení namieta, že konanie by sa značne urýchlilo podaním samostatných   žalôb   proti   jednotlivým   žalovaným.   Konaním   o   merite   veci   so   všetkými šiestimi   žalovanými   uvedenými   sťažovateľom   vo   svojom   návrhu   dal   súd   najavo,   že vylúčenie vecí na samostatné konanie nie je až také nevyhnutné ako Okresný súd Poprad uvádza vo svojom vyjadrení.

Podľa názoru sťažovateľa k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní dochádzalo jednak v dôsledku pravidelnej neúčasti žalovaných na pojednávaniach, pričom zo strany súdu neboli urobené poriadkové opatrenia, ktoré O. s. p., v daných prípadoch pripúšťa, a jednak   tak,   ako   už   bolo   uvedené   v   ústavnej   sťažnosti,   v   dôsledku   polročnej   stáže zákonného sudcu na nadriadenom súde. Nie je možné akceptovať odôvodnenie Okresného súdu   Poprad,   že   po   návrate   zákonného   sudcu   zo   stáže   boli   určité   prieťahy   spôsobené potrebou riešiť aj ďalšie naliehavé prípady. Daný postup súdu nie je v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR,   čo   v   konečnom   dôsledku   potvrdil   aj   sám   Okresný   súd   Poprad   vo   svojom vyjadrení, keď skonštatoval, že „povinnosťou súdu je rovnako postupovať a v primeraných lehotách   vybavovať   všetky   pridelené   kauzy   bez   ohľadu   na   to,   či   sú   skutkovo   a   právne jednoduchšie alebo zložitejšie, pričom súd nemôže dávať prednosť zložitejšej kauze pred inými prejednávanými kauzami“. Napriek tomu prieťahy v konaní Okresný súd Poprad odôvodnil   potrebou   zákonného   sudcu   riešiť   iné   zdĺhavé,   naliehavé,   neodkladné   kauzy. S poukazom   na   ustálenú   judikatúru   Ústavného   súdu   SR   mám   za   to,   že   personálne   ani organizačné problémy súdu nie sú dostatočne relevantné pre ospravedlnenie a posúdenie, či a prečo došlo k prieťahom v konaní.

Existujúci a prieťahmi udržiavaný stav právnej neistoty sťažovateľa, ktorý negatívne zasiahol majetkové, osobnostné a podnikateľské aktivity sťažovateľa, je možné odstrániť len právoplatným rozhodnutím súdu vydaným v čo najkratšom čase. Pretrvávajúce prieťahy a nečinnosť súdu nielen že zvyšujú právnu neistotu sťažovateľa, ale predovšetkým porušujú jeho ústavné právo garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   Vám   oznamujeme,   že   trváme   na   podanej   ústavnej sťažnosti v celom rozsahu a žiadame rozhodnúť v jej intenciách ako sme navrhovali.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 10 C/193/2004 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 25. februára 2004 podal na Okresnom súde Kežmarok sťažovateľ spolu s ďalšími dvoma   žalobcami   žalobu   o   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa § 1 a § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom proti trom žalovaným a zároveň vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu,

- 12. mája 2004 po vyjadrení všetkých sudcov bol spis predložený krajskému súdu na   rozhodnutie,   ktorý   25.   mája   2004   rozhodol   tak,   že   vec   prikázal   na   prerokovanie okresnému súdu,

- 18. júla 2004 bol spis predložený okresnému súdu a pridelený zákonnej sudkyni a od 31. decembra 2004 bol z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na stáž na nadriadený súd pridelený ďalšiemu sudcovi,

- 15.   apríla   2005   okresný   súd   vyzval   žalovaných   na   vyjadrenie   k žalobe,   a to v lehote 30 dní (čo žalovaní urobili v priebehu mája až novembra 2005),

- 25.   mája   2006   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   a opravu   žaloby (sťažovateľ tak urobil 16. júna 2006),

- 5. septembra 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 19. október 2006, vyzval žalovaných na vyjadrenie k doplnenej žalobe, urgoval zaslanie spisov z Okresného súdu Kežmarok a vyžiadal si od Správy katastra K. kópie listinných dôkazov,

- 19.   októbra   2006   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo po vykonanom dokazovaní odročené na 27. november 2006, a pojednávanie uskutočnené v tomto termíne bolo po vykonanom dokazovaní odročené na 12. január 2007; a aj toto pojednávanie bolo po vykonanom dokazovaní odročené, a to na 2. marec 2007,

