znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 380/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Anny   Tichej,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. D. D., P. B., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom obce B. v stavebnom konaní vedenom pod sp. zn. OcÚ.-2579/2003-2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Anny   Tichej o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2004   doručená   sťažnosť   Anny   Tichej,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom obce B. (ďalej len „obec“) v stavebnom konaní vedenom pod sp. zn. OcÚ.-2579/2003-2004. Sťažovateľka okrem iného uviedla, že 21. júla 2003 požiadala Obecný úrad B. (ďalej len „obecný úrad“) o povolenie drobnej stavby. Po jej urgencii vybavenia veci vydala obec ako stavebný úrad 30. marca 2004 stavebné povolenie pod sp. zn. OcÚ.-2579/2003-2004. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   jej   právneho   zástupcu 22. apríla 2004 odvolanie. Po uplynutí necelých štyroch mesiacov od podania odvolania žiadala sťažovateľka Krajský úrad životného prostredia v Trenčíne o urýchlené vybavenie veci.   Krajský   stavebný   úrad v Trenčíne,   ktorému   bola   sťažnosť   ako   vecne   príslušnému orgánu postúpená, oznámil sťažovateľke listom sp. zn. KSU 2004/724/-2sť/Zv z 8. októbra 2004, že jej podanie bolo dôvodné, a zároveň ju informoval, že mu obecný úrad postúpil kompletný spis na rozhodnutie o odvolaní až 1. októbra 2004.

V   nadväznosti   na   uvedené   dospela   sťažovateľka   k   názoru,   že „...   Obec   B.   ako stavebný úrad nepostupoval v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. správny poriadok v zmysle § 57, ods. 2. Tým porušil moje základné právo v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, kde sa stanovuje,   že   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov (...)“.

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   jej   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Obec B. svojím postupom – nekonaním vo veci OcU-2579/2003-2004 porušil základné právo Anny Tichej na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej práv na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Obci B. vo veci OcU-2579/2003-2004 sa prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. Anne Tichej priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume Sk 100.000,-, ktoré je Obec B. povinná zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Obec   B.   je   povinná   zaplatiť   sťažovateľke   všetky   trovy   konania   a právneho zastupovania do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietaná nečinnosť orgánu verejnej správy, konkrétne ide o namietané   prieťahy   spôsobené   obcou   ako   stavebným   úradom   [§   117   ods.   1   zákona č. 50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „stavebný   zákon“)],   ktorej   nečinnosťou   malo   dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o nedostatok jeho právomoci.

Podľa   §   5   ods.   1   prvej   vety   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   369/1990   Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov možno na obec preniesť niektoré úlohy štátnej správy, ak je ich plnenie týmto spôsobom racionálnejšie a efektívnejšie.

Verejnú   správu   charakterizuje   to,   že   sa   vykonáva   vo   verejnom   záujme.   Pojem verejná   správa   označuje   buď   činnosť,   alebo   inštitúcie,   ktoré   túto   správu   vykonávajú (PL. ÚS 19/98). Podľa názoru ústavného súdu pojem verejná správa je širším pojmom ako termín štátna správa. Štátna správa je najvýznamnejšou zložkou verejnej správy. Správu verejných vecí môžu vykonávať aj neštátne subjekty, teda napríklad aj obce (I. ÚS 178/04). Tak je tomu aj v predmetnej veci, keď podľa § 117 ods. 1 stavebného zákona je obec stavebným úradom, pričom túto pôsobnosť vykonáva v rámci preneseného výkonu štátnej správy.   Keďže   obec   vykonáva   túto   vymedzenú   časť   štátnej   správy,   treba   ju   v   danej súvislosti považovať za orgán verejnej správy.

Zo skutkového stavu uvedeného sťažovateľkou vyplýva, že obec mala byť v danom prípade nečinná, keď odvolanie podané sťažovateľkou proti jej rozhodnutiu ako stavebného úradu postúpila odvolaciemu orgánu spolu s príslušným spisom až po viac ako piatich mesiacoch.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutia a postup správneho orgánu“).

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľky je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy, akým je aj označený porušovateľ jej práva. Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľka bola pred tým, než sa obrátila na ústavný súd, podala žalobu podľa § 250t OSP.

Sťažovateľka teda nevyužila účinný právny prostriedok ochrany svojho základného práva,   ktorý   má   k   dispozícii   podľa   platného   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky v konaní pred orgánom súdnej ochrany, ale priamo sa obrátila na ústavný súd. Taký postup však   ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   neumožňujú.   Princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   jej   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu.

Tento   záver   má   oporu   aj   v   stabilnej   judikatúre   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04).

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľkou ústavný súd dospel k záveru, že v jej veci nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol (podobne aj IV. ÚS 49/04, III. ÚS 59/04 a I. ÚS 138/04).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o prikázaní označenému porušovateľovi práva sťažovateľky konať vo veci tak, aby bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,   ako   aj   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   podmienené vyslovením porušenia jej základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa týmito požiadavkami sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2004