- 21. februára 2007 žalobca v 2. rade navrhol okresnému súdu, aby na jeho miesto vstúpil   J.   L.,   pretože   došlo   k právnej   skutočnosti   (prevodu   pohľadávky),   ktorá   má za následok prechod práv a povinností,

- 31. júla 2007 okresný súd rozhodol o návrhu žalobcu v 2. rade tak, že ho zamietol,

- 6. septembra 2007 žalobca v 2. rade podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 31. júla 2007,

- 16.   októbra   2007   okresný   súd   zastavil   konanie   voči   žalovanému   v 3.   rade z dôvodu jeho úmrtia,

- 8. novembra 2007 sťažovateľ podal v mene všetkých žalobcov odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania,

- 3. decembra 2007 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach,

- 29.   mája   2008   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bol zamietnutý   návrh   žalobcu   v 2.   rade,   a zrušil   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bolo zastavené konanie voči žalovanému v 3. rade (spis bol vrátený okresnému súdu 8. júla 2008),

- 9. júla 2008 okresný súd zisťoval u príslušného súdneho komisára stav dedičského konania po zomrelom žalovanom v 3. rade (odpoveď doručená okresnému súdu 15. júla 2008)

- 30. septembra 2008   okresný   súd   prerušil   konanie   vedené   pod   sp. zn. 10 C 193/2004 (potom, ako overoval aktuálny stav dedičského konania) do právoplatného skončenia predmetnej dedičskej veci,

- 8. januára 2009 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov osvojil   judikatúru Európskeho súdu   pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva z § 119 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný   súd   (obdobne   ako   ESĽP)   pritom   prihliada   aj   na predmet   sporu   (povaha   veci) v posudzovanom   konaní a jeho význam pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom konania   je   rozhodovanie   o náhrade   škody   s príslušenstvom   podľa   osobitného   zákona z dôvodu nesprávneho úradného postupu.

Okresný súd vo vyjadrení ku skutkovej a právnej zložitosti veci uviedol: „Ide o značne komplikovanú vec tak po skutkovej stránke, ako aj po právnej stránke. Žalobcovia 1/ až 3/, pričom za žalobcov 2/ a 3/ navonok koná žalobca 1/ Ing. F. L. podali spoločnú   žalobu,   obsahujúcu   6   žalobných   návrhov,   a   to   jednak   voči   orgánu   územnej samosprávy (žalovaný 1/), jednak voči štátu (žalovaný 2/) a jednak voči fyzickej osobe (teraz   zomrelý   žalovaný   3/).   Jednotlivé   žalobné   návrhy   sú   uplatňované   voči   každému zo žalovaných z rôznych dôvodov a aj podľa rozdielnej právnej úpravy, vrátane rozdielnej časovej   pôsobnosti   do   úvahy   prichádzajúcich   hmotnoprávnych   predpisov.   Odôvodnenie žaloby a pripojené listinné dôkazy sú spoločné pre všetkých žalovaných, čím sa značne komplikuje jasné posúdenie každého žalovaného nároku buď len voči jednému, niektorým alebo všetkým žalovaným. (...) Žalobcovia takto zbytočne skomplikovali súdne konanie, hoci mohli podať samostatné žaloby o samostatných nárokoch voči jednotlivým žalovaným, čím by sa iste urýchlilo konanie o každej veci. Za procesnej situácie, keď sa na ich návrh vedie konanie   o   spoločných   6-tich   žalovaných   nárokoch   proti   žalovaným   1/ až 3/   a   keď žalobcovia prednášajú ku všetkým žalovaným nárokom a ku všetkým žalovaným spoločné dôkazy, za rešpektovania zásady hospodárnosti konania sa tieto spoločné dôkazy nedajú oddeliť vo vzťahu k jednotlivým žalovaným nárokom, a preto ani nie je vhodné, aby sa vylúčili niektoré žalované nároky a voči niektorým žalovaným na samostatné konania tak, ako   to   žalobcovia   po   prvýkrát   uviedli   vo   svojom   odvolaní   zo   dňa   27. 10. 2008   voči uzneseniu o prerušení konania do skončenia dedičského konania po nebohom žalovanom 3/ R. K.“

V zhode s názorom uvedeným vo vyjadrení okresného súdu ústavný súd pripúšťa určitú   mieru   právnej,   ako   aj   skutkovej   zložitosti   veci   (viacero   žalovaných,   pričom v priebehu konania došlo k úmrtiu jedného z nich, nutnosť vyžiadania súvisiacich spisov z iného   okresného   súdu,   ako   aj   iných   listinných   dôkazov   zo   Správy   katastra   K., priestupkových spisov z Obvodného úradu K...).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom   pri rozhodovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv.

Je pravdou, že okresný súd 25. mája 2006 (po takmer 2 rokoch od predloženia spisu) musel vyzvať sťažovateľa podľa § 43 OSP na opravu a doplnenie žaloby (na riadne, resp. správne   označenie   niektorých   žalobcov,   na   odôvodnenie   aktívnej   legitimácie   žalobcov, na upresnenie   niektorých   častí   petitu   žaloby   v súlade   s v tom   čase   platnou   právnou úpravou...). Sťažovateľ v podaní doručenom 16. júna 2006 reagoval na výzvu okresného súdu   a v zmysle   jej   obsahu   upresnil   označenie   žalovaných,   zároveň   rozšíril   okruh doterajších   žalovaných   a skutkovo   a právne   upresnil   odôvodnenie   uplatnených   nárokov podľa pôvodného bodu 1 až 6 petitu žaloby s tým, že doterajšie body petitu žaloby 1, 2, 4 a 6   súčasne   aj   zmenil   (rozšíril).   Po   upresnení   žalobného   návrhu   sa   na   okresnom   súde za osobnej účasti sťažovateľa uskutočnili tri pojednávania (19. októbra 2006, 27. novembra 2006 a 12. januára 2007), ktoré boli po vykonanom dokazovaní odročené vždy na konkrétny termín.   Sťažovateľ   na   prvom   pojednávaní   upresnil   okruh   a označenie   žalovaných a na druhom pojednávaní alternatívne doplnil bod 6 petitu žaloby.

Ústavný súd preto   čiastočne súhlasí s vyjadrením   okresného súdu,   ktorý   uviedol, že aj samotný   sťažovateľ   prispel   ku vzniku   zbytočných   prieťahov,   a to   hlavne „nezrozumiteľnými   a zbytočne   komplikovanými   návrhmi“,   podaním   procesného   návrhu na zmenu   účastníka   konania,   podávaním   opravných   prostriedkov   proti   niektorým rozhodnutiam okresného súdu, čím bol spis predkladaný odvolaciemu súdu, čo spôsobilo taktiež predĺženie súdneho konania.

K určitému časovému predĺženiu konania došlo aj tým, že sťažovateľ ako zástupca žalobcu v 2. rade podal okresnému súdu 21. februára 2007 z dôvodu postúpenia pohľadávky na inú osobu návrh na zmenu účastníka konania, ktorý okresný súd zamietol. Medzitým z dôvodu úmrtia žalovaného v 3. rade okresný súd konanie proti nemu zastavil. Proti obom rozhodnutiam bolo podané odvolanie. Odvolania boli odvolaciemu súdu predložené súčasne a krajský súd o nich rozhodol 29. mája 2008 jedným uznesením, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na zmenu účastníka konania a zrušil a vrátil okresnému   súdu   uznesenie   o zastavení   konania   proti   žalovanému   v 3.   rade.   Spis   sa nachádzal na krajskom súde od 3. decembra 2007 do 8. júla 2008 (t. j. 8 mesiacov).

V súvislosti s názorom okresného súdu, že sťažovateľ prispel k prieťahom v konaní už   uvedeným   správaním,   kvôli   čomu   bolo   nevyhnutné   opakovane   predkladať   spis krajskému   súdu,   ústavný   súd   poukazujúc   na   svoju   judikatúru   (napr.   I. ÚS 102/05) konštatuje, že využitie možností daných účastníkovi procesnými predpismi (Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce   predĺženie priebehu konania, nemožno ho   však   kvalifikovať ako postup,   dôsledkom   ktorého sú   zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01) spôsobené sťažovateľom (účastníkom konania). Využitie týchto procesných prostriedkov nie je príčinou zdĺhavého konania, ale spôsobom realizácie práva na súdnu ochranu (I. ÚS 52/01). Navyše sťažovateľ bol   pri   ich   uplatnení   sčasti   úspešný   (odvolací   súd   zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu o zastavení konania proti žalovanému v 3. rade).

Pre úplnosť treba dodať, že keď na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania využije na svoju obranu procesné prostriedky dané mu príslušným procesným kódexom, na druhej strane musí počítať s tým, že ich využitie môže mať za následok spomalenie postupu   všeobecného   súdu   pri   prerokovaní   veci   samej   a   že   tento   dôsledok   (predĺženie konania) nemôže v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pripísať výlučne postupu konajúceho súdu.

Taktiež podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nemožno pripísať na ťarchu všeobecného   súdu   časový   úsek   konania,   počas   ktorého   všeobecný   súd   rozhoduje v zákonných   lehotách   o   procesných   návrhoch   účastníka   konania   (napr.   III. ÚS 274/03, IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 52/08).

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   samotným   postupom   okresného   súdu v napadnutom   konaní.   Predmetné   súdne   konanie   trvá   viac   ako   päť   rokov,   pričom   pred okresným súdom viac ako štyri a pol roka.

Okresný súd po prikázaní veci na prerokovanie, resp. po predložení spisu 18. júla 2004,   až   do   25.   mája   2006   odstraňoval   nedostatky   žalobného   návrhu   a zabezpečoval vyjadrenia jednotlivých žalovaných k podanej žalobe. Po vykonaní prvotných jednoduchých úkonov potrebných na nariadenie pojednávania nariadil prvé pojednávanie na 19. október 2006. Ďalej sa na okresnom súde uskutočnili ďalšie dve pojednávania, a to 27. novembra 2006 a 12. januára 2007. Po pojednávaní uskutočnenom 12. januára 2007 podal sťažovateľ ako zástupca žalobcu v 2. rade návrh na zmenu účastníka konania, ktorému okresný súd 31. júla   2007   nevyhovel.   Taktiež   okresný   súd   16.   októbra   2007   rozhodol   o zastavení konania proti žalovanému v 3. rade z dôvodu jeho úmrtia. Proti obom uzneseniam podal sťažovateľ   odvolania,   o ktorých   krajský   súd   29.   mája 2008   rozhodol   tak,   že   uznesenie o nepripustení zmeny potvrdil a uznesenie o zastavení konania proti žalovanému v 3. rade, keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie ani na zmenu rozhodnutia, zrušil. Po vrátení spisu   okresnému   súdu   tento   30.   septembra   2008   rozhodol   o prerušení   konania   až do právoplatného   skončenia   dedičského   konania   po   zomrelom   žalovanom   v 3.   rade. O podanom   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o prerušení   konania nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne rozhodnuté.

Ústavný   súd   na   základe   opísaného   priebehu   konania,   tak   ako   to   vyplýva aj z chronológie úkonov okresného súdu uvedenej v časti II tohto nálezu, konštatuje, že postup okresného súdu v niektorých obdobiach konania nebol vždy efektívny a sústredený a napokon   bol   poznačený   aj   viacerými   krátkodobými   obdobiami   nečinnosti.   V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom   v   súdnom   konaní   nemusí   dochádzať   len   nekonaním   príslušného   súdu,   ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania.   „Aj   neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol“ (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04).

Okresný súd vo svojom vyjadrení pripustil, že k objektívnemu predĺženiu konania došlo „dlhším onemocnením zákonného sudcu“ (jún a júl 2006, pozn.), ako aj potrebou zákonnej sudkyne „riešiť ďalšie naliehavé, zdĺhavé alebo neodkladné kauzy po návrate z polročnej stáže na nadriadenom súde“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   skutočnosti   okresným   súdom   uvedené   ako   príčiny možných   prieťahov   v   označenom   konaní   (stáž   sudcu   na   nadriadenom   súde,   resp. oboznamovanie   sa   a vybavovanie   urgentných   vecí   po   návrate   zo   stáže)   nemohol akceptovať.   Vychádzal   pritom   z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   v   súlade s medzinárodným   štandardom   uplatňovania   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorej   také skutočnosti   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   základného   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú štát zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02, IV. ÚS 381/04).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C 193/2004   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   okresným   súdom   a konanie nebolo do dňa vydania tohto rozhodnutia právoplatne prerušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 1 659,70 € (50 000 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že vzniknuté   prieťahy   v postupe   okresného   súdu   vyvolali   u neho „psychický   stav   neistoty a očakávania“,   kedy   mu   bude   priznaná   náhrada   škody,   ktorá   mu   bola   spôsobená, a negatívne ovplyvnila nielen jeho majetkovú i nemajetkovú sféru, ale aj jeho podnikateľské aktivity.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 10 C 193/2004 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval   priznanie   sumy   700 €   (21   088,20 Sk)   za primerané   finančné   zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   S.   J.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2007,   ktorá   bola 632,54 € (19 056 Sk).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   105,42   €   (3 176 Sk),   t. j.   spolu   210,85 €   (6 352 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,31 € (190 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 223,46 € (6 732 Sk). Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov. Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a režijného   paušálu   boli   priznané v celkovej sume 265,92 € (8 011,08 Sk).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 26. januára 2009 označené   ako „Stanovisko   k vyjadreniu   Okresného   súdu   Poprad   k ústavnej   sťažnosti...“ nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009